Keď budeme prechádzať týmito miestami, budeme sledovať kroky jednoduchého a svätého rehoľníka a kňaza Charbela. V Cirkvi si jeho pamiatku pripomíname 24. júla.

Charbel sa narodil v libanonskej horskej dedinke Beka´Kafra v roku 1828. Už ako dieťa sa odlišoval od iných – miloval ticho a ľudia z dediny ho aj pre jeho iné správanie prezývali „svätý“.

Keď mal 21 rokov, rozhodol sa nasledovať Božie volanie k rehoľnému životu. Jeho život charakterizovala úplná jednoduchosť a poslušnosť predstaveným, ktorá išla niekedy z nášho pohľadu až za hranice normálnosti.
Niektorí ho pre jeho bezhraničnú poníženosť zneužívali, iní sa z neho smiali. Všetci ho mali za takého dobráckeho neškodného blázna. Dávali mu robiť tie najponižujúcejšie práce, len aby si z neho utiahli. A on ich prijímal s pokorou.

Neskôr sa v živote tohto jednoduchého rehoľníka a kňaza začali prejavovať nadprirodzené dary. Ľudia ho vyhľadávali ako spovedníka a duchovného vodcu alebo sa jednoducho chceli zúčastniť na svätej omši, ktorú on slúžil. Nehovoril veľa, ale jeho slová mali zvláštnu silu. Vedel predvídať budúcnosť, mal charizmu uzdravovania.

Zachovala sa jedna príhoda, ako si jeden spolubrat chcel z neho utiahnuť. Naplnil Charbelovu olejovú lampu vodou a potmehúdsky čakal, ako ju bude márne zapaľovať. Keď však Charbel zapálil lampu na nočnú modlitbovú vigíliu, rozhorela sa plameňom ako zvyčajne.

Charbel zomrel vo veku 70 rokov úplne vyčerpaný. Pochovali ho do spoločného kláštorného hrobu. Boli Vianoce, čo je v Libanone obdobie, keď prší, a teda sú najideálnejšie podmienky pre to, aby sa telo rozložilo. Z hrobu však každú noc vychádzalo jasné svetlo, ktoré obklopovalo celý kláštor. Mnohí ľudia – mnísi i dedinčania – tento jav pripisovali Charbelovej svätosti.
Keď koncom zimy otvorili hrob, našli v kaluži vody neporušené nerozložené Charbelovo telo, akoby len spal – a takým ostáva i dnes.

K jeho hrobu dnes prichádza množstvo veriacich prosiacich o telesné uzdravenie a o záchranu svojich manželstiev. Pre zázraky, ktoré boli zadokumentované, sa toto miesto nazýva Lurdami Blízkeho Východu.

Annaya - kláštor, v ktorom sa nachádza hrob svätého Charbela

Annaya – Lurdy Blízkeho Východu, v období vojny toto sväté miesto bolo najväčšou „spovednicou“ Libanonu.

Mnoho ľudí sem prichádza z prirodzených ľudských pohnútok pýtajúc si telesné uzdravenie, ale väčšina z nich ho tu nenájde. Ale mnohí tí, ktorí sem prichádzajú s čistým srdcom a s úprimnou túžbou Boha počuť a plniť jeho vôľu, takí tu nachádzajú svoje vnútorné uzdravenie. To sú zázraky, ktoré zadokumentované nie sú. Takýchto je ale podstatne viac. Pán od nás nechce nič viac ako ochotu počúvať ho – túžbu mať srdce skrúšené a ponížené. Ako ho mal i svätý Charbel. My však pre našu pýchu a nadutosť ťažko vieme ceniť si také dary ako je Kristova pokora.

Charbel bol svätý, i keď počas jeho života o jeho svätosti málokto vedel. No Pán mu to všetko vynahradil po smrti. Svätý Charbel sa stal po smrti známejším ako bol počas svojho života. Za svätého ho vyhlásil Pavol VI. v roku 1977.

Figovník. Nájde Pán na ňom ovocie, keď príde?

ZAMYSLENIE PRI HROBKE SV. CHARBELA: (úryvok z homílie o. Majerníka)

„Všetko skúsiť, mnoho zažiť a poznať - takto by sme to my očakávali od úspešného a vydareného ľudského jedinca. Charbelovi sa toho v jeho živote veľa nedostalo – ani nelietal po svete, a ani do najbližšieho mesta zo svojej pustovne nezišiel. Zdanlivo nič neurobil na spoločenskom, kultúrnom či politickom poli. Robil len to, čo mu Božia vôľa diktovala. A tento ho po smrti oslávil. Boh, ktorý si volí to, čo je nízke v ľudských očiach.“

„Charbel toho v živote nemal veľa. Ale čo mal – to bola určite živá komunikácia s Bohom. Nebol taký paralyzovaný vo vnútornej reči s Bohom ako bývame my. A preto nebol jeho život taký rozbitý ako častokrát býva ten náš.
Myslím, že duchovným prínosom našej návštevy tohto svätého miesta by mala byť túžba, aby sme boli v živote duchovnejší. To pre nás znamená – aby sme sa viac modlili, viac rozjímali nad Božím Slovom a čo je najpodstatnejšie – aby sme mali silnejšie predsavzatie zmeniť svoj život. Úprimne, naozaj. Lebo keď robíme len povrchnú kozmetickú zmenu, potom nemáme veľa šancí, že sa náš život zmení k lepšiemu. Ale keď máme v sebe túžbu učiniť zmenu trvalejšiu a hlbšiu, svätý Charbel nám môže k tomu vyprosiť zázrak.“

PÚTE NAJMÄ V 22. DEŇ V MESIACI

Najviac veriacich prichádza k hrobu svätého Charbela vždy 22. dňa v mesiaci. Táto púť súvisí s príbehom jedného zázračného uzdravenia na príhovor svätého Charbela:

V noci 22. januára 1993 Nuhad Chami, matka 12 detí, pocítila nutkanie modliť sa pred spaním k Panne Márii a svätému Charbelovi. Nedávno mala mozgovú príhodu, po ktorej ostala spolovice ochrnutá. Operácia bola možná, ale bola veľmi riskantná – krčné tepny mala takmer upchané.
Keď sa v tú noc prebudila, izbu naplnilo oslepujúce svetlo, z ktorého vystúpili dvaja mnísi. V jednom z nich spoznala svätého Charbela, ktorý jej povedal: „Prišiel som vykonať operáciu, ktorej sa bojíš.“ Ona si len pomyslela: „Ako môže vykonať operáciu, keď nemá ani chirurgické nástroje, ani anestetické prostriedky?“ a celá sa chcela od strachu. O chvíľu zacítila na krku rehoľníkove ruky a prenikla ju veľká bolesť, ale nemohla sa brániť ani kričať. Keď sa operácia skončila, priblížil sa druhý rehoľník, pomohol jej sadnúť si, upravil vankúš a podal pohár vody. Povedala mu,, že má ochrnutý aj jazyk a že nemôže piť bez slamky. Rehoľník ju ubezpečil, že už je zdravá a už môže sama jesť, piť, chodiť aj pracovať. Potom obaja rehoľníci zmizli v tajomnom svetle.
Nuhad Chami hneď zobudila manžela i deti. Všetci žasli, lebo jej uzdravenie bolo okamžité a úplné. Na oboch stranách krku mala rany zašité chirurgickými niťami. Dodnes ostávajú tieto ranky viditeľné ako jazvy.
Odvtedy chodí Nuhad Chami na púť do Annaye vždy 22. dňa v každom mesiaci. A vždy ju sprevádzajú tisíce ďalších pútnikov. Zaujímavosťou je, že jej jazvy na krku v deň púte vždy mierne krvácajú.

V múzeu sv. Charbela sa nachádza fotografia, ktorú tu v 50-tych rokoch nafotili zahraniční turisti. Keď ju vyvolali, bol na nej medzi nimi aj nejaký neznámy muž, ktorého nepoznali. Keď sa pýtali najstarších domácich, ktorí Charbela ešte osobne poznali, potvrdili mu, že to je on sám. On v tom čase bol však už dávno mŕtvy.