CHLIEB CHUDOBNÉHO

            Vždy sa hanbím písať alebo hovoriť o biede, s ktorou nemám nijakú vlastnú skúsenosť. Skutočnú biedu som nikdy nezakúsil, iba som ju na mnohých miestach tejto planéty zblízka videl. Nezabudnem nikdy na deň, keď som počas svojej cesty v Indii bol požiadaný jedným indickým kňazom, aby som slúžil svätú omšu na Popolcovú stredu pre školákov v chudobnej štvrti Jaipuru. Nezabudnem, ako sa mi v hrdle vzpriečili slová pripravenej kázne o význame pôstu, keď som hľadel do očí deťom, ktoré sa nikdy v živote nenajedli ani do polosýta.
            Som určite relatívne chudobný oproti tým, ktorí u nás roky právneho a morálneho chaosu po páde železnej opony uvítali ako džungľu a začali sa chovať ako šelmy rozbesnené pachom lacnej koristi. Avšak stále vlastním viac ako nutne potrebujem k životu. Istý limit človečenstva vydaného silám prírody som okúsil kedysi v Antarktíde – to bola jedna z cenných skúseností, ktoré človeku zrážajú z hlavy iluzórnu korunu „vládcu prírody“ – tam človek precíti onú chudobu, nahotu, nechránenosť a zraniteľnosť ľudskej bytosti voči krutej moci nespútanej, nepodmanenej, neskrotenej prírody. Ale v tomto prípade to bola iba neškodná, časovo limitovaná  hra, pri ktorej som smel reálne dúfať, že na to všetko sa mi bude o pár týždňov príjemne spomínať v horúcej vani či v pohodlnom kresle pri krbe, s fajkou v ústach a pohárom whisky v ruke.
            Pri všetkých úvahách o chudobe si musím byť pokorne vedomý limitov, daných tým, že žijem zakorenený v tej časti ľudskej spoločnosti, kde omnoho viac ľudí umiera v dôsledku prejedania sa ako hladom.

                                                             (zdroj: Tomáš Halík, Stromu zbývá naděje, str. 124)