SHUMI

            Shumi Berkowitz je židovský rabín žijúci v Prahe. Na židovský sviatok Chanuka – sviatok svetiel, usporiadal vo svojom dome spoločné „abrahámovské“ stretnutie. Abrahámovské preto, lebo naň pozval okrem židov aj kresťanov a moslimov, s ktorými má židovstvo spoločné korene. Chanuku slávia židia na počesť ich víťazstva nad Gréckom a ako pripomienku znovuvysvätenia jeruzalemského chrámu. V tomto čase kresťania zasa slávia Vianoce a moslimovia sviatok, ktorým si pripomínajú praotca Noeho.

            Prítomní hostia si pripomínajú tieto náboženské sviatky zapálením svetla ako znamenia nádeje pre svet. Následne trávia u Shumiho niekoľko hodín rozhovorov, modlitieb, spevu. Aj jedlo, ktoré sa podáva, nie je u Shumiho len záležitosťou žalúdka - je možnosťou prítomným poukázať na spätosť jedla a nápojov s ich náboženskou tradíciou.

            Shumi podobné stretnutia organizuje preto, lebo mu záleží na problémoch sveta a verí, že spoločné slávenie sviatkov, dialóg medzi náboženstvami a vytváranie priateľských vzťahov sú prostriedkami, ktoré môžu zmierniť napätie v tomto svete. Hovorí: „Problémom tohto sveta je separácia a nedostatok lásky. Máme nebesia a zem, ale nespájame ich dohromady.“

            O náboženskej tolerancii si myslí, že je to čosi viac ako byť voči človeku iného vierovyznania zhovievavý – tak ako sa o to snažia napríklad rodičia, ktorí sú trpezliví voči svojim deťom. Zhovievavosť je možno postoj, ktorý navodí v medzináboženských vzťahoch atmosféru zdvorilosti, tá však nie je celkom úprimná. Nedá sa to, keď si myslím, že iba ja mám pravdu a on chudák je vedľa, ale aj napriek tomu chcem ho mať rád. Preto sa Shumi snaží neformálne prekonávať podivnú atmosféru vľúdnej zdvorilosti, v ktorej sa často utápajú a dusia súčasné medzináboženské dialógy a dospieť k hlbšiemu druhu úcty voči druhému človeku. Stále však pri tom ostáva židom, lebo jeho náboženstvo a viera sú mu veľmi vzácne.

            Na otázku, čo malo najväčší vplyv na formovanie jeho vzťahu k iným náboženstvám, odpovedá: „Bol to môj rabín a osobná skúsenosť s vojnou. Rabín nás viedol milovať všetkých ľudí – starých i mladých, krásnych i škaredých. Ľudí najrozličnejších pováh a vnímania sveta í Boha.“

            Vojny sa Shumi zúčastnil ako dobrovoľník. Nešiel do nej so zbraňou v ruke, ale ako pacifista. Nebojoval, „len“ na bojiskách zbieral mŕtvych i ranených. Svojich vojakov, a aj nepriateľov. Všetkých bez rozdielu vozil do nemocnice, kde im bola poskytnutá starostlivosť. Alebo keď zomreli, staral sa o to, aby boli dôstojne pochovaní. „Je ťažké vysvetliť, ako na človeka pôsobí to, keď vidí ranených či mŕtvych. Zachraňovali sme, čo sa dalo. To je cesta, ako ukázať ľudskosť. Nie sme predsa zvieratá, ktoré sa požierajú navzájom, ale ľudia.“

            Tí, ktorí Shumiho poznajú, hovoria, že má vzácnu povahu. Je zároveň láskavý i zbožný. Vzdelaný a rozhľadený. Nie je fanatický a má široké srdce. On o sebe skromne hovorí: „Som síce rabín, ale ako rabín sa nechovám. Viem, že by som sa mal správať lepšie. Rabín – to nestačí s ľuďmi sa porozprávať a viesť ich. Rabín musí byť svojim spoluveriacim príkladom. A to ja zasa až taký dobrý príklad nie som.“

            Shumiho charizmou je, že dokáže do spoločných stretnutí vniesť iskru a nelíčenú ľudskú blízkosť. Stretnúť sa s ľuďmi v obyčajnom byte, spoločne stolovať, rozprávať sa, modliť sa – to je niečo, čo bolo blízke aj Ježišovi. Hľadať to, čo je pravdivé v našich tradíciách. Použiť to nie ako zbraň proti druhému, ale na stavanie mostov, aby sme sa vzájomne obohacovali.

            To je to, čo aj dnes prospieva svetu. Čo je nevyhnutné doň neustále vnášať.

                                                                         (zdroj: relácia Českej televízie, Cesty víry)