HOVOR, PANE, POČÚVAM...

            Raz som rozmýšľala nad úryvkom z evanjelia podľa Marka o uzdravení hluchonemého, ktorému Ježiš uzdravil sluch a následne sa mu otvorili aj ústa. (Mk 7,31-37) Uvedomila som si, že aj ja častokrát bývam „hluchá“. A vtedy „neplodné“ býva aj moje konanie. V tých chvíľach cítim, ako veľmi potrebujem ísť do ticha.
            Aj tento hluchonemý bol uzdravený bokom od hluku sveta. Ježiš nikdy nekonal zázraky ako v nejakej show. Preňho bolo najdôležitejšie nadviazanie vzťahu s človekom.
            Ja osobne som vždy túžila, aby tým miestom, kde sa ma Boh v tichu bude dotýkať a prehovárať ku mne, bola adorácia pred vystavenou Sviatosťou. Vždy som to obdivovala u iných a prosila som Boha, aby to tak dal vnímať aj mne. Ale žiaľ, pred Najsvätejšou Sviatosťou nepočujem. (Teraz nehovorím o modlitbe, ktorá je čisto hovorením - kedy presne vieme, čo Bohu chceme povedať.)
            Mne dal Pán iné miesto, kde mi dáva započuť svoj hlas. Je to vtedy, keď kráčam voňavými poľnými či lesnými cestičkami, hľadím na lúky a oblohu, vnímam let vtákov a šumenie stromov, v pozadí siluety hôr. Veľa toho nehovorím, skôr sa tomu vyhýbam. Len kráčam, sem-tam si sadnem do trávy a voľne nechávam plynúť svoje myšlienky. Avšak si strážim, aby boli upriamené na Boha. Niekedy sa pomaly a sústredene modlím Otčenáš, inokedy rozmýšľam nad nedeľnými čítaniami, ktoré zazneli v kostole. Samozrejme, že je veľa toho „svetského“, čo sa mi primiešava do môjho stretnutia s Bohom – a to je práve príležitosť, kedy to smiem odovzdať Bohu. A ja mu to takto pomaly a postupne dávam. V hlave sa mi z kroka na krok „vyjasnieva“, dostávam nové nápady, požehnávam druhých, silnie moja viera, že s Bohom všetko zvládnem ja i moji drahí.
            Môj manžel „počúva Boha“ inak. Väčšinou je to po nejakej vypočutej homílii z internetu alebo duchovnej relácii, ktorá ho zaujala. Niekedy ani nemusí byť duchovná. Alebo po čítaní Svätého Písma so zaujímavým výkladom. Vtedy zaujme svoju typickú polohu na gauči, podoprie si hlavu rukou, prižmúri oči... a ja viem, že vtedy ho nemám rušiť, lebo rozmýšľa. Niekto by možno povedal, že to je čudná modlitba. Ale ja viem, že v tomto čase sa v ňom najlepšie rodia nové myšlienky.
            Takže netrápme sa, keď nám to v modlitbe nejde tak ako iným. Od nás Pán Boh chce, aby sme si našli svoj spôsob rozhovoru s ním. Len ho treba objaviť.