Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Mk 16, 1-8)

Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakubova i Salome nakúpili voňavé oleje a išli ho pomazať. V prvý deň týždňa, skoro ráno, po východe slnka, prišli k hrobu a hovorili si: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Ale keď sa pozreli, videli, že kameň je odvalený; bol totiž veľmi veľký. Keď vošli do hrobu, na pravej strane videli sedieť mladíka oblečeného do bieleho rúcha a stŕpli. On sa im prihovoril: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili. Ale choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi: ‚Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal.‘“ Vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli.

 

Správy o Ježišovom zmŕtvychvstaní tvoria záver a vrchol všetkých evanjelií. Kristovo zmŕtvychvstanie je hlavným dôkazom, resp. potvrdením pravdivosti radostnej zvesti o spáse, o dare večného života v Ježišovi Kristovi. Zmŕtvychvstanie je dôkazom pre potvrdenie všetkých Ježišových slov a všetkých právd kresťanstva, ktoré z jeho slov vyplývajú. To si uvedomovali aj prví kresťania, ktorí dobre vedeli, že „ak Kristus nevstal z mŕtvych, viera v neho je márna“ (por. 1Kor 15,17). Avšak aj samotné zmŕtvychvstanie ako historický fakt potrebuje svoje potvrdenie. Základným predpokladom viery v zmŕtvychvstanie je preto prázdny Kristov hrob.

Rozprávanie o Ježišovom zmŕtvychvstaní vo všetkých evanjeliách začína šokom z Ježišovho prázdneho hrobu. Katechizmus Katolíckej Cirkvi v čl. 640 k tomu hovorí: „Prvá vec, s ktorou sa stretáme v rámci veľkonočných udalostí, je prázdny hrob. Sám osebe nie je priamym dôkazom. Skutočnosť, že Kristovo telo nebolo v hrobe, by sa dala vysvetliť aj ináč. Napriek tomu bol prázdny hrob pre všetkých podstatným znamením. Jeho objavenie učeníkmi bolo prvým krokom k uznaniu samej skutočnosti zmŕtvychvstania. Tak to bolo najprv v prípade nábožných žien a potom Petra. Učeník, „ktorého mal Ježiš … rád“ (Jn 20,2), tvrdí, že keď nazrel do prázdneho hrobu, „videl tam položené plachty“ (Jn 20,5), a keď vošiel, „videl i uveril“ (Jn 20,8). To predpokladá, že na základe stavu, v akom bol prázdny hrob, konštatoval, že neprítomnosť Ježišovho tela nemohla byť ľudským dielom, a že Ježiš sa jednoducho nevrátil do pozemského života, ako to bolo v Lazárovom prípade“. 

Ženy, ktoré prišli k hrobu, sú tie isté tri ženy, ktoré Marek spomína ako svedkov Ježišovej smrti. Lukáš hovorí, že žien, ktoré ich sprevádzali, bolo viac (Lk 24,10: Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova. A s nimi aj iné to rozprávali apoštolom. Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im). Ján opisuje príbeh tak, akoby prázdny hrob ako prvá našla Mária Magdaléna (Jn 20,1: Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený). Matúš hovorí o „dvoch Máriách“: Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob (Mt 28,1).

Voňavé oleje museli ženy nakúpiť ešte v sobotu večer po západe slnka, kedy sa podľa židovského počítania času končila sobota a k hrobu museli zo svojho domova vyjsť ešte pred východom slnka v prvý deň po sobote.

Dôvodom návratu žien k Ježišovmu hrobu v prvý deň týždňa, skoro ráno, po východe slnka, bolo zachovanie židovských pohrebných zvykov (pomazanie mŕtveho tela voňavými olejmi či masťami), ktoré neboli pre krátkosť času po Ježišovej smrti vykonané náležite (evanjelium Jána sa však v tomto od Marka a Lukáša líši, lebo hovorí o riadnom pohrebnom obrade, ktorý vykonal Jozef z Arimatey spolu s Nikodémom: Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať – por. Jn 19,40). Židia na rozdiel od Egypťanov nepraktizovali balzamovanie. Zmyslom natretia tela masťami bolo snáď prekrytie pachu rozkladajúceho sa tela. Bol to prejav úcty, ktorý podľa našich dnešných technických kritérií na užitočnosť vlastne nemal nejaký praktický význam, keďže rozkladajúce sa telo bolo už v hrobe, takže pach už nebolo cítiť (o to viac je čudný zámer týchto žien vykonať túto časť pohrebných obradov dodatočne, môže to však svedčiť o ich veľkej úcte a láske k Ježišovi, ak boli ochotné pomazať olejmi telo, ktoré sa v teplej klíme Palestíny začína rýchlo rozkladať). K ženami plánovanému pomazaniu Ježišovho mŕtveho tela však z dôvodu Ježišovho zmŕtvychvstania nedošlo (Matúš sa tu od ostatných synoptikov odlišuje, lebo hoci na rozdiel od Jána nespomína, že by pri Ježišovom pohrebe došlo aj k pomazaniu jeho tela voňavými olejmi, predsa to akoby predpokladá, lebo ako dôvod návštevy Ježišovho hrobu zo strany žien vo veľkonočné ráno uvádza iba to, že prišli „pozrieť hrob“, bez uvedenia zámeru pomazania Ježišovho mŕtveho tela voňavými olejmi – por. Mt 28,1). Ženy teda napriek Ježišovým predpovediam vlastného zmŕtvychvstania očividne neočakávali, že Ježiš naozaj vstane z mŕtvych.

Marek (14,3-9), podobne ako Matúš (26,6nn) a Ján (12,1nn), však spomínajú aj iné „pohrebné“ pomazanie Ježišovho tela: keď Mária z Betánie v dome Šimona Malomocného krátko pred Ježišovou smrťou (Lukáš toto pomazanie, ktoré umiestňuje do domu farizeja Šimona, zaraďuje do iného kontextu – por. Lk 7,36-50) „vopred pomazala Ježišovo telo na pohreb“, ako toto gesto v tejto scéne evanjelií vysvetľuje sám Ježiš (podľa niektorých biblistov je to iba dodatok evanjelistu Marka, ale taký istý „dodatok“ má aj Ján 12,7 a Mt 26,12).

Ženy mali starosť o to, kto im odvalí kameň od hrobu. Je zvláštne, že si na pomoc nezavolali apoštolov, tí však boli zrejme po Ježišovom zatknutí rozutekaní a ženy buď nevedeli, kde ich majú hľadať, alebo o ich pomoc, vzhľadom na ich útek od Ježiša, ani nestáli. Ženy však nevedeli asi nič ani o zapečatení vchodu do hrobu veľkňazmi a farizejmi s Pilátovým povolením: Oni šli a hrob zabezpečili: zapečatili kameň a postavili stráž (Mt 27,66). Hrob bol zapečatený počas soboty: „Na druhý deň, ktorý bol po Prípravnom dni, zhromaždili sa veľkňazi a farizeji k Pilátovi a hovorili: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych“ (Mt 27,62-63). Zdá sa, že v Ježišovo zmŕtvychvstanie viac verili Ježišovi nepriatelia (hoci tento fakt vo svojom srdci odmietli prijať), než jeho učeníci, a ich strach z toho, že sa splní Ježišova predpoveď, prekonal aj ich strach z porušenia soboty. Je zaujímavé, že Židia nespochybnili fakt prázdneho hrobu, ale tento fakt vysvetľovali iným spôsobom (že učeníci Ježišovo telo z hrobu ukradli – viď Mt 28,11-15).

Matúš opisuje odvalenie kameňa z Ježišovho hrobu tak, akoby sa odohralo priamo pred očami žien, a akoby sa stretli aj so strážou pri hrobe: Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň. .... Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi (Mt 28,2-4). Lukáš opisuje zážitok žien s prázdnym hrobom podobne ako Marek, ale spomína dvoch anjelov. Aj Ján vo svojom príbehu o Márii Magdaléne, ktorá našla prázdny hrob, spomína dvoch anjelov (Jn 20,11-13).

Ženy sa v otvorenom hrobe stretávajú s nadprirodzenou bytosťou – s anjelom. O skutočnosti, že v mladíkovi spoznali nadprirodzenú bytosť, svedčí ich reakcia, ktorá bola primeraná takému stretnutiu – stŕpli od strachu. Prvú správu o zmŕtvychvstaní teda nedáva sám Ježiš, ale jeho nebeský posol, anjel. Dôvodom je snáď pripraviť ľudskú prirodzenosť na rozum presahujúcu skutočnosť zmŕtvychvstania. To, čo sa totiž ženy dozvedia, je správa, ktorá obracia na hlavu základnú a zdanlivo nezvratnú skutočnosť ľudského života, totiž že smrť má posledné slovo. Táto absolútna istota ľudského života sa ukázala ako neplatná. Ježišovo zmŕtvychvstanie otriasa základmi bežného ľudského pohľadu na smrť. Niet divu, že ženy sú z celej situácie zmätené a vystrašené.

Anjel sa snažil v prvom rade upokojiť ženy. Následne im povedal, že vie prečo prišli – hľadať mŕtveho Ježiša, a zvestoval im jeho zmŕtvychvstanie. Potom poukázal na fakt, že prázdny hrob jeho zmŕtvychvstanie potvrdzuje. A napokon ich poslal za budúcimi úradnými predstaviteľmi Cirkvi – za učeníkmi (apoštolmi) a osobitne za Petrom – s odkazom, že Zmŕtvychvstalý Ježiš ich čaká v Galilei. Marek osobitne spomína v tomto odkaze Petra, keďže zaznamenáva Petrove kázne, a pre Petra tento odkaz veľa znamenal – bol potvrdením, že Ježiš s ním napriek trojnásobnému zapretiu ďalej počíta, nevylučuje ho z kruhu svedkov svojho zmŕtvychvstania.

Prečo Ježiš cez anjela odkazuje apoštolom, že sa s nimi stretne v Galilei? Je to reakcia na slová, ktoré Ježiš povedal cestou do Getsemanskej záhrady: „Vtedy im Ježiš povedal: „Všetci odpadnete, lebo je napísané: „Udriem pastiera a ovce sa rozpŕchnu.“ Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley“ (Mk 14,27). V Galilei sa totiž začala Ježišova misia a tam sa začne aj misia apoštolov. Galilea bola východiskovým bodom pre misiu Cirkvi nielen k Židom, ale aj k pohanom, keďže Galilea bola krajom so zmiešaným obyvateľstvom, preto Židia z Judey Galilejčanmi opovrhovali. Stretnutím so Zmŕtvychvstalým v Galilei sa Ježišov príbeh okrem toho končí na tom istom mieste, kde sa začal. Tu došlo k Zvestovaniu, tu došlo k začiatku jeho verejného účinkovania. Aj pre apoštolov začína Ježišovým zmŕtvychvstaním nový začiatok, symbolizovaný ich návratom do Galiley. Apoštoli však nešli do Galiley hneď, potrebovali najprv bezprostredný dôkaz Ježišovho vzkriesenia.

Prvou reakciou žien na zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní však bolo, že nepovedali nikomu nič, lebo sa báli. To je v úplnom rozpore so správami ostatných evanjelistov (por. Mt 28,8; Lk 24,9; Jn 20,2), kde ženy o svojom zážitku pri prázdnom hrobe rozprávajú. Niektorí biblisti dokonca vyjadrili názor, že verš Mk 16,8b nie je súčasťou pôvodného Markovho záveru evanjelia, ale jeho dodatkom. Ťažko povedať, či príčinou mlčania žien v Markovom evanjeliu bol šok zo zážitku prázdneho hrobu a stretnutia s anjelom, alebo samotná zvesť o zmŕtvychvstaní, ktorej možno ani sami ešte nedokázali celkom uveriť. Ak by sme brali ako pravdivejšiu druhú možnosť, je táto informácia o správaní žien po objavení prázdneho hrobu, teda o ich mlčaní o skutočnosti či aspoň možnosti Ježišovho zmŕtvychvstania zaujímavá, lebo stavia ženy v spoločenstve Ježišových učeníkov ohľadne skepticizmu voči faktu Ježišovho vzkriesenia na rovnakú úroveň spolu s apoštolmi. Ženy v Ježišovom kruhu učeníkov teda potom vzhľadom na vieru v Ježiša neboli na tom o nič lepšie ako samotní apoštoli. Skôr či neskôr však svoje mlčanie iste prelomili a nakoniec sa so svojím zážitkom určite podelili aj s apoštolmi, ako o tom svedčia ostatné evanjeliá.

Tu sa končí pôvodný text Markovho evanjelia. Dodatok Markovho evanjelia (Mk 16,9-20) v dnešnej dobe väčšina exegétov považuje za prídavok neskoršieho autora. Originálnym koncom tohto evanjelia je Mk 16,8, teda správa o úteku žien od prázdneho Kristovho hrobu, ich strach a mlčanie o tom, čo tam videli a počuli. Je toto skutočný koniec Markovho rozprávania, alebo sa zvyšok textu stratil? Tento problém existoval už oddávna, lebo zvestovanie „dobrej zvesti“ s koncom „a nepovedali nikomu nič, lebo sa báli“ (Mk 16,8) sa zdá problematický. A čo s textom Mk 16,9-20, ktorý označujeme ako „dlhý záver“ a objavuje sa vo všetkých katolíckych a väčšine protestantských Biblií, hoci niekedy ako poznámka pod čiarou, aby sa naznačila textová pochybnosť?

Jestvuje teória, že pôvodný záver Markovho evanjelia sa stratil a bol nahradený textom 16,9-20. Podľa inej teórie, ktorá naopak potvrdzuje Markov zámer ukončiť svoje evanjelium veršom 16,8, Marek použil písomný prameň, ktorému náhodne chýbal koniec, a jemu sa nepodarilo zaobstarať chýbajúcu časť, ale napriek tomu sa neodvážil sám prerozprávať udalosti, ktoré mu však inak boli známe v podobe formúl viery, a radšej doplnil evanjelium iba poznámkami 14,28 a 16,7 (týkajúce sa zjavenia sa Zmŕtvychvstalého učeníkom v Galilei). Verš 14,28 („Po svojom vzkriesení vás predídem do Galiley“) a 16,7 svedčia, že sám evanjelista si uvedomoval, že v jeho evanjeliu chýbajú správy o zjavení sa Zmŕtvychvstalého Krista. Tieto dve vsuvky sa preto vzťahujú na Ježišove zjavenia, ktoré u Marka chýbajú, hoci v iných evanjeliách sú opísané. Marek teda ukončil svoje evanjelium zámerne tak ako ho ukončil (jestvuje však aj teória, že svoje evanjelium ukončil už veršom 16,7, teda zmienkou o zjavení sa Krista učeníkom v Galilei). Znalci gréckeho jazyka tvrdia, že štylizácia verša 16,8 predstavuje bežné ukončenie state. A teda hoci nám sa text môže zdať ako neukončený, je skutočným záverom Mk.

Okrem spomínaného dlhého záveru (Mk 16,9-20) však jestvuje aj tzv. krátky záver, ktorý sa však v bibliách nepoužíva. Tento kratší záver znie takto: „Všetko, čo im bolo uložené, stručne oznámili Petrovým spoločníkom. Potom sám Ježiš od východu až po západ vyslal skrze nich sväté a nepominuteľné zvestovanie večnej spásy.“ Tento záver sa nachádza v rukopisoch udomácnených v Egypte. Zrejme vznikol z úmyslu dať evanjeliu vznešenejšou záverečnou myšlienkou plnšie zakončenie. Autor tohto textu zámerne rozvíja ďalej verše 16,1-8 tak, že podľa vzoru ostatných evanjelií hovorí, že ženy skutočne odovzdali učeníkom radostné posolstvo.

Napriek všetkému môžeme verše Mk 16,9-20, aj keby neboli pôvodným Markovým textom (a skoro určite nie sú), považovať za Božie slovo, hoci dôvodmi pre toto tvrdenie sa teraz nebudeme zaoberať.

 

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/mark-161-8/

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Marka, Wuppertálska študijná Biblia, Bratislava Creativpress 1993