Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

RODINNÉ ŠŤASTIE

(Lev Nikolajevič Tolstoj)

 

            Je to útla knižočka. Jej hlavnými postavami sú ona a on. On je už starý mládenec, ktorý žije tichým odlúčeným životom na vidieckej samote s možnosťou preukazovať dobro ľuďom, obklopený krásou prírody, hudby, najbližšími. Už neočakáva, že by sa mohol zaľúbiť a zdieľať svoje city s milujúcou bytosťou.
            Keď stretne ju, zaľúbi sa, ale bojí sa jej dať najavo lásku, pretože je tak mladá a krásna. On dobre vie, že ona má ešte život pred sebou a on už jej nedokáže poskytnúť poznávanie všetkých radostí života. No zaľúbi sa doňho aj ona a všetko je to spočiatku tak krásne a ničím neskalené, že nielen ona, ale aj čitateľ nadobúda pocit, že ten zázrak lásky musí pretrvať navždy.
            Keď sa vzali, odišli bývať k nemu na vidiek. Prišla zima a mrazy, a ona sa začala cítiť osamelá. On bol stále s ňou, ale jej sa zdalo, že život sa opakuje, že ani v nej ani v ňom nie je nič nového. Nemilovala ho menej ako predtým, ale jej láska sa zastavila a nerástla a do jej srdca sa začal vkrádať znepokojujúci pocit. Túžila po neustálom vzrušení, po búrkach života a po obetiach, ktoré by priniesla pre ich lásku. A pritom každý deň spútaval ich spoločný život do strnulej jednotvárnosti. Cítila, ako ich láska strácala slobodný rozlet a len sa podriaďovala pokojnému plynutiu času.
            On to videl, chápal, čo chýba jej mladosti, a presvedčil ju, aby odišli bývať do Petrohradu. Napriek tomu, že vedel, čo to môže ich vzťahu priniesť. Život vo veľkomeste jej od začiatku pripadal ako sen. Všetko sa jej zdalo tak rozmanité, nové, veselé, prežiarené jeho prítomnosťou a láskou. Na svoje veľké prekvapenie sa tu nestretla s veľkopanskou nadutosťou a chladom, ktoré očakávala. Naopak, všetci ju prijímali s obdivom a radosťou. Ostala prekvapená, ako sa jej manžel dokáže pohybovať aj vo vysokej spoločnosti, len jej bolo nemilé počúvať jeho strohé úsudky o niektorých z tých ľudí, ktorí sa jej zdali tak dokonalí. Nemohla pochopiť, prečo s nimi jedná sucho a vyhýba sa mnohým z tých, ktorí sa jej zapáčili.
            Aj on bol hrdý na svoju manželku. Bola tak pôvabná, milá a nestrojená, nemohol sa na ňu vynadívať. Nikdy sa vo vyššej spoločnosti nepohybovala, a predsa bola okúzľujúco sebavedomá a spôsobná. Keby to bolo možné, zamiloval by sa do nej ešte viac.
            No ona sa nevedela nasýtiť spoločenských radovánok, a jeho začal tento život ťažiť a nudiť. Dobre poznal jeho dvojtvárnosť. Postrehla, ako často sa na ňu pozerá vážnym a pozorným pohľadom, ale nevenovala tomu pozornosť. Nerozumela, čo jemu môže vadiť na živote veľkého sveta. Bola natoľko omámená nečakanou pozornosťou, ktorú vzbudzovala okolo seba a atmosférou vyberanej elegancie, ktorú vdychovala, že dokonca začala cítiť, že ona stojí vyššie ako on. Prežívala dovtedy neznámy pocit pýchy a spokojnosti sama so sebou.
            Ich vzťah, kedy sa delili o každú myšlienku, o každý nový zážitok, spontánna radosť z každého spoločne prežitého okamihu tak zmizli skôr, než sa stačili spamätať. Prišli vážne hádky. Obaja cítili, v ktorom mieste je tá priepasť, ktorá ich oddeľuje, a báli sa k nej priblížiť. Každý z nich začal mať vlastné záujmy a starosti, ktoré – čo by predtým cítili ako hriech – sa už nepokúšali prežívať spolu. Ničím zvláštnym sa jeden voči druhému neprehrešili. Trestali sa navzájom len tým, že už nedávali druhému celú svoju osobnosť, celú svoju dušu.
            Po troch rokoch manželstva sa im narodil prvý syn. V nej to vyvolalo tak prudké nadšenie, že si myslela, že sa jej začal nový život. Ale po dvoch mesiacoch, keď začala opäť navštevovať spoločnosť, začalo z tohto citu ubúdať, až prešiel do zvyku a chladného plnenia povinností. On, naopak, sa po narodení dieťaťa stal takým, akým býval predtým. Miernym a pokojným domáckym človekom a svoju niekdajšiu nežnosť a veselosť, ktorú dával jej, teraz preniesol na dieťa.
            Raz sa jej podarilo vypočuť náhodný rozhovor dvoch mužov z „jej“ spoločnosti. Počula, ako ju označili len „za jednu z mnohých, ktorými sa to v spoločnosti začína hemžiť“. A navyše sa dozvedela, ako jeden z tých mužov sa rozhodol, že ju získa ako svoju ďalšiu „trofej“. A keď ju ten muž, ktorý nevedel, že sa stala svedkom ich rozhovoru, k sebe vášnivo pritiahol, zdvihol sa jej z neho žalúdok, a predsa nedokázala odolať objatiu jeho mladého tela a zmyselným bozkom jeho pevných a krásnych úst.
            Bolo jej zle zo seba i zo všetkých, ktorým obetovala svoje rodinné šťastie. Zrazu chcela, aby jej manžel bol nablízku, chcela, aby sa všetko vrátilo späť. Povedala mu to. Plakala pri tom. Pýtala sa ho, prečo nechal ju, tak neskúsenú životom, aby všetko sama spoznávala. Prečo jej v tom nezabránil. On jej odpovedal: „Nemal som právo ťa obmedzovať. Vedel som, že by si mi neuverila, keby som ťa od všetkých tých márností odhováral. Ja som toto poznanie mal už dávno za sebou. Ty sama si musela dôjsť k poznaniu, a – našťastie – prišla si k nemu.“
            Tiež jej povedal, ako tým všetkým utrpením bola jeho láska očistená. Ako zamilovanosť dozrela v lásku. A teraz videl, že aj jej láska sa očistila. Ona veľmi chcela, aby sa všetko vrátilo späť, do čias ich začiatkov. On múdro povedal, že späť ich lásku nie je možné vrátiť. Lebo každá doba má svoju lásku. Ale že je možné žiť ich lásku na inej úrovni.
Zaviedol ju k ich dvom deťom. Pozrela sa na ne, a potom na neho. Jeho oči sa smiali, keď sa do nich pozerala, a ona po dlhom čase pocítila slobodu a radosť. Záverečné slová knihy patria jej: „Od tohto momentu sa naša bývalá láska stala drahou, nenávratnou spomienkou a nový cit lásky k deťom a k otcovi mojich detí položil základ novému, už celkom inak šťastnému životu, ktorý až teraz začínam žiť.“
            Viem, aj mnohé páry zažili nie málo z toho, čo Tolstého on a ona. Niektorí dokonca môžu vnímať ich príbeh ako návod, ako zvládnuť manželskú krízu. Mňa však prekvapila ešte jedna vec. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že autor neopisuje iba vzťah muža a ženy, ale že zároveň chce povedať o vzťahu Boha a človeka. Akoby opisoval cestu človeka k Bohu. Cestu, na ktorej nachádzame prvotné nadšenie z viery, lásku, ktorá – zdá sa - bude trvať večne. Ale časom zákonite spoznávame, že prvotný zápal netrvá navždy, prichádza všednosť a prvé známky únavy. To otvára priestor pokušeniu, nasleduje hriech a v túžbe návratu k Bohu i výčitky, prečo to dopustil, keď poznal našu slabosť.
            Viem si predstaviť, že Tolstoj mohol chcieť týmto malým dielkom vyjadriť aj túto myšlienku, nakoľko je o ňom známe, že bol úprimným a svojráznym „hľadačom“ Boha počas celého svojho života.
            Niekedy, keď sa rozhodujem pre knihu na voľný čas, siahnem po klasike. Osvedčilo sa mi, že to môže byť dobrá voľba.