Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Iz 50, 4-7) Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.

 

Kvetnou (Palmovou) nedeľou sa začína tzv. Svätý alebo Veľký týždeň. Ten nám postupne v liturgických sláveniach približuje udalosti, v ktorých sa nám postupne zjavuje obraz Ježiša Krista ako dlho a túžobne očakávaného Kráľa Izraela. Tento obraz nám však Starý Zákon postupne načrtával v mnohých textoch Starého Zákona. Židia Ježišovej doby (vrátane Ježišových učeníkov) však tieto texty nedokázali správne čítať, a preto napokon svojho kráľa zabili. Aj my sme schopní tieto texty správne pochopiť, samozrejme odhliadnuc od nevyhnutného pôsobenia Ducha Svätého, len preto, že sa už na Kristovi viditeľne naplnili v udalostiach Veľkého Týždňa. Jeden z textov Starého Zákona, zásadných pre pochopenie Ježišovej kráľovskej hodnosti, nám prináša aj dnešné prvé čítanie, ktoré je vo všetkých troch rokoch nedeľného liturgického textu na Kvetnú nedeľu rovnaké.

Ide o úryvok z tzv. tretej Piesne o Božom služobníkovi (Iz 50,4-11) z Knihy proroka Izaiáša (pochádzajúcu však od tzv. Druho-Izaiáša). Tento text sme už v inej verzii (v rozsahu veršov 5-9b) počúvali nedávno v prvom čítaní 29. cezročnej nedele roku B, takže sme sa ním už aj na tejto „stránke“ zaoberali. Avšak nič nebráni tomu, aby sme sa nad týmto textom zamysleli nanovo, vezmúc do úvahy aj iné pohľady, a hlavne sa zamerali na utrpenie Ježiša Krista, keďže dnes je tento úryvok prípravou na počúvanie pašií (v tomto roku podľa Lukáša).

Hoci prorok možno opisuje svoje vlastné utrpenie, resp. všeobecný osud zbožného človeka, ktorý si za svoju vernosť Bohu od ľudí vyslúži len pohŕdanie a často aj prenasledovanie a útlak, ba nie zriedka aj smrť, predsa možno podľa starobylej tradície Cirkvi v tomto texte vidieť aj priame proroctvo o budúcom utrpení Mesiáša.

To, čo vedie Božieho služobníka, ktorým je aj samotný Mesiáš, k prijatiu utrpenia, nie je však len vernosť nejakým vlastným pravidlám, svojmu vlastnému svedomiu či presvedčeniu alebo neosobnému morálnemu zákonu, ale priama poslušnosť Bohu, Božiemu slovu, ktoré Boží služobník vníma vo svojom vnútri. Svoje utrpenie teda chápe ako spôsob priamej komunikácie s Bohom, nielen ako neosobný následok svojej vernosti pravde, ktorú spoznáva vo svojom svedomí. Svoje utrpenie však prijíma nielen ako niečo, čo je medzi ním a Bohom, ale vie, že to má následok aj na jeho okolie. Do jeho utrpenia sú tajomne zapojení aj mnohí iní, ktorí v jeho utrpení nachádzajú posilnenie pre svoj vlastný zbožný život. Boží služobník tak pokorným prijatím utrpenia z Božích rúk ukazuje ďalším učeníkom, čo znamená byť Božím služobníkom a skutočným „učeníkom“ Božieho Slova, ktorý si každé ráno „otvára ucho“ pred Bohom, aby mohol plniť Božiu vôľu, a aby mohol „milým slovom posilniť unaveného“. Aj Ježiš nám svojím vlastným pokorným prijatím utrpenia v poslušnosti Božej vôli ukazuje, čo znamená byť skutočným učeníkom (a následne aj dedičom) Božieho kráľovstva.

Utrpenie Božieho služobníka má teda zásadný význam aj pre iných, hoci v tomto texte sa priamo nehovorí o zástupnej obeti, ktorú má Mesiáš priniesť za hriechy ľudí (myšlienka zástupnej obete je obsiahnutá hlavne vo Štvrtej piesni o Pánovom služobníkovi, ktorú budeme počuť na Veľký Piatok: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie“ – por. Iz 53,7). Dnešný úryvok z tretej piesne o Božom služobníkovi sa zameriava hlavne na to, aby sme vnímali vnútorné prežívanie Krista, ktorý poslušne a dobrovoľne na seba prijíma utrpenie z Otcových rúk, a to nie až pri svojej poprave či v Getsemanskej záhrade alebo pri Poslednej večeri so svojimi učeníkmi, ale dávno predtým. Preto aj kráľovský hold, ktorý mu dnes vzdávajú jeho učeníci pri jeho vjazde na osliatku do Jeruzalema, prijíma už v jasnej predtuche svojho prichádzajúceho utrpenia, ktorým naplno zjaví, čo to znamená byť kráľom Božieho kráľovstva.

V tretej piesni o Božom služobníkovi môžeme vidieť aj prorocké videnie budúceho Ježišovho bičovania a tŕním korunovania, spojeného s posmechom z jeho kráľovského titulu, ale aj jeho nespravodlivého odsúdenia, ktoré bude takisto spojené s prejavmi opovrhnutia voči nemu: Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. Je to teda naozaj vhodný úvod do počúvania pašií.

 

Zdroje:

Josef Hrbata, Setba a žeň, 2. díl, Meditace liturgického roku B, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1996

Karel Flossman, Liturgický rok A, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1995

 

 

(Lk 19, 28-40) Ježiš išiel popredku a uberal sa do Jeruzalema. Keď sa priblížil k Betfage a Betánii pri hore, ktorá sa volá Olivová, poslal dvoch učeníkov so slovami: „Choďte do dediny, čo je pred vami. Len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom nikdy nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte! A keby sa vás niekto opýtal: ‚Prečo ho odväzujete?‘, poviete: ‚Pán ho potrebuje.‘“ Tí, ktorých poslal, odišli a našli všetko tak, ako im povedal. Keď osliatko odväzovali, povedali im jeho majitelia: „Prečo odväzujete osliatko?“ Oni povedali: „Pán ho potrebuje.“ Osliatko priviedli k Ježišovi, prehodili cezeň svoje plášte a posadili naň Ježiša. Ako šiel, prestierali na cestu svoje plášte. A keď sa už blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli, a volali: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!“ Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“

 

Ježišov vstup do Jeruzalema je chvíľa, na ktorú je čitateľ Lukášovho evanjelia vopred dlho pripravovaný, v podstate už od piatej kapitoly, kde sa v Lukášovom evanjeliu nachádza prvá zmienka o budúcom Ježišovom utrpení (No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v tých dňoch, sa budú postiť“ – Lk 5,35). Následne sa mnohokrát vyskytuje zmienka o cieli, ku ktorému Ježiš smeruje (Ježišov odchod k Otcovi), a ktorý je spojený s Jeruzalemom („Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ – Lk 9,31). Je to hlavná línia (leitmotív) celého Lukášovho evanjelia, akoby zlatá niť, ktorá sa v skrytosti vinie celým týmto evanjeliom. Celé Lukášovo evanjelium je vlastne zostavené ako Ježišova cesta od Otca na zem a zo zeme späť k Otcovi. Dnes sme konečne došli ku koncu Ježišovej cesty. Ale nejde len o Ježišovu cestu. Ide aj o cestu Ježišovho učeníka, ktorý sa vyberá na svoju duchovnú cestu do Božieho kráľovstva spolu s Ježišom. Aj naším duchovným cieľom je Jeruzalem. Prečo je tento Ježišov vjazd do Jeruzalema taký dôležitý?

Ježišov vstup do Jeruzalema má dve stránky. Na jednej strane je tu zástup veľkonočných pútnikov, ktorý Ježiša víta ako Mesiáša. Ide však viac-menej len o tých pútnikov, ktorí Ježiša sprevádzali už od Jericha, ide o „zástup Ježišových učeníkov“, nedá sa povedať, že by ho vítal celý Jeruzalem. Ale na druhej strane sú tu tí, ktorí sa snažia  Ježišov triumf zastaviť, prekaziť a napomínajú Ježišových učeníkov, lebo  odmietajú Ježišov mesiášsky nárok.

Lukášovo evanjelium je (na rozdiel od napr. Matúšovho evanjelia) napísané pre nežidovských čitateľov, preto sa Lukáš skôr vyhýba typicky židovským záležitostiam, ktoré by boli pre nežidovského čitateľa nezrozumiteľné, ale predsa sa v dnešnom úryvku nachádzajú odkazy na Starý Zákon, ktoré sú bez bližšieho vysvetlenia pre Nežida nepochopiteľné. Už samotné mesto Jeruzalem je symbolom, ktorý úzko súvisí s celou touto udalosťou. Jeruzalem je totiž Židmi považovaný za sídlo ich Boha, ktorý prebýva vo veľsvätyni jeruzalemského chrámu a Mesiáš má byť Božím zástupcom, Božím synom (nie v kresťanskom zmysle slova), Dávidovým potomkom, ktorý sa má opäť ujať vlády v tomto svätom meste, z ktorého Boh prostredníctvom svojho zástupcu, Dávidovho potomka, riadi svoj ľud.  Ak sa má teda do Jeruzalema, ktorý už dávno nie je sídlom kráľa a vládnu v ňom cudzí vládcovia, vrátiť dávidovský kráľ (pre Židov, zdá sa, nebolo podstatné, či bude môcť svoj pôvod od kráľa Dávida dosvedčiť aj historicky nespochybniteľným rodokmeňom, stačí že na ňom bude spočívať „Dávidov duch“), muselo to vzbudiť v ľude silné pohnutie. Zástup Ježišových učeníkov teda Ježiša víta ako Kráľa, prichádzajúceho ujať sa vlády v tomto svätom meste v mene samého Boha („Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom!“). Ježišovým nepriateľom, ktorí jeho mesiášsky, teda v podstate kráľovský titul neuznali, sa však takéto správanie nutne muselo javiť ako rúhanie sa Bohu.

S týmto „kráľovským rozmerom“ Ježišovho vstupu do Jeruzalema je úzko zviazaný aj príbeh týkajúci sa osliatka, „na ktorom nikdy nijaký človek nesedel“, na ktorom Ježiš vstupuje do Jeruzalema, a ktorý tvorí dôležitý prvok tohto rozprávania, prvok, ktorý sa nezasvätenému, nepoučenému človeku môže javiť skôr ako istý „rozprávkový prvok“. Tento symbol – Ježiš vstupujúci do Jeruzalema na osliatku, bol však pre Židov zrozumiteľný a veľmi významný. Motív osliatka pochádza z prorockej knihy proroka Zachariáša, z deviatej kapitoly (Zach 9,9: Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice“). Ide o to, že Ježiš prichádza do Jeruzalema nie ako ten, kto ho chce dobyť silou, ale ako ten, kto prichádza v pokoji a mieri, teda ako Knieža pokoja. Ježiš teda neprichádza na koni, ako dobyvateľ, ale pokorne, na osliatku. Je to teda veľmi dôležitý motív, ktorý ukazuje charakter Ježišovej vlády, vlády, ktorá sa prejavuje nie násilím, podrobením si ľudskej vôle nasilu, ale vlády nad ľudskými srdcami, ktoré sa dobrovoľne podrobujú Božej vláde v dôvere v jeho lásku a dobrotu. Ježiš je teda skutočným reprezentantom Boha, nielen niekým, kto svoju moc nad ľuďmi zaštiťuje odvolávaním sa na Božiu autoritu. Je to súčasne poučenie pre Ježišových učeníkov, že miesto v Božom kráľovstve nezískame ovládaním druhých, ale naopak, pokorou a službou.

Ďalším symbolom, ktorý sa nachádza v dnešnom texte, je Olivová hora. Zemepisné údaje v evanjeliách väčšinou majú iba čisto symbolický význam, nejde im o presné umiestnenie evanjeliových udalostí. Čitatelia Starého Zákona vedia, že Olivová hora nie je len taká obyčajná hora, že má v Starom Zákone svoj silný symbolický význam. Je to miesto úteku kráľa Dávida pred svojím synom Absolónom, ktorý sa nechal vyhlásiť za kráľa (por. 2Sam 15,30).

Olivová hora leží naproti chrámu a chrám z nej vidno ako na dlani. Z tejto hory sa Ježiš pozerá často na Jeruzalem, a pozerá sa naň so zármutkom v srdci, podobne ako kráľ Dávid, lebo sa cíti tiež týmto mestom odmietnutý. Dnes sa na tejto hore oproti chrámu nachádza malý kostolík s názvom Dominus flevit – „Ježiš zaplakal“ (opis Ježišovho plaču nad Jeruzalemom sa nachádza hneď po texte, ktorý sme dnes čítali v evanjeliu – por. Lk 19,41-44). Tento Ježišov plač však môžeme vzťahovať nielen na Ježišových súčasníkov či na židovský národ alebo na samotné mesto Jeruzalem, ktorého skazu Ježiš prorockým zrakom už vopred videl, ale môžeme ho vzťahovať na všetkých nás, na každého z nás, na celý svet, ba aj na Cirkev, lebo všetci viac alebo menej, prinajmenšom v istých obdobiach svojho života, odmietame Ježiša prijať ako svojho kráľa, ako Kráľa svojho srdca, ktorý po nás veľmi túži.

Na záver si povedzme ešte jedno vysvetlenie, týkajúce sa Ježišovho kráľovského titulu. Hoci my tento titul v súvislosti s Ježišom používame pre nedostatok iných výrazov, ktoré by vyjadrili Ježišovu moc a slávu, Ježiš v skutočnosti tento titul v hĺbke svojho srdca odmietal, ba dokonca odmietal aj titul Mesiáša, ktorý je u Židov rovnocenný s titulom kráľa. To neznamená, že by Ježiš nebol naozaj kráľom alebo Mesiášom, ale bol ním v úplne inom zmysle, ako tieto tituly chápeme či už my, alebo samotní Židia. Oba tieto tituly sú totiž zaťažené našimi ľudskými predstavami moci, ktorá je v úplnom protiklade s tým, ako Ježiš chápal a používal svoju moc. Najlepším spôsobom, ako pochopiť Ježišovu kráľovskú moc a jeho mesiášsky titul, je rozjímať nad jeho umučením a smrťou. Ku tomu máme príležitosť aj túto nedeľu pri počúvaní Lukášových pašií, ktorými sa však v tejto biblickej katechéze nebudeme zaoberať, keďže na to na tomto priestore nie je dosť miesta a presahuje to rámec týchto krátkych biblických katechéz.

 

 Spracované podľa: Mireia Ryšková, Vjezd Ježíše Krista do Jeruzaléma, Ranní slovo, Čro – Vltava, 04.04.2004, http://www.rozhlas.cz/nabozenstvi/rannislovo/_zprava/488640