MAREK VÁCHA, KAREL SATORIA: ŽIVOT JE SACRA ZAJÍMAVEJ

            S Karlom Satoriom, v tom čase generálnym vikárom brnenskej arcidiecézy, som sa stretol ešte počas svojich bohosloveckých štúdií. Mohlo to byť niekedy v roku 1997 alebo 1998. Vtedy bol pre mňa jedným z predstavených, bol súčasťou hierarchie a ja som bol ešte seminaristom – a tak som sa pred ním intuitívne „mal na pozore“. Vtedy medzi rečou predniesol jednu, dve vety o modlitbe – mal som pocit, že to bolo smerom ku mne.

            Keď som ho videl po druhý raz, bol som už kaplánom a on mníchom, trapistom z francúzskeho Sept-Fons (Sedem Prameňov). Jeho rehoľné meno bolo otec Martin, mal vyholenú hlavu a biely habit. Krížom krážom prechádzal republikou a hľadal vhodné miesto pre stavbu prvého trapistického kláštora v Čechách.

            Ku mne na faru prišiel asi tak o deviatej večer, uvelebil sa do kresla, s nohami na kríž a s poznámkou, že sme to vtedy s tou modlitbou nedokončili, sa ujal slova. Skončil o tretej ráno. Nespomínam si presne na nič z jeho reči, ani na jedinú vetu. Čo si však veľmi dobre pamätám, bol celkový dojem. Vnem, že pred sebou vidím šťastného človeka.

            Vidím ho dodnes, ako sedí na Turka v tom vyblednutom kresle – so živými očami a vyholenou hlavou, ako rozhadzuje rukami a hovorí o Bohu a o ceste, o raste. Vnímal som to, akoby som sa rozprával s cestovateľom, ktorý bol v nejakej neobyčajne krásnej krajine – a teraz sa vracia a chce tam pozvať ostatných.

            Keď som sa s ním stretal neskôr opäť, mal som dojem, že je to snáď jediný kňaz, ktorého poznám, ktorý rád a spontánne hovorí o duchovnom živote. Hovoril veci, o ktorých som nikdy nepočul ani v seminári a ani nikde inde – veci, ktoré mali logiku a ktoré mnoho z duchovného života vysvetľovali. V jeho rozprávaniach bolo čosi, čo bolo možné nájsť v textoch zo šestnásteho storočia písaných Jánom z Kríža či Teréziou z Ávily – čosi mystické, čo som teoreticky tak trochu poznal a čítal, ale nikdy som tomu neporozumel.

            Pritom nikdy to z úst otca Martina nebola prednáška. On o tom všetkom hovoril pri umývaní riadu, pri večeri, pri jazde autom. Pripadal som si ako onen etiópsky komorník, ktorý čítal proroka Izaiáša, ale nerozumel mu, a konečne stretol svojho diakona. (Sk 7,26-40)

            Po „príhovoroch“ otca Martina, či ako ich mám nazvať, som cítil, že liturgické texty a steny kostolov znova ožívajú. Že zrazu obrady a žalmy dostávajú zmysel, že je v nich oheň, Vnímal som, že za dvierkami svätostánku horí plameň. Že za škrupinkou obradov je nový svet, ktorý stojí za to objavovať. Poznával som, že predtým som len znova a znova recitoval texty pri liturgiách a breviároch – texty, ktoré pre mňa boli len literou. Ale teraz zrazu v nich bol život, vnímal som, ako vidím za ich hranice a počul som, ako spievajú o prísľuboch diaľav. Keby som mal naše stretnutia pomenovať, bolo by to najskôr asi „chuť žiť“.

            Vždy, keď som sa s otcom Martinom, teda Karlom Satoriom stretol, akosi inštinktívne som po jeho prvých slovách vytiahol diktafón. Z našich rozhovorov vznikla kniha.

            Nikdy svoje knihy nepropagujem a snažím sa im nerobiť reklamu. Túto však propagovať budem, pretože ona za to stojí a ja vlastne ani nie som jej autorom. Je to kniha, po akej som dlho túžil a ja som veľmi rád, že som pri jej vzniku smel stáť. Je zemitá, vtipná, plná radosti. Zároveň je „návodom“ pre vstup do mystiky. Je to „cestopis“, putovanie životom, v najkrajšom zmysle slova.

(úryvok z úvodu knihy, krátené)

Poznámka: kniha Život je sacra zajímavej vyšla v češtine