Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Sk 10, 34a. 37-43) Peter otvoril ústa a povedal: „Vy viete, čo sa počnúc od Galiley po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei; ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh. A my sme svedkami všetkého, čo urobil v judejskej krajine i v Jeruzaleme. Ale zavesili ho na drevo a zabili. Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil, nám, čo sme s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili. A prikázal nám, aby sme ľudu hlásali a dosvedčovali, že to jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí.“


Dnešné prvé čítanie Veľkonočnej nedele je rovnaké každý rok trojročného nedeľného liturgického cyklu. Ide o úryvok z prvej Petrovej reči k pohanom potom, ako na Boží pokyn navštívil dom pohanského stotníka Kornélia. V týchto stručných a obsažných vetách je zhrnuté apoštolské svedectvo o Ježišovi. V centre tejto reči sa nachádza posolstvo o smrti a vzkriesení Krista: „Boh ho tretieho dňa vzkriesil ...“ Táto skutočnosť je základom celej našej viery a nádeje v Ježiša – nádeje na odpustenie hriechov a dosiahnutie večného života. Ježiš žije. Boh ho ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Tento Sudca je však súčasne Spasiteľom. Kto v neho uverí ako vo svojho Záchrancu pred Božím trestom, dosiahne odpustenie hriechov a bude žiť.
Táto kázeň je typicky kerygmatická, teda Peter ohlasuje len najzákladnejšie spásonosné pravdy potrebné k získaniu viery dostatočnej pre udelenie krstu. Obsahom kerygmy, teda prvotného ohlasovania evanjelia, je živý Pán, ktorý zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych, aby sme mohli mať večný život. Cieľom takéhoto kerygmatického ohlasovania ukrižovaného a vzkrieseného Krista je pohnúť poslucháčov k viere v neho.
Katechéza na rozdiel od kerygmy je už podrobnejšie vysvetľovanie právd, resp. doktríny viery, s cieľom prehĺbenia kresťanského života, teda prehĺbenia osobného vzťahu s Kristom, resp. morálneho aj duchovného života, čiže života modlitby. Kerygma je však oveľa údernejšia a obracia sa skôr na srdce než na rozum človeka, obracia sa na jeho ochotu uveriť. Kerygma je teda nielen istý obsah viery, teda niečo ako „katechéza pre najmenších“, nejde len o základné pravdy viery, ale ide tu aj o istý spôsob ohlasovania, určený tým, ktorí ešte o Kristovi nepočuli, prípadne nemajú s ním vytvorený základný osobný vzťah, čiže v neho ešte neuverili ako vo svojho skutočného Spasiteľa. To je žiaľ aj situácia mnohých tradičných či zvykových „veriacich“, či skôr pokrstených kresťanov (kresťanov zatiaľ iba podľa mena, nie životom). Preto kerygmatická kázeň je stále aktuálna, vhodná napr. na pohreby, alebo aj na veľké cirkevné sviatky, akým je aj Veľkonočná nedeľa, kedy do kostola prichádzajú aj „ročiaci“, resp. zvykoví katolíci.
Oproti predchádzajúcim kázňam uvedeným v Sk, v ktorých zaznievala výzva k obráteniu, nachádzame v tejto kázni jeden nový prvok – ponuku spásy pre všetkých, ktorí uveria, nielen pre Židov (10,43). Hlavnú časť tejto kázne vytvára zhrnutie Ježišovho života, ktoré je podrobnejšie než v predchádzajúcich kázňach. To zodpovedá zmene poslucháčov – zo Židov na pohanov. Možno tu spozorovať zárodky neskorších evanjelií, ktoré čerpali z prvotného ohlasovania evanjelia apoštolmi. Pretože čím viac sa šírilo pôvodné kresťanské ohlasovanie od Jeruzalema, o to menej mohol byť Ježišov život považovaný za všeobecne známy.
Vedúcim motívom aj tejto Petrovej kázne je myšlienka svedectva, taká blízka evanjelistovi Lukášovi (Sk 10,39.41-43). Lukáš chápe svedectvo ako naplnenie misijného poslania (Sk 1,8). Peter chápe svoju misiu od Krista ako možnosť vyzvať ľudí k prehodnoteniu a k posúdeniu nespravodlivého rozsudku nad Ježišom, pre ktorý musel byť ukrižovaný a zároveň uveriť tomu, že cez jeho zmŕtvychvstanie prehovoril sám Boh. Charakterizuje Ježiša Krista ako sudcu všetkých ľudí. Toto však nie je hrozba, ale radostné posolstvo, lebo tento sudca má moc oslobodiť od všetkých previnení, ak ho človek uzná za Božieho Syna, ak v neho uverí (por. 10,42nn).
Výzva uveriť nachádza medzi poslucháčmi spontánnu odozvu. Začínajú chváliť Boha za všetko, čo cez Ježiša urobil. Táto reč má takú istú charizmatickú formu ako na Turíce (por. Sk 2,4.11). Toto zhromaždenie sa prejavuje ako spoločenstvo veriacich, a preto Peter dáva pokyn ku krstu (Sk 10,48). V tomto geste vidíme Petrovu rozhodujúcu kompetenciu, ktorá spočíva v tom, že je svojím spôsobom bezprostredným príjemcom Božích príkazov (por. Sk 10,33). Toto všetko nevylučuje, že Peter ostáva naďalej omylným človekom (por. Sk 10,26), ktorý musí svoje počínanie odôvodniť pred cirkevnou obcou, ako to opisujú Sk 11,1-18.

 

 

(Mt 28, 1-10) Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol ako blesk a jeho odev biely ako sneh. Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi. Anjel sa prihovoril ženám: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: ‚Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte.‘ Hľa, povedal som vám to.“ Rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom. A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“


Na Veľkonočnú nedeľu nám Lekcionár ponúka viac možností výberu evanjeliového čítania. Okrem čítania z príslušného synoptického evanjelia (iného v každom roku trojročného cyklu nedeľných čítaní, tohto roku z Matúša), ktoré sa číta vždy aj ako evanjelium Veľkonočnej vigílie, nám Lekcionár každý rok ponúka aj úryvok z Jánovho evanjelia, ako aj text o emauzských učeníkoch z Lukášovho evanjelia (na večernú omšu). Keďže sme sa už na tejto stránke úryvkom z Jánovho evanjelia zaoberali (katechéza na Veľkonočnú nedeľu C), dnes sa trochu pozrieme na správu o Kristovom vzkriesení v Matúšovom evanjeliu (v rozsahu dnešného úryvku).
Každému čitateľovi sú v štyroch evanjeliách hneď na prvý pohľad nápadné rozdiely medzi správami o vzkriesení. Matúšovo evanjelium okrem zjavenia Zmŕtvychvstalého ženám pri prázdnom hrobe pozná len jedno zjavenie Jedenástim v Galilei. Lukáš pozná len tradície viazané na Jeruzalem. Ján nás informuje o tak o zjaveniach v Jeruzaleme ako aj v Galilei. Ani jeden evanjelista neopisuje samotné Ježišovo vzkriesenie – to prebieha vo sfére Božieho tajomstva medzi Ježišom a Otcom; toto tajomstvo z princípu uniká ľudskej skúsenosti. Jediným priamym „svedkom“ Ježišovho vzkriesenia je teda iba veľkonočná noc, ale tá mlčí ... Zo všetkých evanjelistov sa však práve Matúš najviac približuje udalosti vzkriesenia, lebo opisuje odvalenie hrobového kameňa anjelom, ale ani on vzkriesenie priamo neopisuje, iba to, čo sa stalo potom.
Matúšov popis udalostí prvého dňa po sobote sa vyznačuje nadprirodzenými úkazmi, typickými pre apokalyptické zjavenia a videnia (Dan 7,9; 10,6): zemetrasenie, ku ktorému došlo aj v okamihu Ježišovej smrti, a prítomnosť anjela v oslnivo bielom rúchu (anjeli svojou prítomnosťou sprevádzajú Ježiša po celý jeho život), ktorého zjav bol ako blesk. Tieto prvky prezrádzajú, že tu mocne pôsobí sám Boh. Popis udalostí vyniká tiež veľkou živosťou a slávnostným tónom. Celý tento odstavec sa skladá z krátkych dynamických viet.
V Matúšovom opise vzkriesenia sú najdôležitejšie slová anjela, a potom poverenie, ktoré Vzkriesený zveril ženám. Ježiš hneď po svojom vzkriesení chce zhromaždiť okolo seba svojich učeníkov, svojich „bratov“. Všetko im odpustil, opäť sa ich ujíma ako ich Učiteľ a prostredníctvom nich chce budúcim pokoleniam ohlasovať, čo Boh urobil pre ľudí. Strach a veľká radosť: takto Matúš charakterizuje prvý účinok paschálneho tajomstva.
Podstatnú úlohu v Matúšovom opise udalostí po Vzkriesení zohrávajú ženy (Mária Magdaléna a iná Mária). Sú to tie isté ženy, ktoré boli pri Ježišovom pohrebe (por. Mt 27,61). Ale nielen v tomto môžeme zbadať súvis s udalosťami predchádzajúcimi Ježišovo vzkriesenie. Pred niekoľkými dňami v inej záhrade „položili na Ježiša ruky“ (Mt 26,50) a zmocnili sa ho. On sa vtedy pre našu spásu dobrovoľne vydal do rúk tých, ktorí ho chceli ukrižovať. Teraz je vyslobodený z pút smrti a opäť sa dobrovoľne vydáva do rúk tých (Ony pristúpili, objali mu nohy), ktorí v neho veria čistým a milujúcim srdcom.
Matúšova vsuvka o strážnikoch strážiacich hrob, ktorý by nejakým spôsobom mali byť tiež akýmisi svedkami vzkriesenia, hoci nepriamymi, lebo od strachu omdleli, je podľa viacerých biblistov prevzatá z ľudovej tradície, a jej cieľom bolo vyvrátiť židovské klamstvo o tom, že Ježišovo telo z hrobu ukradli jeho učeníci.
V evanjeliách sa Zmŕtvychvstalý Pán zjavuje ako človek, ktorý sa nelíši od ostatných: putuje s emauzskými učeníkmi, dovolí Tomášovi, aby sa dotkol jeho rán, dovolí ženám, ktoré so strachom i s veľkou radosťou utekajú od prázdneho hrobu, aby mu objali nohy, ba podľa Lukáša si vypýta kúsok ryby, aby si zajedol a tak dokázal svoju telesnosť. No predsa nie je človekom, ktorý sa jednoducho vrátil do stavu spred smrti, ale žije novým spôsobom v spoločenstve s Bohom, navždy zbavený smrti.

Spracované podľa: Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský II, Dobrá kniha Trnava 2011
Schott – Zo stola Božieho slova, Poznámky k liturg. čítaniam na nedele a sviatky, Dobrá kniha Trnava 2000
G.Zevini – P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 3, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 2003