MODLITBA ARGENTÍNSKYCH NOCÍ

            Mal som asi tri týždne na to, aby som sa túlal horami a pralesmi Ánd – úplne sám. Tu, obklopený prírodou, som si svojím spôsobom konal „duchovné cvičenia“. Rozum som dával do veľkej zátvorky a bolo to skôr srdce, ktoré bolo otvorené pre vnímanie. A keď som sa v jeden deň stretol tvárou v tvár bez mačety s podobne osamelou pumou, v jedinej sekunde pochopil som veci, nad ktorými by mi nepomohlo doma v papučiach rozjímať roky.

            Chvíle samoty boli krásne. Zvlášť vo vyšších polohách Ánd. Tam som si mohol dovoliť luxus bivaku a spať bez stanu, keďže komáre lietajú len v nižších polohách. Aj dnes, doma, keď zavriem oči, často vidím argentínske nebo plné hviezd. Modlieval som sa pred spaním vždy ruženec. Nikdy predtým som si neuvedomil, koľko tajomstiev slávnostného ruženca je spojených s nebom – Ježiš, ktorý na nebesia vstúpil, Mária, ktorá bola vzatá do neba a v nebi korunovaná. V osamelých argentínskych horách s pohľadom do tmavého vesmíru dostávali tieto desiatky úplne inú hĺbku.

            Boh argentínskych nocí bol pre mňa omnoho tajomnejší, nesmiernejší, mocnejší. Boh, na ktorom závisí prežitie a neprežitie. Nie ako „Boh z našich kostolov“, ktorého akoby sme už dobre poznali. Až v úplnej samote v horách som začínal chápať, čo to znamená, že v ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Dýchame ho, sme doňho ponorení a On si nás tvaruje – tak, ako prudká voda formuje telo pstruha. Rybu tvaruje voda, tvar vtáka modeluje vzduch, človeka formuje Boh.

            Argentínske nebo je čierne a Mliečna dráha striebristo žiari - tak, ako to v Európe nie je možné vidieť. Do tohto neba som vysielal svoje modlitby. K Bohu, o ktorom nevieme, kto je a aký je. Ku ktorému sa síce modlíme, ale o ktorom mystici zhodne hovoria, že je iný, než sme schopní ho popísať. Či sú to popisy detské a či popisy najvybrúsenejších teológov. Boh, o ktorom Eckhart hovorí, že nie je ani dobrý, ani múdry, pretože keby niečo bolo dobré, mohlo by byť ešte lepšie a nad to najlepšie – ale taký Boh nie je. Pretože Boh je Tvorcom dobra, Tvorcom múdrosti. Jemu nemožno prisúdiť nijakú nálepku zo slov. Nič – ani také vznešené pomenovanie ako Bezodná Božia múdrosť, Štedrosť a Poznanie, Nepreskúmateľné hlbiny, Nepreniknuteľné spôsoby konania.

            Boh je iný ako ho my vnímame. Je plný paradoxov. Hovoríme o ňom, že je Láska, a predsa ho denne prosíme, aby nás neuvádzal do pokušenia. Nekonečne miluje človeka, a predsa necháva svet pod vládou satana a necháva sa prosiť svojimi veriacimi, aby nás zbavil od Zlého.

            O Bohu na hodinách náboženstva nemožno hovoriť ako o násobilke alebo o nejakej vede. Som trochu nesvoj z prednášok o falošných predstavách o Bohu, pretože... všetky predstavy o Bohu sú falošné. Mnohokrát som to takto hovoril študentom na stredných a vysokých školách: Boh je nad všetkými našimi popismi, poučkami a definíciami.

            To my, ľudia civilizovaného sveta, sa ho snažíme nejakým spôsobom zaradiť. Hovorí sa, že ak stretneme na Novej Guinei domorodca s pomaľovanou tvárou a on na našu otázku o jeho Bohu a náboženstve odpovie, že je animista – tak pravdepodobne študuje v Oxforde a prišiel domov na prázdniny. Pretože skutočný animista by to takto o sebe nikdy nepovedal.

            Páči sa mi, ako o Bohu hovorí svätý Ján z Kríža: „Chcem ti povedať, aby si sa nikdy neuspokojil s tým, čo sa o Bohu dozvieš, ale s tým, čo sa o ňom nedozvieš. Nikdy sa nezdržuj zaľúbením v tom, čo na Bohu poznáš alebo zakúsiš, ale miluj a obľúb si to, čo z neho nemôžeš poznať a zakúsiť. Pretože to znamená: hľadať ho vo viere.“

            Toto je paradox viery – čím viac Bohu rozumieme, tým viac sa nám stáva neznámym.

(zdroj: Marek Orko Vácha, Modlitba argentinských nocí, krátené)