(Sir 3, 3-7. 14-16) Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi.

Kto si váži otca, očisťuje sa z hriechov; bude sa ich zdržiavať a bude vyslyšaná jeho každodenná modlitba. A zbiera poklady ten, kto má v úcte matku.

Kto si váži otca, bude sa radovať zo svojich detí a budú vyslyšané jeho modlitby.

Kto si váži otca, bude dlho žiť, a kto poslúcha otca, potešuje matku.

Syn môj, buď oporou svojmu otcovi v starobe a nezarmucuj ho, kým je nažive. Ak slabne na mysli, buď trpezlivý a nepohŕdaj ním, kým ty si pri plnej sile. Nezabudne sa ti, že si mal súcit s otcom, odráta sa ti z hriechov, ktoré si napáchal.

Prvé čítanie sviatku Sv. Rodiny v tomto liturgickom roku (A), ktoré je možné použiť v liturgii Slova aj v ostatných dvoch nedeľných liturgických cykloch, je vybrané z najdlhšej (v rámci celej Biblie tretej najdlhšej, lebo má po Knihe žalmov a knihe Genezis tretí najväčší počet veršov, až 1372) a najzložitejšej múdroslovnej biblickej knihy (doteraz nejestvuje zhoda medzi biblistami, s akým základným úmyslom bolo toto dielo vlastne zostavené, nehovoriac o množstve textových problémov so skutočným pôvodným znením knihy, keďže dnes poznáme túto knihu v podstate v dvoch rovnocenných, hoci dosť odlišných starobylých jazykových verziách, pričom dlhé stáročia bol známy iba grécky text tejto knihy, preto bola Židmi v Palestíne a neskôr aj väčšinou protestantov vyhlásená za „deuterokánonickú“ – bližšie o tejto knihe pozri v katechéze na 6. nedeľu cez rok A).

Dnešný úryvok je v podstate komentárom k štvrtému Božiemu prikázaniu: „Cti svojho otca a svoju matku“ (Ex 20,12; Nm 5,16). Svätopisec úctu k rodičom, najmä k otcovi – podľa patriarchálneho modelu rodiny, v ktorom sa autorita matky odvodzovala od autority otca –, nestavia len na prirodzených citových a psychologických dôvodoch (či na zákonoch svetského zákonodarstva o rodine, ktoré si často nevšíma Božie normy), ako je to v dnešnej dobe, čo samozrejme spôsobuje problém s autoritou rodičov a následne aj s výchovou detí, ale na náboženskom základe. Úcta k rodičom je jeden zo spôsobov, akým si má človek uctievať samého Boha. Dobre rodinné vzťahy veľmi napomáhajú plnenie prikázania lásky k Bohu, čo je najvyšší morálny zákon.

S prikázaním úcty k rodičom sa už vo vyššie spomenutých biblických textoch spájali Božie prisľúbenia (nielen dlhý život „na zemi, ktorú tí dá Pán, tvoj Boh“, t.j. v „zasľúbenej krajine“ – pod čím možno chápať nielen Palestínu, ale aj nebeské kráľovstvo, t.j. večný život –, ale aj „dobrý život“, naplnený hojnosťou hmotných aj duchovných dobier) a Sirachovec (Ben Sirach, Sirachov syn, resp. potomok, ktorého meno je spomenuté aj v samotnej knihe v Sir 50,29: Náuku múdrosti a dobrej výchovy spísal do tejto knihy Jezus, syn Sirachov z Jeruzalema; v hebrejskej verzii má meno „Simeon, syn Ježiša, syn Eleazara, syn Siru“) k nim pridáva ďalšie: odpustenie hriechov, postupné očisťovanie z hriešnosti, vypočutie modlitieb, hojné a dobre vychované potomstvo.

V druhej časti dnešnej starozákonnej perikopy sa zdôrazňuje, že úcta k rodičom sa netýka len detského ale aj dospelého veku človeka (napokon adresátom tohto napomenutia k úcte voči rodičom sú „dospelé deti“). Deti majú prejavovať svoju úctu k rodičom aj v starobe, hoci iným spôsobom ako v detstve a mladosti – majú byť materiálnou aj citovou oporou svojim rodičom v starobe, nezarmucovať ich takým spôsobom života, ktorý by sa priečil ich výchove, majú mať trpezlivosť s rastúcou slabosťou svojich starnúcich rodičov a nepohŕdať nimi kvôli ich fyzickému a psychickému, a možno aj duchovnému úpadku, ktorý prináša starnutie človeka.

Úcta k rodičom tu teda nemá len nejaký abstraktný charakter všeobecnej poslušnosti či slušného správania voči rodičom, ale je vyjadrená sledom tak konkrétnych noriem správania, osobitne vzhľadom na starostlivosť o zostarnutých rodičov, ako aj Božích odmien za dodržiavanie týchto noriem (sled týchto odmien je vyjadrený literárnou figúrou nazývanou anafora – opakovanie skupiny slov na začiatku po sebe idúcich veršov: Kto si váži otca). Úcta k rodičom sa tu okrem toho nepredstavuje len ako vonkajšia morálna norma, ale ako dôsledok hlbokého náboženského života, teda hlbokého vzťahu voči Bohu, ktorý je tiež naším Otcom. Treba však povedať, že rovnako aj úcta voči rodičom je nástrojom prehlbovania vzťahu úcty a lásky k Bohu. Úcta k rodičom a úcta k Bohu (a naša spása) sú neoddeliteľne spojené, jedno vyplýva z druhého, jedno podporuje druhé. Táto myšlienka je priamo vyjadrená vo v. 8, ktorý je však z textu prvého čítania vynechaný: Kto sa bojí Pána, ctí si rodičov a bude slúžiť svojim rodičom ako svojim pánom (v hebrejskej pôvodine je: ako svojmu Pánovi).

V poslednej vete dnešného prvého čítania možno vidieť už aj rozvinutú vieru v posmrtný život, keďže ďalším prísľubom, ktorý cez tohto svätopisca Boh dáva tým, čo si ctia rodičov, je „odrátanie z hriechov, ktoré človek napáchal“, teda vstup do večného Božieho kráľovstva (možno aj v zmysle „očistca“, t.j. rýchlejšieho očistenia od hriechov pri prechode cez „údolie smrti“, ktorým duša prechádza ku vzkrieseniu mŕtvych).

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/sir-33-7-14-17/

G. Ravasi (St. Paul´s International, Milano 1996) – Katolícke biblické dielo, Svit: Sv. Písmo pre každého – Kniha Sirachovcova 1 – 24, vydavateľstvo Don Bosco, Bratislava 2008

Andrej Paulíny, Radostné posolstvo, Homiletická príručka na nedele a sviatky, rok A, SÚsCaM, Rím 1979

(Ž 128, 1-2. 3. 4-5) Blažený každý, čo sa bojí Pána a kráča po jeho cestách. Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre. R. Tvoja manželka je ako plodonosný vinič vnútri tvojho domu. Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola. R. Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána. Nech ťa žehná Pán zo Siona, aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života.

Refrén: Blažení sú všetci, čo sa boja Pána a kráčajú po jeho cestách.

Biblickú katechézu k tomuto žalmu pozri v katechéze na 27. cezročnú nedeľu v roku B.

(Mt 2, 13-15. 19-23) Po odchode mudrcov sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“

Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli.“ On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: „Budú ho volať Nazaretský.“

Dnešné evanjelium prináša dva príbehy z Ježišovho detstva (príbeh o vražení betlehemských neviniatok – Mt 2,16-18 – je z evanjelia tohto sviatku vynechaný): útek sv. rodiny do Egypta a jej návrat do vlasti.

Tieto príbehy nadväzujú priamo na príbeh o klaňaní sa „mágov z východu“ novonarodenému židovskému kráľovi (Po odchode mudrcov ...), keďže ich s ním spája postava židovského kráľa Herodesa.

V pozadí prvého z týchto dvoch príbehov stojí príbeh o Mojžišovom narodení a jeho záchrane pred faraónom (Ex 1 – 2), v pozadí druhého stojí najdôležitejší príbeh Starého Zákona – exodus Izraela z Egypta pod vedením Mojžiša. Zámerom Matúša tu je zrejme ukázať úlohu Ježiša ako nového Mojžiša, ale aj ako predstaviteľa „nového Izraela“, čo je naznačené v Matúšom starostlivo vybratom úryvku zo Starého Zákona (Oz 11,1), ktorý je kľúčom k pochopeniu skrytého významu tejto udalosti z Ježišovho detstva: aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“ Matúš v Ježišovom návrate z Egypta totiž vidí nový začiatok dejín Izraela (Matúš má ale na mysli už „nový Izrael“ – Cirkev). Prvý exodus totiž nedosiahol svoj cieľ. Izrael sa neustále duchovne vracal do Egypta – k otroctvu modlám. Prorok Ozeáš túto skutočnosť vyjadruje vo veršoch, ktoré nasledujú bezprostredne po Matúšom citovanom výroku: Volali ich (t.j. proroci), ale oni odchádzali od nich, obetovali bálom a modlám pálili kadidlo (Oz 11,2). Nevráti sa (Izrael) do Egypta (fyzicky, hoci duchovne je stále v ňom) ale Asýr bude jeho kráľom, lebo sa nechceli obrátiť (Oz 11,5). Svojím útekom do Egypta a návratom do Zasľúbenej zeme Ježiš ponúka definitívny exodus. Ježiš odchádza od Otca, z vlasti, z neba, do cudziny, teda k nám, ktorí žijeme ako Bohu vzdialení hriešnici, a privádza nás späť domov k Otcovi.

Úryvok Oz 11,1 je Matúšom citovaný podľa hebrejského (masoretského) textu, teda nie podľa Septuaginty, hoci inde (napr Mt 3,3; 4,4; 4,7, atď.) Matúš cituje zo Starého zákona práve podľa gréckeho textu Septuaginty. Grécky text totižto namiesto „syna“ má „deti Izraela“ (biblickí znalci ale tvrdia, že tu ide pravdepodobne iba o omyl prekladateľa Septuaginty z hebrejského textu, nie jeho zámer, keďže inde v texte prorok Ozeáš Izraelitov nazýva „synmi Izraela“, nie deťmi). Ozeáš ale v celej svojej knihe hovorí o Izraeli ako o „synoch Izraela“, jedine na tomto mieste ako o „synovi Božom“. Matúš vo všetkých svojich príbehoch o Ježišovom detstve  hovorí o Ježišovi sústavne ako o „dieťati“, jedine na tomto mieste použije kristologický titul „syn“. Ide tu zrejme o Matúšovu teologickú dôkladnosť – voči Márii a Jozefovi je Ježiš „dieťa“. Synom je jedine voči Otcovi.

V Matúšovom evanjeliu Jozef zohráva dôležitejšiu úlohu ako Mária. Ježišova matka sa v Matúšovom evanjeliu spomína vždy len v súvislosti s Jozefom (prípadne spolu s Ježišovou rodinou – por. Mt 12,46n alebo aj Mt 13,55n). Samostatne vystupuje Mária jedine v scéne klaňania sa kráľov z východu (Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu – por. Mt 2,11). V našom texte sa ale ako hlavný protagonista deja vracia na scénu opäť Jozef, ktorý má podobný dar ako patriarcha Jozef Egyptský – dar poznávať Božiu vôľu skrze svoje sny. Boh Otec sa stará o svojho Syna v čase jeho detstva cez Jozefa. Jozef teda nekoná sám od seba, na základe vlastného úsudku a informácií získaných ľudskou cestou (mudrci neprehliadli Herodesove zámery a Jozefa pred Herodesom nevarovali), ale na základe Božieho pokynu a informácií, ktoré získal vo sne od Božieho anjela. Dostáva úlohu hneď vstať (z čoho nevyplýva, že by sv. rodina utiekla z Betlehema hneď na druhý deň po odchode mudrcov), a s dieťaťom a jeho matkou utiecť do Egypta, a tam čakať na nový pokyn, aby sa vrátil. V Jozefových snoch a v jeho konaní podľa pokynov, ktoré v snoch dostáva, sa ukazuje nielen Jozefova poslušnosť Božej vôli, ale aj jeho duchovná vyspelosť, schopnosť rozoznať Božiu vôľu na základe znamení, ktoré dostáva od Boha, a teda rozlíšiť bežné ľudské sny od Božieho posolstva.

Skúsme sa nakrátko zamyslieť aj nad historickosťou tohto príbehu, ako aj iných príbehov z Ježišovho detstva, opísaných v Matúšovom evanjeliu, keďže tu nachádzame viacero prvkov, ktoré sa vymykajú našej bežnej ľudskej skúsenosti. Ide o isté „zázračné“, resp. božské zásahy do života účastníkov udalostí, odohrávajúcich sa okolo príchodu Božieho Syna na svet. Viacerí exegéti upozorňujú aj na vonkajšiu podobu týchto evanjeliových príbehov s inými starovekými povesťami a legendami, spojenými s výnimočnými osobnosťami doby predchádzajúcej narodenie Krista. Ide napr. o legendy a povesti o zakladateľoch Ríma Romulovi a Removi, alebo o perzskom vládcovi Kýrovi, alebo o zakladateľoch nových náboženstiev, ako boli Budha alebo Zarathustra (Zoroaster), prípadne aj mýty o bohoch egyptského alebo gréckeho panteónu (spoločenstvo bohov v rámci polyteistického náboženského systému). Do úvahy treba vziať aj biblický príbeh o narodení Mojžiša a o jeho záchrane pred faraónovým rozkazom a pozabíjaní všetkých hebrejských chlapcov v Egypte, ktorý môže pôsobiť ako vzor, podľa ktorého bol zostavený príbeh o Ježišovej záchrane pred Herodesom. Ohrozenie v útlom veku a zázračná záchrana sa v týchto príbehoch chápu ako dôkaz zvláštneho poslania týchto postáv. Sú príbehy o Ježišovom detstve iba legendami, ktoré majú odôvodniť jeho božstvo, alebo v lepšom prípade teologickými meditáciami zahalenými evanjelistom do rúška historickosti podľa vzoru spomenutých legiend, mýtov a povestí, alebo ide o skutočnú históriu teologicky reflektovanú a interpretovanú (teda hlboko premeditovanú a vloženú do istého teologického rámca, t.j. už aj s príslušným teologickým vysvetlením týchto udalostí)?

Na túto otázku možno krátko odpovedať dvomi spôsobmi, po prvé, že ak veríme, že Ježiš je božskou bytosťou, nemalo by nás prekvapovať, že sa okolo neho dejú aj veci, ktoré sa vymykajú z rámca čisto prirodzených zákonov stvorenia a príčin udalostí, a po druhé, spochybniť hodnovernosť evanjelistov ohľadne týchto udalostí znamená spochybňovať pravdivosť celých evanjelií, ktorá bola už mnohokrát vedecky potvrdená ako pravdivé svedectvo o udalostiach potvrdených mnohými očitými a nespochybniteľnými svedkami.

Prechádzame k druhému príbehu dnešného evanjelia, k návratu sv. rodiny späť do vlasti, ale už nie do Betlehema, ale do Nazareta. Matúš začína tento príbeh rovnako ako príbeh úteku do Egypta: Jozefovi sa vo sne zjavil Pánov anjel, aby ho na jednej strane informoval o istej skutočnosti, o ktorej sa Jozef v danej chvíli nemohol ľudským spôsobom dozvedieť – v tomto prípade ide o Herodesovu smrť, a teda o pominutie nebezpečenstva ohrozenia Ježišovho života (Matúš tu používa množné číslo: Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli, čo je zrejme odvolávka na Ex 4,19, a teda pripomenutie Mojžišovho príbehu, ktorý stále zostáva v pozadí tohto Matúšovho textu) – a na druhej strane aby mu dal Boží pokyn ku konaniu – v tomto prípade ide o návrat do „izraelskej krajiny“. A Jozef tak ako to urobil už predtým poslušne vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. V tomto príbehu sa ale stretávame ešte s jedným Jozefovým snom – v Matúšovom evanjeliu ide už o štvrtý Jozefov sen, ktorý je ale opísaný už len skráteným spôsobom. Tento sen sa ale od predchádzajúcich troch odlišuje tým, že Jozef sa nedozvedá informáciu, ktorú by nepoznal, keďže sa cestou dopočul, že v Judei, na území ktorej bol aj Betlehem, vládne Herodesov syn Archelaus, povestný svojou krutosťou (napr. hneď po otcovej smrti dal pri Jeruzaleme povraždiť 3000 pútnikov prichádzajúcich na sviatky; cisár Augustus ho na základe mnohých sťažností zosadil z úradu v r. 6 po Kristovi), a preto sa ta bál ísť. Jozefov posledný sen teda len potvrdzuje Jozefove obavy a povzbudzuje ho k tomu, aby sa odobral do galilejského kraja. V tomto sne teda už nedostal výslovný Boží pokyn, resp. príkaz, ale iba „varovanie“, a spôsob konania bol ponechaný na neho. V Jozefovom rozhodnutí usadiť sa v Nazarete ale napriek tomu môžeme vidieť skrytý Boží zámer, ako uvidíme ďalej. Z Matúšovho evanjelia sa nedozvedáme nič o Máriinom (pravdepodobnom) pôvode z Nazareta. Dôvod, ktorý Matúš uvádza, prečo sa Jozef vybral práve do Nazareta, a nie inde, nie je praktický ale teologický, a nachádza sa, podobne ako v prvom príbehu o úteku do Egypta, na konci príbehu: aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: „Budú ho volať Nazaretský.“ Ako to ale Matúš myslel?

Nikde v Starom zákone ale nenachádzame ani jedinú zmienku o tom, že by mal byť Mesiáš nazývaný „Nazaretským“, teda že by mal pochádzať z Nazareta, resp. tam vyrásť. V Starom Zákone ale nachádzame u prorokov, na ktorých sa všeobecne odvoláva Matúš, dve zmienky, ktoré môžu súvisieť s týmto prímením, ktoré Matúš dáva Ježišovi, a ktoré sa v Jánovom evanjeliu objavuje aj na Ježišovom kríži (por. Jn 19,19). Prvou je text Iz 11,1, kde sú slová o výhonku (hebr. necer, resp. nezer) z kmeňa Jesseho (úvahy o tom, že sa takto dostávame k preddávidovskému pôvodu Mesiáša necháme teraz bokom). Tento text treba chápať jednoznačne v mesiášskom zmysle. Druhou zmienkou s podobným výrazom je text Sdc 13,5.7, kde sa Samson nazýva nazirom, t.j. zasväteným, a grécka Septuaginta tento hebrejský výraz (t.j. nazir) prekladá ako Naziraios.

Grécky text evanjelií Ježišovo prímenie Nazaretský u Matúša prekladá ako Nazoraios (u Marka Nazarenos, ale u Lk 18,37 a Jn 19,19 ako Ναζωραῖος, teda presne ako u Matúša), čo sa dá preložiť rovnako Nazaretský ako aj Nazorejský, t.j. (pravdepodobne) „vzťahujúci sa na výhonok z kmeňa Jesseho“. A vzhľadom na to, že hebrejčina nepozná v písanom texte samohlásky, možno všetky tri výrazy navzájom prepojiť, a hrať sa s ich významom podľa toho, aké samohlásky doplníme medzi samohlásky NZR. Dnešnému čitateľovi nie je zrejmá súvislosť Ježišovho prímenia Nazoraios, ktoré nachádzame u Matúša, s niektorým z dvoch podobných spomenutých výrazov zo Starého Zákona (podľa hebrejského kánonu sa kniha Sudcov radí medzi „Prorokov“). Táto súvislosť bola zrejmá pravdepodobne iba zo židovstva pochádzajúcemu čitateľovi Matúšovho evanjelia (prvotnými adresátmi Matúšovho evanjelia boli totiž podľa všetkého palestínski kresťania pochádzajúci zo židovstva, ktorí síce hovorili po aramejsky, ale biblické texty viacerí z nich vedeli čítať aj v hebrejčine).

Viacerí biblisti sa prikláňajú k názoru, že Ježišovo prímenie Nazaretský, resp.grécky Nazoraios, súvisí skôr s textom Izaiáša (nazireát, zvláštna židovská forma zasvätenia Bohu, sa totiž vyznačoval prísnou abstinenciou od alkoholu, o čom u Ježiša nenachádzame ani stopu, a teda chýba súvislosť medzi výrazom naziru Sdc 13,5.7 a Ježišom – čo ale nič nemení na tom, že Ježiš bol „zasvätený Bohu“ od materského lona až po svoju smrť tak ako nik z ľudí, ale nie v zmysle židovského nazireátu). Matúš (a zrejme aj Ján, ktorý toto prímenie dáva aj na Ježišov kríž) narážajú možno na nedorozumenie, ktoré priviedlo Židov k jednému z dôvodov, prečo odmietli Ježiša ako Mesiáša, veď „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ (Jn 1,46 alebo aj Jn 7,41: „Vari z Galiley príde Mesiáš?!“). Cirkev ale toto prímenie od začiatku pravdepodobne chápala nie  vo význame Ježišovho pôvodu z Nazareta, ale v biblickom a mesiášskom význame, teda ako dôkaz Ježišovho mesiášstva. Ježiš, ktorý priniesol obetu za vykúpenie ľudstva na dreve kríža, je tým „Výhonkom“ z kmeňa Jesseho, teda Dávidovým potomkom (na základe jeho adopcie Jozefom z Betlehema, ktorý bol právoplatným dedičom Dávidovho kráľovského rodu), o ktorom hovoria proroci (pre výhonok jestvuje v hebrejčine aj výraz zemach, resp. cemach, ktorý používajú proroci v mesiášskom zmysle častejšie, napr. Jer 23,5; 33,15; Zach 3,8; 6,12: Pozri, muž, ktorého meno je Výhonok; vyženie na svojom mieste a vybuduje Pánov chrám). Títo proroci nemysleli na to, že Mesiáš príde z Nazareta (je otázne, či v dobe prorokov toto mestečko vôbec jestvovalo). Matúš teda využíva jazykovú podobnosť (v hebrejčine, resp. aramejčine) medzi názvom galilejského mestečka Nazaret, kde Ježiš vyrástol, a jedným z biblických mien pre Mesiáša (Výhonok), aby kresťanom ukázal úžasnú zhodu medzi slovami prorokov a Ježišovým pôvodom z Nazareta (Ježišov pôvod z Nazareta možno v súvislosti s jeho prímením „Výhonok“ chápať aj duchovne v tom zmysle, že Mesiáš bude pokorný a ponížený, a jeho nepriatelia ním budú opovrhovať, okrem iného aj preto, lebo pochádza z bezvýznamnej a odstrčenej obce). Táto jazyková zhoda sama osebe ale nedokazuje Ježišovo mesiášstvo (napokon spôsob zámeny hlások pri starozákonných citáciách, ktorý používali ako dôkazový prostriedok svojich – často podivuhodných – tvrdení židovskí rabíni, je pre nás ťažko prijateľný), je len jedným z dôkazov Ježišovho mesiášstva, ktorý je možné vidieť a chápať ako uskutočnenie podivuhodného Božieho plánu až po Ježišovom zmŕtvychvstaní, resp. až po zostúpení Ducha a vzniku Cirkvi.

Z Ježišovho prímenia „Nazaretský“ (ako aj z hľadiska jeho príchodu z Egypta) vzniklo viacero rôznych podivuhodných teórií o Ježišovej „pravej identite“. Napr. rabínska literatúra prvého storočia Ježišovi dáva zásadne prímenie ha-nocri, čo je odvodenina z hebrejského slovesa ncr(strážiť, resp. utajovať), čím chcú poukázať na ezoterický pôvod Ježišovho učenia (týmto názvom sa označovali „Mandejci“, jediné gnostické spoločenstvo prežívajúce od staroveku, pochádzajúce údajne z Egypta z Mojžišových čias, ktoré sa považuje za strážcu tajného, ezoterického zjavenia; členom ich skupiny bol istý čas aj sám Jozef Flávius, známy židovský historik z prvého storočia). Pre Židov prvého storočia, ktorí sa snažili potlačiť kresťanstvo ako falošnú židovskú sektu, bol Ježiš židovským čarodejníkom, ktorý sa svoje „triky“ naučil počas svojho pobytu v Egypte u Mandejcov.

Spracované podľa: Miloslav Hájek, Evangelium podle Matouše, Část I., Výklad kapitol 1 – 9, Kalich 1995

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, Prológ – Ježišovo detstvo, Dobrá kniha Trnava 2012

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Matúša, Wuppertálska študijná Biblia, Bratislava Creativpress 1992

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Matouše (Porozumět Božímu slovu), Nakladatelství Paulínky 2009