GUY GILBERT O NÁBOŽENSKEJ TOLERANCII

            Raz som na ulici parížskeho predmestia videl toto agresívne graffiti: „Islam zvíťazí“. Hneď som si šiel po fixku, aby som preškrtal slovo „islam“ a namiesto toho som napísal: „Láska“. Áno, „Láska zvíťazí“, pretože pochádza od Boha. Nemáme na ňu monopol iba my kresťania. Nájdeme ju vo všetkých náboženstvách. Dokonca aj ten, kto žiadne nevyznáva, vie dobre, že láska je v živote to najpodstatnejšie.

            Raz sme s mojimi mladými pripravovali ekumenický obrad, na ktorý mali byť prizvaní okrem katolíkov i protestanti a ortodoxní. „Nemalo by tam byť veľa z Jána Pavla II., aby to neodradilo ortodoxných... A tiež nie moc Panny Márie, aby to neprekážalo protestantom...“ - tak zneli pripomienky k prípravám. Začalo mi to liezť na nervy. Čoskoro som mal ekumenizmu po krk.
            Bol tam s nami aj môj priateľ Yusuf, moslim, ktorý ostýchavo riekol: „Aj ja som veriaci. Aj ja by som sa chcel zapojiť...“ Oči všetkých kresťanov sa doňho zabodli: „To nejde! Nemáme rovnakú Svätú knihu!“
            Ja som sa Yusufa opýtal: „Ako chceš hovoriť o svojom Bohu?“
            Yusuf bol kedysi muezzinom v Turecku a vedel som, že rád zvoláva k modlitbe, ktorá je moslimom veľmi drahá. Mám ten spev veľmi rád od tej doby, čo som pôsobil v Alžírsku.
            Yusuf odpovedal: „Môžem vyzvať ľudí k modlitbe.“ Súhlasil som: „Dobre, modlitbu zahájiš ty!“
            Ekumenické stretnutie sa konalo v starej katolíckej katedrále, ktorú si za čias Luthera privlastnili protestanti. Bolo tam spolu asi osemsto ľudí. Yusuf svojím krásnym hlasom zanôtil výzvu k modlitbe. Prítomní ostali ohromení. Tento nečakaný duchovný okamih, ktorý bol na tomto mieste unikátny, zakončil ohromný potlesk.
            Od tohto mladého moslima som dostal kríž, znamenie mojej viery. Nosím ho na svojej čiernej bunde.

            Raz som so skupinkou mladých táboril uprostred cédrového lesa, keď som zrazu začul, ako jeden moslim hovorí druhému: „Ten kresťanský kňaz sa nedostane do raja... Je neveriaci. Neverí v nášho Boha...“
            Druhý mu odpovedal: „To skôr tebe hrozí, že sa tam nedostaneš, pretože rozhoduješ namiesto Boha. A že súdiš.“
            Nikdy nehovorím, že moje náboženstvo je najlepšie zo všetkých, aby som neponižoval náboženstvo druhých. Len hovorievam: „Kresťanské zjavenie najlepšie napĺňa moju potrebu poznávať Boha a žiť s ním.“ Dávam tým najavo rešpekt voči druhému, ktorý svoju vieru prežíva inak.
            Tí, ktorí správne pochopili a žijú Korán, považujú toleranciu za cnosť. Žiaľ, častokrát sa v dnešnom moslimskom svete stretávame s opakom. Umiernený moslim vidí však extrémizmus nerád. Preto vidieť v každom moslimovi fanatika je chyba, do ktorej my, ľudia Západu, často upadáme.

            Ale tiež chcem povedať zo svojej skúsenosti z Alžírska, kde som ako kňaz roky pôsobil, a viem, že inak to nie je ani v mnohých ďalších arabských krajinách: v arabskom svete musí arabský kresťan svoju vieru skrývať.
            My, kresťania, sme dali Alžírčanom stovky kostolov, a oni si ich prestavali na mešity. Podobne vo Francúzsku boli desiatky kostolov ponúknuté moslimom. Niekedy dokonca kresťania pomáhali pri stavbe mešity. Vo Francúzsku sa za posledné desaťročia objavilo viac ako dvetisíc mešít a niekoľko minaretov, ktoré sa týčia až k nebu.
            Ale ešte som nikdy nepočul, žeby moslimovia mešitu darovali kresťanom, aby im slúžila ako chrám. A pritom sám prorok Mohamed v roku 631 dovolil kresťanskej delegácii sláviť ich obrady v mešite v Medine.
            Prečo zvony v alžírskych kostoloch už nezvonia, napriek tomu, že kresťanské komunity tam žijú? „Nechať zvoniť zvony kostolov, to je propagácia inej viery!“ tvrdia moslimovia, ktorí umlčali všetky alžírske zvonice.
            Je určite potrebné, aby mohli moslimovia chváliť Boha a modliť sa k nemu. Je však tiež možné im pripomenúť, že aj my, kresťania, si vrúcne prajeme, aby aj vo všetkých arabských krajinách mohli takisto kresťania chváliť toho istého Boha a modliť sa k nemu bez skrývania.
            Až raz budú všade znieť zvony a muezzini budú spevom vyzývať k modlitbám – a to v úplnej slobode – vtedy budú kresťania i moslimovia vedieť, že Boh je prítomný, jediný Boh, Láska. A po celom svete zavládne mier.

GUY GILBERT O FILME O BOHOCH A ĽUĎOCH

            Tento film ma dojal a fascinoval. A nielen mňa. Za normálnych okolností diváci odchádzajú z kina v priebehu titulkov. Ale dav ľudí, ktorý toho večera zaplnil sálu kina, začal odchádzať, až keď „dobehol“ posledný riadok.
            Tento skutočný príbeh sa odohral v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, v dobe, keď sa Alžírsko kúpalo v ohni a krvi. Za necelé dva roky tu prišlo o život päťdesiattisíc ľudí. Je to film o cisterciánskych mníchoch, žijúcich v Alžírsku, ktorí sa vyrovnávajú s faktom, že ak ostanú v krajine, môžu byť zavraždení islamskými radikalistami. Film ukazuje Božích mužov veľmi ľudsky – so živelným strachom v srdci, rozpoltených medzi blízkosťou smrti a silnou túžbou ostať v dedine, kde sa medzi obyčajnými dedinčanmi „zakorenili ako modliaci sa medzi modliacimi sa“.
            Každého z týchto mníchov som poznal. V rokoch 1960-1965 som mal k ich kláštoru v Tibhirine blízko. Mal som rád tie kúzelné večery, kedy pri západe slnka osvetľovala kláštor záplava farieb a v pozadí bolo vidno hory Atlasu. Naproti kláštoru sa stavala mešita. Nebola ešte hotová, a tak mnísi zapožičali svoje priestory, aby sa v nich mohli moslimovia provizórne modliť. V kresťanskom kláštore tak bolo počuť moslimov, ako prespevujú verše z Koránu.
            Je neuveriteľné, ako herec Jacques Herlin dokázal stvárniť Amédéa (jedného z tých, ktorí prežili) – skutočne sa mu podobal. Bol to taký pracovitý mravček, veľa nehovoril, skôr sekundoval otcovi Lucovi, ktorého vo filme nádherne stvárnil Michael Lonsdale. Drsný Luc s výbušným a osviežujúcim humorom, ktorého na plátne neprehliadneme. Film O bohoch a ľuďoch hovorí o mystériu kresťanstva, ktoré odzrkadľuje jednoduchá Kristova veta: „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“
            Výborne je vo filme stvárnená i postava kňaza Christiana de Chergé, predstaveného kláštora. V roku 1992 ma tento kňaz pozval, aby som pred jeho deviatimi mníchmi prehovoril o svojej práci. S radosťou som s nimi stoloval. A potom spolu s nimi umýval riady. To bol prvý zázrak – z umývania riadov mám totiž hrôzu.
            Priniesol som si zo záhrady kláštora brečtan s troma lístkami a korienkami. Bol som prekvapený, že štyri roky ostal brečtan v mojej izbe úplne bez zmeny. V apríli 1996, keď boli mnísi zajatí, náhle z neho vypučal výhonok a veľmi rýchlo sa obtočil okolo stola. Počas nasledujúcej Veľkej noci som ho zasadil von, kde krásne priľnul k jednej strane domu. Pre mňa je to zázrak prírody a živý symbol mníchov.
            Otec Luc si vždy prial, aby mu na pohrebe zahrali šansón od Edith Piaf „Nič neľutujem“. Jeho prianie som vyplnil niekoľkokrát v programoch, v ktorých som o tibhirinských mníchoch hovoril.
            Film však predsa len potrebuje jedno varovanie. Nie je selankou pre povrchného diváka. Bude vyžadovať pozornosť a ochotu zatiahnuť na hlbinu. Nečakajte litre krvi. A buďte si istí, že vás nenechá chladnými. Kladie totiž otázky, ktoré sú výčitkami pre naše svedomie.