(Dt 8, 2-3. 14b-16a) Mojžiš povedal ľudu: „Spomínaj si na celú cestu, ktorou ťa Pán, tvoj Boh, týchto štyridsať rokov viedol po púšti, aby ťa pokoril a vyskúšal, aby sa ukázalo, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho prikázania alebo nie. Pokoril ťa, nechal ťa hladovať a potom ti dal za pokrm mannu, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst. Nezabudni teda na Pána, svojho Boha, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva, a viedol ťa cez veľkú a hroznú púšť, kde boli ohnivé hady a škorpióny, po vyprahnutej zemi bez vody, ktorý pre teba z najtvrdšej skaly vyviedol vodu a sýtil ťa na púšti mannou, ktorú nepoznali tvoji otcovia.“

Kniha Deuteronómium bola napísaná v čase po návrate z babylonského zajatia (koniec 6. st. pred Kristom) ako súhrn viery Izraela, potrebný v novej situácii národa obnovujúceho svoj národný a náboženský život.

Kresťanský grécko-latinský názov (t.j. polatinčený grécky názov) tejto knihy (t.j. Deuteronómium, čo sa prekladá ako „Druhozákon“, ale správnejšie ako „Odpis Zákona“ alebo príp. aj ako Obnovený Zákon) je vlastne nesprávnym výkladom hebrejského textu z Dt 17,18: „odpis tohto zákona“ (celý verš, týkajúci sa povinností „budúceho kráľa Izraela“, znie:  Keď nastúpi na kráľovský trón, nech si odpíše tento „druhozákon“ – správnejšie „odpis zákona“ – do knihy podľa vzoru, ktorý si zadováži od kňazov kmeňa Léviho), čo už Septuaginta prekladá ako „druhý zákon“ (t.j. deuteronomion, z gr. deuteros – druhý a nomos – zákon), ale predsa je tento názov z hľadiska obsahu a úlohy tejto knihy výstižný, keďže zozbieraním najdôležitejších spoločenských, mravných a náboženských zákonov mala táto kniha nahradiť tzv. Knihu zmluvy z Ex 20,22 – 23,19. Židia Piatu Mojžišovu knihu (piatu knihu Pentateuchu) podľa jej prvých slov volajú Debarím, čiže (Toto sú) „Slová“.

Táto biblická kniha je zostavená vo forme troch Mojžišových „rozlúčkových rečí“ na hraniciach zasľúbenej zeme (dodatok v kap. 31-34 obsahuje aj posledné Mojžišove slová, ktoré môžeme označiť ako „štvrtú Mojžišovu reč“). Knihu môžeme rozdeliť aj na tri časti a dodatok: prvá časť (Dt 1 – 11) obsahuje najmä historické reminiscencie na dobu, ktorú Izrael strávil na púšti pod vedením Mojžiša, druhá je venovaná Zbierke zákonov (Dt 12 – 27), a tretia, záverečná časť (Dt 28 – 30), hovorí o tom, čo sa stane, ak vyvolený národ nebude poslúchať Božie zákony, aké kliatby a tresty ho postihnú. Dodatok (Dt 31-34), opisuje ustanovenie Jozueho za Mojžišovho nástupcu, „Mojžišovu pieseň“ a jeho posledné požehnania, ako aj opis jeho smrti a pochovania

Táto kniha sa od ostatných štyroch kníh Pentateuchu odlišuje asi tak, ako Jánovo evanjelium od ostatných troch, tzv. synoptických evanjelií – hoci majú spoločnú látku, predsa k nej pristupujú dosť odlišným spôsobom. Táto Kniha napriek svojmu názvu nie je v prvom rade zbierkou zákonov (napriek tomu, že v Dt 12–27 obsahuje aj rozsiahlu „zákonodarnú“ časť), ale skôr zbierkou kázní, ktoré sú určené zhromaždenému Božiemu ľudu pri bohoslužbách, aby mu pripomínali, aké dobrodenia Pán preukazoval ich praotcom v dobe putovania po púšti.

Náš úryvok pochádza z prvej časti knihy Deuteronómium (Dt 1-11), ktorá obsahuje dejinné reminiscencie prepletené povzbudeniami k vernosti Jahvemu, a je súčasťou „druhej Mojžišovej reči“ (Dt 4, 44-27,26, resp. Dt 5-27), ktorá sa začína opakovaním Desatora (Dt 5,6nn) z Ex 20 (v trochu pozmenenom znení), ale jej hlavným obsahom sú tzv. deuteronomické zákony (od 12. kap.), ktoré mali nahradiť tzv. Knihu zmluvy z Ex 20,22-23,19. Dnešný úryvok je súčasťou kap. 6-11, ktoré sú v podstate výkladom prvého prikázania Desatora.

Dnešný úryvok sa začína ústrednou myšlienkou celej knihy: Pripomínaj si celú cestu, ktorou ťa Pán, tvoj Boh, tých štyridsať rokov viedol po púšti ... Exodus (týmto výrazom sa ale často označuje nielen samotný odchod Izraelitov z Egypta, ale aj celý čas ich putovania až po vstup do Zasľúbenej zeme) bol rozhodujúcim krokom Izraela do nového života, ale bol to len krok prvý. Po odchode z Egypta nasleduje dlhá cesta do Zasľúbenej zeme, ktorá nie je len fyzickým putovaním, ale hlavne duchovným rastom Izraela pod Božím vedením.

Náš úryvok túto cestu Izraelitov cez púšť opisuje ako cestu pokory a skúšky (aby ťa pokoril a vyskúšal). Zmyslom všetkých skúšok Izraela bolo hlavne ukázať Izraelitom ich závislosť na Božej starostlivosti (Pokoril ťa, nechal ťa hladovať a potom ti dal za pokrm mannu, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia). Tento národ nemal dosahovať svoj úspech bežnými pozemskými spôsobmi a nástrojmi (to isté platí o novom Božom ľude – Cirkvi), teda spoliehaním sa na prirodzené pozemské príčiny ľudského úspechu, ale len spoliehaním sa na Boha – základom a znakom tejto dôvery v Božiu moc a starostlivosť o svoj národ malo byť hlavne zachovávanie  Božích prikázaní. Išlo teda o výchovu srdca tohto ľudu (aby sa ukázalo, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho prikázania alebo nie), aby sa naučil naozaj milovať svojho Boha a spoliehať sa na neho vo všetkom, čoho predpokladom bolo ale hlavne pochopenie Božej lásky k svojmu ľudu.

Tento ľud dostal toľko „chleba“, nakoľko pochopil Božie slovo (aby ti ukázal, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst), ktoré mu neustále pripomínalo Božiu lásku a vernosť k nemu (Nezabudni teda na Pána, svojho Boha, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva, a viedol ťa cez veľkú a hroznú púšť). Miesto skúšky, resp. výchovy k láske k Bohu, bolo Bohom naschvál vybrané tak, aby sa človek ani náhodou nemohol spoliehať na svoje vlastné sily pri snahe o prežitie v nehostinnom, ba priam smrteľnom prostredí púšte (kde boli ohnivé hady a škorpióny, po vyprahnutej zemi bez vody, ktorý pre teba z najtvrdšej skaly vyviedol vodu a sýtil ťa na púšti mannou, ktorú nepoznali tvoji otcovia). Človek v takom prostredí prežije len ak sa spoľahne na Božie vedenie, starostlivosť a pomoc.

Vyvolenie nie je len privilégium, ale aj ťarcha a zodpovednosť. Spreneverenie sa daru vyvolenia preto prináša trest, ale nie ako nástroj pomsty, ale ako nástroj výchovy, ktorý má pomôcť vyvolenému národu vrátiť sa späť k svojmu Bohu a plniť si úlohu „vyvoleného národa“ voči ostatným národom (to isté platí o vzťahu Cirkvi k pohanom). Aj Cirkev zakúša v tomto svete neustály nedostatok vonkajších, resp. čisto pozemských zdrojov na svoje prežitie, podobne ako Izraeliti na púšti, ale prežitie Cirkvi – a plnenie jej úlohy ohlasovateľky a sprostredkovateľky príchodu Božieho kráľovstva – závisí od jej vernosti svojmu poslaniu a od jej dôvery v Božiu starostlivosť a lásku. Cirkev sa podobne ako Izrael nemá spoliehať v prvom rade na ľudské nástroje zabezpečenia plnenia svojho poslania, ale hlavne na Božiu pomoc.

Symbolom Božej starostlivosti o svoj ľud sa stáva manna, ktorá v izraelskom myslení splýva sa s Božím slovom – vonkajší pokrm a jeho dostatok (ale aj akýkoľvek vonkajší pozemský úspech) je teda priamym dôsledkom viery v Božie slovo. Nový Mojžiš, Kristus, dáva novému Božiemu ľudu novú mannu, Eucharistiu, ktorá už nie je len pozemským pokrmom, ale je skutočným pokrmom z neba, ktorý už nie je zameraný v prvom rade na prežitie tela na tomto svete (hoci príklady viacerých svätcov ukazujú, že Eucharistia môže slúžiť aj na tento cieľ), ale na zabezpečenie večného života, teda definitívneho úspechu a zabezpečenia ľudského života.

Spracované podľa: Karel Flossmann, Liturgický rok A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1995

Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 5, Neděle liturgického mezidobí, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2004

(Ž 147, 12-13. 14-15. 19-20) Chváľ, Jeruzalem, Pána, oslavuj, Sion, svojho Boha. Lebo upevnil závory tvojich brán a požehnal tvojich synov v tebe. R. Zaisťuje pokoj tvojim hraniciam, sýti ťa najlepšou pšenicou. Svoj rozkaz na zem zosiela; rýchlo sa šíri jeho slovo. R. On svoje slovo zvestuje Jakubovi, svoje zákony a prikázania Izraelovi. Neurobil tak iným národom, nezjavil im svoje zámery. R.

R.: Chváľ, Jeruzalem, Pána, oslavuj, Sion, svojho Boha. alebo Aleluja.

Katechézu k tomuto responzóriovému žalmu pozri v priečinku na Druhú nedeľu po Narodení Pána.

Z hľadiska dnešnej cirkevnej slávnosti „Božieho Tela“ môžeme žalm chápať ako výzvu k Cirkvi, ktorá je novým Jeruzalemom, aby chválila Pána (Lauda, Jerusalem, Dominum) za veľké dobrodenia spásy, najmä za dar Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej, ktorá je tajomnou formou prítomnosti Vteleného Božieho Slova medzi ľuďmi.

(Jn 6, 51-58) Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“

Katechézu k tomuto textu pozri v priečinku na 20. nedeľu cez rok B.