Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(1 Kr 17, 17-24) Ochorel syn ženy, panej domu. Choroba sa natoľko zhoršila, že napokon už ani nedýchal. Vtedy povedala Eliášovi: „Čo som ti urobila, muž Boží? Prišiel si mi pripomenúť moje neprávosti a usmrtiť môjho syna?“ Eliáš jej povedal: „Daj mi svojho syna!“ Vzal jej ho z lona, odniesol do hornej izby, v ktorej býval, uložil ho na svoje lôžko a takto volal k Pánovi: „Pane, môj Bože, chceš postihnúť nešťastím aj túto vdovu, u ktorej bývam, že necháš umrieť jej syna?“ Potom sa tri razy vystrel na chlapca a vzýval Pána: „Pane, môj Bože, prosím ťa, nech sa vráti duša tohto chlapca do jeho tela!“ Pán vyslyšal Eliášovu prosbu. Duša chlapca sa vrátila do jeho tela a ožil. Eliáš vzal chlapca, zniesol ho z hornej izby dolu do prízemia a odovzdal ho matke so slovami: „Pozri, tvoj syn žije!“ Tu žena povedala Eliášovi: „Teraz viem, že si muž Boží a že Pánovo slovo v tvojich ústach je pravdivé.“

 

Dnešné prvé čítanie opisuje známu udalosť z pestrého života proroka Eliáša: vzkriesenie syna pohanskej vdovy zo Sarepty. Ide o prvé „vzkriesenie z mŕtvych“, ktoré je zaznamenané vo Svätom Písme. Treba si však uvedomiť, že nejde o skutočné „zmŕtvychvstanie“, teda o úplné prekonanie moci smrti a vstup do nového večného života ako pri Kristovom vzkriesení z mŕtvych, ale len o návrat späť do tohto smrteľného života na znamenie Božej moci nad smrťou. Celý úryvok je zrozumiteľnejší vtedy, ak sa pozrieme aj na jeho biblický kontext.

Knihy kráľov, z ktorých tento úryvok pochádza, ukazujú na historickom pozadí dejín kráľov dvoch kráľovstiev pôvodne jedného Dávidovho kráľovstva neustály zápas židovského monoteizmu, viery v jediného pravého Boha, s pohanstvom, teda polyteizmom okolitých mocnejších národov, ktorému izraelskí králi, a podľa ich príkladu aj ľud, neustále podliehali. Boh požehnáva a chráni izraelský a judský národ, ak jeho králi spolu s ľudom zavrhujú modlárstvo a pohanské kultové miesta, ak sú verní zmluve s Jahvem, ak počúvajú posolstvo prorokov a konajú bohoslužby iba v jeruzalemskom chráme. V prípade nevery a odpadu od monoteizmu ich Boh tresce rôznymi pohromami a vojenskými porážkami. Králi severného Izraelského kráľovstva sa jednoznačne odsudzujú, lebo všetci do jedného konali či už zakázané bohoslužby v Beteli (vo svätyni, ktorá mala nahradiť bohoslužbu v jeruzalemskom chráme), teda udržiavali Jeroboamov falošný kult Jahveho (Jeroboam bol zakladateľ moc dávidovskej dynastie odmietajúceho severného kráľovstva Izraela, ku ktorému sa pridalo desať severných izraelských kmeňov), alebo sa priamo oddali modloslužbe, ako napríklad aj kráľ Achab, počas ktorého vlády pôsobil prorok Eliáš. Achab pod vplyvom svojej pohanskej manželky Jezabel postavil v hlavnom meste severného kráľovstva Izraela, v Samárii, pohanský chrám zasvätený Bálovi (v podstate ide o symbol diabla), v ktorom sa konajú aj krvavé ľudské obety. Do tohto odporného obrazu krutej a nemravnej pohanskej bohoslužby vstupuje Eliáš (jeho meno znamená Jahve je môj Boh) s Božím posolstvom pre Achaba a jeho kráľovstvo. Eliáš predpovedá Achabovi a celej krajine trest za ich dôveru v Bála, ktorý je považovaný za Pána dažďa a dobrej úrody: krajinu postihne dlhotrvajúce sucho. Sucho však môže kedykoľvek prestať, a kráľ dobre vie, ako sa to môže stať – ak odstráni modloslužbu Bálovi a opäť podrobí seba aj národ Izraela Jahvemu. Kráľ však odmietne Eliášovo proroctvo a tak musí Eliáš utiecť mimo jeho dosahu. Eliáš si však nezachraňuje svoj život zo zbabelosti, ale na priamy Pánov rozkaz, keďže Pán s ním mal ešte veľké plány v boji proti Bálovi.  Potom, ako nastalo v Achabovej krajine sucho, Boh posiela Eliáša do mestečka Sarepta (jeho meno je odvodené asi od akadského slova carapu, čo znamená farbiť, kvôli farbeniu látok, najmä purpuru) medzi veľkými fenickými mestami Týrom a Sidonom (dodnes jestvujúcimi), teda na čisto pohanské územie (dnes sa mestečko nazýva Sarafand, leží na území Libanonu, a je to významná archeologická lokalita, ukazujú sa tu aj zvyšky tzv. Eliášovho chrámu). Dôvodom tohto Eliášovho odchodu z Izraela do „exilu“ okrem odchodu z Achabovho dosahu bola aj Božia snaha ukázať Izraelitom, že aj mnohí pohania si viac vážia Jahveho než samotný vyvolený národ. Vdova zo Sarepty, o ktorej Jahve hovorí Eliášovi, že jej „prikázal, aby ho živila“, už určite počula o Eliášovom Bohu, o mocnom Bohu Izraela Jahvem, ale jej viera ešte kolísala medzi vierou v neho a v Bála. Eliáša očividne považovala za Božieho posla (teda vlastne anjela), a preto sa napriek vlastnej núdzi ujala jeho obživy, za čo dostala bohatú odmenu – zaistenie trvalého prísunu potravy v čase hladu, ako to opisuje 17. kapitola Prvej knihy kráľov.

Príbeh s vdovou zo Sarepty sa tu nekončí, naopak, Jahve vystavuje ju aj Eliáša novej, ešte ťažšej skúške viery, a to najmä v záujme Eliášovho duchovného výcviku na záverečný rozhodujúci boj s Bálovými kňazmi na vrchu Karmel. Nečakaná smrť syna tejto vdovy je však súčasne obrazom celkového stavu pohanského sveta, ktorý je odsúdený na smrť, lebo Bál nie je ten, ktorý dáva život, naopak, prináša svojim uctievačom smrť. Eliáš musí svojou vierou priviesť túto pohanskú ženu, ktorej viera v Jahveho je ešte nedokonalá, a vo veľkom trápení vo svojej viere zakolísala, k obnoveniu a upevneniu jej dôvery v Jahveho ako Darcu života a Pána nad smrťou. Sám však musí najprv osvedčiť svoju vieru, keď prosí Pána o vzkriesenie chlapca. Eliáš musí naplno uveriť v moc Božiu a v moc modlitby. Obstál aj v tejto skúške. Zázrak vzkriesenia syna vdovy zo Sarepty bol súčasne posilnením Eliášovej viery, že tak ako Boh môže vrátiť život mŕtvemu človeku, tak môže oživiť aj svoj ľud, ktorý modloslužbou Bálovi prepadol duchovnej smrti. Znamením toho je obrátenie pohanky, ktorej vyznanie viery je vrcholnou scénou kapitoly.

Celá stať sa túto nedeľu uvádza hlavne kvôli jej súvisu s dnešným evanjeliom, kde Ježiš – ako nový Eliáš, ale predsa oveľa mocnejší, konajúci suverénne zo svojej vlastnej moci – urobí presne taký istý zázrak, čo evanjelista zdôrazňuje aj opakovaním slovného spojenia zo starozákonného príbehu: vrátil ho”, resp. odovzdal, jeho matke”.

 

Spracované podľa: Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské naklad., Kostelní Vydří 1998

 

 

(Lk 7, 11-17) Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.

 

Úryvok dnešného evanjelia nadväzuje na evanjelium minulej nedele o pohanskom stotníkovi, ktorý prosil o uzdravenie svojho „na smrť“ chorého sluhu. Udalosť vzkriesenia syna naimskej vdovy pokračuje v myšlienke obsiahnutej v evanjeliu minulej nedele ohľadne Ježišovej moci nad tajomnými negatívnymi silami v živote človeka, akými sú choroba alebo smrť. Dnešná perikopa (úryvok z Biblie) je však nielen pokračovaním, ale aj stupňovaním toho, čo hovorí úsek o uzdravení stotníkovho sluhu (Lk 7, 2-10). Tam bol uzdravený umierajúci, tu vzkriesený mŕtvy, tam išlo iba o služobníka, tu o jediného syna vdovy a teda jej živiteľa. V tomto príbehu je teda ešte viac ako v predošlom podčiarknutá sila Ježišovej moci, ale aj jeho milosrdenstvo (vdova viac potrebovala svojho syna ako stotník svojho sluhu). V prvom prípade figuruje stotníkova viera, na ktorej je Ježišovo konanie do istej miery závislé, v dnešnom úryvku jedná už Ježiš sám, bez vonkajšej žiadosti.

Obe tieto udalosti však smerujú k vyvrcholeniu, ktoré je obsiahnuté v úryvku Lk 7,18-23, a teda pripravujú pôdu pre odpoveď na otázku Jánovým učeníkom ohľadne Ježišovho skutočného poslania od Boha. Úryvok Lk 7,18-23 totiž vysvetľuje zmysel Ježišových zázrakov, lebo ich odhaľuje ako mesiášske znamenia, ktoré mali presvedčiť Jána Krstiteľa a jeho učeníkov, a teda istú časť izraelskej veriacej pospolitosti, že v prípade Ježiša z Nazaretu majú do činenia so skutočným, Izraelom stáročia očakávaným, Mesiášom: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“ Tento úryvok však nebude obsahom evanjelia budúcej nedele, lebo je v nedeľnom lekcionári preskočený, vzhľadom na to, že sa už nachádza – hoci v podaní iného evanjelistu, konkrétne Mt 11,2-6 – v nedeľnom čítaní v inom liturgickom roku (konkrétne na tretiu adventnú nedeľu roku A) a zostavovatelia nedeľných čítaní tie state evanjelií, ktoré by sa opakovali, museli z trojročného zoznamu nedeľných čítaní vynechať, keďže nie je z časových dôvodov možné v rámci trojročného cyklu nedeľných čítaní prečítať všetky štyri evanjeliá vcelku.

Dnešné evanjelium úzko súvisí aj s dnešným prvým čítaním z Prvej knihy kráľov. Rozprávanie evanjelia je zreteľne vystavané podľa vzoru starozákonného textu. Na hlbšie pochopenie oboch textov je potrebné uviesť niektoré poznámky o názoroch Izraelitov: život bol pokladaný za dar Boží, za vec jednoznačne dobrú a teda za prejav Božej priazne. Smrť (ovdovenie, strata syna) potom za prejav Božej nepriazne, prípadne za Boží trest. Preto ten, komu sa viedlo zle, sa mohol pokladať za človeka opusteného Bohom, a ​​jeho viera mohla kolísať. To je dobre vidieť v knihe Jób, kde je ale nakoniec táto jednoduchá matematika odplaty odmietnutá.

Spomínali sme, že v tomto príbehu sa osobitne prejavuje Ježišovo milosrdenstvo voči ľudskej biede. Ježišovo dojatie nad slzami matky je samo osebe pre nás úžasným posolstvom: hovorí nám, že Boh je napriek našej hriešnosti, ktorej je telesná smrť podľa Biblie dôsledkom, dojatý naším osudom, že jeho milosrdné vnútro nie je necitlivé k našej úbohej situácii, v ktorej sa stretáva na jednej strane nekonečná túžba po živote a na druhej tragická nevyhnutnosť smrti, predchádzaná chorobami a všetkými možnými ľudskými biedami. Sloveso použité Lukášom k označeniu Ježišovho dojatia zodpovedá hebrejskému rahamim(útroby, zvlášť srdce). Tento pojem v Starom Zákone – používaný aj pre opis Božích pocitov – označuje silné rozrušenie, ktoré zasahuje človeka v najhlbšom vnútri, a prejavuje sa aj fyzickým spôsobom. Na Ježišovi sa takto viditeľným spôsobom prejavuje súcit samotného Otca k úbohým, ktorým je určené evanjelium spásy. Božie milosrdenstvo s ľudskou biedou je osobitným znakom Lukášovho evanjelia.

Úryvok evanjelia končí zvolaním ľudu, v ktorom vyjadrujú svoju vieru v Ježiša ako skutočného proroka, čo síce nezodpovedá plnej pravde o Ježišovej identite, napriek tomu táto viera ľudu je pravde o Ježišovi oveľa bližšia ako posudok náboženských vzdelancov tej doby o Ježišovi. V tomto úryvku však nejde v prvom rade o proklamáciu viery v Ježiša, ale skôr o proklamáciu radosti zo spásy, ktorú Ježiš svetu prináša.

 

Spracované podľa: G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karm. nakl. Kost. Vydří 2003