Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

ČIERNI ANJELI

 

            Francois Mauriac vo svojej knihe Čierni anjeli opisuje život muža menom Gradere, ktorý študuje za kňaza. Iba v týchto rokoch mladosti je jeho duša čistá ako ľalia. Nikdy sa však kňazom nestane, naopak, po opustení seminára vykročí na cestu zla, na ktorú ho jeho temná ľudská prirodzenosť až priveľmi zvádza. Vedome využíva všetok svoj mužský šarm a inteligenciu, aby ovládal druhých. Stáva sa z neho doslova „ľudská obluda“, ktorá lesťou, intrigami a manipuláciou „vytlčie z človeka“, čo sa len dá. A hoci v živote stretne niekoľko vzácnych ľudí, ich šľachetnosť je mu na smiech. Ani duchovné veci, ktoré mu kedysi boli tak drahé, teraz nemá za nič.

            Pre dosiahnutie vlastných sebeckých cieľov sa neštíti ničoho – dokonca ani vraždy na sklonku svojho života. Všetko má dokonale premyslené. Navyše vždy vedel predsa zamaskovať, čo sa v ňom deje. Je si vedomý, že nikto sa nevie orientovať v jeho myšlienkovom svete a že svojimi nepredvídateľnými – niekedy až diabolsky geniálnymi pochodmi vzbudzuje v druhých iba strach.

            Preto ostáva prekvapený, že blízka rodina už po jeho návrate z miesta činu tuší, čo sa stalo. Každý pred ním zrazu cúvne, schúli sa a v ústraní čaká, čo vyjde najavo. Gradere spočiatku nemá výčitky svedomia – tá, ktorej sa zbavil, chcela sa – hoci iným spôsobom - zbaviť jeho. Táto jediná žena ho celý život dokázala ovládať – od začiatku šklbala z neho pierko za pierkom, a teraz už toto ošklbané kurča nepotrebovala.

            Gradere je svojím skutkom zrazu vylúčený z rodinného spoločenstva, nikto, ani vlastný syn ho nepovažuje za hodného pohľadu. Zhoršujúci sa psychický stav uňho vyprovokuje ťažké ochorenie pľúc s nezvratným priebehom. Svoj život Gradere dožíva na fare u miestneho kňaza, ktorý mu prejaví milosrdenstvo a poskytne starostlivosť.

            Kňaz v tomto príbehu je vykreslený ako človek, ktorý o svoje mravné a duchovné istoty tvrdo zápasí. Je mužom z mäsa a kostí, ktorý má starosť o svoju vlastnú sestru ľahkých mravov. Jeho krížom je, že pozerá na ňu nielen ako brat, ale aj ako muž. Bojuje, tvrdo bojuje s týmto pokušením, a v tomto boji ostáva sám. Keby nebolo Božej milosti, už dávno by podľahol sestre a oddal sa temným náruživostiam. Vo farnosti mu nikto nedôveruje, jeho ochota pozdvihnúť sestru z morálneho bahna vzbudzuje vo farníkoch len ironické úškľabky.

            V momentoch pri lôžku chorého Mauriac majstrovsky rozvíja psychológiu oboch postáv. Keď chorý Gradere vníma starostlivosťou vyčerpaného kňaza, na chvíľu sa mu zazdá, akoby videl seba samého. Zrazu si uvedomí: „Áno, toto mohol byť môj život, aj ja som dnes takto mohol dávať rozhrešenie, prinášať ľuďom nádej a lásku. Vybral som si však inú cestu.“

             Kňazova cesta ostáva odlišná od jeho cesty. A predsa je jeho ceste tak blízka. Aj v kňazovej duši je miesto pre „čierneho anjela“. Keď hľadí na zloducha Gradereho, pýta sa, ako mohla toľká zloba nespustošiť jeho tvár. Ako je možné, že ostala tak anjelsky krásna a čistá. A teraz mu navyše Boh dáva vidieť, ako tento človek, ktorý si v živote zvolil byť Bohom, pred smrťou ľutuje. Vyspovedá sa a keď ide prijať Telo Pána - zmocňuje sa ho dokonca panika, či sa nemá opäť vyspovedať, lebo stále sa rozpamätúva na zabudnuté hanebnosti.

            Aká je to spravodlivosť? Tento vrah zomiera v pokoji, odchádza a prekypuje radosťou. Celý svoj život bol poslušný telu a jeho požiadavkám, podvoľoval sa mu až po zločin, a predsa usína v Božom náručí. Kňazovým trýznivým pochybnostiam nieto konca: „A čo ja? Celý svoj život bojujem s pokušeniami. Od začiatku ťa chcem, Pane, milovať bezvýhradne, s nikým sa o teba nedeliť... Dostanem aj ja, ako on, ktorého srdce bolo celý život napité bahnom, milosť odísť v pokoji?“ Kňazove pochybnosti silnejú a jeho žaloba sa ozýva ešte mocnejšie: „Aký žart, aký výsmech! Nie som, Pane, ošmeknutý? Tento zločinec bude spasený, a ja možno budem zatratený...“ Cítil, že v tejto pochybnosti stráca kontakt s Bohom a pýta sa, či on, nehodný, vôbec môže ráno slúžiť omšu... No aj za tej povíchrice v ňom zaznieva k nemu iný hlas, ktorý sa mu dotýka duše a hoci nehovorí, on ho v srdci počuje: „Neboj sa. Dúfaj...“

            Týmto dramatickým vnútorným bojom autor svojsky rozvíja myšlienku Božej milosti, ktorá je niekedy naozaj dávaná až na sklonku života - evanjeliovým robotníkom poslednej hodiny (Mt 20, 1-16). Tým, ktorí vo vinici poctivo pracujú od začiatku dňa, býva niekedy ťažko prijateľná a zdá sa „nespravodlivá“. Syn človeka však prišiel zachrániť to, čo sa stratilo.

            Veľmi reálne je aj zobrazenie viery u človeka, ktorého predstaviteľom je v tomto príbehu kňaz. Viery, ktorá nie je hotová, a hoci sa veľmi snaží, nestojí vždy v „pancierovej zbroji“. Viery, ktorá neustále prechádza ohňom kríz. A práve preto, že je taká slabá, že si nie je istá sebou, je to viera, ktorá vedie k zrelosti. Lebo učí spoliehať sa na Boha, ide ruka v ruke s nádejou, že v rozhodujúcom okamihu života človeka neopustí Ten, ktorému raz bezvýhradne povedal svoje „áno“.

            Svetlo i tma, dobro i zlo je a bude prítomné v každom z nás až do konca. Dôležité sú naše rozhodnutia. A nad tým všetkým je neustále prítomné Božie milosrdenstvo, i keď niekedy ťažko pochopiteľné.