KOMPARZ

            Daniel Hevier píše príbehy, ktoré sa (zatiaľ) nestali. Mnohé z nich sú však zárodkom možného. Ako aj tento nasledujúci:
            Naše provinčné mestečko postihla veľká udalosť. Vybrali si nás Američania a začali u nás nakrúcať film. Prešli sme náročným a nekompromisným konkurzom. Spomedzi všetkých lacných, zanedbaných, ošarpaných a rozbitých miest si vybrali naše mesto ako to najlacnejšie, najzanedbanejšie, najošarpanejšie a najrozbitejšie. Pretože to má byť film o druhej svetovej vojne a koncentračných táboroch. Američania v poslednej dobe točia filmy najmä o tom, o čom nevedia celkom nič. Ale inak to mal byť prvotriedny americký film s pravými americkými hviezdami. Jedna hviezda má dokonca stráviť niekoľko hodín v našom meste. Niežeby túžila poznať naše mesto, ale scenár je scenár. Nedá sa z toho vykrútiť. Agent robil, čo mohol, ale hviezda sa musí unúvať. Dá sa teda dobre poistiť proti pobytu v strednej a východnej Európe a pricestuje. Nezotrvá tu dlhšie ako bude musieť a na celú epizódu asi najradšej čím skôr zabudne.
            Nie však obyvatelia nášho mestečka. Generácie budú žiť zo spomienok starých rodičov, ktorí budú spomínať na to, ako sa tu nakrúcal naozajstný americký film. „Vidíš,“ budú hovoriť vnukom „za tým múrom, kde je fašistický štáb, je naša pošta.“
            Možno sa naše mestečko zíde aj ďalším filmárom. Medzičasom ešte viac zlacnie a oškaredie. Bude vhodné na nejaký katastrofický film alebo horor. Teraz však nikto nerozmýšľa budúcnosťou. Všetci tu žijú prítomnosťou – uličky sú plné komparzistov v starých kostýmoch. Ako ľahko sa napodobňujú staré handry! Jožo si doniesol z domu kabát, ktorý normálne nosí, a nikto nič nezbadal. Najproblematickejší bol komparz na väzňov v koncentráku. Obstáli iba chudí. Človek by ani neveril, aké je ťažké nájsť toľkých chudých!
            Ľudia sa však medzi väzňov ani veľmi nehrnuli. Zato v komparze na gestapákov bola riadna tlačenica! Šancu mali hlavne vyšší, urastení a svetlovlasí mládenci. Všetci prišli vzorne vystrihaní. Keď ich navliekli do esesáckych uniforiem, bolo dojemné sledovať, až koľko starostlivosti venovali svojmu zovňajšku. Leštili si čižmy – vlastnými vreckovkami! Asistent asistentovho asistenta ich pochválil.
            Mladí muži disciplinovane plnili všetky povely. Pochodovali, utekali, bili, strieľali. Najaté mŕtvoly ležali na dvore tábora. Jeden esesák si s odporom odpľul. Slina zasiahla mladú ženu do tváre. Nebolo to v scenári, ale vedúci natáčania povedal, že je to dobré a že to berie.
            Po skončení filmovacieho dňa všetci odovzdali požičané uniformy. Chudí sa s nimi lúčili rýchlo a nedočkavo sa hrnuli prevziať si peniaze. Mladí esesáci si iba neochotne sťahovali čižmy a rozopínali uniformy. Jeden z nich sa zobral a šiel domov tak, ako bol. Všimli si ho. Kričali za ním. Vrátil sa. Dúfal, že v jeho očiach zazrú naozajstnú nenávisť. Uniformu vrátil. Ale tú nenávisť mu nik nemôže zobrať. Odniesol si ju do ulíc nášho mestečka.

                                                                                     (zdroj: Daniel Hevier, Správca podstaty)