KARDINÁL ŠPIDLÍK O MLČANÍ

            Jedna historka hovorí o mužovi, ktorý sa rozhodol vstúpiť do najprísnejšieho rozjímavého kláštora. Opát ho hneď na začiatku upozornil, že musí zachovať strohé mlčanie: „Za desať rokov smiete nahlas vyrieknuť iba dve slová.“

            Muž za desať rokov prišiel za opátom a vyriekol slová: „Biedna strava...“ Keď uplynulo ďalších desať rokov, povedal pred ním: „Tvrdá posteľ...“ Tretie desaťročie už kandidát celé nevydržal. Povedal opátovi: „Idem preč!“ Opát to okomentoval: „To som si myslel, za dvadsať rokov som od vás nepočul nič iné, iba sťažnosti.“

            Keď čítame tento úsmevný príbeh, zároveň sme ním usvedčení z toho, že my neradi mlčíme. Máme výrok „hovoriť je striebro, mlčať je zlato“, ku ktorému sme pridali dodatok „... ale pravé slovo vo vhodný čas je ako jablko zlaté na mise striebornej.“ (Čo je jedna veľká pravda.)

            Problémom dnešného moderného človeka je neschopnosť načúvať druhému, neskákať mu do reči, snažiť sa pochopiť, čo chce povedať. Podobne to vyzerá aj s naším rozhovorom s Bohom. Najčastejšie prichádzame pred neho, aby sme ho o niečo prosili. Zvykli sme si chodiť modliť sa na také miesta, kde predpokladáme, že Boh nás lepšie počuje. Preto putujeme k známym svätyniam. Tam býva mnoho mramorových doštičiek s nápisom: „tu ma Boh vypočul.“ Sami však cítime, že nestačí, aby sme len my hovorili k Bohu, ale že je dôležité predovšetkým to, čo chce povedať on nám.

            Týka sa to každého jedného človeka. Každý z nás potrebuje raz za čas zájsť si na prechádzku sám do prírody alebo sa usadiť niekde v zadnej lavici vzdialeného kostola a počúvať myšlienky, ktoré mu prichádzajú. Skoro začne rozpoznávať to, čo ho znepokojuje od tých myšlienok, ktoré ho vedú k dobru, k vnútornému pokoju a vyrovnanosti. Naučí sa počuť Boha v srdci. Tie chvíľky si zamiluje a rád ich vyhľadáva. Sú to okamihy mlčania, avšak naplnené krásnym rozhovorom.

(zdroj: Tomáš Špidlík, Vatikánske promluvy s humorem)