Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

TO NÁS ZACHRÁNILO

Úryvky z knihy:

K sprístupneniu spomienok a svedectiev z obdobia totalitného systému som sa rozhodol aj kvôli praktickému využitiu v budúcnosti – pre prípad možného príchodu novej totality. „Lebo nás nečaká zápas len s krvou a telom, ale s kniežactvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ (Ef 6,12) Ale „On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna.“ (Kol 1,13) Toto je jediný a spoľahlivý kľúč k boju a záchrane – kľúč, ktorý drží v rukách sám Ježiš Kristus.

„Ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť.“ (Sk 5,38-39)

Pri spracovávaní textu som si stále viac uvedomoval nedostatočnosť ľudských síl na zvládnutie takejto témy a po mnohých mesiacoch práce a konzultáciách som sa rozhodol: lepšie je aspoň nedokonalé ponúknuť teraz ako dokonalejšie v nedohľadne.
Písaniu spomienok som sa bránil jednak preto, že mi bolo ťažko priznať sa k mojim chybám, nedokonalostiam a hriechom, i k môjmu strachu a slabosti. Tiež pre prítomnosť - apoštolát medzi mládežou, ktorá hľadala oporu práve u nás, a mne bolo nevhodné zaoberať sa minulosťou – i tak som nemálo trpel nedostatkom času.
A tiež – moje spomienky z väzení vzrušujú a bolia. Pri premýšľaní nad minulosťou mávam bolesti hlavy, očí, krku, chrbtice. Obnovujú sa mi pocity chladu, triašky a tvrdošijnej nespavosti. Nútia ma v sebe obnovovať stavy úzkosti, strachu, ľudskej beznádeje i bolesti z ľudskej zlomyseľnosti. Otvárajú sa staré rany. Jazvy, ktoré sa už skoro úplne zahojili alebo sa aspoň čiastočne vytratili z pamäti a stratili na intenzite.

Keď ma zatkli a niekam odvážali, počul som snáď najlepší vtip vo svojom živote: „Nemajte žiadne obavy, ste v rukách Štátnej bezpečnosti...“ Povedal som si: „Tak to teda skutočne nemám žiadne obavy...“ Veď dnes jediná vec, z ktorej ľudia majú strach, je Štátna bezpečnosť, čiže „Štátna nebezpečnosť“, ako ju nazývali. Z nej všetci mali horor.
Najviac som sa bál o Eucharistiu ukrytú v podšívke kabáta, aby nebola zneuctená. Chcel som ju prijať. Žiadal som, aby ma pustili von, že mi je na vracanie. Ale tam stáli okolo mňa traja so samopalmi a nespustili zo mňa oči. Je ilúzia myslieť si, že sa vždy podarí všetko, čo si človek zaumieni. Našťastie sa v tomto prípade nestalo nič zlého, neskôr to Pán Boh vyriešil inak.

Vo väznici som si prvý raz uvedomil, aký poklad mám v evanjeliu podľa Jána, ktoré som vedel naspamäť. S výnimkou poslednej kapitoly, ktorú som sa nestihol naučiť celú. Pred zatknutím som sa s tým neponáhľal – spoľahol som sa na to, že sa ju doučím neskôr – a je jedno, či to bude teraz alebo o rok. A predsa využiť čas na učenie bolo dôležité! Akoby bol čas do môjho zatknutia presne vypočítaný – na naučenie celých 21 Jánových kapitol.
Vo väzení sme boli oddelení od akéhokoľvek duchovného textu a keby sa nám bol nejaký dostal do rúk, boli by sme ochotní čítať ho deň, noc. Bolo preto priam zázrakom a veľkou Božou milosťou, že sa nám podarilo dostať k textu Svätého Písma, k celému Novému Zákonu. Jeden chlapec, obvinený zo špionáže, nám ho pri jednej vychádzke prehodil do cely. Veľmi som naliehal na ostatných, aby sme text využili nielen na čítanie: „Musíme si text rozdeliť a naučiť sa čo najviac naspamäť! Len to, čo je v pamäti, nám nevezmú!“ Tak sme sa učili. Ja som sa stihol naučiť asi 10-12 kapitol evanjelia podľa Matúša, ostatní sa učili texty z Listov apoštolských alebo zo Skutkov.
Bolo pre mňa veľkou duchovnou posilou, keď som potom mohol z naučeného textu čerpať. V týchto najkrajších a najdôležitejších textoch, aké ľudstvo od Boha má, je najcennejší poklad, ktorý hrdza nežerie a zlodeji nemôžu vziať. Písmo, ktoré som poznal, sa stalo jedným z najúčinnejších prostriedkov obrany proti vymývaniu mozgu.
Vždy, keď som mal len akúkoľvek malú možnosť niečo posunúť alebo prehodiť kamarátom, urobil som to, i keď som riskoval, že ma prichytia. Asi začiatkom januára 1953 som bol prichytený, keď som na vychádzke prehadzoval pátrovi Cibirovi text pašií z Jánovho evanjelia. Boli napísané na všelijakých kúskoch papiera, aj toaletného. Ako atrament mi poslúžil červený Castelaniho roztok, ktorý som dostal od lekára na kožnú pleseň na nohách.
S pátrom Cibirom sme boli predvedení k náčelníkovi, pravému bacharovi, typickému suverénovi. Najprv začal kričať na pátra Cibiru, ako sa opováži „kaziť“ takých mladých chlapcov ako som ja (mal som vtedy 28 rokov). Nato som priznal, že to nie on prehadzoval mne, ale ja jemu. „Štrnásť dní korekcie! Viete, čo to je? Neviete? Uvidíte! To bude prekvapenie!“

Vyšetrovatelia mi povolili návštevu – prišiel otec, mama a brat Vlado. Povolili ju zrejme s úmyslom, že keď budem vidieť rodičov zlomených a uplakaných, skôr budem ochotný poddať sa, prezradiť na iných. Nikto z nich ma však neprehováral, aby som nebol hlúpy a prehovoril, naopak, otec povedal, aby som bol statočný a konal len podľa svojho svedomia.

Jedným zo spôsobov, ako sa nás pokúšali zlomiť, bola tzv. „chladnička“. To bola cela so značne zníženou teplotou, možno aj pod nulou. Ťažko mi je dnes posúdiť tú teplotu, pretože už samotný hlad, ktorý som úporne pociťoval, zvyšuje vnímanie zimy a spôsobuje triašku. Bola to betónová kobka, v ktorej nebola dokonca ani drevená pričňa. Snehové vložky cez nedoliehajúce okná prenikli dovnútra. Ležali sme na betóne a večer sme museli zo seba zvliecť dokonca i odev, takže sme spali len v košeli a spodkoch. Tu som si urobil meditácie o hriechu, tme, slepote, o zime. Ráno, keď som vstával, samozrejme, bez hlbšieho spánku, som bol bolestivo stuhnutý, akoby stvrdnutý na ľad či kameň. Najskôr som si ohmatával uši a prsty, či ich ešte mám. Nič som si necítil.
Je zaujímavé, že som pri takýchto extrémnych záťažiach nenachladol. Celé týždne a mesiace som pociťoval nesmierny chlad, mal som modré nohy i ruky, triašku, chvenie celého tela. Nikdy som však nemal pocit zvýšenej teploty ani nádchu, čo som na slobode mával často. Zrejme nezdravé záťaže môžu niekedy organizmu i prospieť. Vyburcujú všetky obranné mechanizmy, aby sa organizmus bránil pred smrťou hladom či zamrznutím.

Odopieranie spánku sa pokladá za jeden z najúčinnejších spôsobov mučenia. Stačí sedem dní a nocí zablokovania spánku, aby sa človek fyzicky a nervovo úplne zosypal - aby organizmus zlyhal, i zomrel. Počas výsluchov – denných i nočných sme si nesmeli ani sadnúť, ani ľahnúť. Tým sa vlastne úplne vylúčil spánok. Býval som tak unavený a vyčerpaný, že som prakticky zaspával v stoji. Stačilo, že som sa len priblížil k stene alebo sa dotkol prstom radiátora a zaspal som. Hneď nato strážni začali búchať a kričať, aby nás prinútili chodiť alebo aspoň stáť.

Keď som raz pri výsluchu prejavil nesúhlas, začal ma vyšetrovateľ škrtiť, biť päsťami a udieral mi hlavu o stenu... tak dlho, kým som nepadol na zem. Neskôr sa zistilo, že mi nalomil dve rebrá. „Tak vy ste nevinný!“ vrieskal. Možno bol  zvyknutý, že stačí pár faciek a každý mu všetko podpíše.
Bol to môj prvý zážitok väčšieho fyzického nátlaku. Bol som tak rozrušený, že som bolesť ani nevnímal. To bola cenná skúsenosť. Opakoval som Pánovi celé hodiny: „Pane, nesklamal si nás. Vždy si nám sľuboval, že budeš s nami, že nás nikdy neopustíš. Veď ma nič nebolelo...“

Keď som bol na pokraji síl (keď som niekoľko dní bez prestania stál a opuchli mi nohy), mával som halucinácie. Prvý raz som si uvedomil, ako ľahko sa dá u človeka umelo vyvolať duševná porucha. Viem, že som mal vtedy jasné, ale mylné vnemy. Ešte stále som v podvedomí cítil, že sú nepravdivé, umelé. Napríklad som počul jasne biť zvony vtedy, keď biť nemohli – o polnoci alebo o druhej v noci. Videl som lietať okolo kukátka chrústov, vtáčiky alebo iné obrazy.

Stále som žil vo veľkom, až bolestnom fyzickom a psychickom napätí a kŕči. Nikdy som si nemyslel, že je možné toľko vydržať.

Zúrivý poručík, ktorý ma bil alebo kopal, bola príliš malá osoba. Vlastne „musel“ robiť špinavú prácu a možno práve tlak zo strany šéfa ho nútil utiekať sa k alkoholu a násiliu. Totiž keď šéf požaduje výsledky a väzeň neplní politické očakávania mocných, čo iné vyšetrovateľovi ostáva? Tiež je na mocných závislý, a tak mu povolia nervy - a udrie. Raz, dvakrát, potom sa znechutený opije. Vrchnosť ho však za výsledky pochváli, on si zvykne biť a otupie. Vedúci ľudia, ktorí na nás nesiahnu a pracujú v rukavičkách – títo vlastne sú pravými organizátormi neľudskostí.

Okolo 21. júna, sviatku svätého Alojza, môjho patróna, som veľmi prosil Ducha Svätého o silu, aby som dokázal vyšetrovateľom povedať pravdu do očí, odmietnuť ich lži a aj inak prestať s nimi komunikovať.
Keď so mnou niekedy slušne jednali, vyvolávali vo mne až pocit, že práve môj postoj je neprimerane hrubý. Ich slušnosť bola len pretvárkou a vydieraním.
Vo väzení som pochopil, čo všetko je človek ochotný obetovať, koľko mlčať alebo hovoriť, kľučkovať, uhýbať, len aby mal od nich na čas „pokoj“. To však boli len kompromisy a pokoj zdanlivý. V noci som potom o to viac nespal, ak som hľadal pokoj miesto toho, aby som im kričal do tváre, že sú zločinci, ktorí porušujú zákony.

Nadobudol som skúsenosť, že čím „fanatickejší“, zdanlivo šialenejší krok urobím, bez logiky sveta a myslenia na budúcnosť, len s dôverou v Pána, tým je výsledok správnejší. A nakoniec i pre mňa užitočnejší. Lebo som pochopil, že im ide o zničenie Cirkvi, a vôbec im nezáleží ani na pravde, ani na životoch ľudí. Boh bol bližšie pri mne, hoci diabol ma neprestal nahlodávať: „Veď to nevydržíš, a čo bude potom?“
Osvedčila sa mi zásada – keď chceli, aby som hovoril, tak som mlčal. Aj iným som túto taktiku poradil a veľmi si ju chválili. A naopak – keď chceli, aby som mlčal – napr. pri súde, aby proces vyzeral naoko spravodlivý, vtedy som sa domáhal reči.
Skrátka – naučil som sa nemyslieť logicky, ale zavrel som oči a vrhol som sa ako Peter do mora (Jn21,7), t.j. do akejsi fyzickej neistoty a duchovnej priepasti, za ktorou už len viera videla náručie Božie. To, čo svetská skúsenosť považovala za istotu, často zlyhalo. To, čo svetská skúsenosť považovala za chiméru, malo pevný základ. Čím viac som sa o vieru opieral, tým som bol pevnejší aj ja.

Krízy bývajú častejšie, keď má väzeň pomerne dobré fyzické podmienky – keď sa zlepšila kvalita stravy, po najedení, po dobrom spánku alebo v dobrej telesnej pohode. V maximálnom utrpení väzeň väčšinou také krízy nemal. Ľudský duch vtedy celý organizmus zameral na to, aby ešte aspoň chvíľu vydržal.

Medzi väzňami sa otázka „dokedy sedíš?“ stála príslovím. Väzni hovorili „DKR“, to znamená „do konca režimu“, lebo každý vedel, že tí, ktorí majú svoju líniu, ani po odsedení trestu sa na slobodu nedostanú.

Svojím spôsobom som rád, že som mnohé veci na sebe vyskúšal. Inak by som nemohol svedčiť, upozorňovať a pripravovať ľudí na podobné situácie. Pán ma do väzenia zrejme aj preto poslal. Dal mi primerané lekárske a psychologické skúsenosti, schopnosti a vedomosti, adaptáciu v nezvykle dlhej vyšetrovacej väzbe, so všetkými jej pestrosťami. Preto som si znovu a znovu opakoval: „Som Božia sonda, Božie laboratórium – hlavne pre druhých, pre Cirkev.“

Človek, a kresťan zvlášť, má sklon vo väzení trpieť sebaobviňovaním. Veď každý robí chyby, no a keď sa k tomu pridáva veľký nátlak zo strany vyšetrovateľov a bacharov, väzeň si začne chyby a hriechy prehnane vyčítať. Vyšetrovatelia neľutovali čas a námahu dokonca na štúdium teológie a morálky. S ich pomocou sa potom ľahšie vmanipulovali do falošných výčitiek svedomia.

O niektorých väzňoch som sa neskôr dozvedel, že spolupracovali s vyšetrovateľmi. Zvlášť intelektuáli mali k dvojitej hre sklon. Nerozumel som, ako sa môže solídny, inteligentný človek dať do takej špinavej hry? Táto skúsenosť sa mi, žiaľ, opakovala počas celého väzenia. Jednoduchí ľudia sa nevedeli tak pretvarovať, hrať divadlo. Dokonca ani kriminálni väzni, zlodeji a lúpežníci.

Za úplatok bolo možné dostať z knižnice lepšiu knihu na čítanie. My sme odmietali úplatky dávať, takže sme vždy dostávali horšie knihy. Väčšinou to boli jednostranné komunistické, ale i maďarské a nemecké, ktoré sme využili pre zdokonaľovanie sa v jazykoch. Kvôli „horším knihám“ som sa raz s priateľom pochytil. Považoval úplatky za menšie zlo ako byť stále ukracovaný.

„Latríny“ boli falošné správy – hlavne o amnestiách, o konci režimu a podobne, ktoré sa medzi väzňami zámerne šírili. Bola to jedna z metód psychologického rozleptávania, pochádzajúca priamo z veliteľstva alebo od bonzákov a jej cieľom bolo ochromiť väzňov. Keď väzeň vedel, že každú chvíľu bude amnestia, vojna, koniec režimu, odkladal nabok všetky protesty, stával sa pasívnym. Už sa len spoliehal na zásah zvonku. Preto som sa nikdy  takýmito správami nezaoberal.

Bol som predvedený k advokátovi, obhajcovi, ktorého mi určili. Obhajca páchol alkoholom. Nielen eštebáci, ale aj títo ďalší herci z veľkého politického divadla si museli svoje svedomie otupovať alkoholom. Stále opakoval: „Nechajte to na mňa, dajte si poradiť! Ja najlepšie viem, ako to tu chodí! Nebráňte sa, tak dostanete len väčší trest, nič iné tým nedosiahnete!“ A ja mu na to: „Ale ja som sa nijakej velezrady nedopustil!“ „Na tom nezáleží,“ oponoval. „Pre vás je dôležité dostať menší trest, nič viac!“ „Ja ale nechcem menší trest,“ opakoval som mu. „Ja chcem pravdu!“
            Na súde som mal i ja možnosť predniesť svoju obhajobu. Predseda senátu sa víťazoslávne usmial a založil si ruky. Jeho gesto hovorilo: „Teraz si, chlapče, môžeš rečniť a hovoriť, čo chceš...“ A keď som hovoril, dával jasne najavo, že ma vôbec nepočúva a že ho vôbec nezaujíma, čo hovorím. Aj ostatní sa nudili, bavili, dávali najavo nezáujem, niektorí čítali noviny. Bol to typický cirkus, príznačný pre tú dobu.
            Moja obhajoba trvala hodinu, možno aj viac. Nerobil som si ilúzie, že niečo zmením, vedel som, aká je politická situácia. Len som cítil povinnosť svedčiť. Hovoriť, pokiaľ ma neumlčia. Aby som si niekedy nevyčítal, že som vynechal príležitosť na obhajobu alebo že som o pravde mlčal zo zbabelosti. Aby som pri súdnych komédiách nehral tiež len pritakávajúcu úlohu, aby som nepomáhal zločincom hrať ich divadlo a vzbudzovať dojem zákonnosti.

            Obhajoba Silvestra Krčméryho vošla do dejín ako jeden z najslávnejších prejavov proti komunizmu, predovšetkým jeho záverečné slová: „Nech žije Kristus Kráľ a jeho Cirkev! Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda! Lebo je väčšia a silnejšia ako moc! Kto má však v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane zmŕtvych!“

 

LITÁNIE O POKORU (výber prosieb, ktoré vznikali a modlievali sa vo väzniciach) – tieto z Ruzyne boli schválené biskupom Dominikom Tóthom

Túžby ľuďom imponovať, hoci i svätosťou alebo apoštolátom             - zbav ma, Ježišu
Túžby, aby som nebol ponižovaný, urážaný, zosmiešňovaný                 - zbav ma, Ježišu
Túžby, aby so mnou aspoň ľudsky zaobchádzali, aby mali na mňa aspoň nejaký ohľad alebo súcit so mnou                                                                                                  - zbav ma, Ježišu
Túžby vyjsť s každým zadobre a vyhnúť sa nepríjemnostiam a konfliktom - zbav ma, Ježišu
Túžby, aby moje hriechy, chyby a omyly ostali utajené, alebo aby aspoň neboli zveličované a preháňané                                                                                                       - zbav ma, Ježišu
Túžby, aby moje obety, zásluhy a dobré skutky vyšli raz najavo, alebo aspoň aby neboli zmalicherňované a skresľované                                                                       - zbav ma, Ježišu
Túžby po odmene, vďačnosti alebo i po ľudskom spomínaní               - zbav ma, Ježišu
Túžby po zdraví alebo chorobe, po slobode alebo väzení, po živote alebo smrti alebo po veľkých a hrdinských dielach a skutkoch                                                      - zbav ma, Ježišu
Túžby po hrdinskej alebo mimoriadnej smrti                                        - zbav ma, Ježišu
Túžby po svätosti (pred ľuďmi) alebo po kanonizácii po smrti              - zbav ma, Ježišu