(Oz 11, 1. 3-4. 8e-9) Toto hovorí Pán: „Keď bol Izrael ešte dieťaťom, obľúbil som si ho a z Egypta som povolal svojho syna. Ja som Efraima učil chodiť; bral som ich na svoje ramená, ale oni nepochopili, že mám o nich starosť. Povrazmi láskavosti som ich priťahoval, lanami lásky; bol som im ako ten, čo dvíha dieťa k svojmu lícu, skláňal som sa k nemu a kŕmil som ho. Srdce sa vo mne obracia, rozhorieva sa vo mne súcit. Nebudem konať v zápale svojho hnevu, nezničím zase Efraim, veď som ja Boh, a nie človek, som Svätý uprostred teba, preto neprídem s hrozbami.“

Niečo o knihe proroka Ozeáša (v kánone biblickej zbierky „malých prorokov“ prvej v poradí, hoci nie najstaršej ani najdlhšej) pozri v katechéze k prvému čítaniu na 8. nedeľu cez rok B. Knihu môžeme rozdeliť na dve časti. V kapitolách 1 – 3 je opísané nešťastné Ozeášovo manželstvo s prostitútkou, ktoré mal uzavrieť na Pánov príkaz ako symbol narušeného vzťahu medzi Izraelom a Pánom (iné vysvetlenie spočíva v tom, že Ozeášova manželka podľahla pohanskému kultu, opustila manžela a stala sa chrámovou neviestkou, ale prorok Ozeáš si ju mal na Pánov príkaz vziať za manželku opätovne – v  židovstve sa totiž cudzoložstvom manželstvo rušilo – ako znamenie, že Boh je ochotný prijať svoj neverný a „cudzoložný“ ľud, ktorý „smilní“ s inými bohmi, späť do vzájomného zmluvného vzťahu, prirovnávaného k manželstvu, ak sa vzdá pohanského zmýšľania a modloslužobných praktík, teda ak opustí „cudzích bohov“) a druhá časť knihy obsahuje množstvo prorockých výrokov, v ktorých prorok volá na zodpovednosť za úbohý duchovný ale aj sociálny a politický stav národa tak kráľov ako aj kňazov, ale aj celý izraelský národ (väčšinu z týchto výrokov proti severnému Izraelu pravdepodobne zozbierali Ozeášovi žiaci alebo súčasníci, a neskôr ich doplnili aj hrozbami proti Judsku iní nasledovníci a „duchovní žiaci“ proroka – kniha teda zrejme prešla dlhším „redakčným“ procesom a viacerými úpravami). 

Ozeáš (po Amosovi historicky druhý „píšuci prorok“ v dejinách Izraela, prorocky pôsobil, rovnako ako Amos, približne v rokoch 750 – 725 pred Kristom) píše svoje prorocké texty v dobe severoizraelského kráľa Jeroboama II. a jeho nástupcov, z ktorých politicky najvýznamnejším (hoci nábožensky taktiež odpadlíckym kráľom ako všetci severoizraelskí králi) bol Menahem, ktorý ale nebol potomkom, len generálom a radcom kráľa Jeroboama II. (ide o druhú polovicu 8. storočia pred Kristom, čo bola pre severné kráľovstvo Izraela spočiatku veľmi prajná doba, dokonca došlo k podrobeniu južného kráľovstva Izraela pod nadvládu severného kráľovstva, až kým nedošlo k zániku severného kráľovstva Izraela v r. 722, ktoré spôsobili asýrski dobyvatelia).

Text dnešného úryvku z Ozeášovho proroctva patrí z hľadiska zjavenia sa Boha Izraela ako Lásky k najvýraznejším textom Starého Zákona. Zatiaľ čo v druhej kapitole tejto knihy sa Boh Izraela predstavuje ako zradený Ženích, ktorý je ochotný z lásky k svojej cudzoložnej manželke odpustiť jej hriech, ktorého sa dopustila a prijať ju naspäť do manželského zväzku (čo bolo podľa mojžišovských zákonov v skutočnosti nemožné, por. Dt 24, 1-4, ale Božie konanie prevyšuje ľudské spôsoby), v tejto kapitole sa Boh predstavuje ako Otec, ktorý pripomína svojmu synovi – Izraelovi dávne dni, keď ho zachránil z veľkého nešťastia, z egyptského otroctva, jemne ho viedol za ruku a nosil na svojich pleciach a túlil si ho k svojmu lícu. Všetky tieto prejavy otcovskej lásky majú presvedčiť neverný národ a dotknúť sa jeho srdca, aby sa vrátil k úcte voči jedinému pravému Bohu a k životu podľa jeho prikázaní, ktoré nesledujú nič iné, iba dobro človeka ako aj celého národa.

Tri verše, resp. necelé štyri, ktoré nachádzame v dnešnom prvom čítaní, môžeme podľa obsahu nazvať „Piesňou o zneuznanej (zneváženej) láske“. Pieseň začína opisom nádhernej otcovskej lásky Boha voči Izraelu, ľudu, ktorý vychováva s otcovskou láskou. Boh dáva tomuto ľudu symbolické meno Efraim, podľa mena najvýznamnejšieho kmeňa severného Izraela (pochádzal z neho aj Jozue). Tento syn ale odmieta otcovské volanie a nachádza záľubu v uctievaní modiel. Tento hriech páchal Efraim v podstate od začiatku, ako dostal od Boha prisľúbené dedičstvo – územie kanaánskych národov, ktorého sa zmocnil po svojom vyvedení z Egypta (k tomuto hlbokému preniknutiu pohanského zmýšľania do srdca Izraelitov došlo hlavne zmiešaním sa s pohanmi).

Božími ramenami, ktoré niesli tento národ a vychovávali ho, boli Božie zákony (Desatoro), najmä prvý z nich o úcte k jedinému pravému Bohu. Odmietnutá Božia láska má za následok Boží hnev, a teda trest, ale Boh nekoná ako človek, je „Svätý“, odlišný od človeka, preto sťahuje svoje hrozby a prichádza k Efraimovi ešte s jednou ponukou milosrdenstva, ktoré ale tento ľud, ktorý sa stal hlboko závislým na svojich modlách a nedokázal sa vymaniť z ich pút, nedokázal pochopiť. Boh ale nevie konať inak. Proti ľudskej nevernosti stavia svoju neotrasiteľnú vernosť. Odpustenie a milosrdenstvo sú nespochybniteľné Božie vlastnosti, ktoré otvárajú cestu k šťastnej budúcnosti aj zlobou poškvrnenému srdcu, ak sa otvorí Božej láske. Nik nemá dôvod k zúfalstvu. Božia láska vytvára hriešnemu človeku budúcnosť, dokonca večnú budúcnosť, ak sa človek spoľahne na city Božieho srdca a nechá sa premôcť Božej láske. Kto sa ale uzavrie pred Božou láskou, nevyhne sa trestu – ale nie Božiemu, ale svojmu vlastnému, lebo hriech má trest (a v konečnom dôsledku smrť) sám v sebe.

Toto starozákonné čítanie je pozoruhodné tým, že už dávno pred príchodom Krista ukazuje Boha v podobe, ktorú poznáme z Nového Zákona v osobe Božieho Syna, ktorý svojím zjavom odzrkadľuje Otcovu lásku k ľuďom. To je dôvod, prečo je toto čítanie vybrané na dnešnú slávnosť. Boh Izraela tu dáva akoby nahliadnuť do svojho najhlbšieho vnútra, plného otcovsko-materskej lásky. Podobný text v Starom zákone nájdeme len u Jeremiáša 31,20: Či mi je Efraim drahým synom? Či je rozkošným dieťaťom? Veď kedykoľvek mu hrozím, znovu si musím naň spomenúť a trasie sa mi preň vnútro, musím sa nad ním zmilovať“ – hovorí Pán.

Boh svoj oprávnený hnev nad hriechmi človeka spaľuje v ohni svojej lásky k človeku, ktorá horí v jeho srdci. V dnešnom čítaní (Oz 11,8e) nachádzame zaujímavý slovný obrat: Srdce sa vo mne obracia, rozhorieva sa vo mne súcit. Podobný výraz nachádzame aj v Gn 19,25 a Dt 29,22. Ide o hebrejské sloveso hafak, ktoré znamená prevrátiť, resp. vyvrátiť (mestá). Tu ho ale Ozeáš používa v inom význame – obrátiť vlastné srdce proti sebe. Akoby bol Boh vo vnútornom konflikte so sebou samým, akoby v jeho srdci zápasila jeho spravodlivosť s jeho milosrdenstvom – ide samozrejme o metaforu, lebo spravodlivosť a milosrdenstvo nie sú v Božom srdci v konflikte, veď cieľom milosrdenstva je nastoliť vyššiu spravodlivosť, kde nielen zlo bude vymazané, ale aj hriešnik zachránený. Boh hriešnika napriek jeho vine nechce zničiť, ale chce ho zmeniť svojím milosrdenstvom, dobrotivosťou a odpustením, aby sám od seba odmietol zlo, ktoré konal. Najviac sa táto Božia láska zviditeľnila v príchode Božieho Syna, ktorý si nechal kopijou prebodnúť svoje srdce, len aby naše srdcia pohol k súcitu s Božou láskou a k zavrhnutiu vlastnej zloby a hriešnosti, aby sme obnovili náš vzťah k Bohu ako k Otcovi.

 Spracované podľa: Karel Flossmann, Liturgický rok B, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1997

Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra, Lectio divina na každý den v roce 13, Všední dny liturgického mezidobí,, 9. – 17. týden – roční cyklus 2

https://dkc.kbs.sk/?in=Oz14,2

(Iz 12, 2-3. 4b-d. 5-6) „Hľa, Boh je moja spása; dúfam a nebojím sa, lebo moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom.“ Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy. R. „Oslavujte Pána a vzývajte jeho meno, ohlasujte medzi národmi jeho zázraky, pamätajte, že jeho meno je vznešené. R. Spievajte Pánovi, lebo urobil veľké veci; nech je to známe po celej zemi. Plesaj a jasaj, obyvateľka Siona, lebo veľký uprostred teba je Svätý Izraela.“ R.

R.:Čerpajme vodu s radosťou z prameňov spásy.

K tomuto responzóriovému žalmu pozri katechézu na 3. adventnú nedeľu v roku C.

(Jn 19, 31-37) Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: „Kosť mu nebude zlomená.“ A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“

Dnešný evanjeliový úryvok je súčasťou dlhšieho úryvku Jn 19,17-37, v ktorom evanjelista Ján opisuje Ježišovu smrť na kríži. Ako úvod do tohto dlhšieho úryvku nám môže poslúžiť katechéza na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie na tejto webovej stránke. Vrcholnou scénou tohto opisu je práve scéne vyliatia krvi a vody z Ježišovho prebodnutého boku, teda zo srdca, a to vo chvíli, keď je už mŕtvy. Práve v tejto chvíli, krátko po Ježišovej smrti, keď sa každému musí zdať, že sa všetko konči, sa v skutočnosti všetko len začína. Ježiš sa smrťou vracia k Otcovi, ale v tej chvíli sa začína aj náš návrat k Otcovi, ktorý je cieľom Ježišovej smrti.

Vrcholnou scénou pri Ježišovej smrti u synoptikov je roztrhnutie chrámovej opony. Aj synoptici ako následok Ježišovej smrti uvádzajú obrátenie niektorých z tých, ktorí boli prítomní pri Ježišovej smrti, a predtým Ježišovi neverili, že je skutočný Boží Syn a Spravodlivý (por. Mk 15,39; Mt 27,54; Lk 23,47-48). Prebodnutie, resp. „otvorenie“ Ježišovho boku u Jána teda zodpovedá roztrhnutiu chrámovej opony u synoptikov. Následkom oboch týchto udalostí je vo všetkých evanjeliách obnovenie spoločenstva medzi Bohom  človekom.

Náš úryvok sa začína žiadosťou židovských predstaviteľov, ktorí dali Ježiša ukrižovať, Pilátovi, aby nechal ukrižovaným polámať nohy. Dôvodom bolo rýchle usmrtenie zomierajúcich zločincov kvôli nastávajúcemu šabatu, na ktorý zrejme (podľa Jána) pripadol prvý deň veľkonočných sviatkov (podľa Jána teda Ježiša súdili, odsúdili a ukrižovali v ten deň, keď Židia zabíjali veľkonočných baránkov, teda 14. nisana, v predvečer veľkonočných sviatkov – por. aj Jn 18,28 alebo Jn 19,14; podľa synoptikov bola Ježišova posledná večera už veľkonočnou večerou; Ján síce Poslednú večeru nechápe priamo ako veľkonočnú večeru, ale tiež ju dáva do súvisu so židovskými veľkonočnými sviatkami – por. Jn 13,1; napokon Ján vo svojom evanjeliu stále pripomína židovskú Paschu (por. Jn 2,13.23; 6,4; 11,55, 12,1), a aj Ježišovu smrť chápe ako obetu veľkonočného baránka, na čo slúži aj odvolávka na starozákonný predpis nelámať kosti veľkonočnému baránkovi (por. Ex 12,46 a Nm 9,12).

Vojaci teda polámali kosti obom zločincom, ktorí boli ukrižovaní spolu s Ježišom, ale jemu nie, lebo bol už mŕtvy. Prebodnutie Ježišovho boku, čiže srdca, teda neslúžilo na overenie Ježišovej smrti, ktorá už bola konštatovaná „odborníkmi na smrť“, ktorí vedeli dobre rozoznať mŕtveho človeka od zomierajúceho (viacerí biblisti v minulosti odôvodňovali konanie vojakov práve touto skutočnosťou, t.j. ako overenie smrti, ale ide skôr o prejav bezdôvodnej zloby a nenávisti, ktorá je v ľudskom srdci ako dôsledok diablovej nenávisti voči Bohu). Ján tento fakt vysvetľuje ako Boží skutok s hlbokým duchovným, resp. teologickým významom, preto tento fakt evanjelista vo verši 35 trikrát dosvedčuje: 1) A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo; 2) a jeho svedectvo je pravdivé; 3) On vie, že hovorí pravdu. Aký je význam tohto trojitého dosvedčenia? To Ján hneď vysvetľuje na konci tohto verša: aby ste aj vy uverili.

Prečo je táto skutočnosť, resp. tento fakt prebodnutia Ježišovho srdca, z ktorého vytiekla krv a voda, taký dôležitý? To Ján naznačuje v záverečnej citácii Starého Zákona v našom úryvku. Ide o citát Zach 12,10b: A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“

Kým Matúš 26,31 ako aj Marek 14,27 na začiatku Pánovho umučenia citujú proroctvo proroka Zachariáša 13,7 o zabitom Pastierovi (Zachariáš má na mysli zrejme smrť zbožného kráľa Joziáša, opísanú v 2Krn 35,23-25, ktorého mnohí Židia v jeho dobe považovali za Mesiáša z rodu Dávidovho, a jeho smrť – bol prebodnutý šípom v boji proti egyptskému vojsku pri Megide v r. 609 pred Kristom  – bola pre Židov nepochopiteľná, lebo znamenala víťazstvo zla nad dobrom, porážku spravodlivého), Ján uzatvára správu o Pánovom ukrižovaní odkazom na Zach 12,10b, ako bolo uvedené vyššie (Megido ako miesto náreku sa v texte Zach 12,11 priamo spomína, teda odkaz na smrť Joziáša vo verši Zach 12,10 je zrejmý): „Uvidia, koho prebodli“ (Jn 19,37).

Tým dávajú evanjeliá jasný význam Zachariášovym víziám: Ježiš Kristus je ten zabitý a prebodnutý Pastier, Záchranca Izraela, ktorého v prorockej vízii vidí Zachariáš. Ján spája túto skutočnosť s víziou prameňa na očistenie z hriechu (voda a krv prúdiace z Ježišovho otvoreného boku – Jn 19,34), ohlasovanou takisto prorokom Zachariášom: „V ten deň bude Dávidovmu domu a obyvateľom Jeruzalema otvorený prameň proti hriechu“ (Zach 13,1). Ján však spája obraz zabitého Pastiera ešte s jedným obrazom – s veľkonočným baránkom: „Kosť mu nebude zlomená“ (Jn 19,36 – por. Ex 12,46). Tým sa uzatvára kruh, ktorý spája koniec evanjelia s jeho začiatkom, kde Ján Krstiteľ vidiac Ježiša hovorí: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Obraz Pastiera sa takto prekrýva s obrazom obetovaného Baránka, ktorý je osobitne dôležitý aj v inom Jánovom spise, v Apokalypse. K týmto dvom obrazom ale Ján pridáva aj obraz Prebodnutého „Jedináčika a Prvorodeného“.

Vytekajúca krv a voda z Ježišovho boku tvoria ale v Jánovom texte o Ježišovej smrti najdôležitejší odkaz na Starý Zákon, ktorým chce vysvetliť zmysel Ježišovej smrti. Ježišovo telo je Božím chrámom (Jn 2,21), z ktorého boku po jeho smrti, ktorou nám získal Božie odpustenie a milosť, vyteká ako „z pravej strany chrámu“ (Ez 47,1-2) rieka vody života (Zjv 22,1-2). Najväčší prejav ľudskej nenávisti k Bohu – prebodnutie srdca mŕtveho Božieho Syna – otvára Bohu cestu k človeku. Táto chvíľa je vlastne chvíľou vyliatia Božieho Ducha, ducha milosrdenstva (t.j. odpustenie hriechov), na Dávidov dom a na obyvateľov Jeruzalema, ako to predpovedal prorok Zachariáš v tom istom verši (Zach 12,10), v ktorom hovorí aj o Prebodnutom Mesiášovi.

Dôvod, prečo z Ježišovho mŕtveho srdca vyteká krv zmiešaná s vodou (resp. telesnou tekutinou podobnou vode), je z lekárskeho hľadiska jasný – ide taktiež o neklamný znak smrti, keďže dochádza k rozkladu krvi, ale Jána samozrejme zaujíma hlavne teologický dôvod tejto skutočnosti: najprv hovorí o krvi, až potom o „vode“. Voda Ducha totiž pochádza z krvi obetovaného Baránka: Skrze krv máme vodu Ducha (Hippolyt Rímsky).

Ježiš odovzdaním svojho života odovzdáva život nám: otvorenie jeho tela a vyliatie krvi a vody je scénou narodenia – z Ježišovho boku sa narodilo nové ľudstvo, z jeho otvoreného boku vychádza jeho nevesta Cirkev, Boží duch završuje stvorenie očistením ľudstva z hriechu a darom božského života človeku. 

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, Nakladatelství Paulínky, Praha 2014