Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

            V Severnej Amerike sú vybudované ďalekosiahle železničné trate, ktoré sa nazývajú „pacifické“ – skrátka „Pacifik“. Vlaky, ktoré jazdia na týchto tratiach, sú veľmi dokonale vybavené, majú jedálne aj lôžkové vozne, pretože mnoho tisíc kilometrov idú pustými krajinami, savanami.
            Ich lokomotívy sú vybavené silnými reflektormi. Tieto reflektory sú potrebné, aby v noci strojvodcovia mohli vidieť ďaleko na trať, či je voľná.
            Nasledujúci príbeh je skutočný. Odohral sa pred rokmi. Jeden taký Pacifik uháňal severoamerickým krajom. Bola hlboká noc a väčšina pasažierov spala. Len strojvodca sa pozeral napäto pred seba a na koľaje. Rytmický rachot skoro spôsobil, že najradšej by zaspal. Keď tu sa zrazu zachvel: pred lokomotívou sa objavila akási nezreteľná postava a silne mávala rukami. Akoby chcela volať: „Stoj!“
            Strojvodca inštinktívne siahol po brzdiacej páke, keď tu náhle postava zmizla. Skúsený muž si utrel čelo a hovoril si pre seba: „No nič, to ma asi únava tak omámila! Good, very good!“ Vydýchol si a vlak nechal uháňať ďalej. Ale odteraz sa pozeral na koľaje s oveľa väčšou pozornosťou.
            Ku svojej hrôze po chvíli zbadal opäť onú postavu. Ale len čo chcel zabrzdiť, postava opäť zmizla a koľaje boli voľné. To už strojvodca nevydržal. Išiel zobudiť svojho kolegu: „Prosím ťa, poď a pozeraj sa na koľaje, či neuvidíš mávajúce ruky. Ja mám asi halucinácie a už si neverím!“
            A tak sa obaja dívali do svetla vrhaného silnými reflektormi. Po niekoľkých desiatkach metrov zvolal aj ten druhý strojvodca: „Vidím postavu na koľajniciach, ako máva rukami!“
            Je vylúčené, aby dvaja ľudia mali tú istú halucináciu. Teraz už strojvodca nezaváhal a v okamihu zastavil vlak. Cestujúci vyliezali z vlaku, pribehli aj sprievodcovia. A všetci sa pýtali strojvodcu, prečo zastavil vlak. Niekoľkí sa vydali pozdĺž trate smerom vpred.
            Asi po dvesto metroch ostali zrazu ohlušení dravým prúdom rieky. Vo svetle vreckových bateriek zbadali príšerný obraz: most, cez ktorý mali za malú chvíľku ísť, bol strhnutý rozvodnenou riekou a len trosky ležali na dne hlbokého kaňonu. Strojvodca si vydýchol a dodal: „To by z nás nezostalo nič!“
            Jedna záhada tu ale ostala: „Kto nás vlastne zastavil?“ pýtali sa strojvodcovia jeden druhého. Žiadneho človeka na trati nevideli. Až zrazu jeden z nich zvolal: „Pozrite, za sklom reflektora je zachytená veľká nočná mora!“
            A to bolo vysvetlenie. Keď sa mora dostala pred žiarovku a zamávala krídlami, vytvorila obraz mávajúcej postavy na koľajniciach. Starší strojvodca len zašepkal: „Bože, aký si dobrý! Používaš nepatrné stvorenie, aby si zachránil stovky ľudí!“

            Každý z nás má zážitky silných momentov milostí, kedy pociťujeme Božiu prítomnosť takmer hmatateľne. Nemusí to byť iba záchrana pred nejakým veľkým nebezpečenstvom.