DILEMA SVÄTEJ TERÉZIE

            Tento text zo života svätej Terézie z Lisieux zvyknem čítať svojim študentom na hodinách náboženstva a potom sa ich pýtam, čo si o tom myslia:
            „V komunite sa mi jedna sestra v ničom nepáči. Jej správanie, jej slová, jej povaha mi pripadajú veľmi nepríjemné. Ale je to svätá rehoľníčka, ktorá je istotne veľmi milá Pánu Bohu. Preto som nechcela dať priechod prirodzenej antipatii, akú som voči nej pociťovala, a povedala som si, že láska nespočíva v citoch, ale v skutkoch. A tak som sa snažila pre túto sestru robiť to, čo by som robila pre osobu, ktorú mám veľmi rada. Cítila som, že tým Ježišovi robím radosť, pretože nieto umelca, ktorý by neprijímal rád vďaku za svoje diela. A Ježiš, umelec duší, je rád, ak sa nezastavujeme pri zovňajšku, ale vnikáme do vnútornej svätyne človeka, ktorú si Boh zvolil za príbytok, a objavujeme jeho krásu.
            Nestačilo mi, že som sa modlila za sestru, ktorá ma stála toľké boje. Snažila som sa jej preukazovať všetky možné dobré služby, a keď som bola v pokušení odpovedať jej nevľúdne, usmiala som sa na ňu tým najmilším úsmevom. A keď bol môj vnútorný boj príliš prudký, utekala som od nej ako vojenský zbeh.
            Keďže sestra vôbec nevedela, čo voči nej cítim, nikdy netušila pohnútky môjho správania sa. Bola presvedčená, že jej povaha mi je príjemná. Raz mi povedala tieto slová: „Mohli by ste mi povedať, Terézia, čo vás ku mne tak priťahuje? Zakaždým, keď sa na mňa pozeráte, vidím, že sa usmievate.“ Ach, a to, čo ma skutočne priťahovalo, bol Ježiš, ukrytý v jej duši...“

            Ako to teda s tou svätou Teréziou bolo? Pretvarovala sa alebo nie? Predstavme si, že takto by sa správali ľudia okolo nás. Podľa stredoškolákov, s ktorými s týmto textom pracujem, by to bolo ako v hororovom filme. V ich veku mnohí majú pocit, že sú neznesiteľní, odpudzujúci a tak by si zákonite kládli otázky, či tí ľudia, ktorí sedia okolo nich a sa usmievajú, ich majú naozaj radi alebo to len z kresťanskej lásky a súcitu predstierajú? Chlapec by sa správne pýtal, či je naozaj dievčatám sympatický alebo sú okolo neho len samé usmievavé kresťanky, a on už nevie, čo je priateľstvo a čo pretvárka? A keby ho niekto pozval na oslavu narodenín, nebolo by to len preto, lebo kresťania sú Ježišom vyzvaní k tomu, aby pozývali aj smutných a dochrámaných tohto sveta? A aký je dôvod toho, že mu chodí toľko povzbudzujúcich SMS? Nie sú tí ľudia, ktorí sú k nemu tak pozorní, len húfom svätých a milo sa tváriacich Terézií, ktoré si večer vo svojom diári odškrtnú kolónku „dobrý skutok“ za to, že mu venovali päť minút svojho času? A ten človek, ktorý akosi rýchlo s ním ukončil dialóg, neurobil to tak len preto, lebo vnútorný boj s jeho povahou bol preňho neznesiteľne silný?
            Možno je lepšie dať svojím spolužiakom jasne najavo, kto mi je blízky a kto nie, s kým sa chcem priateliť a s kým nie. Priateľa na Facebooku potvrdiť alebo ignorovať. Lepšie je jasné priateľstvo a jasné nepriateľstvo. Aspoň bude každý vedieť, na čom je. Lepšie sa znáša nezáujem, ignorovanie a otvorené nepriateľstvo ako súcit.
            Ono to však nie je vždy tak jednoduché a jednoznačné. A navyše sami sme si vedomí toho, že nestačí sa zastaviť pri „vonkajšku“ človeka, ktorý nám niekedy môže byť nepríjemný, ale treba hľadať v ľudskom „vnútri“. Milovať v človeku to svetlo, ktoré aj jemu bolo Bohom dané, obraz Boha v ňom. To, že mám momentálne z neho ponorkovú chorobu, nemusí nutne znamenať, že chyba je v mojom blížnom, skôr sa dozvedám niečo dôležité o sebe a vlastných limitoch. Takto nejako to možno chápala aj svätá Terézia.
            A preto - v rozvíjaní vzťahov je vždy účinné pýtať sa: „Aké mám predsudky voči tomuto človeku? Ktoré vlastnosti mi prekážajú, a naopak, pre ktoré by som si ho dokázal vážiť?“ Práve tak, ako niektorí ľudia dokážu z nás dostať to najlepšie a iní to najhoršie, aj my môžme dosiahnuť to isté. Niekedy je ale naozaj najlepšie odísť. Nie všetky situácie sa dajú riešiť a niektoré za to ani nestoja.
            Veľkí filozofi hovoria, že nie je možné poznať vec takú aká v skutočnosti je. Vnímame ju len pomocou našich nedokonalých zmyslov a v sebe si vytvárame iba obraz o veci. Ale aká v skutočnosti je, sa možno nikdy nedozvieme. Podobne je to aj vo vzťahu k ľuďom. Milujeme alebo nenávidíme svoje vytvorené predstavy o iných, a nie to, akí v skutočnosti sú. Dôvod lásky a nenávisti je v nás, nie v nich. Lebo pri pohľade do vnútra blížneho možno vždy zahliadnuť obraz Boží - svetlo, ktoré odráža krásu Stvoriteľa.

(zdroj: Marek Orko Vácha, Modlitba argentinských nocí)