(Iz 50, 4-7) Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.

Kvetnou (Palmovou) nedeľou sa začína tzv. Svätý alebo Veľký týždeň. Ten nám postupne v liturgických sláveniach približuje udalosti, v ktorých sa nám postupne zjavuje obraz Ježiša Krista ako dlho a túžobne očakávaného Kráľa Izraela. Tento obraz nám však Starý Zákon postupne načrtával v mnohých textoch Starého Zákona. Židia Ježišovej doby (vrátane Ježišových učeníkov) však tieto texty nedokázali správne čítať, a preto napokon svojho kráľa zabili. Aj my sme schopní tieto texty správne pochopiť, samozrejme odhliadnuc od nevyhnutného pôsobenia Ducha Svätého, len preto, že sa už na Kristovi viditeľne naplnili v udalostiach Veľkého Týždňa. Jeden z textov Starého Zákona, zásadných pre pochopenie Ježišovej kráľovskej hodnosti, nám prináša aj dnešné prvé čítanie, ktoré je vo všetkých troch rokoch nedeľného liturgického textu na Kvetnú nedeľu rovnaké.

Ide o úryvok z tzv. tretej Piesne o Božom služobníkovi (Iz 50,4-11) z Knihy proroka Izaiáša (pochádzajúcu však od tzv. Druho-Izaiáša). Tento text sme už v inej verzii (v rozsahu veršov 5-9b) počúvali nedávno v prvom čítaní 29. cezročnej nedele roku B, takže sme sa ním už aj na tejto „stránke“ zaoberali. Avšak nič nebráni tomu, aby sme sa nad týmto textom zamysleli nanovo, vezmúc do úvahy aj iné pohľady, a hlavne sa zamerali na utrpenie Ježiša Krista, keďže dnes je tento úryvok prípravou na počúvanie pašií (v tomto roku podľa Lukáša).

Hoci prorok možno opisuje svoje vlastné utrpenie, resp. všeobecný osud zbožného človeka, ktorý si za svoju vernosť Bohu od ľudí vyslúži len pohŕdanie a často aj prenasledovanie a útlak, ba nie zriedka aj smrť, predsa možno podľa starobylej tradície Cirkvi v tomto texte vidieť aj priame proroctvo o budúcom utrpení Mesiáša.

To, čo vedie Božieho služobníka, ktorým je aj samotný Mesiáš, k prijatiu utrpenia, nie je však len vernosť nejakým vlastným pravidlám, svojmu vlastnému svedomiu či presvedčeniu alebo neosobnému morálnemu zákonu, ale priama poslušnosť Bohu, Božiemu slovu, ktoré Boží služobník vníma vo svojom vnútri. Svoje utrpenie teda chápe ako spôsob priamej komunikácie s Bohom, nielen ako neosobný následok svojej vernosti pravde, ktorú spoznáva vo svojom svedomí. Svoje utrpenie však prijíma nielen ako niečo, čo je medzi ním a Bohom, ale vie, že to má následok aj na jeho okolie. Do jeho utrpenia sú tajomne zapojení aj mnohí iní, ktorí v jeho utrpení nachádzajú posilnenie pre svoj vlastný zbožný život. Boží služobník tak pokorným prijatím utrpenia z Božích rúk ukazuje ďalším učeníkom, čo znamená byť Božím služobníkom a skutočným „učeníkom“ Božieho Slova, ktorý si každé ráno „otvára ucho“ pred Bohom, aby mohol plniť Božiu vôľu, a aby mohol „milým slovom posilniť unaveného“. Aj Ježiš nám svojím vlastným pokorným prijatím utrpenia v poslušnosti Božej vôli ukazuje, čo znamená byť skutočným učeníkom (a následne aj dedičom) Božieho kráľovstva.

Utrpenie Božieho služobníka má teda zásadný význam aj pre iných, hoci v tomto texte sa priamo nehovorí o zástupnej obeti, ktorú má Mesiáš priniesť za hriechy ľudí (myšlienka zástupnej obete je obsiahnutá hlavne vo Štvrtej piesni o Pánovom služobníkovi, ktorú budeme počuť na Veľký Piatok: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie“ – por. Iz 53,7). Dnešný úryvok z tretej piesne o Božom služobníkovi sa zameriava hlavne na to, aby sme vnímali vnútorné prežívanie Krista, ktorý poslušne a dobrovoľne na seba prijíma utrpenie z Otcových rúk, a to nie až pri svojej poprave či v Getsemanskej záhrade alebo pri Poslednej večeri so svojimi učeníkmi, ale dávno predtým. Preto aj kráľovský hold, ktorý mu dnes vzdávajú jeho učeníci pri jeho vjazde na osliatku do Jeruzalema, prijíma už v jasnej predtuche svojho prichádzajúceho utrpenia, ktorým naplno zjaví, čo to znamená byť kráľom Božieho kráľovstva.

V tretej piesni o Božom služobníkovi môžeme vidieť aj prorocké videnie budúceho Ježišovho bičovania a tŕním korunovania, spojeného s posmechom z jeho kráľovského titulu, ale aj jeho nespravodlivého odsúdenia, ktoré bude takisto spojené s prejavmi opovrhnutia voči nemu: Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. Je to teda naozaj vhodný úvod do počúvania pašií.

Zdroje:

Josef Hrbata, Setba a žeň, 2. díl, Meditace liturgického roku B, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1996

Karel Flossman, Liturgický rok A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1995

(Ž 22, 8-9. 17-18a. 19-20. 23-24) Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou.
„Úfal v Pána, nech ho vyslobodí, nech ho zachráni, ako ho má rád.“ R. Obkľučuje ma svorka psov, obstupuje ma tlupa zlosynov. Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti. R. Delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós. Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc. R. Tvoje meno chcem zvestovať svojim bratom a uprostred zhromaždenia chcem ťa velebiť. Chváľte Pána, vy, ktorí sa ho bojíte, oslavujte ho, všetci Jakubovi potomci. Nech majú pred ním bázeň všetky pokolenia Izraelove.

Refrén:Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Ž 22 patrí medzi žalmy, ktoré v dôsledku svojho spojenia s Kristovým utrpením a s jeho slovami na kríži: Heloi, Heloi, lema sabakthani! (Mk 15,34; por. aj Mt 27,46; v evanjeliách je tento výrok zaznamenaný v aramejčine – v jazyku, ktorým v Ježišovej dobe hovorili Židia, ale aj iné semitské národy; v hebrejskom origináli, t.j. v Ž 22, má text znenie: Eli, Eli, lamah azabtani; citácia úvodných slov žalmu – podľa rabínskych pravidiel citácie: citovať začiatok nejakej známej modlitby znamenalo odvolávať sa na jej celé znenie – naznačuje, že Ježiš sa na kríži modlil celý tento žalm, aj s jeho druhou časťou, ktorá je chválospevom vďakyvzdania za záchranu – z tohto hľadiska tvrdenie, že Ježišovo volanie k Bohu na kríži „prečo si ma opustil“ je výkrikom zúfalstva, neobstojí), zaujali v kresťanstve osobitné postavenie. Ide o modlitbu trpiaceho veriaceho, ktorý má pocit opustenosti od Boha, ale predsa oslovením Boha „Bože môj“ vyjadruje neustálu dôveru v Božiu dobrotu a lásku. Citovaním tohto žalmu na kríži (konkrétne v. 2, teda úvodný verš žalmu hneď po nadpise, ktorý znie: ¹ Zbormajstrovi. Na nápev „Laň na svitaní“. Dávidov žalm, hebr.: Lamnaseah. Al ay-yelet haš-šahar. Mizmor l´David) Ježiš vyjadril solidaritu s každým ľudským utrpením, ale súčasne každé ľudské utrpenie nachádza svojho hovorcu pred Bohom práve v Ňom, lebo on netrpí za seba ale za nás a pre nás. Žalm môžeme pre jeho spojenie s utrpením Mesiáša zaradiť medzi eminentne mesiášske žalmy.

Žalm, ktorý je počtom svojich veršov (32 veršov vrátane nadpisu – v niektorých hebrejských vydaniach má žalm len 31 veršov, keďže sa v nich nadpis samostatne nečísluje, ale priraďuje sa k prvému veršu) 12. najdlhším žalmom Žaltára (por. katechézu na Svätodušnú nedeľu v roku B), môžeme podľa J. Hrbatu rozdeliť na dve časti, z ktorých prvá (vv. 2-22) má charakter individuálneho žalospevu a druhá (vv. 23-32) je chválospevom vďakyvzdania za záchranu (v skutočnosti je v žalme použitých viac literárnych foriem, ide o zmes rôznych druhov modlitby, ako o tom bude reč ďalej pri rozoberaní jednotlivých veršov). J. Hrbata dáva žalmu podľa tohto rozdelenia nadpis „Mesiášsky žalospev a vďaka za záchranu Bohom“. Podobný názov dáva tomuto žalmu aj slovenský evanjelický preklad: „Horekovanie v ťažkom utrpení a chválospev po vyslyšaní“. Oficiálny slovenský katolícky preklad – rovnako aj preklad A. Boteka – dáva Ž 22 nadpis „Utrpenie a nádej spravodlivého“.

Žalm začína (v. 2) nárekom a už spomenutým úpenlivým volaním k Bohu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Toto zdvojené volanie k Bohu (spojené s dôverným prívlastkom „môj“), ktoré zdôrazňuje intenzitu modlitby a ťažkú situáciu modliaceho sa, ale nesmieme chápať odtrhnuto od druhej časti žalmu, teda bez vzťahu k presvedčeniu nariekajúceho o istej Božej záchrane. Nejde tu o zúfalstvo, ale o ľudsky beznádejnú situáciu, v ktorej ale veriaci trpiaci neochvejne dúfa v Božiu pomoc a záchranu. Boh, ktorého blízkosť žalmista (pravdepodobne ale nejde o dielo jedného, ale viacerých autorov či redaktorov žalmu, ktorí v priebehu stáročí – od predbabylonskej, t.j. kráľovskej doby Izraela, možno až do doby násilnej helenizácie za Seleukovcov – pridávali k žalmu jednotlivé časti, o čom môže svedčiť aj väčší rozsah žalmu) predtým vnímal vo svojom živote, zrazu akoby od neho odtiahol svoju ochrannú ruku a stal sa vzdialeným či neprítomným Bohom, ako to vyjadruje pokračovanie v. 2: Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil (t.j. od Boha). Výraz označujúci  v hebrejskom texte „nárek“ (v skutočnosti ide o tvar slovesa, niečo ako „nariekanie“) je ten istý ako výraz vo v. 14 označujúci „rev leva“. Myšlienka „vzdialeného“ či „neprítomného“ Boha pokračuje aj vo v. 3: Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja. Ide o obraz nepretržitej modlitby v ťažkom a dlhotrvajúcom súžení. Hoci žalm má charakter individuálneho náreku, v skutočnosti môže byť reakciou jednotlivca na utrpenie celého národa, napr. v babylonskom vyhnanstve – formou ide síce o individuálny žalospev, ale skrytým obsahom môže ísť aj o kolektívny žalospev, resp. prosebnú modlitbu za celý národ.

Zameranie tohto žalmu na kolektív naznačujú aj vv. 4-6, ktoré sa odvolávajú na kolektívnu skúsenosť s Bo-hom zo strany židovských predkov žalmistu, ktorý tu mení prvú osobu jednotného čísla za prvú osobu množného čísla, teda z „ja“ na „my“ (t.j. naši otcovia): A predsa ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela. V teba dúfali naši otcovia; dúfali a vyslobodil si ich. Ku tebe volali a boli spasení, v teba dúfali a zahanbení neboli. Zmyslom týchto veršov je ohliadnuť sa naspäť v čase a posilniť sa v dôvere v Božiu pomoc, lebo na Boha sa možno spoľahnúť. V. 4 možno podľa niektorých autorov zrozumiteľnejšie preložiť napríklad takto: „Ty, svätý, tróniš vo svätyni (t.j. v jeruzalemskom chráme), a si chválou (t.j. pýchou, hrdosťou, dôvodom slávy) Izraela“.

Nasledujúce trojveršie (vv. 7-9), ktoré je čiastočne (vv. 8-9) aj súčasťou nášho responzóriového žalmu, opisuje smutnú, až zahanbujúcu situáciu či už modliaceho sa žalmistu, alebo celého izraelského národa: No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie ... Tieto slová sú akoby ozvenou štvrtej piesne o Božom služobníkovi (Iz 52,13 – 53,12), kde sa podobnými slovami opisuje spásonosné utrpenie Mesiáša: Ako sa nad ním zhrozili mnohí, veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku ... (Iz 52,14). V. 9 je rúhavým prekrútením súvislosti medzi príčinou a následkom v náboženskom živote (t.j. medzi náboženským životom a jeho odmenou, akoby zbožný život neprinášal žiadny osoh), lebo ironicky spochybňuje nádej veriaceho na spásu (súvislosť medzi zbožným životom a Božou odmenou, resp. ochranou, vyjadruje celé Sväté Písmo, ako príklad možno uviesť napr. Ž 37,5: Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará).

Ďalšie trojveršie (vv. 10-12) je akoby odpoveďou žalmistu na spochybňovanie jeho dôvery v Boha zo strany jeho utláčateľov – žalmistovou odpoveďou je osobné vyznanie dôvery v Boha: Veď ty si ma vyviedol z lona a na prsiach matky si mi dal spočinúť. Od samého zrodu som odkázaný na teba. Ty si môj Boh, odkedy ma mať povila. Nevzďaľuj sa odo mňa, lebo sa blíži ku mne nešťastie a nieto, kto by mi pomohol. Žalmista akoby pripomína Bohu, že On ako Stvoriteľ je zodpovedný za jeho zrodenie, a tak Boh musí prevziať na seba otcovskú starostlivosť o neho. Niektoré preklady tu majú oveľa „zemitejšie“ vyjadrenia, ktoré lepšie vystihujú drsnú poetiku hebrejčiny, napr. český preklad Viktora Fischla (Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Praha 2018) predkladá v. 11 (Od samého zrodu som odkázaný na teba ...) takto: Do rukou tvých jsem z lůna vypadl. Od chvíle, kdy jsem vyšel z těla matčina, ty jsi můj Bůh. Obraz vypadnutia z lona matky do Božích rúk naznačuje právny zvyk, podľa ktorého sa novorodeniatko vkladalo do náručia otca na znamenie trvalého prijatia za vlastné dieťa.

Nasledujúce verše 13-14 (Obkľučuje ma stádo juncov, obstupujú ma býky z Bášanu. Otvárajú na mňa svoje papule ako lev, čo plieni a reve), ale aj ďalšie verše 17a (Obkľučuje ma svorka psov), 21b–22 (Chráň ... môj život pred pazúrmi psov. Vysloboď ma z tlamy levovej, mňa úbohého chráň pred rohmi byvolov), prinášajú obrazy zo sveta zvierat (býky, psy, levy), ktorými sa žalmista snaží opísať svoje utrpenie, príp. utrpenie národa, s ktorým sa stotožňuje. Divé zvieratá ako symboly posadnutosti diabolskými silami sa v lamentačných žalmoch objavujú často (por. Ž 7,3; 10,9-10). Lev je zvyčajne obrazom nepriateľa, býk je obrazom hrubej sily a násilia.

Verše 15-16 (Rozlievam sa sťa voda a uvoľňujú sa vo mne všetky kĺby. Srdce mi mäkne ako vosk a topí sa mi v útrobách. Podnebie mi vysychá ako črepiny a jazyk sa mi lepí k hrtanu. Do prachu smrti ma odvádzaš) opisujú silnými obrazmi rozliatej vody ako symbolu ľudskej pominuteľnosti (por. 2Sam 14,14), a roztopeného vosku (tento obraz sa nezvykle týka ľudského srdca), ktorý sa taví v ľudských útrobách, fyzické a zrejme aj duševné utrpenie žalmistu, alebo toho, ktorého utrpenie prežíva ako vlastné (t.j. utrpenie židovského národa, napr. v babylonskom zajatí alebo v inom útlaku). Vyschnutý jazyk a ústa sú zrejme myslené ako prejav horúčky spôsobenej nejakou ťažkou, možno smrteľnou chorobou, ktorú žalmista chápe ako prejav Božieho hnevu voči nemu, o čom svedčia záverečné slová tohto dvojveršia: Do prachu smrti ma odvádzaš.

Verše 17-19 popisujú smrteľný zápas umierajúceho človeka (veršom 17a sme sa už zaoberali vyššie, verš 18b v našom responzóriovom žalme chýba: Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú – tento verš je zrejme myšlienkovo spojený s následným v. 19, ktorý hovorí o šatoch), ktorý ale umiera uprostred svojich nepriateľov, ktorí sa nevedia dočkať kedy zomrie (táto situácia je vo v. 17a vystihnutá obrazom svorky hladných túlavých psov, ktorá so štekotom pobehuje po meste a útočí na zomierajúcich ľudí, ktorí sa už nevedia brániť) a zaobchádzajúci s ním akoby už zomrel (táto situácia je vystihnutá obrazom losovania o šaty umierajúceho). Netreba pripomínať, že tieto verše možno chápať ako proroctvo o umierajúcom Mesiášovi (por. Mt 27,35; Mk 15,24; Lk 23,34b), osobitne verš 17c hovoriaci o prebodnutých rukách a nohách (por. aj Iz 53,5).

Záverečné trojveršie (vv. 20-22) prvej časti žalmu, ktorá má charakter žalospevu, resp. prosebnej modlitby v smrteľnej úzkosti (v. 20 je súčasťou nášho responzóriového žalmu a veršami 21b-22 sme sa už zaoberali vyššie, preto tu uvedieme len znenie v. 21a: Chráň mi dušu pred kopijou (a) ... hebr. slovo chereb, ktoré je tu použité, znamená nielen kopiju, ale aj meč, príp. nôž), opakuje obrazy spojené s tromi v žalme spomenutými zvieratami, tentoraz ale v zmysle presvedčenia o Božej ochrane pred nepriateľmi, ktoré tie zvieratá symbolizujú.

Druhá časť žalmu začína (vv. 23-24, ktoré tvoria záverečnú slohu nášho responzóriového žalmu) chválospevom vďakyvzdania za záchranu. Božia chvála tu spočíva v prvom rade v rozprávaní žalmistu uprostred zhromaždenia svojich bratov vo viere o vlastnej záchrane, za ktorú vďačí jedine Bohu Izraela, a v následnej chvále Boha celým bohoslužobným zhromaždením, ktoré tvoria Jakubovi potomci. K bázni pred Pánom sú ale vyzvané „všetky pokolenia Izraelove“, zrejme nielen v priestore, ale aj v čase. Medzi tieto pokolenia Izraela sa zaraďujeme aj my, kresťania, nový vyvolený Boží ľud, Izrael podľa ducha, bez ohľadu na to, že starý Izrael podľa tela tento náš nárok neuznáva. Akoby pokračovaním vv. 23-24 je v. 26, myšlienkovo odlišný od vv. 25 a 27: Tebe patrí moja chvála vo veľkom zhromaždení a svoje sľuby splním pred tvárou tých, čo sa boja Pána. Žalmista tu má na mysli asi zvyk prinášať pri veľkých pútnických slávnostiach v Jeruzaleme (Sukot, Šavuot a Pesach) obety a votívne dary (ďakovné, darované na základe sľubu) v chráme.

Verše 25 a 27a prinášajú zvláštne odôvodnenie chvály Boha, ktoré vychádza z tzv. „teológie chudobných“ z doby po babylonskom vyhnanstve: Veď on nepohŕda ani neopovrhuje nešťastným chudákom, ani svoju tvár neodvracia od neho, lež vyslyší ho, keď volá k nemu. ... Chudobní sa najedia a budú nasýtení ... Táto „teológia chudobných“ (netreba ale zabúdať, že výraz „chudobní“, t.j. anawim, možno z hebrejčiny preložiť aj ako „pokorní“, nejde tu teda len o samotnú materiálnu chudobu, ale o istý duchovný stav, ktorý evanjelista Matúš vyjadril slovami „Blahoslavení chudobní v duchu“ – por. Mt 5,3) je aj pevnou súčasťou novozákonnej duchovnosti (por. napr. Máriin Magnifikat, Lk 1,46nn, osobitne v. 53a, ktorý je voľnou citáciou v. 27a nášho žalmu), veď náš Pán sa obracal predovšetkým na ľudí prostých a chudobných a založil Božie kráľovstvo pre všetkých ľudí, aj pre tých „chudobných od plota“ (por. Lk 14,23). Zdá sa, že v. 27bc (Pána budú chváliť tí, čo ho hľadajú: „Naveky nech žijú ich srdcia!“), osobitne záverečné zvolanie, v podstate želajúce večnú spásu tým, čo hľadajú Boha, prináša jeden z možných koncov tohto žalmu.

Ďalšie verše (vv. 28-32) možno považovať za prídavok k žalmu, keďže prinášajú zmenu literárnej formy žalmu: z chválospevu vďakyvzdania za záchranu zo smrteľného ohrozenia na všeobecný chválospev (hymnus), ktorý vyzýva k chvále Boha Izraela všetkých ľudí nielen z hľadiska priestoru (v. 28), ale aj času (v. 30-32), t.j. súčasné, budúce, ba aj minulé generácie: Pána budú spomínať a k nemu sa obrátia všetky zemské končiny, jemu sa budú klaňať všetky rodiny národov. Veď Pánovo je kráľovstvo, on panuje nad národmi. Jemu jedinému sa budú klaňať všetci, čo spia pod zemou; pred jeho tvárou padnú na zem všetci, čo zostupujú do prachu. Aj moja duša bude preňho žiť a jemu bude slúžiť moje potomstvo. Budúcim pokoleniam sa bude rozprávať o Pánovi a jeho spravodlivosť budú ohlasovať ľudu, ktorý sa narodí: „Toto urobil Pán“. O neskoršom vzniku týchto veršoch svedčí napr. zmienka o tom, že Pána majú chváliť, resp. klaňať sa mu, aj mŕtvi, resp. zosnulí ľudia. Najstaršie predstavy Izraela o osude zosnulých totiž nehlásali vieru vo večný život – na rozdiel od všeobecného presvedčenia pohanov, ktorí ale zase nehlásali vieru vo vzkriesenie mŕtvych. K dávnemu presvedčeniu Izraelitov patrilo, že mŕtvi nemôžu chváliť Pána (por. Ž 6,6; 30,10; atď.). Ale ani tento text nehlása priamo ani vieru vo večný život ani vo vzkriesenie mŕtvych, len vyjadruje akési presvedčenie, že osud človeka je v Božích rukách aj po smrti. V. 29 (Veď Pánovo je kráľovstvo, on panuje nad národmi) prináša ďalšie odôvodnenie pre chválu Pána (odlišné od toho, ktoré nachádzame vo vv. 25 a 27a, čo tiež môže svedčiť o neskoršom pridaní posledných veršov žalmu k jeho predchádzajúcemu textu), ktorým je Božia kráľovská moc nad celým svetom.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

https://biblehub.com/interlinear/psalms/22-1.htm; http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-22/

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/22; https://biblia.sk/citanie/bot/z/22; https://biblia.sk/citanie/sep/z/22

František Trstenský, Úvod do Knihy žalmov, Katolícka univerzita v Ružomberku, Ružomberok 2008

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 1-23, Don Bosco 2007

(Lk 19, 28-40) Ježiš išiel popredku a uberal sa do Jeruzalema. Keď sa priblížil k Betfage a Betánii pri hore, ktorá sa volá Olivová, poslal dvoch učeníkov so slovami: „Choďte do dediny, čo je pred vami. Len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom nikdy nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte! A keby sa vás niekto opýtal: ‚Prečo ho odväzujete?‘, poviete: ‚Pán ho potrebuje.‘“ Tí, ktorých poslal, odišli a našli všetko tak, ako im povedal. Keď osliatko odväzovali, povedali im jeho majitelia: „Prečo odväzujete osliatko?“ Oni povedali: „Pán ho potrebuje.“ Osliatko priviedli k Ježišovi, prehodili cezeň svoje plášte a posadili naň Ježiša. Ako šiel, prestierali na cestu svoje plášte. A keď sa už blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli, a volali: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!“ Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“

Ježišov vstup do Jeruzalema je chvíľa, na ktorú je čitateľ Lukášovho evanjelia vopred dlho pripravovaný, v podstate už od piatej kapitoly, kde sa v Lukášovom evanjeliu nachádza prvá zmienka o budúcom Ježišovom utrpení („No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v tých dňoch, sa budú postiť“ – Lk 5,35). Následne sa mnohokrát vyskytuje zmienka o cieli, ku ktorému Ježiš smeruje (Ježišov odchod k Otcovi), a ktorý je spojený s Jeruzalemom („Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ – Lk 9,31). Je to hlavná línia (leitmotív) celého Lukášovho evanjelia, akoby zlatá niť, ktorá sa v skrytosti vinie celým týmto evanjeliom. Celé Lukášovo evanjelium je vlastne zostavené ako Ježišova cesta od Otca na zem a zo zeme späť k Otcovi. Dnes sme konečne došli ku koncu Ježišovej cesty. Ale nejde len o Ježišovu cestu. Ide aj o cestu Ježišovho učeníka, ktorý sa vyberá na svoju duchovnú cestu do Božieho kráľovstva spolu s Ježišom. Aj naším duchovným cieľom je Jeruzalem. Prečo je tento Ježišov vjazd do Jeruzalema taký dôležitý?

Ježišov vstup do Jeruzalema má dve stránky. Na jednej strane je tu zástup veľkonočných pútnikov, ktorý Ježiša víta ako Mesiáša. Ide však viac-menej len o tých pútnikov, ktorí Ježiša sprevádzali už od Jericha, ide o „zástup Ježišových učeníkov“, nedá sa povedať, že by ho vítal celý Jeruzalem. Ale na druhej strane sú tu tí, ktorí sa snažia  Ježišov triumf zastaviť, prekaziť a napomínajú Ježišových učeníkov, lebo  odmietajú Ježišov mesiášsky nárok.

Lukášovo evanjelium je (na rozdiel od napr. Matúšovho evanjelia) napísané pre nežidovských čitateľov, preto sa Lukáš skôr vyhýba typicky židovským záležitostiam, ktoré by boli pre nežidovského čitateľa nezrozumiteľné, ale predsa sa v dnešnom úryvku nachádzajú odkazy na Starý Zákon, ktoré sú bez bližšieho vysvetlenia pre Nežida nepochopiteľné. Už samotné mesto Jeruzalem je symbolom, ktorý úzko súvisí s celou touto udalosťou. Jeruzalem je totiž Židmi považovaný za sídlo ich Boha, ktorý prebýva vo veľsvätyni jeruzalemského chrámu a Mesiáš má byť Božím zástupcom, Božím synom (nie v kresťanskom zmysle slova), Dávidovým potomkom, ktorý sa má opäť ujať vlády v tomto svätom meste, z ktorého Boh prostredníctvom svojho zástupcu, Dávidovho potomka, riadi svoj ľud.  Ak sa má teda do Jeruzalema, ktorý už dávno nie je sídlom kráľa a vládnu v ňom cudzí vládcovia, vrátiť dávidovský kráľ (pre Židov, zdá sa, nebolo podstatné, či bude môcť svoj pôvod od kráľa Dávida dosvedčiť aj historicky nespochybniteľným rodokmeňom, stačí že na ňom bude spočívať „Dávidov duch“), muselo to vzbudiť v ľude silné pohnutie. Zástup Ježišových učeníkov teda Ježiša víta ako Kráľa, prichádzajúceho ujať sa vlády v tomto svätom meste v mene samého Boha („Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom!“). Ježišovým nepriateľom, ktorí jeho mesiášsky, teda v podstate kráľovský titul neuznali, sa však takéto správanie nutne muselo javiť ako rúhanie sa Bohu.

S týmto „kráľovským rozmerom“ Ježišovho vstupu do Jeruzalema je úzko zviazaný aj príbeh týkajúci sa osliatka, „na ktorom nikdy nijaký človek nesedel“, na ktorom Ježiš vstupuje do Jeruzalema, a ktorý tvorí dôležitý prvok tohto rozprávania, prvok, ktorý sa nezasvätenému, nepoučenému človeku môže javiť skôr ako istý „rozprávkový prvok“. Tento symbol – Ježiš vstupujúci do Jeruzalema na osliatku, bol však pre Židov zrozumiteľný a veľmi významný. Motív osliatka pochádza z prorockej knihy proroka Zachariáša, z deviatej kapitoly (Zach 9,9: Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice“). Ide o to, že Ježiš prichádza do Jeruzalema nie ako ten, kto ho chce dobyť silou, ale ako ten, kto prichádza v pokoji a mieri, teda ako Knieža pokoja. Ježiš teda neprichádza na koni, ako dobyvateľ, ale pokorne, na osliatku. Je to teda veľmi dôležitý motív, ktorý ukazuje charakter Ježišovej vlády, vlády, ktorá sa prejavuje nie násilím, podrobením si ľudskej vôle nasilu, ale vlády nad ľudskými srdcami, ktoré sa dobrovoľne podrobujú Božej vláde v dôvere v jeho lásku a dobrotu. Ježiš je teda skutočným reprezentantom Boha, nielen niekým, kto svoju moc nad ľuďmi zaštiťuje odvolávaním sa na Božiu autoritu. Je to súčasne poučenie pre Ježišových učeníkov, že miesto v Božom kráľovstve nezískame ovládaním druhých, ale naopak, pokorou a službou.

Ďalším symbolom, ktorý sa nachádza v dnešnom texte, je Olivová hora. Zemepisné údaje v evanjeliách väčšinou majú iba čisto symbolický význam, nejde im o presné umiestnenie evanjeliových udalostí. Čitatelia Starého Zákona vedia, že Olivová hora nie je len taká obyčajná hora, že má v Starom Zákone svoj silný symbolický význam. Je to miesto úteku kráľa Dávida pred svojím synom Absolónom, ktorý sa nechal vyhlásiť za kráľa (por. 2Sam 15,30).

Olivová hora leží naproti chrámu a chrám z nej vidno ako na dlani. Z tejto hory sa Ježiš pozerá často na Jeruzalem, a pozerá sa naň so zármutkom v srdci, podobne ako kráľ Dávid, lebo sa cíti tiež týmto mestom odmietnutý. Dnes sa na tejto hore oproti chrámu nachádza malý kostolík s názvom Dominus flevit – „Ježiš zaplakal“ (opis Ježišovho plaču nad Jeruzalemom sa nachádza hneď po texte, ktorý sme dnes čítali v evanjeliu – por. Lk 19,41-44). Tento Ježišov plač však môžeme vzťahovať nielen na Ježišových súčasníkov či na židovský národ alebo na samotné mesto Jeruzalem, ktorého skazu Ježiš prorockým zrakom už vopred videl, ale môžeme ho vzťahovať na všetkých nás, na každého z nás, na celý svet, ba aj na Cirkev, lebo všetci viac alebo menej, prinajmenšom v istých obdobiach svojho života, odmietame Ježiša prijať ako svojho kráľa, ako Kráľa svojho srdca, ktorý po nás veľmi túži.

Na záver si povedzme ešte jedno vysvetlenie, týkajúce sa Ježišovho kráľovského titulu. Hoci my tento titul v súvislosti s Ježišom používame pre nedostatok iných výrazov, ktoré by vyjadrili Ježišovu moc a slávu, Ježiš v skutočnosti tento titul v hĺbke svojho srdca odmietal, ba dokonca odmietal aj titul Mesiáša, ktorý je u Židov rovnocenný s titulom kráľa. To neznamená, že by Ježiš nebol naozaj kráľom alebo Mesiášom, ale bol ním v úplne inom zmysle, ako tieto tituly chápeme či už my, alebo samotní Židia. Oba tieto tituly sú totiž zaťažené našimi ľudskými predstavami moci, ktorá je v úplnom protiklade s tým, ako Ježiš chápal a používal svoju moc. Najlepším spôsobom, ako pochopiť Ježišovu kráľovskú moc a jeho mesiášsky titul, je rozjímať nad jeho umučením a smrťou. Ku tomu máme príležitosť aj túto nedeľu pri počúvaní Lukášových pašií, ktorými sa však v tejto biblickej katechéze nebudeme zaoberať, keďže na to na tomto priestore nie je dosť miesta a presahuje to rámec týchto krátkych biblických katechéz.

 Spracované podľa: Mireia Ryšková, Vjezd Ježíše Krista do Jeruzaléma, Ranní slovo, Čro – Vltava, 04.04.2004, http://www.rozhlas.cz/nabozenstvi/rannislovo/_zprava/488640