(Ex 24, 3-8) Mojžiš prišiel a rozpovedal ľudu všetky Pánove slová a ustanovenia. A všetok ľud odpovedal jedným hlasom: „Všetko, čo Pán povedal, splníme.“ A Mojžiš všetky Pánove slová napísal. Ráno vstal a na úpätí vrchu postavil oltár a dvanásť kameňov pre dvanásť kmeňov Izraela. Potom poslal izraelských mládencov a oni priniesli zápalné obety a zabili teľatá na pokojnú obetu Pánovi. Mojžiš vzal polovicu krvi a nalial ju do obetných misiek. Druhú polovicu vykropil na oltár. Potom vzal knihu zmluvy a čítal ju nahlas ľudu; a oni vraveli: „Splníme všetko, čo Pán povedal, a budeme poslúchať.“ Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: „Toto je krv zmluvy, ktorú s vami uzavrel Pán podľa všetkých týchto slov.“

Tento úryvok pochádza z centrálnej časti knihy Exodus (Ex 19,1 – 24,18), ktorá opisuje uzavretie „sinajskej (príp. mojžišovskej) zmluvy“ medzi Bohom a vyvoleným ľudom, ktorý Boh vyviedol z egyptského otroctva prostredníctvom Mojžiša. 24. kapitola popisuje priamo uzavretie a „slávnostnú ratifikáciu“ tejto zmluvy, ktorej obsah tvorí „Dekalóg“ (z gr. deka logoi, t.j. Desať slov, u nás známych viac pod názvom „Desatoro“; katechézu k textu Ex 20,1-17, resp. 20,2-17, známemu aj ako Desatoro, pozri v priečinku na 3. pôstnu nedeľu v roku B) a  tzv. „Kniha zmluvy“ (o tomto prvom izraelskom zákonníku pozri katechézu na 30. nedeľu v roku A).

Obsah týchto dvoch zákonníkov (Knihu zmluvy možno opísať ako právne usmernenia, príp. „výkonné nariadenia“, ktoré vykladajú ustanovenia Desatora; právny rozdiel medzi týmito dvoma zákonníkmi je markantný: Desatoro platí naveky, mojžišovské nariadenia platili len pre istú etapu dejín spásy, konkrétne do príchodu Mesiáša) si izraelský ľud najprv prostredníctvom Mojžiša vypočul a súhlasil s nimi (por. v. 3). Mojžiš potom Pánove slová, t.j. Knihu zmluvy, napísal (por. v. 4a; alebo skôr rozkázal zapísať vybraným pisárom, možno počas svojho predchádzajúceho voľného výkladu obsahu tejto zmluvy). Potom pri spomenutom slávnostnom uzavretí (či ratifikácii) zmluvy s Bohom (pri slávnostnej obeti, ktorá je opísaná v našom úryvku), bola zmluva potvrdená krvou zvierat (počas tohto slávnostného uzatvárania zmluvy bola ale „Kniha zmluvy“, pravdepodobne aj so svojím „Prológom“, teda Dekalógom, opätovne prečítaná a odsúhlasená ľudom – por. v. 7). Mojžiš pri uzavretí tejto zmluvy s Bohom vystupuje ako Zákonodarca, ktorý ale svoju autoritu opiera o Boha, nie o seba.

Mojžiš následne dostal tieto slová vytesané do dvoch kamenných tabúľ, akéhosi tajomného božského dokumentu, ktorý Boh napísal „vlastnou rukou“, ako to opisuje úryvok Ex 24,12-18, ktorý nasleduje skoro bezprostredne po našom úryvku (Mojžiš sa na vrchu – spolu so svojím pobočníkom Jozuem – zdržal 40 dní a 40 nocí). Oba tieto spomenuté úryvky, teda „uzavretie zmluvy“ a „odovzdanie kamenných tabúľ Zákona“, oddeľuje text Ex 24,9-11, ktorý je z dnešného úryvku vynechaný, a ktorý opisuje tajomnú „hostinu zmluvy“ („zmluvnú hostinu“) Boha s vybranými zástupcami Božieho ľudu (v tomto „božskom pohostení“ kresťan nemôže nevidieť predobraz eucharistickej hostiny): Potom Mojžiš, Áron, Nadab, Abiu a sedemdesiat starších z Izraela vystúpili hore a tu videli Izraelovho Boha. Pod jeho nohami bolo čosi ako plocha zo zafírových dlaždíc a lesklo sa to ako samo nebo. A on nevystrel ruku proti vyvoleným Izraelitom. Mohli hľadieť na Boha. Potom jedli a pili z obetovaného (t.j. z obety prinesenej pri slávnostnom uzavretí zmluvy opísanom v našom úryvku – pozn.).

Oltár, ktorý Mojžiš postavil (por. v. 4b; resp. dal postaviť) spolu s „dvanástimi pamätníkmi“ (pravdepodobne išlo iba o 12 väčších kameňov alebo kamenných „kopčekov“), ktoré mali predstavovať 12 kmeňov Izraela, symbolicky predstavoval Boha Izraela („pamätníky Izraela“ pravdepodobne obklopovali oltár v tvare kruhu, čo malo symbolizovať, že tieto kmene sú spojené prostredníctvom viery v jedného Boha; ľud bol počas slávnostnej obety pravdepodobne zhromaždený za týmito „pamätníkmi“, za každým „pamätníkom“ jeden kmeň).

Mojžiš pri tejto obeti vystupuje ako najvyšší (a v tej dobe jediný) kňaz „Starej zmluvy“ (ustanovenie Árona a jeho synov za kňazov, resp. spôsob svätenia starozákonných kňazov, je opísané až v Ex 28 – 29). Mojžiš je predobrazom Mesiáša – Krista, lebo je Vysloboditeľom, Zákonodarcom aj Kňazom Božieho ľudu.

Táto slávnostná „obeta zmluvy“ pozostávala z dvoch druhov starozákonných obiet (starozákonné obety nie sú „originálne“ – keďže rovnaké obety prinášali svojim bohom aj pohania –, ale ide o „pravé obety“, keďže iba obety prinášané „pravému Bohu“ majú zmysel); 1) zo „zápalnej obety“ (t.j. z „celostnej žertvy“, gr. holokaust), t.j. z úplného spálenia barana alebo býka, a 2) z „pokojnej obety“ (išlo o niekoľko býčkov, ktorých počet tu nie je určený – por. v. 5), ktorej časť sa spálila (hlavne tuk, resp. loj, a obličky – por. napr. Ex 29,13.22 alebo Lv 3,3-5; 4,8-10; 7,3-4 a iné) a druhá časť bola súčasťou posvätnej hostiny účastníkov obety (vzhľadom na počet účastníkov tejto obety, prinajmenšom niekoľko tisíc ľudí, muselo ísť o veľký počet býčkov – niet divu, že Mojžiš pri tomto úkone obetovania potreboval pomoc nie malého počtu „izraelských mládencov“). Dôležitou súčasťou uzavretia zmluvy v staroveku bolo aj pokropenie krvou (obetných zvierat) oboch zmluvných strán (pričom Boha, ako bolo uvedené vyššie, reprezentuje obetný oltár), ktoré je opísané vo v. 6 (vyliatie krvi na oltár) a vo v. 8 (pokropenie ľudu krvou z „obetnej misky“). Toto pokropenie krvou znamenalo: ak nedodržím túto zmluvu, nech sa mi stane to isté, čo tomuto obetovanému zvieraťu – t.j. smrť (symbolizovaná vyliatím krvi, ktorá bola v staroveku všeobecne považovaná za sídlo života).

Je možné, že krvou bola pokropená (ako istou formou pečate) aj samotná „Kniha zmluvy“ („Kniha zmluvy“ sa spomína ešte aj v 2Kr 23,2 a 2Krn 34,30 vo chvíli obnovenia zmluvy s Bohom zo strany národa za kráľa Joziáša, a tiež v 1Mach 1,60). Pred samotným pokropením krvou, ktoré znamenalo ratifikáciu zmluvy, bol ešte opätovne prečítaný ľudu obsah zmluvy, t.j. „Zákon“ – nariadenia týkajúce sa náboženského života ľudu (por. v. 7). Touto zmluvou bol Boh a ľud zjednotený do jedného celku – Boh sa stal Bohom Izraela a ľud sa stal Božím ľudom. Úmysel ľudu bol dobrý, ale ľud nikdy nebol schopný túto zmluvu zachovávať naplno, a občas jej bol aj celkom neverný. Aj to je dôvod, prečo táto zmluva musela byť nahradená „novou (a dokonalejšou) zmluvou“.

Celý tento obrad uzavretia „Starej zmluvy“ s Bohom je úžasným predobrazom uzavretia „Novej zmluvy“ v krvi Ježiša Krista, ktorý tiež najprv počas svojho verejného účinkovania vyhlásil „Nový Zákon“ (tento Zákon ale nebol vytesaný do kameňa, ale je vyrytý priamo do ľudských sŕdc zoslaním a prijatím Ducha Svätého). Oltárom tejto „novej zmluvy“ je drevo kríža, a kňazom a súčasne obetou je Boží Syn. Účasť na tejto zmluve obnovujeme pri každom sv. prijímaní Kristovho tela a krvi (veríme, že Kristova krv, a teda celý Kristus, je prítomná pod oboma spôsobmi Eucharistie, teda aj v spôsobe chleba – rovnako veríme, že aj v spôsobe vína je prítomný celý Kristus, teda aj Kristovo telo, nielen jeho krv, a to aj so svojou dušou, aj so svojím božstvom aj so svojím človečenstvom, aj s celým svojím pozemským a nebeským životom) počas obety novej zmluvy, ktorou je sv. omša.

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/?in=Ex24,3

https://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/exodus/exodus.htm

G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Neděle liturgického mezidobí (cyklus B), Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2002

G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 9, Všední dny liturgického mezidobí (cyklus I), Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2005

(Ž 116, 12-13. 15+16bc. 17-18) Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo. R. V Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých. Pane, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice. Ty si mi putá rozviazal: R. obetu chvály ti prinesiem a budem vzývať meno Pánovo. Splním svoje sľuby Pánovi pred všetkým jeho ľudom. R.

R.:Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo. alebo Aleluja.

K tomuto responzóriovému žalmu pozri katechézu na 24. nedeľu cez rok B.

(Mk 14, 12-16. 22-26) V prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov, keď zabíjali veľkonočného baránka, učeníci povedali Ježišovi: „Kde ti máme ísť pripraviť veľkonočnú večeru?“ Poslal dvoch zo svojich učeníkov a vravel im: „Choďte do mesta. Tam stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním a pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: ‚Učiteľ odkazuje: Kde je pre mňa miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?‘ On vám ukáže veľkú hornú sieň, prestretú a pripravenú. Tam nám prichystajte.“ Učeníci odišli a keď prišli do mesta, všetko našli tak, ako im povedal. A pripravili veľkonočného baránka. Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedalim: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých. Veru, hovorím vám: Už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve.“ Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu.

Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých. Veru, hovorím vám: Už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve.“ Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu.

Dnešný úryvok je zložený z dvoch častí. Kvôli obmedzenému priestoru týchto katechéz  sa budeme zaoberať len jeho prvou časťou. Prvá časť (Mk 14,12-16) opisuje prípravu „Poslednej večere“, druhá (Mk 14,22-26) opisuje „Ustanovenie Eucharistie“. Treba pripomenúť, že obe tieto udalosti (pozri aj Mt 26,17-19.26-29 a Lk 22,7-13.15-20) sa v nedeľnom a sviatočnom Lekcionári objavujú v evanjeliových úryvkoch okrem Pašií Kvetnej nedele (ale len v „dlhšej verzii“ každého synoptického evanjelia, ktorá sa v túto nedeľu málokde číta alebo spieva, skoro všade sa z praktických dôvodov vyberá len kratšia časť, z ktorej sa obe spomenuté udalosti vynechávajú) jedine na dnešnú slávnosť (o prvej z týchto dvoch udalostí, teda o príprave Poslednej večere inak čítame len v omši Stredy Veľkého Týždňa z Matúšovho evanjelia – Mt 26,17-19). 

Celé Markovo evanjelium (najkratšie z evanjelií) môžeme chápať ako celok zložený z dvoch časti: z Pašií (resp. z rozprávania o Ježišovej smrti a vzkriesení, Mk 14,1 – 16,20) a z dlhšieho úvodu k Pašiám, teda zvyšku evanjelia. Marek nás svojím evanjeliom chce akoby priviesť do „hornej siene“, kde sa slávi „naša Pascha“.

V prvej časti nášho úryvku (vv. 12-16) sa v rôznych gramatických formách až štyrikrát objavuje sloveso pripraviť, resp. prichystať (gr. hetoimazó). Marek nám tým chce pravdepodobne povedať, čo všetko musíme aj my urobiť, aby sme sa pripravili na náležité slávenie Paschy (resp. Eucharistie) spolu s Kristom.

Aj slovo Pascha sa v prvej časti nášho textu objavuje 4x (židovský výraz Pascha totiž označuje tak veľkonočnú večeru, t.j. „jesť obetovaného/veľkonočného baránka“, ako aj samotného veľkonočného, t.j. obetovaného baránka). To je prvá podmienka dobrej prípravy na slávenie Paschy – vedieť, čo Pascha znamená (židovskí čitatelia evanjelií význam Paschy dobre poznali, ale my si ho musíme vysvetliť alebo aspoň pripomenúť).

Pascha v židovských dejinách znamená nielen vyslobodenie z vonkajšieho otroctva od utláčateľov (t.j. Exodus z Egypta), t.j. odstránenie utláčania človeka človekom (čo je sociálny a vonkajší rozmer Paschy), ale ešte viac „vymanenie sa“ z modlárstva, z otroctva modiel, teda z hriechu a z pohanského zmýšľania (náboženský rozmer Paschy), ktoré človeka zotročujú ešte viac, lebo vnútorné otroctvo je vždy oveľa horšie ako vonkajšie. Pascha ale znamená nielen oslobodenie „od niečoho“ zlého, ale aj slobodu „k niečomu“ dobrému, k novému životu v Božom kráľovstve (v „Zasľúbenej zemi“), k slobode Božieho dieťaťa, lebo pravá sloboda je schopnosť vedome a dobrovoľne konať dobro v súlade s Božou vôľou, a nie „možnosť konať zlo“ a ničiť Boží poriadok.

„Prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov“ (por. napr. Ex 12,15.18; niečo o tomto sviatku pozri v katechéze na prvú pôstnu nedeľu v roku C), ktorý spomínajú synoptici ako deň Ježišovej Poslednej večere, a teda ustanovenia Eucharistie (por. aj Mt 26,17 a Lk 22,7), je 14. nisan (židovský jarný mesiac, ktorý pripadá zhruba na koniec marca a začiatok apríla, pôvodne prvý mesiac židovského kalendára; dnes sa za prvý mesiac považuje jesenný mesiac tišri), čo je vigília Paschy (podľa prepočtu viacerých odborníkov tento deň môžeme datovať ako 6. apríl r. 30 n.l.), ale vigília, resp. večer Paschy, a deň Paschy tvoria v židovskom chápaní času jeden deň (deň ako 24 hodinový celok sa v starovekom orientálnom chápaní končil aj začínal západom, nie východom slnka).

Keď zabíjali veľkonočného baránka (v gr. texte doslova „keď zabíjali Paschu“, t.j. veľkonočného baránka), je skrytým odkazom na „vigíliu Ježišovej Paschy“. Našou Paschou, t.j. vyslobodením zo všetkého zla, je Kristus (hebr. Mesiáš), nový a večný „veľkonočný baránok bez chyby a škvrny“ (t.j. podľa židovských predpisov – por. napr. Ex 12,5; por. aj 1Pt 1,19-20), pripravený svojím Otcom od stvorenia sveta a obetovaný za nás, aby nás oslobodil z otroctva hriechu a smrti (hriech a smrť sú v skutočnosti synonymá). Predvečer Paschy tvorí podľa židovského počítania času jeden deň, jeden celok, jednu udalosť so samotným dňom Paschy – obetovanie veľkonočného baránka tvorí jednu udalosť s „východom z Egypta“, t.j. s naším oslobodením z pút hriechu.

„Kde ti máme ísť pripraviť veľkonočnú večeru?“ Nájsť „Večeradlo“, miesto, kde sa koná Kristova Pascha (Marek nehovorí „pripraviť nám“, ale pripraviť „ti“, teda Ježišovi, miesto, kde bude „jesť Paschu“, svoju Paschu, lebo On je táto Pascha, v nej daruje svoj život, v nej stále prežíva svoju smrť aj vzkriesenie), je druhou podmienkou (užitočného) slávenia Paschy (Eucharistie) spolu s Kristom.

„Choďte do mesta. Tam stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody.“ Cirkevní otcovia nás upozorňujú, že „človek, ktorý nesie“ (gr bastazón), pripomína „človeka, ktorý krstí“ (gr. baptizón). Aj samotný džbán vody je obrazom krstu. Krst je teda nevyhnutným predpokladom užitočného slávenia Eucharistie (Kristovej Paschy). 

„Choďte za ním a pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: ‚Učiteľ odkazuje: Kde je pre mňa miestnosť ... ‘“. Dom, resp. miestnosť (Večeradlo), kde Ježiš slávil Poslednú večeru, podľa tradície patril rodine evanjelistu Marka, ktorého evanjelium je podľa biblistov záznamom Petrových kázní. Hľadanie tohto domu, resp. tohto miesta slávenia Paschy s Kristom, je obrazom nášho hľadania viery,  ktorú nám odovzdali apoštoli. Táto viera v Ježiša ako Krista, t.j. Mesiáša, je spolu s prijatím krstu druhou podmienkou užitočného slávenia Eucharistie.

On vám ukáže veľkú hornú sieň, prestretú a pripravenú. „Horná miestnosť“ nie je len materiálne miesto, kde sa odohrali posledné udalosti Ježišovho života a prvé udalosti života Cirkvi. Novým chrámom, v ktorom sa Bohu vzdáva skrze Krista nový kult v duchu a pravde, „hornou miestnosťou“, kde môžem s Kristom sláviť jeho aj svoju Paschu, to je moje vlastné srdce, je to „teologické miesto“, kde Kristus uskutočňuje vo mne svoju Paschu a dáva mi účasť na živote v Bohu, na živote bez hriechu. Ak nevojdem v sile viery a krstu do „hornej siene“ svojho srdca, nestretnem sa s Pánom, nemôžem s ním večerať. Vojsť do tejto hornej siene ale znamená nielen všeobecne veriť v Krista, ale konkrétne „opustiť tento svet“, opustiť hriech a úplne sa odovzdať Pánovi.

‚ ... v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?‘ Ježiš svoju Paschu nekoná len pre seba, ale hlavne pre nás a kvôli nám. Pozýva nás jesť Paschu (veľkonočného baránka) spolu s Ním. To je podľa Marka tretia podmienka dobrej prípravy na slávenie Paschy, resp. Eucharistie. Marek nás vyzýva, aby sme Kristovu Paschu slávili tak, že sa zjednotíme s Kristovou obetou, že budeme „jesť veľkonočného baránka spolu s Kristom“, t.j. že sa sami staneme „veľkonočnými baránkami“ („človek je tým, resp. stáva sa tým, čo je“), že budeme ochotní pripojiť sa k nemu v jeho obeti lásky, a budeme podobne ako On pripravení k mučeníctvu, teda svedectvu (z gr. martyrion, lat. martyrium) lásky, ktorá jediná môže premôcť zlo aj smrť.

Oslobodenie z otroctva hriechu teda dostávame za vysokú cenu, ktorou je nielen krv Božieho Syna, ale aj ochota „vyliať svoju krv“, ceniť si dar vykúpenia a spásy viac ako svoj krátky blahobytný pozemský život („Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ – por. Mt 10,39; 16,25; Mk 8,35; Lk 9,24). Odmenou nám bude – a to už počas tohto pozemského života –  „božská hostina“ v hornej sieni našich sŕdc podľa Ježišovho prisľúbenia v Zjv 3,20 (por. aj Jn 14,23).

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Marka, Nakladatelství Paulínky, Praha 2007