FILIP

            Tmavá cela. Špina. Presakuje sem vlhko a zúfalstvo. Puch, ktorý láka šváby. Oproti mne sedí sotva dospelý na smrť chorý Filip. Filip má AIDS. V tejto cele – jednej z najhorších, aké som kedy videl – je úplne sám. Má síce svoju každodennú vychádzku. Ale sám. Má z toho paniku.
            Do nemocnice, kde by mal byť hospitalizovaný, dochádza iba raz za týždeň na niekoľko hodín. Je odsúdený k izolácii ako malomocný. Hovorí nesúvisle. Je bledý ako smrť, ktorá ho pozvoľne stále tuhšie objíma. „Zlikviduj sa, tak to skráť!“ volajú naňho iní väzni, ako mi Filip povedal.
            Mal som prednášku o svojej práci. V sále nabitej na prasknutie som vykričal svoj hnev i vzdor proti tejto obludnosti. Dal som ľuďom Filipovu adresu. Snáď tlak verejnej mienky prinúti sudcu, aby rozhodol o okamžitom umiestnení Filipa do nemocnice.
            Predpokladal som správne: štyri dni po mojej návšteve bol Filip urýchlene hospitalizovaný. Bol na pokraji smrti. Tam sa mu stali nesmiernou oporou stovky listov od mojich vyburcovaných priateľov.
            Mladých ľudí, chorých na AIDS, sa snažím v posledných okamihoch života sprevádzať. Ak sú pri vedomí, povzbudzujem ich: „Choď. Je to potrebné. Čaká na teba Otec. Zídeme sa tam raz. Neboj sa...“
            Áno, verím, že sa zídeme v raji lásky. Tam nebude ani hrôza, ani odlúčenie.

            Okrem mnohých neľudskostí, o ktorých viem, existujú však aj niekoľké krásne činy sudcov. Jedným z nich je aj tento nasledujúci:
            O jednej hodine v noci zburcuje policajtov nemocničná služba: „Prosím vás, mohli by ste urýchlene vyzdvihnúť z väzby uväzneného X.Y., aby mohol byť pri pôrode svojho dieťaťa?“
            Policajti, zvyknutí prevážať „trestanecké mäso“ len z väzenia na súd a opačne, si spočiatku mysleli, že je to nejaká recesia. Overili si to. Na rozkaz vyšetrujúceho sudcu naozaj mohol byť odsúdenec pri tom, keď sa mu narodí dievčatko.
            Pre odsúdeného to bola nečakaná a nevýslovná radosť prežiť taký okamih, ktorý – kam policajná a sudcovská pamäť siaha – dovtedy ešte nikdy nebol zaznamenaný. Od svojej manželky dostal pusu a dievčatko mu dali, aby si ho pritúlil.
            Väzni nosia v sebe toľko nenávisti a násilia, že podobné gestá potrebujú, aby sa cítili ako ľudia medzi ľuďmi. Pokiaľ im chceme pomáhať, aby odčinili svoje previnenia, musíme im dať najavo ľudskosť.
            Zdravím ťa, sudca so širokým srdcom. Vďaka, že si sa odvážil (vo vnútri inštitúcie, v ktorej často človek prestáva byť človekom) pomyslieť na to, že pohľad dieťaťa prichádzajúceho na svet môže z otca zmyť jeho pády a znovu ho postaviť na nohy.
            Verím, že k takémuto prípadu pribudnú i ďalšie podobné.

(Guy Gilbert, Až do krajnosti, str. 109)