Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Lk 2, 22-40)

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.

V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“

Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.

 

Príbeh Ježišovho obetovania v jeruzalemskom chráme je (na rozdiel od apokryfných „evanjelií Ježišovho detstva“, ako napr. Tomášovo evanjelium detstva, Jakubovo protoevanjelium alebo Pseudo-Matúšovo evanjelium) jedným z mála príbehov v kánonických evanjeliách, ktoré nám prinášajú nejakú informáciu o Ježišovom detstve. Spolu s príbehmi o Ježišovej obriezke (Lk 2,21, resp. Lk 2,16-21 – evanjelium na slávnosť Bohorodičky Panny Márie), o návšteve mágov (Mt 2,1-12 – slávnosť Zjavenia Pána), o vraždení betlehemských chlapcov (Mt 2,13-23 – sviatok Sv. rodiny v roku A) a o dvanásťročnom Ježišovi v chráme (Lk 2,41-52 – sviatok Sv. rodiny v roku C), nám tento text dáva jednu z mála príležitostí kázať pri nedeľnej homílii o Ježišovom detstve.

Nedostatok informácií o Ježišovom detstve nám pripomína, že evanjeliá nie sú v prvom rade Ježišovými životopismi, biografickou literatúrou. Sú to kerygmatické rozprávania – ich cieľom je  ohlasovať radostnú zvesť o spáse, ktorú nám Ježiš priniesol, a posilňovať vieru v Neho. Minimum informácií, ktoré nám evanjeliá prinášajú o Ježišovom detstve, nie je určených, povedzme, na opis vývoja Ježišovho charakteru alebo osobnosti, ale majú istý teologický cieľ: majú poukázať na skutočnosť, že Ježiš sa narodil ako Žid medzi Židmi. Narodil sa „pod Mojžišovým zákonom“ (por. Gal 4,4 – druhé čítanie na Nový rok – slávnosť Bohorodičky Panny Márie), a preto jeho rodičia verne plnili všetky predpisy tohto Zákona spojené s narodením dieťaťa, osobitne chlapca.

Ježišovo „obetovanie v chráme“ (resp. „predstavenie v chráme“ či „uvedenie do chrámu“, príp. „stretnutie v chráme“ – porov. grécky názov pre tento sviatok vo východných cirkvách: Hypapanté) Lukáš predstavuje ako dôsledok požiadaviek Mojžišovho zákona. Avšak z toho, ako Lukáš voľne narába s týmito požiadavkami Mojžišovho zákona – napríklad píše o požiadavke očisťovania v množnom čísle (Keď uplynuli ... dni ich očisťovania), akoby sa očisťovanie týkalo nielen Márie ale aj Jozefa – možno vidieť, že vzhľadom na svoj pohanský pôvod poznal židovské zvyky len z kníh, prípadne z rozprávania iných (ale asi nie z rozprávania samotnej Ježišovej matky, ktorá by mu iste dala podrobnejšie informácie o tejto fáze Ježišovho života), prípadne židovské zvyky uvádza zámerne voľne, keďže ich podriaďuje svojmu teologickému zámeru. Lukáš sa síce dopúšťa nepresností, ale jeho cieľom je ukázať, že Ježiš judaizmus nezavrhol, naopak, pohyboval sa cielene v jeho rámci.

Podľa 12. kapitoly knihy Levitikus (Tretia kniha Mojžišova) bola židovská žena po pôrode chlapca 40 dní rituálne „nečistá“, nesmela sa zúčastňovať náboženských obradov. Po uplynutí tohto času musela do chrámu priniesť (alebo poslať) obetu, ktorú kňaz obetoval na oltári, a tento krvavý úkon zavŕšil jej obradné očistenie.

Navyše, Exodus 13,2.12.15 ustanovuje, že „všetko prvorodené mužského rodu, čo otvára lono matky“ (nielen človek, ale aj zviera), „patrí Pánovi“, preto prvorodené zvieratá mužského rodu, ale len tie, ktoré patrili medzi „čisté“, t.j. vhodné na obetu Pánovi – ak neboli vykúpené z Pánovho vlastníctva – museli byť obetované (por. Ex 13,13 alebo Ex 34,20: Ak ho nevykúpiš, zlomíš mu väzy).

Predpis v Nm 3,46-51 stanovuje ako výkupné za prvorodeného syna (s výnimkou synov kmeňa Lévi, na ktorých sa výkupné nevzťahovalo, keďže leviti boli dedičnými kňazmi Izraela, a teda bez výnimky boli zasvätení Pánovi) 5 šekelov (v staroorientálnych kmeňových spoločenstvách kňazskú úlohu pôvodne zastávala „hlava rodu“, ktorou bol zvyčajne prvorodený syn predchádzajúceho náčelníka kmeňa, ale Mojžiš pri formovaní sa izraelského národa preniesol kňazskú funkciu na jeden z kmeňov – kmeň Lévi; povinnosť „vykúpiť“ prvorodených synov „od Pána“ však naďalej zostala v náboženskej praxi najmä ako pripomienka záchrany prvorodených synov Izraela od smrti pri odchode z Egypta pri poslednej „egyptskej rane“ – por. Nm 3,13).

Nejestvoval však žiadny predpis, že by museli byť do chrámu privedení aj samotní prvorodení synovia (vlastne žiadny zo spomínaných úkonov nebolo nutné urobiť ani priamo v chráme ani osobne, napríklad výkupné za prvorodeného syna sa mohlo odovzdať akémukoľvek kňazovi v krajine). Lukášovi však veľmi záleží na tom, aby túto scénu umiestnil práve do jeruzalemského chrámu, do domu Ježišovho skutočného Otca.

Lukáš v tomto príbehu zreteľne nadväzuje na starozákonný príbeh o narodení proroka Samuela a na sľub jeho matky Anny, že ak jej Pán dá syna, ona ho odovzdá do služby Pánovi, hoci nepatril medzi levitov (por. 1Sam 1,11). Je zrejmé, že Lukáš sa v celom úvode svojho evanjelia necháva inšpirovať týmto starozákonným príbehom, v ktorom Mária zastáva úlohu Samuelovej matky Anny (porovnaj Máriin Magnifikat v Lk 1,46-55 a Annin chválospev v 1Sam 2,1-10). Samuelovi rodičia, Elkána a Anna, ako aj celý starozákonný príbeh narodenia Samuela, sú u Lukáša predlohou nielen pre Jozefa a Máriu a pre príbeh Ježišovho „predstavenia v chráme“, ale aj pre Zachariáša a Alžbetu a pre príbeh narodenia Jána Krstiteľa (paralela spočíva v neplodnosti páru a vo vyslyšaní ich túžby počas modlitby v chráme); prorok Simeon má ako predlohu kňaza Héliho a prorokyňa Anna má svoju predlohu v ženách, „ktoré posluhovali pri vchode do stánku zjavenia“ (por. Ex 38,8), ktoré sa spomínajú aj v príbehu o narodení Samuela (por. 1Sam 21,22) ako služobnice svätyne, hoci sa na tomto mieste spomínajú v nie práve pozitívnom svetle (ako obete zvrhlosti Héliho synov).

A keďže Jozef a Mária za svojho syna nedávajú žiadne „výkupné“, prinášajú len obetu na zavŕšenie rituálneho očistenia matky, je zrejmé, že ho – podobne ako Anna svojho syna Samuela – odovzdávajú do služby Pánovi. Ježiš teda nie je „vykúpený“ zo služby Pánovi, ale naopak, je „zasvätený Pánovi“ (Lk 2,23; 1Sam 1,28). Ježiša teda možno aj podľa predpisov Mojžišovho zákona považovať za „zasväteného Pánovi“, hoci asi nie v zmysle „nazireátu“ (por. Nm 6,1nn).

Lukáš teda mení zmysel starozákonného príkazu z Ex 13,2 o zasvätení prvorodených synov na vyhlásenie o Ježišovi ako „Božom svätom“ (por. Mk 1,24), čím potvrdí vyhlásenie archanjela Gabriela o Ježišovi pri zvestovaní (Lk 1,35: bude sa volať svätým). Ježiš teda naplno patrí svojmu Otcovi, a je si toho vedomý prinajmenšom od toho veku, kedy sú židovskí chlapci prijímaní do bohoslužobného spoločenstva Izraela (por. Lk 2,49). Ježišovo „zasvätenie“ v chráme, ako by sme po tomto vysvetlení mohli chápať túto udalosť, je teda predznamenaním Ježišovho budúceho osudu. Už tu Ježiš nastupuje cestu vykúpenia ľudstva, keďže on sám sa raz – ako jediný naozaj „svätý“ – stane obetou na očistenie celého ľudstva od hriechu.

Túto skutočnosť potvrdzujú aj dvaja starozákonní svedkovia, kňaz Simeon a prorokyňa Anna, ktorí očakávali potechu Izraela a vykúpenie Jeruzalema. Obaja sú zbožnými Židmi, ktorí verne očakávajú naplnenie Božích prisľúbení, osobitne o príchode Mesiáša. Slová Simeona sú ozvenou (Deutero)Izaiášových proroctiev o Božom služobníkovi, ktorý svojím utrpením prinesie Izraelu vykúpenie a spásu (resp. „potechu“; druhá časť knihy proroka Izaiáša, pripisovaná neznámemu svätopiscovi označovanému ako Druhý Izaiáš, sa zvykne nazývať aj „Knihou útechy Izraela“). To je vlastne vrcholný zmysel Vianoc, oslavy tajomstva Vtelenia Božieho Syna: Boh dáva svojmu Synovi telo, aby nás skrze obetovanie svojho tela očistil od hriechu.

Simeonovým chválospevom, ktorý tvorí podstatný prvok celej tejto state, a ktorý je jedným z troch chválospevov Lukášovho evanjelia, ktoré sa používajú v každodennej liturgii Cirkvi (v Ranných chválach, Vešperách aj v modlitbe pred spaním – Kompletóriu) sa nebudeme zaoberať pre rozsiahlosť tejto témy, spomenieme len, že sa v texte výrazne delí na dve časti, pričom prvá predpoveď (proroctvo) je predpoveďou spásy, ktorá prichádza v Ježišovi, zatiaľ čo druhá predpoveď je predpoveďou rozdelenia, ktoré bude spočívať v postoji ľudí (osobitne Židov) voči Ježišovi ako Mesiášovi. Toto rozdelenie bolestne zasiahne aj Máriinu dušu.

Meč bolesti, ktorý zraní Máriino srdce, teda nie je v prvom rade prirodzená bolesť matky z utrpenia svojho dieťaťa, ale duchovná bolesť v Boha veriaceho človeka pochádzajúca z vedomia, že Ježišov vlastný národ ho odmietol prijať ako Bohom poslaného Mesiáša. Simeonovo proroctvo nám teda predstavuje Máriu skôr ako vernú učeníčku Ježiša a hlboko veriacu Božiu služobnicu, než len matku trpiacu z fyzickej bolesti a smrti svojho syna. Ak by Máriina bolesť bola čisto prirodzenou bolesťou matky trpiacej utrpením vlastného dieťaťa, vlastne by sa ničím nelíšila od bolesti mnohých iných podobne trpiacich matiek v dejinách; tu však ide o bolesť pochádzajúcu z nadprirodzeného poznania, že jej syn je Božím Synom a jeho smrť znamená – popri jej pozitívnom význame spásonosnej obety – odmietnutie Ježiša ako Mesiáša jeho vlastným ľudom.

Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=2258

Raymond E. Brown, Kristus na Vianoce, Vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2000