(Dt 7, 6-11) Mojžiš povedal ľudu: „Ty si ľud zasvätený Pánovi, svojmu Bohu. Teba si Pán, tvoj Boh, vyvolil zo všetkých národov, čo sú na zemi, aby si bol jeho vlastným ľudom. Pán sa k vám pripútal a vyvolil si vás nie preto, že by ste boli počtom prevýšili iné národy – veď ste najmenší zo všetkých národov –, ale preto, že vás Pán miluje a zachováva prísahu, ktorou sa zaviazal vašim otcom. Preto vás vyviedol mocnou rukou a vykúpil ťa z domu otroctva, z ruky faraóna, egyptského kráľa. Vedz teda, že Pán, tvoj Boh, je jediný Boh, verný Boh, ktorý zachováva zmluvu a milosrdenstvo do tisíceho pokolenia voči tým, čo ho milujú a zachovávajú jeho prikázania, a tým, čo ho nenávidia, odpláca hneď a zničí ich, nebude odkladať; ihneď im vráti, čo si zasluhujú. Preto zachovávaj prikázania, nariadenia a ustanovenia, ktoré ti ja dnes dávam, aby si ich plnil.“

O knihe Deuteronómium pozri napr. katechézu k prvému čítaniu na slávnosť Božieho Tela v roku A.

Náš úryvok (podobne ako väčšina úryvkov z tejto knihy v nedeľnej alebo sviatočnej omšovej liturgii) pochádza z prvej časti knihy Deuteronómium (Dt 1-11), ktorá obsahuje dejinné reminiscencie prepletené povzbudeniami k vernosti Jahvemu, a je súčasťou „druhej Mojžišovej reči“ (Dt 4, 44-27,26, resp. Dt 5-27), ktorá sa začína opakovaním Desatora (Dt 5,6nn) z Ex 20 (v trochu pozmenenom znení), ale hlavným obsahom reči sú tzv. deuteronomické zákony (od 12. kap.), ktoré mali kvôli zmeneným náboženským podmienka nahradiť tzv. Knihu zmluvy (Ex 20,22-23,19). V podstate ide o zjednodušenie starých zákonov a tým o uľahčenie cesty k Bohu. Dnešný úryvok je súčasťou kapitol 6-11, ktoré sú v podstate výkladom prvého prikázania Desatora.

Hoci starší biblisti vznik knihy Deuteronómium spájajú hlavne s náboženskými reformami judských kráľov Ezechiáša (716-687 pred n.l.) a Joziáša (649-609 pred n.l.), ba najstaršie texty tejto knihy datujú ešte do doby jestvovania oboch izraelských kráľovstiev, podľa novších biblických výskumov kniha vznikla, alebo aspoň dostala svoju konečnú podobu, až po návrate Židov z babylonského zajatia, a jej cieľom by mala byť obnova chrámového kultu v „druhom jeruzalemskom chráme“, ako aj náboženského života obnoveného Izraela (jedna z teórií o vzniku tejto knihy považuje túto knihu za zloženú z najmenej troch textov časovo značne vzdialených – od 8. až po 6. storočie pred Kristom – ale na seba nadväzujúcich; rozhodujúcu úlohu pri konečnej podobe tejto knihy ale mali závereční redaktori žijúci buď v Babylonsku, alebo neskôr v Jeruzaleme).

Pre pochopenie dnešného úryvku je dôležité uvedomiť si dejinné súvislosti, ktoré stoja v jeho pozadí a pravdepodobne súvisia so situáciou navrátilcov z Babylona do Judska. Po návrate zo zajatia prenikali do života židovskej náboženskej obce v Jeruzaleme nábožensky sporné praktiky, hlavne zmiešané manželstvá s pohanmi (viacerí Židia si možno už pri návrate do vlasti doviedli svoje pohanské manželky, s ktorými žili v zajatí). Horliví a zbožní znalci Biblie (možno viacerí z nich boli kňazmi buď v zničenom alebo v obnovenom jeruzalemskom chráme) vyhlásili vojnu týmto a iným (k pohanstvu zvádzajúcim) praktikám, ktoré oslabovali židovský náboženský život, a vo svojich spisoch sa  novými zákazmi a príkazmi (najmä zákazom sobášov s pohanmi) snažili vytvoriť „duchovný plot“, oddeľujúci Židov od pohanov, ktorý mal chrániť Židov od úpadku do pohanských spôsobov a vzbudzovať v nich vďačnosť za dar vyvolenia. Práve myšlienka Božieho vyvolenia tvorí jadro starozákonného úryvku vybraného na dnešnú slávnosť („teológia vyvolenia“ tvorí pozadie celého Starého Zákona, v ktorom je Izrael chápaný ako od ostatných národov oddelený ľud): Ty si ľud zasvätený Pánovi, svojmu Bohu. Teba si Pán, tvoj Boh, vyvolil zo všetkých národov, čo sú na zemi, aby si bol jeho vlastným ľudom.

Samotná myšlienka vyvolenia je postavená na myšlienke tajomnej Božej lásky k vyvolenému národu. Jediným dôvodom, prečo si Boh vyvolil práve tento ľud za nástroj spásy pre celé ľudstvo, je nepochopiteľná a nezaslúžená Božia náklonnosť k tomuto malému a po väčšinu času mocensky a politicky bezvýznamnému národu: Pán sa k vám pripútal a vyvolil si vás nie preto, že by ste boli počtom prevýšili iné národy – veď ste najmenší zo všetkých národov –, ale preto, že vás Pán miluje a zachováva prísahu, ktorou sa zaviazal vašim otcom.

Najväčším dejinným znamením tejto tajomnej Božej lásky k Izraelu, v ktorej je skrytá spásonosná Božia láska k celému ľudstvu, bolo vyslobodenie tohto bezmocného národa otrokov z moci jeho egyptských utlačovateľov (hoci sa v tejto udalosti v podstate len naplnili prisľúbenia dané Abrahámovi a patriarchom). Tento okamih, spojený s prvou „Veľkou Nocou“ ako rodinnou bohoslužbou, počas ktorej Boh pobil prvorodených Egypta, a tým Egypt zbavil jeho moci, môžeme považovať za skutočný vznik tohto národa: Preto vás vyviedol mocnou rukou a vykúpil ťa z domu otroctva, z ruky faraóna, egyptského kráľa.

Záverečné dve vety dnešného úryvku pripomínajú na jednej strane Božiu vernosť, ktorú Boh zachováva zmluve, ktorú uzavrel s týmto národom na Sinaji skrze Mojžiša, a prejavuje ju odmenou, resp. milosrdenstvom – týkajúcim sa aj mnohých ďalších pokolení – tým, čo ho milujú a primeranou odplatou tým, čo ho nenávidia (text o odplate za nedodržiavanie  zmluvy s Bohom je výnimočný tým, že zdôrazňuje individuálnu zodpovednosť): Vedz teda, že Pán, tvoj Boh, je jediný Boh, verný Boh, ktorý zachováva zmluvu a milosrdenstvo do tisíceho pokolenia voči tým, čo ho milujú a zachovávajú jeho prikázania, a tým, čo ho nenávidia, odpláca hneď a zničí ich, nebude odkladať; ihneď im vráti, čo si zasluhujú;a na druhej strane pripomínajú povinnosť vyvoleného národa dodržiavať zmluvu s Bohom aj zo svojej strany plnením Božích prikázaní, čo síce tento národ vovádza do istého vonkajšieho „svätého geta“, pretože Židia sa svojím spôsobom života odlišujú od všetkých ostatných národov, ale na druhej strane z nich práve tento spôsob života robí „svätý národ“ („svätý“, t.j. kadoš, v hebrejskom pôvodnom význame znamená „oddelený od ostatných svetských vecí pre Božiu službu“), ktorý ale svoju „veľkosť“ nemá hľadať sám v sebe, ale v nezaslúženom Božom vyvolení.

To isté pravidlo vyvolenia – nezaslúžená Božia láska, sa týka aj novozákonného Božieho ľudu – Cirkvi: Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás ... hovorí Ježiš svojim učeníkom (Jn 15,16). Vznešeným symbolom nezaslúženej Božej lásky je Ježišovo prebodnuté srdce na kríži – Božie srdce je zranené láskou k nám, lebo láska bez obety, láska, ktorá nebolí, nie je skutočnou láskou. A pre kresťanov ako odpoveď na túto lásku platí to isté, čo pre starozákonný Boží ľud: Preto zachovávaj prikázania, nariadenia a ustanovenia, ktoré ti ja dnes dávam ... My, kresťania, sme tieto prikázania dostali na rozdiel od starozákonného vyvoleného Božieho ľudu  nielen vo forme slov alebo učenia, ale v živom príklade samého Božieho Syna, ktorý nám svojím životom aj smrťou ukázal, ako sa žije v Božom kráľovstve, ktoré založil na zemi, ale v ktorom nás pozýva žiť večne. Pre kresťana žiť podľa prikázaní znamená nasledovať Krista a teda žiť ako on v láske k Bohu a blížnym.

Spracované podľa: Karel Flossmann, Liturgický rok A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1995

(Ž 103, 1-2. 3-4. 6-7. 8+10) Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. R. Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou. R. Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným Mojžišovi zjavil svoje cesty a synom Izraela svoje skutky. R. Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí.

R.: Milosrdenstvo Pánovo je od večnosti voči tým, čo sa ho boja.

Katechézu k tomuto responzóriovému žalmu pozri v priečinku na 7. nedeľu cez rok C.

(Mt 11, 25-30) V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“

Katechézu k tomuto evanjeliu pozri v priečinku na 14. nedeľu cez rok A.