Otec Francis Chisholm, ktorý už pár rokov pôsobil ako misionár v ďalekej Číne, jedného dňa si všimol, že bohatí ľudia z nejakého neznámeho dôvodu opúšťajú mesto. Šepkalo sa: „Prichádza mor – strašná kašľavá choroba, ktorú volajú čierna smrť. Tí, čo sa nakazia, padajú ako snopy a umierajú do najbližšieho svitania. Včera už padla jedna žena pri bráne mŕtva. Múdry človek vie, čo to znamená.“ Francis premýšľajúc o tom stúpal hore vŕškom k misii. Zrazu sa strhol. Pred ním ležali na ceste tri zdochnuté potkany. Prešiel ho mráz, v tejto stuhnutej trojici tušil hroznú predzvesť. Rýchlo priniesol petrolej a zapálil ich.
            Do rána boli mŕtvi šestnásti. A trikrát toľko ľudí bolo nakazených. Vedel, že nákaza sa bude šíriť neskutočnou rýchlosťou. Okolo školy a kláštora dal vyhĺbiť priekopu, ktorú mohol v čase potreby napustiť vodou zmiešanou s dezinfekčným prostriedkom. Zlú novinu oznámil aj svojim sestrám, ktoré mu v misii pomáhali – Mária-Veronika sa hneď aktívne prihlásila pomáhať. Potešil sa – hoci v ich vzťahoch vládlo napätie, predsa bola šikovnejšia ako sestry Marta alebo Klotilda. Pripojil sa i poručík Šen.
            Francis, vysilený prácou a bdením, len nejasne cítil, že pohroma ich mesta je iba čiastkou veľkej tragédie. Nevedel, že až stotisíc míľ je zamorených a pol milióna mŕtvych leží pod snehom. Netušil, že oči celého sveta sú so súcitom obrátené na trpiacu Čínu a že napochytre vystrojené expedície z Ameriky a Anglicka prišli do krajiny pomôcť zdolávať mor. Jedného dňa dostal telegram:
             „Drahý Francis! Asi ťa neprekvapí, že som v Číne, veď vieš, aké boli moje mladícke túžby plaviť sa po oceánoch a predierať sa exotickými džungľami. Je pravda, že som už na všetky tie moje výmysly zabudol, ale keď doma začali vyzývať dobrovoľníkov do záchranných výprav, odrazu som sám seba prekvapil, že som sa tiež prihlásil. Možno je to reakcia na dávno pociťovaný odpor proti môjmu jednotvárnemu životu v Škótsku. A možno, ak to smiem povedať, mám veľmi živú túžbu znovu ťa uvidieť.                                                                                                                                                     v náhlosti tvoj starý priateľ  Willie Tulloch

            Prvý raz po dlhom čase sa kňaz ticho usmial. Neprekvapilo ho to: pre Willieho Tullocha bolo typické, že sa oduševnil za takúto vec. Bol to jeho dobrý priateľ z detstva. Rodina jeho otca Francisovi pomohla, keď sa ako sirota ťažko predieral životom. Nikdy ho nezabudli zavolať na krajec chleba a pohár teplého mlieka so škoricou. Pritom doktor Tulloch mal strašnú povesť neznaboha. Bol otvoreným vyznávačom Darwina a hovorieval: „My neprídeme do neba, no aspoň máme čo jesť a piť.“
            Hoci bol v ich dome vždy neporiadok a na koberci kŕdeľ detí, ktorých mená si i samotný otec plietol, Francis sa tu cítil dobre. Kládol si otázku: „Prečo sú títo ľudia takí láskaví, šťastní a pokojní? Veď ich vychováva bezbožný racionalista, ktorý ich učí popierať, ba ignorovať existenciu Boha, a teda pekelný oheň im už olizuje nohy.“

            Teraz Francisa neskutočne podoprela a posilnila nečakaná radosť z priateľovho príchodu. Willie Tulloch, tiež lekár, prichádza mu na pomoc. „Francis, si to ty?“ Willie nedokázal viac povedať, keď sa spolu zvítali. Neprestajne len potriasal Francisovou rukou, vzrušenie zo stretnutia ho celkom zmiatlo, no severská krv ho zdržiavala od okázalejšieho prejavu. „Doparoma, kde máš plášť a gumové čižmy? To takto chodíš pomedzi mor? Vidím, že je najvyšší čas, aby som na teba dozrel!“
            Keď si Willie prezrel nemocnicu, ktorú napochytre zriadili v jednom opustenom dome a zoznámil sa s hlavnými Francisovými pomocníkmi pri ošetrovaní nakazených, uznal: „Myslím, že ste doslova vykonali divy. Dúfam však, že odo mňa neočakávate zázraky. Zabudnime na všetky svoje vybájené predstavy o zázračných liekoch a pozrime sa pravde do očí. Som lekár, ale prišiel som pracovať tak ako každý z vás, čo znamená... poviem otvorene... ako robotník. V mojej batožine niet kvapky séra – po prvé preto, lebo proti moru nemá žiaden účinok, iba ak v rozprávkových knižkách. A po druhé preto, lebo celú zásobu, ako sme ju so sebou priniesli, sme behom jedného týždňa minuli do poslednej ampulky. Žiadne sérum však nezastaví epidémiu. Pamätajte, ak túto chorobu dostanete, je smrteľná. A za takýchto okolností, ako hovorieval môj starý otec, je unca dezinfekčného prostriedku lepšia ako hora liekov. A preto, ak nebudete mať nič proti tomu, venujeme viac pozornosti mŕtvym ako živým.“ A dodal: „Viem, ty Francis a vy, sestra, veríte v Boha. Poručík Šen v Konfucia. Ale ja verím v prevenciu.“ A aby to dokázal, hneď si natiahol gumené čižmy a pracovné okuliare: „Či si neuvedomujete, vy neslýchané neviniatka, stačí jedno zakašľanie do očí a ste hotoví? A prosím ťa, Francis, o Bohu mi pri tomto všetkom nerozprávaj!“
            Keď si doktor Tulloch prezeral okolie, uvedomil si jednu závažnú vec. Francis, zaujatý inými starosťami, pozabudol zakročiť, aby sa do nakazených mŕtvol nepustili potkany. Ľudí bolo nevyhnutné hneď pochovávať. Ale ako? Pochovať ich každého jednotlivo do tvrdo zamrznutej zeme nebolo možné a zásoba truhiel sa už dávno minula. Ani páliť mŕtve telá nebolo možné. Všetko kurivo Číny by na to nestačilo a ako hovoril poručík Šen, nič nehorí horšie ako zamrznutá mŕtvola. Ostalo len jedno riešenie. Za mestským múrom vykopali veľkú jamu, naplnili ju nehaseným vápnom a zhadzovali mŕtvych do tohto spoločného hrobu. Napriek tomu ľudia ukrývali svojich mŕtvych príbuzných pod dlážkami svojich domov, aby ich, keď všetka hrôza pominie, mohli pochovať s náležitou úctou a v súlade s ich tradíciou.
            Skúsenosť a hrozná nevyhnutnosť prinútila doktora Tullocha postupovať nemilosrdne. Na jeho návrh poručík Šen vydal rozkaz, že zastrelia všetkých, ktorí budú vo svojich domoch nakazené mŕtvoly ukrývať. Takisto ničili všetky domy, ktoré boli hniezdami nákazy – vošli, sekerami rozbili bambusové priehrady a zapálili ich. Potkanom ostal len popol.
            Desať dní sa Francis nevyzliekol. Šaty mal celkom tvrdé od potu. Zavše si stiahol čižmy na Tullochov príkaz, aby si natrel nohy olejom proti omrzlinám. Umieral od únavy, no práce bolo stále viac. Napriek tomu Tulloch každý deň nástojil, aby sa zišli a jedli spoločne, aby zaplašili tú strašnú moru, ktorá ich gniavila. V takýto čas sa nútil do veselosti – mal so sebou zásobu anekdot zo severských krajov, vidiecke historky, ktorým Číňan Šen nikdy nerozumel, ale napodiv na bledej tvári sestry Márie-Veroniky dokázali vyvábiť úsmev.
            Opäť začalo snežiť. Domy boli zaviate tichou belosťou a ulice zatarasené závejmi, ktoré ich hatili v práci a zvyšovali utrpenie chorých. Francisovi znovu stískalo srdce. V nekonečných dňoch stratil zmysel pre čas, priestor a strach. Keď sa skláňal nad umierajúcimi, leteli mu omámenou hlavou roztrasené myšlienky: „Kristus nám predpovedal utrpenie... život je len prípravou na to, čo príde... keď nám Pán zotrie smútok z očí, nebudeme už ani plakať, ani smútiť.“
            Keď sa raz vrátili od chorých, opýtal sa Tulloch, preťažený a vydráždený do hrubej zlosti: „Či je peklo horšie ako toto?“ Francis mu odpovedal cez hmlu únavy, nehrdinsky sa potkýnajúc a jednako nie zastrašený: „Peklo je stav, keď človek prestal dúfať.“

            Nikto nevedel, kedy epidémia prestala, nebolo vrcholnej chvíle, nebolo teatrálneho korunovania ich námahy. No v uliciach už nebolo vidno zrejmé svedectvá smrti. Tulloch vtedy vyjadril svoje pocity jedinou omračujúcou, ošúchanou frázou: „Jedine tvoj Pán Boh vie, či sme niečo urobili, Francis...“ „Myslím...“ zháčil sa a prvý raz sa zdalo, že mocný Tulloch odpadne. Zaklial. „Dnes si oddýchnime, lebo sa zbláznim.“
            Keď konečne sedeli vo Francisovej izbe, zažívali vzrušujúcu chvíľu a dlho do noci sa zhovárali o domove. Tulloch v krátkosti zosmiešnil svoju kariéru. Nič nevykonal, nič si nenadobudol, len chuť na whisky. No teraz, keď už bol v stredných rokoch, keď poznal svoje možnosti a klamlivosť šíreho sveta, snáď by sa i oženil, aby vychoval nové plemeno mladých „Darwinov“.

            O pár dní stál otec Chisholm zas na balkóne a dýchal ľadové povetrie s hlbokou požehnanou vďačnosťou. Umrlčie káry už len zriedkakedy hrkotali po uliciach, supy sa nezjavovali na oblohe a sneh už nepadal. Videl, ako sa v blízkosti hrajú deti. Cítil sa ako človek, ku ktorému sa po strašnom sne prebíja čisté denné svetlo.
            Zrazu si všimol postavu vojaka, ktorý sa rýchlym krokom pohyboval hore vŕškom k misii. Bol to sám Šen. Potešil sa a vyšiel mu naproti. Výraz Šenovej tváre mu však zahnal z úst slová na uvítanie. Šen bol bledý ako stena. Perly potu na jeho tvári hovorili o tom, ako sa ponáhľal, práve tak, ako aj nezapnutá blúza – neuveriteľná nedbanlivosť u človeka takého pedantného ako bol on. „Prosím, poďte hneď so mnou. Váš priateľ lekár ochorel.“ Nastalo mrazivé ticho a Francis sa zrazu počul, ako hovorí: „Pracoval primnoho, sily mu vypovedali.“
            Cestou mu Šen s vojenskou presnosťou porozprával, čo sa stalo. Doktor Tulloch sa vrátil unavený a šiel sa napiť. Keď si nalieval, prudko si odkašľal a oprel sa o stôl. Tvár mal celkom sivú, len na ústach mal penu ako slivkovú šťavu. Keď mu Mária-Veronika pribehla na pomoc, skôr, ako sa celkom zrútil, slabo sa usmial: „Teraz je čas poslať po kňaza.“
            Francis našiel priateľa ležať na posteli s purpurovou prikrývkou, ktorá ešte viac zdôrazňovala jeho bledosť. Bolo až neuveriteľné, ako rýchlo účinkovala horúčka. Francis podišiel k posteli. Posledný čas kráčala smrť vedľa nich, známa a náhodná, hrozne každodenná. No teraz jej tieň ležal na jeho priateľovi. Willie bol ešte stále pri vedomí. Pokúsil sa usmiať: „Prišiel som sem za dobrodružstvom... tuším som ho našiel.“ O chvíľu namáhavo dodal: „Človeče, som slabý ako mača.“ Tichosť a bolestné vyčkávanie bolo neznesiteľné. Rástlo zároveň s hrozným dotykom neznámeho tajomstva. „Venuj mi kvapku tej japonskej whisky. Pomôže mi to... Človeče, je to strašne obyčajná vec, takto umrieť...“
            Onedlho Tulloch začal blúzniť. Jeho stav sa zhoršil: jazyk mal čierny, hrdlo spuchnuté a bolo ťažké sa dívať, ako ho napína na vracanie. No zrazu, akoby sa mu na chvíľu uľavilo, otvoril oči: „Pamätáš, Francis, koľko nás doma bývalo pri stole? Napíš otcovi, že syn mu umrel ako chlap. Čudné... ešte vždy nemôžem uveriť v Boha.“ Francis plakal a v hlúpej pokore slabosti vyslovil v slepom zmätku: „On verí v teba.“ „Nemýľ sa, Francis, ja nekonám pokánie.“ „Willie, každé utrpenie je pokáním...“
            Všetci mlčali. Kňaz už nič nepovedal. Tulloch vystrel ruku a pustil ju Francisovi na plece: „Človeče, nikdy som ťa nemal tak rád ako teraz... lebo ma nechceš prepašovať do neba... Strašne ma bolí hlava.“ Hlas mu zlyhal. Koniec bol blízko. Kňaz skôr cítil, ako poznal jeho posledný dych. V izbe zrazu bolo ešte tichšie. Držiac mŕtve telo priateľa nevedomky začal spievať De Profundis: „Z hlbín duše volám k tebe, ó, Bože, počuj môj hlas... lebo u Boha je milosť a u neho vzkriesenie každého tela...“ Napokon vstal, zatlačil Tullochovi oči a zložil jeho bezvládne ruky. Keď odchádzal, pozrel na poručíka. Dosť ho prekvapilo, že sa Šenovi trasú plecia.

            O pár dní po Tullochovej smrti sa medzi kňazom Francisom a sestrou Máriou-Veronikou udial tento rozhovor:
            „Bol ateistom a naisto ste mu sľubovali, že sa mu dostane večnej odmeny... a pritom bol neveriaci!“
            „Boh súdi nielen podľa toho, v čo veríme... ale aj podľa toho, čo robíme. Umrel, pomáhajúc druhým... akoby bol kresťan.“
            „Bol voľnomyšlienkarom.“
            „Drahá sestra, súčasníci tiež považovali nášho Pána za strašného voľnomyšlienkara... a preto ho ukrižovali. Na jednu vec zabúdame. Učil nás to Kristus: nikto, kto má pevnú vieru, nie je stratený. Či už je budhista, mohamedán, taoista, najčernejší kanibal, aký kedy jedol misionárov... Ak sú úprimní podľa svojho svedomia, budú spasení. To je tá veľká milosť Božia. Prečo by on neprijal pred svoju súdnu stolicu úprimného pochybovača s veselým žmurknutím: „Nuž vidíš, predsa som tu, hoci ťa inak učili... Vojdi do slávy, ktorú si tak statočne zapieral.“ Možno mám trochu divnú vieru, prepáčte mi to, sestra...“