AŽ PRIVEĽA OTÁZNIKOV, NA KTORÉ NEPOZNÁM ODPOVEĎ

            Takto som zhodnotila pocity ohľadom vlastnej viery po prečítaní románu Mlčanie od japonského autora Šúsaku Endó. A to som si myslela, že v mnohých otázkach mám vcelku jasno. Dej spomínanej knihy hovorí o ťažkej situácii kresťanov v Japonsku 17. storočia, ktorí, ak sa priznali k viere v Krista, boli odsúdení na mučenícku smrť. Skúškou príslušnosti ku Kristovi bol silný psychologický nátlak spojený s  povinným rituálnym šliapaním po obraze Ježiša a jeho matky, ktorému vláda podrobovala postupne celé obyvateľstvo Japonska. V prípade, že človek to odmietol a tým sa označil za kresťana, nasledovalo neľudské fyzické mučenie, ktorého cieľom bolo čo najviac oddialiť smrť a tak predĺžiť utrpenie. Najčastejšími používanými spôsobmi bolo polievanie vriacou vodou z prírodných prameňov, priviazanie na kríž na dne mora tak, aby brada človeka v čase prílivu siahala po jeho bradu a v čase odlivu bol na suchu alebo takzvané povesenie v jame hlavou nadol. Všetky tieto praktiky boli premyslené tak, aby odsúdenec zomieral celý týždeň.
            Hlavným hrdinom knihy je skutočná historická postava misionára, jezuitu Giuseppe Chiaru, ktorý spolu s dvoma priateľmi, kňazmi, odchádza do Japonska v snahe nájsť stále existujúce tajné komunity kresťanov a napomôcť šíreniu v krajine zakázaného kresťanstva. Zároveň je ich cesta potrebou odhaliť pravdu o ich učiteľovi z kňazského seminára, profesorovi Ferreirovi, o ktorom prišla do Ríma správa, že sa zriekol kresťanskej viery. Bolo pre nich ťažké uveriť, že tento vzácny kňaz a človek, ktorý 20 rokov pôsobil ako obetavý misionár tajne v Japonsku, a o ktorom sa vedelo, že povzbudzoval kresťanov vo viere aj v prípade hroziacej smrti, sa sám stal odpadlíkom.
            Príchod týchto mladých kňazov je spojený s obrovskou radosťou miestnych veriacich, ktorí nikdy počas svojho života nevideli kňaza, nezúčastnili sa omše a len obradom krstu, ktorý vykonal vybraný vážený človek v obci, modlitbami a šírením zverenej tradície uchovávali v sebe vieru v Krista, ktorého im zvestoval František Xaverský a jeho nasledovníci.
            Strhujúci príbeh zachytáva drámu sily a slabosti, čistej jednoduchej viery i strachu zo smrti, vernosti i zrady i následnej ľútosti. Častokrát sa totiž v komunite týchto veľmi chudobných ľudí našiel miestny Judáš, ktorý pod prísľubom peňazí či iných nezanedbateľných výhod zradil. Mladí kňazi sa tak stávajú svedkami nejednej hrdinskej smrti svojich kresťanských druhov. Spoznávajú však, že predstava o mučeníctve, akú majú zo životopisov svätých, o mučeníctve, kedy sa duša vracia do neba plného slávy, vítaná anjelskými fanfárami je tak vzdialená bolestnému umieraniu japonských kresťanov. Úbohému a chudobnému rovnako ako ich chatrč i odev. A hlavne nerozumejú tomu tichu, ktoré potom nastáva. „Prečo Boh mlčí? Prečo more ostane ticho? Prečo sa nezatrasie zem, keď umierajú jeho verní pre vieru? Prečo cikády naďalej spievajú a muchy lenivo bzučia? Prečo všetko ide ďalej, akoby sa nič nestalo?“ kladie si otázku misionár Giuseppe. Nakoniec i on sám je zajatý vďaka udaniu blízkeho človeka, ktorý ho na misiách od počiatku sprevádzal. Vie, že ak zaprie Boha a pošliape Kristov obraz, zachráni seba i druhov, ak nepošliape, budú mnohí pre jeho rozhodnutie dlho umierať. To bola zámerná ľstivá taktika japonskej inkvizície.
            Začína sa obrovský vnútorný boj tohto človeka. Prišiel do ďalekej krajiny, aby zomrel za svoju vieru a za vieru úbohých Japoncov, a pritom oni musia zomierať pre neho. „To pre vás tečie táto krv! Aj Kristus by zaprel – z lásky k týmto trpiacim úbožiakom Kristus by zaprel!“ počuje. Čo robiť? Ako sa zachovať? Stráca schopnosť rozlíšiť dobré od zlého, správne rozhodnutie od nesprávneho - ako ho to donedávna učila morálna teológia.
             „Je vôbec Boh?“ napadlo ho v sile temnoty, ktorou prechádzal. Rozmýšľal, či aj Kristus, ktorý na kríži volal „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ cítil tak hrozné Božie mlčanie ako on. Spájanie sa s Kristovým utrpením mu však bolo najväčšou posilou. V stave hlbokej duchovnej krízy prichádza za ním profesor Ferreira, ktorý sám pred rokmi prešiel podobnou tmou, kedy pod psychologickým nátlakom na pohľad príjemného, vskutku však zákerného inkvizítora pošliapal obraz Krista a zriekol sa kresťanskej viery. Od toho času sa stal Ferreira nástrojom v rukách tohto človeka, ktorý s úspechom opakovane privádzal k odpadnutiu od viery mnohých kresťanov.
            Kňaz Giuseppe Chiara je rozhodnutý Krista nezaprieť a preňho zomrieť, i keď už túžil, aby sa jeho utrpenie konečne skončilo. Preto ostáva čitateľ šokovaný, keď Chiara neznesúc viac pohľad na kvôli nemu umierajúcich kresťanov kladie nohu na obraz Krista a zapiera ho. A to, žiaľ, má aj svoje pokračovanie. Začal sa kotúľať z kopca a zastaviť sa nevie. Podobne ako profesor Ferreira, i on sa stáva nedobrovoľným prisluhovačom režimu. Prijíma japonské meno po zomrelom Japoncovi - podobne ako svätý Pavol sa chcel on, ohlasovateľ evanjelia, stať medzi Japoncami Japoncom, a stáva sa ním - žiaľ inak ako po tom túžil. A navyše on, viazaný celibátom, prijíma jeho ženu za svoju manželku. Zlyhal a nikdy nedokázal vymazať pečať zradcu zo svojho svedomia.
             „Ako  to mohol urobiť?“ zvrat v príbehu vedie k otázke predovšetkým tých, ktorí sú pripravení pod vplyvom dramatického rozvoja deja povedať: „Pane, i keby ťa ostatní zradili, ja ťa nikdy nezradím“. Odpovedá sám Chiara slovami adresovanými európskym duchovným, ktorí ho z dôvodu zapretia Krista automaticky vylúčili z Cirkvi: „Vy, predstavení pre japonské misie, ktorí si žijete kdesi v Európe v pohodlí, na pokojnom a bezpečnom mieste, ďaleko od prenasledovania a mučenia, zachovali ste si možno len pre toto povesť vynikajúcich duchovných! Ako vy, generáli, ktorí sa ohrievate v stane pri ohni, môžete súdiť toho, ktorý na bojovom poli padol?“ Skutočne, toto už nebola doba, kedy prichádzajúci misionári boli s otvorenou náručou prijímaní Japoncami vďaka novým obchodným možnostiam pre túto krajinu. To už bola iná doba ako tá, v ktorej najväčšou dilemou misionárov bolo, či používať reverendy bavlnené alebo hodvábne.
            Autor - sám bol kresťanom, si mohol zvoliť nemálo hrdinských postáv z tohto obdobia prenasledovania kresťanov v Japonsku, ktorí v skúške obstáli až do konca. Paradoxne si však volí slabých, aby predstavil človeka ako bytosť krehkú, plnú pochybností, vnútorných bojov, tak ľahko náchylnú k zlyhaniu. I ja som verila po celý čas v hrdinskú neochvejnosť Chiaru, opakujúc spolu s ním: „Pane, i keby ostatní zradili, ja nie...!“ Dnes hovorím inak: „Ja sama to nedokážem. Mám strach, a preto ťa prosím, aby som Ti až do konca ostala verná!“ Povzbudením je, že Chiara napriek zlyhaniu nikdy neprestal Krista milovať a dúfať, že aj pre neho, zradcu, o nič menšieho od Petra, existuje milosrdenstvo v Ježišovom srdci. Nakoniec priznáva, že jeho láska ku Kristovi sa premenila a prehĺbila.
            Kniha Mlčanie nie je jednoduchým čítaním. Je však, podobne ako všetky diela tohto výnimočného autora určená tým, ktorí sa neboja otázok, ktoré v nich dielo vyvolá. I keď to vždy nemusí byť ľahké s nimi sa vyrovnať.