Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Sk 10, 34a. 37-43) Peter otvoril ústa a povedal: „Vy viete, čo sa počnúc od Galiley po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei; ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh. A my sme svedkami všetkého, čo urobil v judejskej krajine i v Jeruzaleme. Ale zavesili ho na drevo a zabili. Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil, nám, čo sme s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili. A prikázal nám, aby sme ľudu hlásali a dosvedčovali, že to jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí.“

 

Dnešné prvé čítanie Veľkonočnej nedele je rovnaké každý rok trojročného nedeľného liturgického cyklu. Ide o úryvok z prvej Petrovej reči k pohanom potom, ako na Boží pokyn navštívil dom pohanského stotníka Kornélia. V týchto stručných a obsažných vetách je zhrnuté apoštolské svedectvo o Ježišovi. V centre tejto reči sa nachádza posolstvo o smrti a vzkriesení Krista: „Boh ho tretieho dňa vzkriesil ...“ Táto skutočnosť je základom celej našej viery a nádeje v Ježiša – nádeje na odpustenie hriechov a dosiahnutie večného života. Ježiš žije. Boh ho ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Tento Sudca je však súčasne Spasiteľom. Kto v neho uverí ako vo svojho Záchrancu pred Božím trestom, dosiahne odpustenie hriechov a bude žiť.

Táto kázeň je typicky kerygmatická, teda Peter ohlasuje len najzákladnejšie spásonosné pravdy potrebné k získaniu viery dostatočnej pre udelenie krstu. Obsahom kerygmy, teda prvotného ohlasovania evanjelia, je živý Pán, ktorý zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych, aby sme mohli mať večný život. Cieľom takéhoto kerygmatického ohlasovania ukrižovaného a vzkrieseného Krista je pohnúť poslucháčov k viere v neho.

Katechéza na rozdiel od kerygmy je už podrobnejšie vysvetľovanie právd, resp. doktríny viery, s cieľom prehĺbenia kresťanského života, teda prehĺbenia osobného vzťahu s Kristom, resp. morálneho aj duchovného života, čiže života modlitby. Kerygma je však oveľa údernejšia a obracia sa skôr na srdce než na rozum človeka, obracia sa na jeho ochotu uveriť. Kerygma je teda nielen istý obsah viery, teda niečo ako „katechéza pre najmenších“, nejde len o základné pravdy viery, ale ide tu aj o istý spôsob ohlasovania, určený tým, ktorí ešte o Kristovi nepočuli, prípadne nemajú s ním vytvorený základný osobný vzťah, čiže v neho ešte neuverili ako vo svojho skutočného Spasiteľa. To je žiaľ aj situácia mnohých tradičných či zvykových „veriacich“, či skôr pokrstených kresťanov (kresťanov zatiaľ iba podľa mena, nie životom). Preto kerygmatická kázeň je stále aktuálna, vhodná napr. na pohreby, alebo aj na veľké cirkevné sviatky, akým je aj Veľkonočná nedeľa, kedy do kostola prichádzajú aj „ročiaci“, resp. zvykoví katolíci.

Oproti predchádzajúcim kázňam uvedeným v Sk, v ktorých zaznievala výzva k obráteniu, nachádzame v tejto kázni jeden nový prvok – ponuku spásy pre všetkých, ktorí uveria, nielen pre Židov (10,43). Hlavnú časť tejto kázne vytvára zhrnutie Ježišovho života, ktoré je podrobnejšie než v predchádzajúcich kázňach. To zodpovedá zmene poslucháčov – zo Židov na pohanov. Možno tu spozorovať zárodky neskorších evanjelií, ktoré čerpali z prvotného ohlasovania evanjelia apoštolmi. Pretože čím viac sa šírilo pôvodné kresťanské ohlasovanie od Jeruzalema, o to menej mohol byť Ježišov život považovaný za všeobecne známy.

Vedúcim motívom aj tejto Petrovej kázne je myšlienka svedectva, taká blízka evanjelistovi Lukášovi (Sk 10,39.41-43). Lukáš chápe svedectvo ako naplnenie misijného poslania (Sk 1,8). Peter chápe svoju misiu od Krista ako možnosť vyzvať ľudí k prehodnoteniu a k posúdeniu nespravodlivého rozsudku nad Ježišom, pre ktorý musel byť ukrižovaný a zároveň uveriť tomu, že cez jeho zmŕtvychvstanie prehovoril sám Boh. Charakterizuje Ježiša Krista ako sudcu všetkých ľudí. Toto však nie je hrozba, ale radostné posolstvo, lebo tento sudca má moc oslobodiť od všetkých previnení, ak ho človek uzná za Božieho Syna, ak v neho uverí (por. 10,42nn).

Výzva uveriť nachádza medzi poslucháčmi spontánnu odozvu. Začínajú chváliť Boha za všetko, čo cez Ježiša urobil. Táto reč má takú istú charizmatickú formu ako na Turíce (por. Sk 2,4.11). Toto zhromaždenie sa prejavuje ako spoločenstvo veriacich, a preto Peter dáva pokyn ku krstu (Sk 10,48). V tomto geste vidíme Petrovu rozhodujúcu kompetenciu, ktorá spočíva v tom, že je svojím spôsobom bezprostredným príjemcom Božích príkazov (por. Sk 10,33). Toto všetko nevylučuje, že Peter ostáva naďalej omylným človekom (por. Sk 10,26), ktorý musí svoje počínanie odôvodniť pred cirkevnou obcou, ako to opisujú Sk 11,1-18.

 

 

 

(Jn 20, 1-9) Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.

 

Na Veľkonočnú nedeľu nám Lekcionár v každom liturgickom roku ponúka viac možností výberu evanjeliového čítania. Okrem čítania z príslušného synoptického evanjelia (v každom roku trojročného cyklu nedeľných čítaní iného, tohto roku z Lukáša), ktoré sa číta vždy aj ako evanjelium Veľkonočnej vigílie, nám Lekcionár každý rok ponúka aj úryvok z Jánovho evanjelia, ktorý vyberáme na túto biblickú katechézu (ako tretia možnosť – ale len na večernú omšu – je ponúknutý aj text o emauzských učeníkoch z Lukášovho evanjelia).

Ak tento úryvok z Jánovho evanjelia porovnáme s obdobnými správami o Kristovom vzkriesení v synoptických evanjeliách, uvidíme podstatné rozdiely. Jednak vidíme, že k hrobu nejdú viaceré ženy, ako v synoptických evanjeliách, ale Ján spomína iba Máriu Magdalénu, a jednak tam vidíme akýsi bežecký závod – o čom sa takisto ostatné evanjeliá nezmieňujú – medzi učeníkom, ktorého Ježiš miloval a Petrom, ktorí utekajú k hrobu potom, ako im Mária Magdaléna oznámila, že hrob je prázdny (s predpokladom, že Ježišovo telo niekto z hrobu odniesol niekde inde). Tieto rozdiely vyplývajú z osobitnej teológie Jánovho evanjelia.

Ján pri odovzdávaní svedectva o Ježišovi zdôrazňuje osobnú skúsenosť s Ježišom zo strany rôznych osôb (napr. v dnešnom evanjelia sú to až tri postavy), ktoré v ostatných evanjeliách nehrajú až taký význam (s výnimkou Petra, ktorý zohráva zásadnú úlohu vo všetkých evanjeliách). Tiež si môžeme všimnúť, že v Jánovej správe o prázdnom hrobe nemáme žiadne priame posolstvo o vzkriesení, ktoré v ostatných evanjeliách oznamuje ženám anjel. Ján sa sústreďujú len na osobnú skúsenosť spomínaných troch postáv s prázdnym hrobom (pričom jediný, kto si dáva v prázdnom hrobe – vidiac zvinuté plachty – dohromady všetky súvislosti, a uverí ako prvý v Kristovo vzkriesenie, je „učeník, ktorého Ježiš miloval“) a následne hovorí (v texte, ktorý už nie je súčasťou nedeľného evanjelia) o zjavení sa vzkrieseného Ježiša Márii Magdaléne (Jn 20,11-18).

Príčinou týchto rozdielov medzi Jánovou správou a vzkriesení (ale aj celého jeho evanjelia) od ostatných evanjelií, ktoré vznikli v skoršom období, je – ako už bolo spomenuté – odlišná teológia (vychádzajúca však samozrejme z rovnakých základov viery ako ostatné evanjeliá). Jánovo evanjelium totiž vzniklo v neskoršom období, keď tzv. jánovskej obci, teda adresátom Jánovho evanjelia, už nestačili správy synoptických evanjelií o Ježišovi a jeho vzkriesení, ktorého svedkami boli apoštoli, ale túžili po osobnejšom a hlbšom poznaní vzkriesení Ježiša. Môžeme tu vidieť istý rozdiel medzi posolstvom o vzkriesení a svedectvom o vzkriesení.

Zatiaľ čo synoptici podávajú „len“ posolstvo, radostnú správu (evanjelium) o Kristovom vzkriesení, ktoré je síce objektívne a faktické, ale predsa akosi neosobné, Ján sa snaží svojim čitateľom sprostredkovať svedectvo – teda citovo zafarbený a vnútorne hlboko osobne prežitý zážitok konkrétnych osôb so Zmŕtvychvstalým Pánom. Jánovi čitatelia túžili už po hlbšom vzťahu so vzkrieseným Kristom, ktorý iste mnohí členovia „jánovskej obce“ hlboko prežívali vo svojom vnútri, Ján preto do svojho evanjelia vniesol už tento prvok vrúcneho vzťahu.

Evanjelista Ján (biblisti na základe starocirkevných zmienok, ktoré rozlišujú dvoch Jánov, nie sú si istí, či možno evanjelistu Jána stotožniť s apoštolom Jánom, možné napríklad je, že v prípade evanjelistu Jána ide o člena „jánovskej obce“, teda učeníkov apoštola Jána z kresťanskej obce, ktorú viedol v Efeze, jestvujú však aj iné vysvetlenia) tento hlboký vzťah s Kristom opísal v obraze viniča spojeného s ratolesťami v 15. kap. svojho evanjelia, alebo v obraze vzťahu pastiera a oviec v 10. kap., čo sú obrazy odlišné od pavlovského obrazu Cirkvi ako tela zloženého z mnohých údov (Pavol sa zameriava na funkčnosť Cirkvi a vzájomnú zodpovednosť jej členov za celok, ako aj podriadenie sa jedných údov druhým, „vznešenejším“, zatiaľ čo Ján zdôrazňuje skôr hlboký vzťah závislosti veriacich od Krista a lásku, ktorá ich spája tak s Kristom ako aj navzájom medzi nimi).

V príbehu vzájomného závodu oboch apoštolov, pričom ten mladší prenechá prvenstvo staršiemu, môžeme okrem dvoch odlišných chápaní vzťahov v Cirkvi (pavlovský model je pyramidálny, zdôrazňuje hierarchiu, zatiaľ čo jánovský model je koncentrický, teda na jednej strane zameraný na jeden stred, ktorým je Kristus, a na druhej strane zdôrazňujúci vzájomné vzťahy lásky medzi jednotlivými členmi Cirkvi, kde nie je dôležité, aké miesto navonok jednotliví členovia Cirkvi zastávajú, lebo v kruhu sú všetci rovnako blízko ku Kristovi), vidieť aj vonkajšiu podriadenosť jánovského modelu Cirkvi pavlovskému (či petrovskému), ale len na tomto svete.

Spracované podľa: Mireia Ryšková, Příběh Kristova vzkříšení, Ranní slovo, Čro – Vltava, 27.03.2005, http://www.rozhlas.cz/nabozenstvi/rannislovo/_zprava/413500