PREČO NEMÁM RÁD OSLAVY BOHA NA ŠTADIÓNOCH

            „Nie, nehnevajte sa, skutočne tam neprídem,“ ospravedlňoval som sa dvojici, ktorá ma úprimne pozývala na veľzjazd mladých kresťanov, organizovaný charizmatickou obnovou katolíckej cirkvi. Priznávam, že masovo organizované „čau-bráškovanie“ jednych a húpanie sa do rytmu so zdvihnutými pažami druhých – to naozaj nemusím.
            Medzi náboženskými entuziastami sa odjakživa cítim nesvoj. Keď som pred rokmi pozoroval svojho spolubrata kňaza, ako svojej skupinke mladých pri návšteve pápeža predriekal úplne vážne heslo: „Radujme se všichni v Pánu, přijel taťka z Vatikánu – hurá, hurá!“, „a pěkně nahlas a ještě jednou, hurá!“ pripadal som si ako v náboženskom cirkuse.
            Som rodený skeptik a aj k svojej viere som sa „prepochyboval“. Preto si sotva dokážem predstaviť, že by ma zaplavila nákaza kolektívnej zbožnosti na nejakom zhromaždení s transparentmi „Ježiš ťa miluje“ s neznesiteľne usmievajúcimi sa roztlieskavačmi. Iste, rešpektujem, že niekto k posilneniu vo viere potrebuje tlačiace sa davy rovnako zmýšľajúcich, ja však by som tú svoju vieru v takejto tlačenici najskôr asi stratil. Považujem za známku duševného a duchovného zdravia, ak nechcem skutočný Boží hlas prepočuť v dôsledku vlastného „juchania“.  
            Môj náboženský vkus bol vypestovaný nádhernou symetriou klasickej katolíckej liturgie, predovšetkým omšovej. Neviem, prečo na tých veľkých zhromaždeniach, či už čisto katolíckych alebo ekumenických, nedokážu mnohí katolíci viac čerpať z ducha našej krásnej a hlbokej liturgie a ponúknuť z tohto daru aj iným kresťanom. Prečo sa, naopak, mnohí katolíci tohto pokladu vzdávajú a tieto zhromaždenia sa potom podobajú svojou chaotickou stavbou skôr nešikovne improvizovanej estráde.

            Večer som opäť rozmýšľal: „Prečo ma títo entuziasti tak popudzujú?“ Veď sám mám medzi svojimi priateľmi pár kňazov, ktorí sa roky úprimne venujú hnutiu charizmatickej obnovy – a i keď sa niekedy pohádame – veľmi si ich vážim. Podobne môžem povedať, že k najaktívnejším ľuďom z mojej farnosti patria práve laici z tohto prúdu.
            Najviac mi asi prekáža tá bezostyšná ľahkosť, s akou sa vo veľkých halách a na štadiónoch hlásajú do megafónov veľké slová našej viery. Nemôžem sa ubrániť podozreniu, že ten duch, ktorého prítomní cez megafóny nazývajú Duchom Svätým, je len duchom štadiónu – teda manipulačným pokusom vyvolať sugestívnu náladu davu.
            Chcem vám všetkým včas povedať, že ak chceme hľadať živého Boha a nasledovať Krista, musíme nájsť odvahu plávať v hĺbke, nie na plytčine. Lebo Boh je hĺbka a ticho je priestor, v ktorom ho môžeme poznávať. Nestačí zakričať nespočítateľné aleluja a hurá Pánovi.
            V našom vyznaní viery hovoríme: „Verím v Boha,“ čo, ak je doslovne preložené, znie „Verím do Boha“. Je to naznačenie smeru, cesty, pohybu: verím a svojou vierou vchádzam do Tajomstva, ktorým Boh je. Jedine vo svetle hlbokej viery môžeme Boha hľadať a poznávať.

            Moji milí priatelia, možno raz prijmem vaše pozvanie. Ale prijmete aj vy mňa medzi seba, keď Božiu prítomnosť nezakúsim v jasote, heslách a zdvihnutých rukách? Keď budem mať po celý čas obavu z toho, či nezatienite príliš hlučnými a príliš ľudskými istotami skutočnú veľkosť Boha?

                                                 (autorom zamyslenia je Tomáš Halík, český katolícky kňaz)