JESENNÝ VÝLET

            V jeden októbrový deň som sa rozhodla, že sa vyberiem na cyklistický výlet. V doobedňajších hodinách sa však všade rozprestierala hustá hmla. Vedela som, že prechádzam krásnou krajinou, žiaľ, cez hmlu som nemala možnosť ju vidieť. Môj pohľad bol krátkozraký a ešte aj tie jasnočervené šípky popri ceste som vnímala ako zahalené do akéhosi šedého oparu. Vtedy mi napadlo, že podobne vidíme i Boha. Nikdy ho tu na zemi nemôžme vidieť vo svetle, je natoľko tajomný a všetko prevyšujúci, že vnímať a poznávať ho môžeme len cez závoj hmly. Rovnako ťažko pochopiteľné môžu byť pre nás jeho plány s nami. Chceli by sme im rozumieť viac, náš vnútorný zrak nám však nedostatočne umožňuje plne chápať ich zmysel. Jedine vierou možno vidieť, že za tou hmlou sa rozprestiera krásny plán pre nás.
            Ocitla som sa pred náročným stúpaním – poznala som ho veľmi dobre, vždy mi dalo zabrať. Sily mi ubúdali, no pomaly a vytrvalo som pokračovala. Zrazu sa v hustej hmle na chvíľu objavilo slnko. Ako jasný kotúč na oblohe, len na chvíľu, kým som nevyšla na vrchol stúpania. Dodalo mi silu i ochotu vytrvať, prehrialo tvár. Boh nás nie raz v náročných situáciách zvláštnym spôsobom povzbudí. Keď to možno najmenej čakáme, urobí niečo, čo nás prinúti v našej ceste vytrvať.
            Ako som pokračovala vŕškami, jasný kotúč na oblohe sa objavoval stále častejšie, i keď stále bol ešte akoby ponorený do hmly. Čakalo ma ešte pár náročných vŕškov, keď som však hľadela na krajinu, ktorá sa nechala stále viac prenikať svetlom, pokračovalo sa mi omnoho ľahšie. Neprináleží však nám nárokovať si na svetlo, je to Boh, ktorý niekedy dáva kráčať vo svetle, no niekedy musíme prijať, že na cestu až tak dobre vidieť nebudeme.
            Viem, že tým najhustejším závojom, ktorý nám bráni vidieť Boha, je náš hriech. Akýkoľvek – ťažký, ale i všedný, každodenný. My mnohokrát vynakladáme mnoho úsilia, aby sme rozlíšili ťažký a ľahký hriech. Pritom pre človeka však nie je  až tak nutné poznať, či spáchal ťažký alebo ľahký hriech. T. Merton píše: „Je absurdné triediť vlastné činy do dvoch skupín – jedny do skupiny ťažkých hriechov a druhé do skupiny ľahkých. A je absurdné byť voči prvej skupine prísny a k druhej zhovievavý.“ Každý, i ten najľahší hriech je urážkou Boha.
            A ešte jeden postreh: v hmle som cez orosené okuliare nevidela takmer nič. Keď som si ich dala dole, môj prirodzený, i keď oslabený zrak mi dovoľoval vidieť o čosi lepšie. My si niekedy myslíme, že keby sme mali viac - zdravie, žili v inej dobe alebo v inej rodine, boli by sme šťastnejší. Aj svätý Pavol si to myslel, keď prosil Boha, aby ho zbavil ostňa – pravdepodobne to bolo nejaké ochorenie alebo hriech. Bol presvedčený, že ako zdravý a silný by pre Boha mohol urobiť viac. No on mu odpovedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2Kor 12,9) To znamená, že slabosť ani choroba nám nemôžu zabrániť, aby sme boli disponovaní pre Boha. Práve naopak, môžu nám pomôcť, aby sme sami seba nestavali do stredu všetkého.
            Slnko úplne „premohlo“ hmlu na pravé poludnie – zrazu po nej nebolo ani stopy. V tej chvíli sa rozozvučali zvony kostola zvolávajúce na modlitbu Anjel Pána. Všetko v tom dni mi pripadalo správne načasované a tak veľavravné. Akoby mi Boh aj cez zvuk zvonov chcel dať pochopiť, že všetko v mojom živote má smerovať k nemu, Pánovi všetkého.
            Hmla na začiatku dňa mi kazila dojem z môjho výletu. No priznávam, že bez nej by som si sotva uvedomila niektoré duchovné zákonitosti. A tiež neviem, či by som si vedela natoľko vážiť slnko, modrú oblohu, okolitú krásu...