(2 Sam 12, 7-10. 13) Nátan povedal Dávidovi: „Toto hovorí Pán, Boh Izraela: Ja som ťa pomazal za kráľa nad Izraelom, ja som ťa vytrhol zo Saulovej ruky. Dal som ti dom tvojho pána a ženy tvojho pána do tvojho lona. Dal som ti dom Izraela i Júdu a ak je to málo, pridám ti ešte oveľa viac. Prečo si teda pohrdol Pánovým slovom a urobil si, čo sa mu nepáči? Hetejčana Uriáša si zabil mečom a jeho manželku si si vzal za ženu; zavraždil si ho mečom Ammonových synov. Preto už nikdy neodstúpi meč od tvojho domu, lebo si mnou opovrhol a vzal si si manželku Hetejčana Uriáša za ženu.“ Dávid povedal Nátanovi: „Zhrešil som proti Pánovi.“ Nátan riekol Dávidovi: „Aj Pán ti odpustil hriech; nezomrieš.“

Dávidovým hriechom týkajúcim sa Betsabe a jej manžela Uriáša a jeho ničivými následkami na budúci osud dávidovskej dynastie („preto už nikdy neodstúpi meč od tvojho domu“), ktoré sa prejavili ešte počas Dávidovho života (Absolónova vzbura proti Dávidovi), sa zaoberá 10 kapitol druhej z tzv. Samuelových kníh (2Sam 11 – 20). V dnešnom úryvku sa však stretávame len s krátkym, ale myšlienkovo veľmi bohatým úryvkom z tohto obsiahleho textu.

Ku kráľovi Dávidovi prichádza prorok Nátan, aby mu v Božom mene vyčítal jeho hriech cudzoložstva a vraždy. Dávidov hriech je o to väčší, že ho spáchal potom, ako ho Pán zahrnul mocou, slávou a cťou, ako ho zachránil pred smrťou, ktorá mu hrozila od kráľa Šaula. To všetko Nátan Dávidovi pripomenul. Dávidov hriech bol teda nielen akousi slabosťou, ale bol pohrdnutím Božou priazňou a Božím slovom, lebo Dávid zabudol na Božie prísľuby a na dôvod svojho vzostupu k moci a sláve – zabudol na Božie vyvolenie, správal sa, akoby svoju moc a slávu získal sám od seba. A najhoršie bolo, že Dávid svojím hriešnym konaním a zabudnutím na Pána ohrozil Božie plány s Izraelom, ba s celým ľudstvom. Božie prisľúbenia by takto vyšli úplne nazmar.

Boží rozsudok nad Dávidom však nie je neodvolateľný. Dávid si spomenul na Božie milosrdenstvo a preto uznáva svoju vinu a chce robiť skutočné pokánie. Dávidovo vyznanie viny, jeho modlitba ľútosti, má len dve slová, prvým je určitý gramatický tvar slova hrešiť v hebrejčine, a druhým je meno Pánovo (Jahve), v slovenskom preklade: „Zhrešil som proti Pánovi.“  V týchto dvoch slovách sa však skrýva premena Dávidovho srdca a pochopenie veľkosti svojho hriechu, ale ešte viac Pánovho milosrdenstva, ktoré umožňuje pokánie. Ak by Boh bol len spravodlivý, Dávid by nemal šancu na odpustenie. Šancou pre nás je len Božie milosrdenstvo.

Božie milosrdenstvo sa však neprejavilo len v odpustení Dávidovi, v prijatí jeho ľútosti, ale aj v samotnom vyvolaní citu pokánia, ľútosti nad svojimi hriechmi a potreby zmeniť svoj život a obnoviť svoj vzťah k Bohu. Dávid sa už totiž v tej dobe príliš zaplietol do lží a nevernosti, stratil orientáciu v tom, čo je skutočná pravda. Jeho hriech s Betsabe a následná vražda jej manžela nebol ani tak príčinou jeho duchovného úpadku, ako skôr jeho následkom. Potom, ako s pomocou Boha vybojoval svoje boje s nepriateľmi, začal si užívať svoju neobmedzenú moc, ktorá v ňom vyvolala pocit neohrozenosti a falošného bezpečia, čo využil jeho najväčší nepriateľ, diabol, ktorý ho zviedol k náboženskej povrchnosti, k zabudnutiu na Pána a následne aj k morálnemu pádu (Dávidov duchovný stav v tej dobe pripomína situáciu dnešnej post-kresťanskej spoločnosti na Západe, avšak Dávidova reakcia na Božie napomenutie je zatiaľ odlišná od reakcie dnešného človeka, ktorý sa cíti imúnny voči následkom svojho povyšovania sa nad Boha a svojho nerešpektovania Božieho prirodzeného zákona).

Dnešný úryvok preto predchádza známa Nátanova historka (podobenstvo) o ovečke chudobného človeka, o ktorú ho obral bezcitný boháč (2Sam 12,1-4). Boh sa touto historkou snaží priviesť Dávida k pokániu. Nátan neprichádza kráľa v prvom rade odsudzovať a zvolávať na neho Božieho tresty, ale priviesť ho k uznaniu svojej viny a k následnej zmene srdca. Touto historkou sa snaží v kráľovi vyvolať najlepšie stránky jeho srdca, jeho cit pre spravodlivosť. Vedie Dávida akoby za ruku, aby sa cez túto historku objektívne pozrel na zlobu svojho hriechu. Odvážne ho vedie k tomu, aby sa pozrel do svojho vnútra a spoznal pravdu o sebe samom: „Ty si ten muž!“ (2Sam 12,7), ktorý je hoden smrti. Dávid sa v tej chvíli musel cítiť nahý pred Bohom ako Adam po svojom hriechu (Gn 3,10) a preto vyznáva: „Zhrešil som proti Pánovi.“ Nátanov majstrovský príhovor k Dávidovi, ktorým ho priviedol k pokániu a uznaniu svojej viny (z ktorého však v dnešnom úryvku máme len jeho záver), pripomína Izaiášovu reč proti Izraelu o Božej vinici (Iz 5,1-7), ktorý je takisto snahou priviesť Izrael k pokániu. V oboch týchto prorockých rečiach vidíme teda nielen nepochopiteľné Božie milosrdenstvo voči hriešnikovi, ale aj nutnosť uvedomiť si Božie dobrodenia v našom živote ako nevyhnutnú podmienku pokánia. Preto dnes spytovanie svedomie nechápeme len ako suché porovnávanie svojich životných prejavov (myšlienok, slov, skutkov) s nejakým umelým morálnym „metrom“ (spovedným zrkadlom) vypracovaným nejakým vyškoleným odborníkom na morálku, ale ako rozhovor s Bohom, teda modlitbu, pri ktorej si v prvom rade pripomíname Božie dobrodenia, ktoré dostávame každý deň, a porovnávame s nimi svoju životnú odpoveď na Božiu lásku.

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce (7), Karmelitánské nakladatelství, Kost. Vydří 2003

Josef Hrbata, Cestou domů (Meditace liturg. roku C), Karmelitánské nakladatelstí Kostelní Vydří, 1997

(Ž 32, 1-2. 5. 7. 11) Blažený, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od hriechu. Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta a v ktorého mysli niet podvodu. R. Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu. R. Ty si moje útočište, ochrániš ma pred súžením; zahrnieš ma radosťou zo spásy. R. Radujte sa, spravodliví, Pánovi a plesajte, jasajte všetci, čo máte srdce úprimné. Refrén: Odpusť mi, Pane, vinu môjho hriechu.

Ž 32 (o prvej knihe Žaltára pozri katechézu na 13. nedeľu cez rok B) zaradila kresťanská tradícia medzi tzv. „kajúce žalmy“ ako „druhý kajúci žalm“ (niečo o tejto malej „zbierke“ žalmov pozri v katechéze na žalm 10. nedele cez rok B). Podľa tohto zaradenia žalmu (pochádzajúceho z kresťanskej duchovnosti) dáva tomuto žalmu názov aj český biblista Mons. J. Hrbata: „Kajúci žalm vo forme ďakovnej piesne za odpustenie hriechov“.

Oficiálny slovenský katolícky preklad (vydal SSV 1955; žalmy preložil Dr. Mikuláš Stanislav, člen Biblickej komisie pri SSV v tej dobe; a SSV 1980 – Slovenská liturgická komisia, preklad upravený na základe latinskej Neovulgáty) dáva tomuto žalmu názov: „Blažený, komu Pán odpustil neprávosť“. Evanjelický preklad (Tranoscius 1979, reedicía 2015) vyjadruje obsah a charakter tohto žalmu názvom „Radosť z odpustenia hriechov“; A. Botek (Dobrá kniha Trnava, štvrté opravené vydanie 2015) „Vyznanie oslobodzuje od hriechu“.

Už aj tieto rozličné názvy žalmu nám dávajú tušiť, že literárnym štýlom tohto žalmu nebude len individuálny žalospev (resp. nárek), ale aj vďakyvzdanie, ba dokonca blahoslavenstvo. Hebrejský (masoretský) text dáva žalmu názov L´David. Maskil (výraz maskil možno preložiť aj ako „poučná pieseň“ či múdroslovný žalm – ide o ďalší literárny druh, ktorý v žalme nachádzame; náš katolícky preklad tento nadpis prekladá ako Dávidova poučná pieseň; k výrazu maskil pozri katechézu k žalmu na 18. cezročnú nedeľu v roku B).

Výrazom maskil je v masoretskom texte označených 13 žalmov: Ž 32, 42, 44, 45, 52-55, 74, 78, 88, 89 a 142. Ide popri mizmor-žalmoch (58 žalmov), michtam-žalmoch (6 žalmov), tehilla-žalmoch, šír-žalmoch (13 žalmov) a jednom šiggaion-žalme (nárek, ide o Ž 7) o ďalší žalmový literárny druh. Z čisto gramatického hľadiska je výraz maskil činným príčastím mužského rodu istej formy hebrejského slovesa לכש (ide o spoluhlásky S, K a L, resp. sin, kaf a lamed), ktoré môže mať, v závislosti od kontextu (a od doplnenia koreňa tohto slova samohláskami), zvyčajne tieto tri významy: 1. rozumieť alebo chápať, príp. mať vnuknutie; 2. urobiť niekoho múdrym, alebo chápavým; a 3. mať úspech, niečo úspešne zavŕšiť. Septuaginta toto sloveso prekladá zvyčajne dvoma variantmi slova συνεσις (synesis), ktoré sa zvyknú prekladať ako s porozumením alebo z porozumenia.

Ak by sme vychádzali z viacerých významov hebrejského slovesa לכש, tak výraz maskil môže označovať buď charakter žalmu (t.j. múdroslovný), alebo jeho kvalitu (t.j. dobre skomponovaný), alebo môže vyjadrovať obsah žalmu v zmysle meditácie a uvažovania nad tajomstvami viery, príp. môže označovať náročnosť hudobného prevedenia tohto žalmu (išlo by teda „len“ o hudobnú značku), alebo napokon môže tento výraz označovať náročnosť duchovného procesu, ktorý viedol ku skomponovaniu tohto žalmu z hľadiska poznania, ktoré prináša, ako napr.: po utrpení, ktoré opisuje žalmista, sa prechádza do radosti a chvály. Latinská Vulgáta hebrejský grécky nadpis žalmu prekladá ako Ipsi David intellectus (zvykne sa prekladať ako „porozumenie samotného Dávida“ o istej veci, čo možno vysvetliť ako „žalm, ktorý opisuje isté veci – zrejme duchovné, zvlášť týkajúce sa samotného Boha – z Dávidovho uhlu pohľadu či na základe jeho duchovnej skúsenosti s Bohom“).

Rabínske a patristické komentáre prinášajú aj ďalšie, zväčša duchovné výklady výrazu maskil.

Pokiaľ ide o Dávidovo meno v nadpise žalmu (hebrejské, ako aj grécke nadpisy žalmov sú neskoršieho pôvodu, a nie sú považované za „inšpirované texty“), k tomuto problému pozri katechézy k žalmom 16. a 17. nedele cez rok B a k žalmu na vianočnú omšu počas dňa (resp. cez deň).

Žalm má spolu so spomínaným nadpisom iba 11 veršov (nadpis možno označiť ako v. 1a), ktoré možno rozdeliť do 6 strof po jednom alebo dvoch veršoch (1 verš má len tretia strofa, ide o v. 5).

Užitočnejšie je ale asi rozdelenie podľa jednotlivých štýlov, ktoré sa v žalme nachádzajú. Prvé dva verše sú blahoslavenstvami, ďalšie tri (vv. 3-5) možno označiť ako „nárek“, nasleduje najdlhšia časť žalmu, múdroslovné poučenie (vv. 6-10), a žalm končí výzvou k radosti a chvále (plesaniu), zrejme k vďakyvzdaniu za odpustenie hriechov (v. 11). Iní komentári ale vzhľadom na rozsiahlu múdroslovnú časť považujú žalm v prvom rade za didaktický, a rozdeľujú ho na dve časti vzhľadom na hebrejskú rytmiku: vv. 1-7 a 8-11, ktoré majú v hebrejčine odlišný rytmus,  pričom druhá časť je Božou odpoveďou na volanie žalmistu v prvej časti.

Celý žalm môžeme chápať ako svedectvo omilosteného hriešnika pred zhromaždením veriacich (napr. pri nejakej bližšie neurčenej, napr. kajúcej bohoslužbe) o Božom milosrdenstve voči kajúcim hriešnikom.

Toto svedectvo (aj náš responzóriový) sa začína dvojitým blahoslavenstvom (vv. 1b-2) – výkrikom radosti nad darom odpustenia hriechov, ale aj nad životom s čistým svedomím, resp. nad darom čistého svedomia.

Toto počiatočné radostné zvolanie vystrieda v žalme najprv nie všeobecná „múdroslovná úvaha“ o hriechu a odpustení, ale osobné svedectvo obráteného človeka, ktoré má formu náreku (vv. 3-5) nad vlastnou ľudskou biedou, a to nad tým najhorším druhom ľudskej biedy, ktorým je hriech (v tomto opise žalmistovho duchovného utrpenia, ktoré mu spôsobil hriech, môžeme vidieť predobraz utrpenia Krista, ktorý na seba vzal naše hriechy, a preto bola jeho „duša smutná až na smrť“ – por. Mt 26,38).

Spomínaný obrátený človek (pravzorom takého obráteného hriešnika je kráľ Dávid) opisuje svoju veľmi trápnu situáciu vo svedomí, keď nemal odvahu vyznať Bohu svoje hriechy a radšej mlčal (por. v. 5), aby sa vyhol zahanbeniu z vyznania svojich ťažkých vín, ktorých sa dopustil. Boli to ale hrozné vnútorné muky, ktoré opisuje dojímavými obrazmi. Chradli mu kosti ako vo vysušujúcej horúčke, vnútorná páľava akoby vysušila jeho životnú silu, jeho smútok neprestával (por. vv. 3-4). Hriešnik cítil ako naňho vo vnútri jeho svedomia dolieha Božia ruka, a uvedomoval si, že Boh nie je ľahostajný voči zlu, ktoré spáchalo jeho stvorenie, pretože On je strážcom spravodlivosti a pravdy. Keď už hriešnik nemohol vzdorovať, rozhodol sa, že vyzná svoju vinu odvážnym vyhlásením, ktoré pripomína odvahu márnotratného syna z Ježišovho podobenstva (por. Lk 15,18). Povedal totiž s úprimným srdcom: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.” Je to málo slov, ale rodia sa z hĺbky svedomia usvedčeného z hriechu; Boh ihneď odpovedá veľkodušným odpustením (por. Ž 32, 5).

Zo záveru tohto osobného svedectva (z v. 5: A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu) je v podobe prosby o odpustenie vytvorený aj refrén nášho responzóriového žalmu: Odpusť mi, Pane, vinu môjho hriechu.

Až po tomto silnom osobnom svedectve nasleduje v žalme „múdroslovná úvaha“ (vv. 6-10), ktorá ale nie je v prvom rade moralistickým poučovaním o vine a treste (taký charakter má len jeden riadok z v. 10, ktorý ani nie je súčasťou nášho responzóriového žalmu: Bezbožného stíhajú  mnohé strasti), ale je opäť radostne ladenou výzvou k dôvere v Boha (v. 6): A preto každý nábožný bude sa modliť k tebe v čase tiesne. A záplavy veľkých vôd sa k nemu nepriblížia, doplnenou akousi modlitbou dôvery vo v. 7, ktorou sa žalmista obracia priamo na Boha: Ty si moje útočište, ochrániš ma pred súžením, zahrnieš ma radosťou zo spásy.

Po tejto modlitbe a múdroslovných výrokoch povzbudzujúcich k dôvere v Boha (preto aj tento žalm možno po obsahovej stránke zaradiť medzi tzv. „žalmy dôvery“) v akejkoľvek životnej situácii, aj v situácii hriechu, nasleduje Boží výrok (akoby odpoveď na predchádzajúcu modlitbu), obsahujúci prísľub Božej ochrany tým, ktorí sa vo všetkom spoliehajú na Pána, t.j. tým, ktorí dôverujú Pánovi – keďže ale chýba vyjadrenie, ktoré uvádza priamy Boží výrok: „hovorí Pán“, ide asi len o nepriamy Boží výrok, t.j. o vnútorné poznanie žalmistu o Božej vôli, ktoré vychádza z jeho vnútornej skúsenosti s Bohom: Dám ti múdrosť a poučím ťa o ceste, ktorou máš kráčať; poradím ti a budem ťa mať stále na očiach.

Táto múdroslovná časť žalmu pokračuje veršom 9, ktorý možno chápať ako výzvu k hriešnikom, aby sa nebáli dôverovať Pánovi; žalmista v tejto výzve používa akési staroveké orientálne prirovnanie hriešnika k spurnému ťažnému zvieraťu, ktoré sa bráni „skroteniu“, ale práve táto obrana akejsi nespútanej „slobody“ či „voľnosti“ znemožňuje hriešnikovi, odmietajúcemu „uzdu“ Božích zákonov, nájsť skutočnú „radosť zo spásy“: Nebuďte ako žrebce či mulice, ktoré nemajú rozum. Keď im chceš vložiť uzdu a zubadlo, nepodídu k tebe.

Zložito vystavaná múdroslovná časť žalmu (v skutočnosti je dosť zložitá celá skladba žalmu, v ktorom sa striedajú nielen rôzne literárne štýly a hovorcovia – keďže žalmista necháva vo v. 8 prehovoriť aj samého Boha –, ale aj spôsob reči žalmistu, ktorý prechádza od výkrikov radosti a spomienok na vlastné obrátenie k priamej reči k sebe samému vo v. 5 – Povedal som si: Vyznám Pánovi svoju neprávosť“ – ako aj k priamej reči k Bohu vo vv. 6 a 7: „Preto každý nábožný bude sa modliť k tebe ... Ty si moje útočište ...“ – a napokon k ironicky znejúcemu osloveniu svojich poslucháčov najprv vo v. 9: „Nebuďte ako žrebce či mulice“ ... a potom vo v. 11: „Radujte sa spravodliví v Pánovi“) končí akýmsi zhrnutím náuky o dvoch rozdielnych postojoch k Bohu: o postoji nedôvery a postoji dôvery v Boha. Prvú časť tohto zhrnutia vo v. 10 sme si už uviedli vyššie (ide o  odsúdenie „bezbožných“, teda tých, ktorí nehľadajú oporu u Pána, a teda ani jeho odpustenie a milosrdenstvo), druhá časť tohto verša povzbudzuje k dôvere v Pána: no dúfajúcich v Pána obklopí milosrdenstvo. 

Žalm končí hymnicky ladeným veršom 11 (končí sa ním aj náš reponzóriový žalm), ktorý je jasavým vyjadrením vďačnosti Bohu za dar odpustenia hriechov. Práve na základe tohto verša, ktorý je výrazným vrcholom žalmu, niektorí komentátori usudzujú, že hlavným cieľom žalmu, ako aj jeho ústredným literárnym štýlom, je vďakyvzdávanie (išlo by teda prvotne o hymnus vďakyvzdania, pričom ostatné literárne štýly by boli podriadené tomuto hlavnému cieľu žalmu). Žalmista ale nechce tento hymnus vďaky spievať sám, ale vyzýva aj ostatných, ktorí zakúsili ten istý dar odpustenia svojich hriechov od Boha, aby sa radovali, tešili a jasali z tohto daru, ako aj z Božieho milosrdenstva ako podstatnej Božej vlastnosti, ktorú môžu najlepšie zakúsiť práve kajúci hriešnici, t.j. ľudia „úprimného srdca“.

Tento žalm, resp. jeho prvé dva verše (dvojité blahorečenie tých, ktorí dosiahli odpustenie hriechov, ktoré je prirovnané k vyslobodeniu) cituje sv. Pavol v Liste Rimanom, keď píše o pravých potomkoch Abraháma: Veď aj Dávid blahoslaví človeka, ktorému Boh počíta spravodlivosť bez skutkov: Blahoslavení ti, ktorým sa odpustili neprávosti a sú oslobodení od hriechov. Blahoslavený človek, ktorému Pán hriech nepripočíta (Rim 4,6-8).

V súvislosti s použitím tohto žalmu u sv. Pavla pri jeho výklade prevratného – a Židmi Pavlovej (aj Ježišovej) doby nepochopeného – pojmu „spravodlivosti bez skutkov (podľa Zákona)“ je zaujímavé všimnúť si na tomto žalme zmenu (v židovskom myslení) v chápaní mechanizmu odpustenia hriechu. Zatiaľ čo v starších biblických knihách sa zdôrazňuje spojenie viny, resp. hriechu, a trestu ako v podstate nevyhnutného nástroja očistenia hriešnika od hriechu (ide o tzv. teóriu retribúcie, t.j. nápravu spravodlivosti formou náhrady či odčinenia spôsobenej škody), v tomto žalme sa toto spojenie ani nespomína, ale tento mechanizmus je nahradený spojením hriechu a odpustenia. Boh odpúšťa naše hriechy aj bez vynáhrady, či zadosťučinenia za narušenú spravodlivosť (Židia tej doby mohli v tejto „vynáhrade“ vidieť Mojžišom prikázané obety za hriechy). To iste neznamená, že by k takému narušeniu nedošlo, alebo že by spravodlivosť nemusela byť nastolená nejakou vynáhradou (v tom, že sa tu taká vynáhrada nespomína, môžeme vidieť už akoby predobraz Kristovho zadosťučinenia za naše hriechy), alebo že by po hriechu nenasledoval „trest“, pod ktorým ale možno v žalme vidieť práve muky zlého svedomia, opisované v žalme, pričom tu ale trest nezohráva úlohu „zadosťučinenia“ za hriechy, ktoré prichádza až po odpustení, ale skôr ako nástroj pokánia a obrátenia, ktorým Boh privádza hriešnika k prosbe o odpustenie hriechov a k náprave života. Hriech má teda trest sám v sebe, a tým najhorším trestom sú práve výčitky svedomia a vnútorná nespokojnosť, ktorú hriešnik pre svoje hriechy zakusuje. Hriech je hlavne duchovné zlo, a toto zlo spôsobuje tomu, kto ho pácha, hlavne duchovné muky, ktoré nie sú o nič ľahšie ako telesná bolesť. Tieto duchovné muky na tomto svete môže prežívať ale len človek, ktorý ešte v sebe nezabil svedomie a zodpovednosť za svoje skutky pred Bohom. Bezbožník, ktorý tieto muky na tomto svete nedokáže prežívať, lebo má už mŕtve a necitlivé svedomie (napriek tomu, že Boh sa snaží jeho svedomie neustále prebudiť napr. aj telesnou bolesťou či svetským nezdarom), bude ale tieto muky prežívať po celú večnosť. 

Práve kvôli utrpeniu Mesiáša, ktoré sa v tomto žalme skryte nachádza, bol tento žalm kresťanskými komentátormi zaradený medzi sedem tzv. kajúcich žalmov.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/32-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/32; https://biblia.sk/citanie/sep/z/32; https://biblia.sk/citanie/bot/z/32  

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-32/;  https://dku.abuba.sk/node/1474

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 19. mája 2004

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

(Lk 7, 36-50 a 8,1-3 – tento odsek vynecháme) Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“

Úryvok dnešného evanjelia (Kajúca a Ježiša milujúca žena) sa nachádza jedine u Lukáša, hoci v iných evanjeliách nachádzame podobné scény pomazania Ježišových nôh (Lk, Jn) alebo hlavy (Mt, Mk) nejakou ženou (Pomazanie v Betánii: Mk 14,3-9 a Mt 26,6-13 umiestňujú túto scénu do domu Šimona Malomocného a Jn 12,1-8 odhaľuje aj identitu ženy: Mária, Lazárova sestra). Lukášov úryvok sa od ostatných evanjelistov odlišuje najmä tým, že ho nedáva do súvisu s Ježišovým Umučením, ale aj tým, že jedine táto žena je označená ako „hriešnica“ (nemuselo ísť o prostitutku, mohla byť napr. ženou mýtnika, lebo vina muža padala na celú rodinu, v každom prípade bola zámožná, ak vlastnila alabastrovú nádobu s drahým voňavým olejom – vzdanie sa svojho bohatstva v prospech Ježiša ukazuje, že sa vzdáva dovtedajšieho cieľa svojho života a nachádza ho v Bohu).

Lukáš v tomto príbehu nadväzuje zrejme na Ježišove slová v Lk 7,34 (téma hostiny a spásy), kde v reakcii na predchádzajúce stretnutie s poslami Jána Krstiteľa, ktorý sa pýtali na Ježišovo mesiášstvo, a v následnej reakcii na neveru v neho zo strany farizejov a zákonníkov, hovorí: Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoríte: „Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ Cieľom Lukáša v tomto príbehu je ukázať, že spásu získajú skôr kajúci hriešnici než nábožní ľudia spoliehajúci sa v otázke svojej spásy na svoje dobré skutky.

Táto hostina mala akýsi verejný charakter, ako to bolo v tej dobe zvykom, hoci za stolom mohli sedieť iba pozvaní význační hostia, ale ktokoľvek mohol prísť a počúvať ich rozhovor, len sa do neho nemal miešať. Tieto hostiny boli príležitosťou na teologickú diskusiu a poslucháči mohli počúvať a učiť sa rôzne výklady Zákona.

Žena pristúpila k Ježišovým nohám zozadu, čo jasne naznačuje orientálny zvyk nie sadať si, ale „ľahnúť si“ k nízkemu stolíku s jedlom na zem na nejaký rozprestretý koberček alebo vankúš. To, čo nasledovalo, bolo pre Ježišových spolustolovníkov pohoršlivé nie preto, čo žena robila (akoby sa to mohlo zdať nám v dnešnej kultúre presýtenej sexom, v ktorej má táto scéna skoro až erotický, teda „neslušný“ podtón), ale kvôli jej identite.

Ježiš na to, aby pochopil, čo si myslí jeho hostiteľ o tejto žene, nemusel nutne vedieť čítať myšlienky, stačilo sa pozrieť na tvár jeho hostiteľa a prejav nevôle, ktorý sa na jeho tvári zračil, odhaľoval jeho myšlienky. Ježiš sa však nesnaží svojho hostiteľa v prvom rade odsúdiť či zahanbiť, ale ponúknuť mu spásu a ukázať mu, že táto žena napriek tomu, čo si o nej hostiteľ myslí, je k spáse bližšie ako on sám, ktorý sa považuje za zbožného.

Príbeh, ktorý Ježiš hovorí, vlastne ani nie je skutočným podobenstvom, je len poučným rabínskym príbehom, lebo mu chýba prvok prekvapenia či nepravdepodobnosti vzhľadom na reálny život, ako to zvyčajne v podobenstvách býva vzhľadom na to, že majú upozorniť na logiku Božieho kráľovstva, ktorá je iná ako vypočítavá a sebecká logika tohto sveta. Príbeh, ktorý Ježiš rozpráva, je možný, hoci iste v bežnom živote zriedkavý a otázka, na ktorú sa Ježiš pýta (kto bude viac milovať ...), je zdôvodniteľná aj bežnou logikou tohto sveta.

Ježiš následne logický výsledok tohto „podobenstva“ (vidíme tu podobnosť medzi evanjeliom a prvým čítaním, kde prorok Nátan priviedol podobným príbehom – podobenstvom o ovečke chudobného človeka – kráľa Dávida k uznaniu svojej viny a k obráteniu) vzťahuje na situáciu svojho hostiteľa a vznáša proti nemu trojaké obvinenie: neponúkol mu umytie nôh, nepobozkal ho na privítanie, nepomazal mu hlavu olejom, hoci to bola jeho povinnosť ako hostiteľa. On, vzdelaný teológ, nespoznal v Ježišovi svojho Mesiáša, ale hriešnica, ktorou tento farizej pohŕdal, spoznala v Ježišovi toho, kto jej môže sprostredkovať odpustenie hriechov a spásu.

Záverečné slová dnešného úryvku sú suverénnym prejavom Ježišovej božskej moci odpúšťať hriechy, sprevádzaným údivom prítomných nad jeho konaním, ktoré je buď konaním blázna – na čo Ježiš nevyzeral – alebo pyšného a arogantného človeka, ktorý si osobuje božskú moc – čo sa Židom zdalo byť najpravdepodobnejším vysvetlením Ježišovho konania napriek tomu, že sa Ježiš ako pyšný a arogantný nejavil – alebo je Ježišovo konanie prejavom Mesiáša s božskou mocou, čo však Židia nedokázali prijať, ale tým odmietli prijať spásu.

zdroj: P.G. Müller, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 3, Evangelium sv. Lukáše, Karm. nakl. Kost. Vydří 1998