(Sk 1, 12-14) Keď bol Ježiš vzatý do neba, apoštoli sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.

Toto čítanie je to isté ako na 7. veľkonočnú nedeľu v roku A.

(Ž) (Lk 1, 46-47. 48-49. 50-51. 52-53. 54-55) Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, R. lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno R. a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. R. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.  R. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky. Refrén: Ty si sláva nášho národa, ty si radosť nášho ľudu.

Katechéza k responzóriovému žalmu tejto slávnosti (Máriin Magnifikat) môže byť tá istá ako katechéza k evanjeliu slávnosti Nanebovzatia Panny Márie (Lk 1, 39-56).

(Jn 19, 25-27) Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.

Tento úryvok nás vovádza  priamo doprostred najdramatickejšej scény evanjelií a Kristovho života, do chvíle Ježišovho umierania na kríži, do chvíle, kedy sa dokonáva vykúpenie sveta. Zatiaľ čo ostatní evanjelisti sa na to, čo sa odohrávalo na kríži, pozerajú akoby v zrkadle (s výnimkou „Ježišových slov“ z kríža), teda hlavne prostredníctvom reakcií divákov Kristovho umierania na kríži (Lk 23,33nn; Mk 15,22nn; Mt 27,33nn), Ján v rýchlom slede scén zameriava zrak priamo na Božiu slávu zjavenú na kríži. Ján triezvym a hutným spôsobom opisuje päť scén, ktoré sa odohrávali na Golgote pri Ježišovej obeti za svet: Ježišovu intronizáciu na kríži (Jn 19,17-22), a následne dary kráľa: šaty a spodný odev (Jn 19,23-24), darovanie matky (Jn 19,25-27), Ducha (Jn 19,28-30) a krvi a vody (Jn 19,31-37). Nie sú to ani tak scény na pozorovanie, ako skôr ikony na kontempláciu.

V strede týchto piatich scén sa nachádza scéna darovania matky bezmennému učeníkovi, „ktorého Ježiš miloval“. Je to jeden z najpôsobivejších a najštudovanejších textov evanjelií s mnohými interpretáciami. Skôr ako sa pozrieme na duchovný, resp. teologický význam tejto state aspoň z hľadiska jednej jej interpretácie, pozrime sa na niektoré problémy, ktoré text prináša. Z gréckeho textu tejto state totiž nie je zrejmé, koľko žien vlastne podľa Jánovho evanjelia stálo pri Ježišovom kríži; zvyčajne sa hovorí o „troch Máriách“, pričom sa sestra Ježišovej matky stotožňuje s Máriou Kleopasovou. „Sestra jeho matky“ a „Mária Kleopasova“ môžu byť ale dve odlišné ženy (dokonca jestvuje teória, že v skutočnosti pri Ježišovom kríži boli len dve ženy – Ježišova matka a „sestra jeho matky“, ktorou by v širšom zmysle bola Mária Magdaléna, a v mene Kleopas by sme potom mohli vidieť meno otca Ježišovej matky – teda nie Joachim, čo je meno pochádzajúce z legiend). Väčšina biblistov sa dnes prikláňa k názoru, že tie ženy boli štyri, dôvodom je zámerná symbolická symetria, ktorú Ján rád často vytvára vo svojom evanjeliu: oproti štyrom vojakom, ktorí Ježiša ukrižovali a potom si rozdelili jeho šaty, by potom stáli štyri ženy ako ich duchovný protipól (na Golgote by potom v záverečnej chvíli okolo Ježišovho kríža bolo spolu 12 osôb, ak rátame aj Jána, stotníka a dvoch zločincov ukrižovaných spolu s Ježišom).

Pokiaľ ide o teologický význam tejto state, postačí nám komentár Benedikta XVI. v jeho knihe „Ježiš Nazaretský II“ (Od vstupu do Jeruzalema po zmŕtvychvstanie). Evanjelista Ján nám na rozdiel od Marka (Mk 15,40-41) nehovorí iba to, že na Golgote pri Ježišovej smrti stáli ženy, „ktoré sa pozerali zobďaleč“, ale približuje nás blízko ku krížu, kde stojí Ježišova matka (s jednou alebo viacerými spoločníčkami spolu s „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“) a opisuje nám Ježišovo posledné rozhodnutie, jeho poslednú vôľu, akýsi testament, ktorým v akte adopcie a zveruje svoju matku učeníkovi Jánovi a Jána svojej matke. Svojho učeníka robí synom svojej matky namiesto seba, a učeník si berie Ježišovu matku k sebe, doslovne „vzal ju do svojho“ – prijal ju do najvnútornejších súvislostí svojho života. Toto gesto je na jednej strane veľmi ľudské, ale na druhej strane tu ide určite o niečo viac ako len o to, aby sa Ježiš postaral o opateru svojej matky po svojej smrti. Všetko, čo Ján zachycuje vo svojom evanjeliu, prekračuje čisto historické fakty a smeruje k naznačeniu božských tajomstiev.

Prvý podnet na zamyslenie nám Ján dáva v oslovení Márie: „Žena“. Z Ježišovej strany ide vždy o slávnostné oslovenie jeho matky v istých dôležitých okamihoch, ktoré prekračujú čas a smerujú k večnosti. Týmto oslovením Ježiš dáva do súvislosti svadbu v Káne, kde urobil svoje prvé znamenie spojené s vodou a vínom, a svoju svadbu na kríži, kde nám dal zo svojho tela, z ktorého vytiekla krv a voda, nové víno svojho Ducha. Oslovenie „žena“ súčasne odkazuje na správu o stvorení, keď Stvoriteľ k Adamovi priviedol ženu. K novému Adamovi, ktorý na kríži prejavil dokonalú poslušnosť Otcovi, patrí nová Eva, ktorá nám je predstavená v Márii. V tejto žene, ktoré je súčasne matkou aj nevestou, prvotná Cirkev ale videla hlavne ikonu Cirkvi. Cirkev tu ale zastupuje aj samotný učeník Ján. Mária a Cirkev sú tu spojení do jednoty prostredníctvom Ducha, ktorého Ježiš odovzdal svetu pri svojej smrti, keď „naklonil hlavu a odovzdal ducha“.

Toto rozprávanie je nevyčerpateľnou studňou poznania Božieho konania a jeho tajomstiev, na ktoré môžeme pozerať cez túto udalosť ako cez okno do Božej mysle. Do tohto zjavovania Božích tajomstiev je Jánom zaangažovaná každá osoba, ktorá je tu prítomná nielen sama za seba, ale ako „archetyp“, typická osobnosť, v ktorej sa môže nájsť každý kresťan. Osoby prítomné pri Ježišovom ukrižovaní, ktoré sú spojené citovým putom s Ježišom, môžeme rozdeliť do dvoch skupín: na jednej strane je Ježišova matka a ženy, ktoré milujú Ježiša, a na druhej strane je učeník, ktorý vie, že je Ježišom milovaný. Tieto dve skupiny osôb zobrazujú na jednej strane lásku darovanú a na druhej strane lásku prijatú. Matka, a ženy, ktoré lásku dávajú, sú obrazom Otca vo vzťahu k Synovi, ale aj obrazom Boha vo vzťahu k stvoreniam. Obdobne tu môžeme vidieť aj obraz Syna vo vzťahu k jeho bratom, teda učeníkom, ale aj k Cirkvi celkovo, a tiež Cirkev vo vzťahu k svetu. Každý, kto dáva lásku, je obrazom Otca, milujúcej lásky. Milovaný učeník zase predstavuje každého, kto lásku prijíma. To je ale predovšetkým Syn vo vzťahu k jeho Otcovi, následne všetko stvorenie vo vzťahu k Bohu, Cirkev vo vzťahu k Ježišovi, svet vo vzťahu k Cirkvi. Každý, kto lásku prijíma, je teda obrazom Syna, lásky milovanej.

Ale ak láska, ktorá je darovaná nemá umrieť, a ak láska, ktorá je prijímaná, nemá človeka zadusiť, musí sa milujúca láska stať milovanou a milovaná milujúcou. Touto vzájomne si odpovedajúcou láskou, ktorá prúdi medzi Otcom a Synom, je Duch Svätý, tanec Boha a život všetkého, čo jestvuje. Ježiš, milovaná láska, miluje Otca a bratov. On má plnosť Ducha. A teraz, keď odchádza k Otcovi, chce sa postarať o tých, ktorých tu zanecháva. A preto zverí učeníka matke a matku učeníkovi. Tak má aj matka koho milovať, a učeník má niekoho, kto ho miluje Ježišovou láskou. Vrcholom Ježišovo diela je preto odovzdanie Ducha – Lásky. Odovzdáva Cirkvi a bratom svojho Ducha, lásku milujúcu aj milovanú, ktorá je v dokonalej vzájomnosti. Mária a učeník sa tak môžu milovať spolu s celým vesmírom, s celým stvorením, ktoré  zastupujú, tou láskou, ktorou ich miloval Ježiš, čo je tá istá láska, ktorú majú Otec a Syn medzi sebou a ku všetkému: toto je naplnenie prikázania lásky v Jánovom evanjeliu: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás (por. Jn 13,34), teda v Duchu Sv.

Preto toto vzájomné darovanie matky a syna obsahuje všetko tajomstvo neba a zeme, Boha a človeka, človeka v Bohu a Boha v človeku. Evanjelista završuje túto golgotskú scénu akýmsi „záverom“, ktorý robí sám Ježiš za svojím životom slovami: „Dokonané je“ (por. Jn 19,30).

Jánovo evanjelium teda vrcholí Ježišovými slovami, ktorými svojej matke daruje namiesto seba za syna svojho milovaného učeníka, s ktorým sa identifikuje, akoby v ňom pokračoval jeho vlastný život, a jemu daruje svoju matku za jeho matku. Ak sa aj my identifikujeme s učeníkom, ktorého Ježiš miloval, a prostredníctvom ktorého ďalej prebýva v podobe Cirkvi vo svete, potom sa „jeho matka“ stáva aj tvojou matkou, teba, ktorý toto čítaš, pokiaľ ju za svoju skutočnú matku prijmeš, pokiaľ tomuto Ježišovmu slovu uveríš.   

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, Paulínky 2014

Alternatívne evanjelium

(Lk 2, 33-35) Ježišov otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“

Krátka biblická katechéza k tomuto úryvku je vybratá zo záveru katechézy na evanjelium na sviatok Sv. rodiny v roku B (Lk 2, 22-40).

Simeonov chválospev sa výrazne delí na dve časti, pričom prvá predpoveď (proroctvo) je predpoveďou spásy, ktorá prichádza v Ježišovi, zatiaľ čo druhá predpoveď je predpoveďou rozdelenia, ktoré bude spočívať v postoji ľudí (osobitne Židov) voči Ježišovi ako Mesiášovi. Toto rozdelenie bolestne zasiahne aj Máriinu dušu.

Meč bolesti, ktorý zraní Máriino srdce, teda nie je v prvom rade prirodzená bolesť matky z utrpenia svojho dieťaťa, ale duchovná bolesť v Boha veriaceho človeka pochádzajúca z vedomia, že Ježišov vlastný národ ho odmietol prijať ako Bohom poslaného Mesiáša. Simeonovo proroctvo nám teda predstavuje Máriu skôr ako vernú učeníčku Ježiša a hlboko veriacu Božiu služobnicu, než len matku trpiacu z fyzickej bolesti a smrti svojho syna. Ak by Máriina bolesť bola čisto prirodzenou bolesťou matky trpiacej utrpením vlastného dieťaťa, vlastne by sa ničím nelíšila od bolesti mnohých iných podobne trpiacich matiek v dejinách; tu však ide o bolesť pochádzajúcu z nadprirodzeného poznania, že jej syn je Božím Synom a jeho smrť znamená – popri jej pozitívnom význame spásonosnej obety – odmietnutie Ježiša ako Mesiáša jeho vlastným ľudom.