Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Iz 60, 1-6) Vstaň, zažiar, Jeruzalem, lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova veleba vzišla nad tebou. Lebo, hľa, tma zahaľuje zem a temnota pokrýva národy; ale nad tebou vzíde Pán a jeho veleba sa zjaví na tebe. Národy budú kráčať v tvojom svetle a králi v jase, čo ti vzišiel. Pozdvihni oči a dívaj sa navôkol: títo všetci sa zhromaždili, prišli k tebe; zďaleka prichádzajú tvoji synovia a tvoje dcéry nesú v náručí. Uvidíš to a zažiariš, rozochveje a rozšíri sa tvoje srdce. Lebo k tebe sa obráti bohatstvo mora, poklady národov prídu k tebe. Záplava tiav ťa pokryje, ťavätá z Madiánu a Efy; prídu všetci zo Sáby, zlato a kadidlo prinesú a zvestujú Pánovu slávu.

 

Dnešný úryvok je úvodom do väčšieho celku v rámci Treťo-Izaiáša (tretia časť prorockej knihy Izaiáš, kap. 55–66; o Treťo-Izaiášovi pozri napr. katechézu na 21. nedeľu cez rok C), do ktorého na základe jednotného štýlu  a podobných tém (obnova Jeruzalema, príchod Mesiáša, prísľub eschatologickej spásy) zaraďujeme kapitoly Iz 60 až 62 (z tejto časti knihy pochádzajú aj starozákonné perikopy na 2. nedeľu cez rok C a 3. adventnú nedeľu v roku B, ako aj prvé čítania vo vianočných omšiach na vigíliu a na úsvite). Tieto tri kapitoly sľubujú obyvateľom Jeruzalema, v ktorých môžeme vidieť nielen celý židovský národ, ale v konečnom dôsledku všetkých spasených v nebeskom Jeruzaleme, veľké veci a ukazujú prekypujúcu radosť, ktorú zakúsia všetci tí, ktorí sa spoliehajú na Pánove prísľuby, keď sa naplnia. Hoci predchádzajúce kapitoly Treťo-Izaiáša (kap. 56-59) pripomínajú Izraelitom aj ich hriechy, v tejto časti knihy nachádzame už len radosť, šťastie, svetlo a spásu.

Text začína výzvou k povstaniu Jeruzalema (Vstaň, zažiar, Jeruzalem), t.j. židovského národa, nielen vo fyzickom, ale aj v duchovnom zmysle, čo je naznačené výzvou k zapáleniu žiary mnohých svetiel, ktoré vyvolávajú predstavu veľkej slávnosti (tieto slová môžeme chápať aj ako výzvu k žene, ku ktorej je Jeruzalem často prirovnávaný, aby sa pozdvihla zo svojho dlhého smútku po nejakej veľkej tragédii, a dala opäť zažiariť svojej kráse – pre zaujímavosť možno doplniť, že meno Jeruzalem sa v pôvodnom texte nenachádza, je doplnené podľa zmyslu). Dôvodom tejto slávnosti je Boží príchod, symbolizovaný dvoma metaforami: svetlom a velebou, resp. Pánovou slávou: lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova veleba vzišla nad tebou. Pod Božím príchodom treba asi chápať nejakú novú teofániu, zjavenie sa Boha, ale samozrejme vo svetskej, človeku pochopiteľnej a ľudskej prirodzenosti primeranej podobe, pod čím sa myslí zrejme nejaká nová spásonosná udalosť, nejaká záchrana Izraela, napr. od okolitých nepriateľov (napr. prišelcov, ktorí obsadili krajinu po odvlečení židovskej elity do zajatia), ktorí znemožňovali obnovu Jeruzalema po návrate židovskej elity z babylonského exilu. Pod týmto „svetlom Jeruzalema“ môžeme iste chápať aj samotného Mesiáša a jeho príchod ako definitívnu teofániu.

V prorokovej vízii obnovy a budúcej slávy Jeruzalema sa zrejme preplieta blízka aj vzdialená budúcnosť Siona. Pôvodným zámerom tohto textu je povzbudiť navrátivších sa Izraelitov k trpezlivosti v neutešenej hospodárskej, politickej aj náboženskej situácii, keď sa nenaplnili očakávania exulantov o rýchlej obnove národa a štátu. Prorok vyzýva sklamaných exulantov, aby boli pripravení na budúce Božie spásonosné zásahy v prospech Izraela a nepoddávali sa rezignácii, lebo Božie plány nezávisia od vonkajšej veľkosti a sily národa.    

Obraz svetla ale následne v druhom verši vystrieda obraz tmy a temnoty, ktorá zahaľuje zem a pokrýva národy, pod ktorými sa myslia pohania, pohanské národy, ktoré sa nachádzajú v temnote modlárstva a nevedomosti o jedinom a pravom Bohu: Lebo, hľa, tma zahaľuje zem a temnota pokrýva národy. Izrael však dostal svetlo poznania Pána a jeho veleby, t.j. božskej slávy, a raz toto svetlo bude skrze Izrael odhalené všetkým národom: ale nad tebou vzíde Pán a jeho veleba sa zjaví na tebe. Národy budú kráčať v tvojom svetle a králi v jase, čo ti vzišiel. Uvedený tretí verš, spomínajúci kráľov, spája toto čítanie s myšlienkou príchodu mudrcov (príp. kráľov) od Východu k novonarodenému Spasiteľovi sveta, o ktorom bude reč v evanjeliu tejto slávnosti.

4. verš (Pozdvihni oči a dívaj sa navôkol: títo všetci sa zhromaždili, prišli k tebe; zďaleka prichádzajú tvoji synovia a tvoje dcéry nesú v náručí) sa pravdepodobne vracia k myšlienku návratu z babylonského exilu, ktorý je v židovskom myslení zázrakom porovnateľným s Exodom, t.j. vyslobodením z egyptského otroctva, keďže spomína nie cudzie národy, t.j. pohanov, ale „synov“ (Jeruzalema) „nesúcich v náručí dcéry“ (tento výraz je nejasný, možno ho preložiť aj ako „dcéry ti z kraj sveta povstanú“). Nejde však asi len o návrat babylonských exulantov, keďže títo synovia a dcéry prichádzajú „zďaleka“, t.j. z celého sveta – akoby prorok predpovedal nejakú budúcu udalosť definitívneho zhromaždenia všetkých Izraelitov (príp. z kresťanského hľadiska všetkých spasených) v Jeruzaleme (či už pozemskom alebo nebeskom).

Predposledný verš opisuje nesmiernu radosť Jeruzalema z tejto tajomnej udalosti zhromaždenia všetkých synov a dcér národa, pod ktorými však možno chápať aj príslušníkov iných národov, ktorí uverili v Boha Izraela: Uvidíš to a zažiariš, rozochveje a rozšíri sa tvoje srdce. Medzi týmito národmi budú aj „morské národy“, napr. Filištínci, ktorí boli síce odvekými nepriateľmi Izraela, ale istým spôsobom svojím bohatstvom vzbudzovali aj závisť Izraelitov – toto „bohatstvo mora“ však bude v budúcnosti smerovať k Jeruzalemu, ktorý je sídlom Boha: Lebo k tebe sa obráti bohatstvo mora, poklady národov prídu k tebe.

V poslednom verši sa po „morských národoch“, ktoré ale nie sú spomenuté menovite, spomínajú menovite aj púštne národy ako Madián (Madiánci žili na juh a východ od Judska), Efa (asi nejaký madiánsky resp. semitský kmeň) a Sába (biblická Sába sa pravdepodobne nachádzala na východe Arabského polostrova, teda niekde v súčasnom Jemene, a išlo asi o obchodnícky národ, ktorý privážal na západ bohatstvá Afriky, Indie a Orientu). Tento verš teda okrem toho, že opätovne spája dnešné prvé čítanie s evanjeliom zmienkou o zlate a kadidle (tymian), pripomína zrejme Šalamúnove časy, zlatý vek Jeruzalema, kedy do Jeruzalema chodili s bohatými darmi na návštevu najvýznamnejší králi a kráľovné tej doby, vrátane kráľovnej zo Sáby (por. 2Krn 9,1nn).

Záver tejto perikopy možno teda chápať ako proroctvo o klaňaní sa národov a ich kráľov Bohu na Sione (tento obraz je inak rozvíjaný aj v ďalších veršoch tejto kapitoly). Vrch Sion s jeruzalemským chrámom (text Treťo-Izaiáša vznikol asi až po posviacke druhého jeruzalemského chrámu, t.j. po roku 515 pred Kristom) sa tu chápe ako stred sveta, keďže na ňom prebýva šechína – Božia prítomnosť medzi ľuďmi. Jedine v tomto Bohu Izraela môžu všetky národy nájsť svoju spásu, vyvedenie z temnôt hriechu do svetla Božej slávy. Túto vieru a nádej si Izrael uchovával napriek tomu, že všetko svedčilo o opaku – Izrael bol malým, mocensky bezvýznamným národom v okrajovej provincii perzskej ríše, aj „druhý chrám“ (Zorobábelov) spočiatku vôbec nedosahoval vznešenosť a krásu svojho predchodcu (t.j. Šalamúnov chrám). Izrael však verí, že Božia sláva a moc sa raz musia prejaviť, a všetky národy sa raz podrobia moci Boha Izraela. Táto moc však nebude spočívať v násilnom ovládaní národov, ale v príťažlivej moci Božej dobroty a veleby.

 

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/isaiah-601-6-commentary/

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-601-6/

 

 

(Mt 2, 1-12) Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ‚A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.‘“ Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.

 

Príbeh z Matúšovho evanjelia o klaňaní sa „mágov z východu“ novonarodenému židovskému kráľovi niektorí biblisti považujú za dôkaz, že autor Matúšovho evanjelia bol vzdelaný Žid dobre ovládajúci spôsob židovského výkladu Písma, tzv. midraš (čo neznamená, že príbeh o návšteve mágov v Betleheme môžeme zaradiť medzi židovské „midraše“). Ide o dômyselnú kombináciu biblických interpretácií a reflexie súdobých udalostí. Príbeh o Herodesovi, mudrcoch od východu a Ježišovej ceste z Betlehema do Nazareta cez Egypt, dômyselne spája dohromady populárne židovské príbehy o hrdinoch Starého Zákona, pretkané biblickými citáciami týkajúcimi sa príchodu Mesiáša, s hlavnými prvkami ústnej tradície o Ježišovom narodení a detstve.

Na pozadí tohto príbehu môžeme vidieť dva známe starozákonné príbehy: príbeh o narodení a mladosti Mojžiša (Ex 1,15-4,20) a príbeh o Balámovom proroctve (Nm 22,1-24.25). Tak ako egyptský faraón nariadil hebrejským babiciam zabíjať všetkých mužských novorodencov, podobne urobil aj Herodes. Dieťa Ježiš sa teda ocitlo v podobnom ohrození života ako dieťa Mojžiš. Mojžiš bol zachránený prostredníctvom faraónovej dcéry, podobne ako Ježiš bol zachránený prostredníctvom anjela, ktorý nariadil Jozefovi vo sne ujsť s dieťaťom a jeho matkou do Egypta (Mt 2,13). Ježiš utiekol pred Herodesom podobne ako mladý Mojžiš ušiel pred pomstou faraóna (por. Ex 2,15). Podobne ako Pán povedal Mojžišovi: „Vráť sa do Egypta, veď všetci, čo ti číhali na život, sú mŕtvi!“ (Ex 4,19; „Mojžiš vzal svoju ženu a svojich synov, vyložil ich na osla a vracal sa do Egypta“ – Ex 4,20), podobne Pán skrze anjela povedal aj Jozefovi: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa už pomreli“ (Mt 2,20). V tomto prípade sú náhodne totožné aj čísla veršov v knihách Ex (4,19-20) a Mt (2,19-20), v ktorých sa opisujú tieto dva porovnateľné príbehy. Matúš nás teda vedome vedie k uvedomeniu si paralel medzi Mojžišovým a Ježišovým životom a chce, aby sme Ježiša videli ako nového Mojžiša, pretože v tom možno vidieť ďalšie potvrdenie Ježišovho mesiášstva (por. Dt 18,18: Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov, ako si ...). Ježišovo poslanie však prevyšuje poslanie Mojžiša, lebo on mal vyslobodiť iba jeden národ z pozemského otroctva, ale Ježiš zachraňuje celý svet z otroctva hriechu.

Podobne môžeme vidieť prinajmenšom 4 paralely medzi Matúšovým príbehom o mágoch z Východu a príbehom a Balakovi a Balámovi v Nm 22–24. V oboch príbehoch vystupuje 1) podlý kráľ (Balak a Herodes), 2) pohanský videc (veštec), resp. „mudrci“ (Balám a mágovia z východu), 3) v oboch príbehoch nachádzame Boží zásah do kráľovho podlého konania (Božia komunikácia s Balámom aj mudrcmi prostredníctvom snov, v prípade Baláma dokonca aj prostredníctvom jeho oslice), a 4) napokon v oboch príbehoch sa stretávame s hviezdou (por. Nm 24,18: „Hviezda vychádza z Jakuba ...“).

Hoci sa Matúš a Lukáš zhodujú v mnohých detailoch týkajúcich sa Ježišovho narodenia, predsa je v oboch príbehoch aj veľa rozdielov: Matúš namiesto Lukášových pastierov privádza k Ježišovi mágov z východu; Matúš nás namiesto stajne privádza do Herodesovho paláca; namiesto Lukášových jaslí nám Matúš ukazuje dary od kráľov; namiesto Lukášovho ohromujúceho zjavenia sa anjelov pastierom nám Matúš hovorí o Jozefových snoch. Všetky tieto rozdiely však nespôsobujú nesúrodosť týchto dvoch príbehov, lebo sa vzájomne dobre dopĺňajú, čo vidno aj v našich vianočných betlehemoch a vianočných predstaveniach, kde nachádzame vedľa pastierov aj „orientálnych kráľov“, pričom jedni prichádzajú zblízka a druhí zďaleka. Problém nerobí ani časové zoradenie týchto rôznych udalostí, ak si uvedomíme, že Jozef s Máriou po odchode z Nazareta pôvodne plánovali žiť trvalo v Betleheme, a mudrci prišli do Jeruzalema možno až niekoľko mesiacov po Ježišovom narodení.

V každom prípade Lukáš aj Matúš Ježišovo narodenie umiestňujú do Betlehema, Dávidovho rodiska. Matúš aj Lukáš (ako aj židovská Veľrada, ktorú zvolal Herodes, na základe proroctva Mich 5,2) jednoznačne identifikujú Ježišovo rodisko ako judský Betlehem, na rozdiel od Betlehema v Galilei neďaleko Nazareta. Matúš časovo zaraďuje Ježišovo narodenie ku koncu vlády Herodesa Veľkého, otca Herodesa Antipasa, Herodesa Archelaa a Herodesa Filipa. O prvých dvoch sa zmieňuje Lk 3,1 a tretieho spomína Mt 2,22 (Herodes mal viac synov, pričom troch z nich zo strachu o svoj trón dal zavraždiť – vo svojom paranoidnom strachu zo straty trónu okrem toho neváhal zavraždiť aj svoju manželku, ba aj svoju matku).

Slovenský názov „mudrci“ pochádza z gréckeho magoi, čo môže označovať príslušníkov kňazskej kasty zo starovekej Perzie, možno vyznávačov zoroastrizmu, ale aj znalcov astrológie. V gréčtine však tento výraz môže označovať aj čarodejníkov alebo veštcov, teda ľudí využívajúcich démonické sily, čo však nemusí byť v rozpore s Matúšovým zámerom poukazujúcim na skutočnosť, že Ježiš prináša spásu aj pohanom, teda vyznávačom démonických kultov, za aké ich považovali Židia (a vlastne aj my, kresťania). V latinskej cirkvi sa začali nazývať aj kráľmi, čo možno pochádza zo Ž 72,10, kde sa hovorí, že „králi Taršišu a ostrovov, ako aj králi Arábie a zo Sáby prinesú dary“ Mesiášovi do Jeruzalema. Dary, ktoré uvádza Matúš, pochádzajú snáď zo zmienky Iz 60,6 (zlato a kadidlo, resp. tymian), teda z úryvku, ktorý nachádzame v dnešnom prvom čítaní.

Vzhľadom na to, že títo mágovia hľadali „židovského kráľa“ (a teda asi syna aktuálneho židovského kráľa), hľadali ho logicky v Jeruzaleme. Hoci nie je napísané, koho sa pýtali na informáciu o tomto novonarodenom kráľovi, nezamierili do kráľovského paláca, čo naznačuje, že nešlo o skutočných kráľov, bohatých a mocných, ktorí by tak určite urobili. Herodes si ich dal („potajomky“) zavolať až potom, keď sa dozvedel o ich hľadaní Mesiáša, a keď sa poradil so svojimi poradcami ohľadne otázky miesta pôvodu Mesiáša. Prečo Matúš hovorí, že spolu s Herodesom sa pri správe o narodení Mesiáša rozrušil, resp. zľakol celý Jeruzalem? Matúš má zrejme na mysli (podobne ako evanjelista Ján, keď hovorí o „Židoch“) vyššiu vrstvu (mocenskú elitu) Jeruzalema, kňazov a popredných mužov, ktorí by odstránením Herodesa boli taktiež mocensky aj ekonomicky ohrození. Ale zhrození touto správou mohli byť aj bežní obyvatelia Jeruzalema, ktorí túžili po príchode Mesiáša aj po odstránení Herodesa, lebo vedeli, že Herodes sa len tak ľahko trónu nevzdá a obávali sa, že Herodes rozpúta vražedné peklo. Zhromaždením veľkňazov a zákonníkov na pokyn kráľa (zrejme išlo o židovskú Veľradu, ktorá neskôr odsúdila Ježiša na smrť), dvoch skupín, ktoré budú patriť k najväčším Ježišovým nepriateľom, Matúš už na začiatku Ježišovho príbehu naznačuje jeho neskorší osud. Syn Herodesa Veľkého Antipas a židovská Veľrada o pár desaťročí neskôr dokončia to, čo sa nepodarilo Herodesovi Veľkému a jeho prisluhovačom.  

Je zvláštne, že Herodes neposiela do Betlehema vojenskú jednotku, ktorá by okamžite odstránila možného následníka jeho trónu. Dôvodom môže byť Herodesova neistota ohľadne identity tohto neznámeho kráľovského dieťaťa. Využíva radšej lesť a posiela do Betlehema mudrcov sťaby svojich vyslancov – a s nimi možno aj vyzvedačov, ktorí ich mali sledovať a informovať Herodesa o identite chlapca.

V celom príbehu zohráva podstatnú úlohu tajomná hviezda, ktorá priviedla mudrcov z východu k dieťaťu, ale ktorá sa svojím pohybom nepodobá ani na hviezdu, ba ani na kométu (Halleyova kométa preletela v blízkosti Zeme v r. 11 pred Kristom), vlastne ani na konjunkciu planét (Jupitera a Saturna v r. 7 pred Kristom), čo sa považovalo za najpravdepodobnejší nebeský úkaz sprevádzajúci Ježišovo narodenie. Ak sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa, išlo skôr o nadprirodzený než prirodzený úkaz, dokonca bola možno viditeľná iba samotným mudrcom. Hviezda zrejme zohrala úlohu aj pri stanovení veku chlapcov, ktorých sa Herodes rozhodol pozabíjať v Betleheme, asi preto sa mudrcov podrobne povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda, aby mal predstavu o veku svojho domnelého konkurenta. Z toho by vyplývalo, že Ježiš v čase návštevy mudrcov v dome jeho rodičov v Betleheme mohol mať už skoro dva roky. Ladí to aj so skutočnosťou, že náhly útek do Egypta by mohol byť pre príliš malé dieťa a jeho matku nezvládnuteľný (je zvláštne, že v tomto príbehu sa v Ježišovej blízkosti spomína len Ježišova matka, Jozef je tu z nejakého dôvodu zamlčaný napriek tomu, že v príbehu o Ježišovom narodení zohráva v Matúšovom evanjeliu dôležitejšiu úlohu ako samotná Mária).

Nasleduje dojímavá scéna klaňania sa „kráľov“ novonarodenému Kráľovi sveta a odovzdávanie darov, ktorých symbolikou sa tu nebudeme zaoberať, keďže je dostatočne známa. Zatiaľ čo židovskí pohlavári, ktorí mali svojho Mesiáša privítať, sa ho báli a chceli ho zavraždiť, z Ježišovho narodenia sa u Matúša tešia len pohania.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/mt-21-12/

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/matthew-21-12/