Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

     

POHĽAD Z DRUHEJ STRANY

            Alžírskemu biskupovi Pierre Claveriemu, neskôr (v r. 1996) zabitému islamskými extrémistami, bol blízky obraz Cirkvi slabej, „chudobnej“, jednoduchej – veď takto ju vnímal vo svojom milovanom Alžírsku, kde kresťania trpeli pre svoje náboženské presvedčenie. Túto Cirkev, ktorá sa musela a stále musí „uponížiť a vyprázdniť, aby bola schopná prijať dary milosti“ (Flp 2,5-11), vždy považoval za tak blízku jednoduchej a chudobnej Cirkvi prvých kresťanov.
            Zachoval sa ním napísaný list z roku 1987, v ktorom píše: „Pápež Ján Pavol II. sa práve vrátil z neľahkej cesty po Latinskej Amerike. Často sa sám seba pýtam, či by nebolo načase, aby aspoň na chvíľu odložil svoju pútnickú palicu do kúta. Na strávenie týchto ciest do iného, komplexného a zložitého sveta potrebuje každý z nás čas. Myslím si, že pápež by sa mal teraz venovať meditácii a premýšľať o tom, čo v Argentíne a Čile videl či počul, respektíve o tom, čo mu hostitelia dovolili vidieť a počuť. Možno by sa dokonca mal ponamáhať, aby sa dozvedel viac aj o tom, čo na svojej ceste nevidel, aby sa pýtal aj na to, čo sa skrýva za dekoráciami, ktoré mu ukázali. Veľmi by som si cenil, keby sa pápež trochu stíšil a upokojil. To sa týka aj jeho publikačnej činnosti a listov k najrozličnejším témam, ktorými nás Vatikán priam zaplavuje. Sotva človek otvorí jeden list, už mu na písacom stole ležia dva ďalšie. Aj kardinál Duval je presvedčený, že Vatikán vôbec nešetrí papierom.“
            Svoje rozhorčenie nad byrokratickým aparátom cirkevnej centrály v Ríme Pierre Claverie nevyjadroval len v súkromných listoch. Otvorene o tom písal aj v mesačnom diecéznom liste a vyzýval aj kňazov v diecéze, aby sa vyjadrili k problémom. Cirkev považoval za ťažkopádnu, viaceré z jej oficiálnych vyhlásení boli podľa neho zaťažkávajúce – nielen čo sa týka ich obsahu, ale predovšetkým formy. V roku 1993 otvorene kriticky napísal: „Máme pred sebou ešte veľa práce, aby sme ikonu Ježiša Krista oslobodili od stáročných nánosov sadry, ktoré ju zahaľujú.“

(zdroj: Iso Baumer, O bohoch a ľuďoch, str. 77-78)