Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(2 Sam 12, 7-10. 13) Nátan povedal Dávidovi: „Toto hovorí Pán, Boh Izraela: Ja som ťa pomazal za kráľa nad Izraelom, ja som ťa vytrhol zo Saulovej ruky. Dal som ti dom tvojho pána a ženy tvojho pána do tvojho lona. Dal som ti dom Izraela i Júdu a ak je to málo, pridám ti ešte oveľa viac. Prečo si teda pohrdol Pánovým slovom a urobil si, čo sa mu nepáči? Hetejčana Uriáša si zabil mečom a jeho manželku si si vzal za ženu; zavraždil si ho mečom Ammonových synov. Preto už nikdy neodstúpi meč od tvojho domu, lebo si mnou opovrhol a vzal si si manželku Hetejčana Uriáša za ženu.“ Dávid povedal Nátanovi: „Zhrešil som proti Pánovi.“ Nátan riekol Dávidovi: „Aj Pán ti odpustil hriech; nezomrieš.“

 

Dávidovým hriechom týkajúcim sa Betsabe a jej manžela Uriáša a jeho ničivými následkami na budúci osud dávidovskej dynastie („preto už nikdy neodstúpi meč od tvojho domu“), ktoré sa prejavili ešte počas Dávidovho života (Absolónova vzbura proti Dávidovi), sa zaoberá 10 kapitol druhej z tzv. Samuelových kníh (2Sam 11 – 20). V dnešnom úryvku sa však stretávame len s krátkym, ale myšlienkovo veľmi bohatým úryvkom z tohto obsiahleho textu.

Ku kráľovi Dávidovi prichádza prorok Nátan, aby mu v Božom mene vyčítal jeho hriech cudzoložstva a vraždy. Dávidov hriech je o to väčší, že ho spáchal potom, ako ho Pán zahrnul mocou, slávou a cťou, ako ho zachránil pred smrťou, ktorá mu hrozila od kráľa Šaula. To všetko Nátan Dávidovi pripomenul. Dávidov hriech bol teda nielen akousi slabosťou, ale bol pohrdnutím Božou priazňou a Božím slovom, lebo Dávid zabudol na Božie prísľuby a na dôvod svojho vzostupu k moci a sláve – zabudol na Božie vyvolenie, správal sa, akoby svoju moc a slávu získal sám od seba. A najhoršie bolo, že Dávid svojím hriešnym konaním a zabudnutím na Pána ohrozil Božie plány s Izraelom, ba s celým ľudstvom. Božie prisľúbenia by takto vyšli úplne nazmar.

Boží rozsudok nad Dávidom však nie je neodvolateľný. Dávid si spomenul na Božie milosrdenstvo a preto uznáva svoju vinu a chce robiť skutočné pokánie. Dávidovo vyznanie viny, jeho modlitba ľútosti, má len dve slová, prvým je určitý gramatický tvar slova hrešiť v hebrejčine, a druhým je meno Pánovo (Jahve), v slovenskom preklade: „Zhrešil som proti Pánovi.“  V týchto dvoch slovách sa však skrýva premena Dávidovho srdca a pochopenie veľkosti svojho hriechu, ale ešte viac Pánovho milosrdenstva, ktoré umožňuje pokánie. Ak by Boh bol len spravodlivý, Dávid by nemal šancu na odpustenie. Šancou pre nás je len Božie milosrdenstvo.

Božie milosrdenstvo sa však neprejavilo len v odpustení Dávidovi, v prijatí jeho ľútosti, ale aj v samotnom vyvolaní citu pokánia, ľútosti nad svojimi hriechmi a potreby zmeniť svoj život a obnoviť svoj vzťah k Bohu. Dávid sa už totiž v tej dobe príliš zaplietol do lží a nevernosti, stratil orientáciu v tom, čo je skutočná pravda. Jeho hriech s Betsabe a následná vražda jej manžela nebol ani tak príčinou jeho duchovného úpadku, ako skôr jeho následkom. Potom, ako s pomocou Boha vybojoval svoje boje s nepriateľmi, začal si užívať svoju neobmedzenú moc, ktorá v ňom vyvolala pocit neohrozenosti a falošného bezpečia, čo využil jeho najväčší nepriateľ, diabol, ktorý ho zviedol k náboženskej povrchnosti, k zabudnutiu na Pána a následne aj k morálnemu pádu (Dávidov duchovný stav v tej dobe pripomína situáciu dnešnej post-kresťanskej spoločnosti na Západe, avšak Dávidova reakcia na Božie napomenutie je zatiaľ odlišná od reakcie dnešného človeka, ktorý sa cíti imúnny voči následkom svojho povyšovania sa nad Boha a svojho nerešpektovania Božieho prirodzeného zákona).

Dnešný úryvok preto predchádza známa Nátanova historka (podobenstvo) o ovečke chudobného človeka, o ktorú ho obral bezcitný boháč (2Sam 12,1-4). Boh sa touto historkou snaží priviesť Dávida k pokániu. Nátan neprichádza kráľa v prvom rade odsudzovať a zvolávať na neho Božieho tresty, ale priviesť ho k uznaniu svojej viny a k následnej zmene srdca. Touto historkou sa snaží v kráľovi vyvolať najlepšie stránky jeho srdca, jeho cit pre spravodlivosť. Vedie Dávida akoby za ruku, aby sa cez túto historku objektívne pozrel na zlobu svojho hriechu. Odvážne ho vedie k tomu, aby sa pozrel do svojho vnútra a spoznal pravdu o sebe samom: „Ty si ten muž!“ (2Sam 12,7), ktorý je hoden smrti. Dávid sa v tej chvíli musel cítiť nahý pred Bohom ako Adam po svojom hriechu (Gn 3,10) a preto vyznáva: „Zhrešil som proti Pánovi.“ Nátanov majstrovský príhovor k Dávidovi, ktorým ho priviedol k pokániu a uznaniu svojej viny (z ktorého však v dnešnom úryvku máme len jeho záver), pripomína Izaiášovu reč proti Izraelu o Božej vinici (Iz 5,1-7), ktorý je takisto snahou priviesť Izrael k pokániu. V oboch týchto prorockých rečiach vidíme teda nielen nepochopiteľné Božie milosrdenstvo voči hriešnikovi, ale aj nutnosť uvedomiť si Božie dobrodenia v našom živote ako nevyhnutnú podmienku pokánia. Preto dnes spytovanie svedomie nechápeme len ako suché porovnávanie svojich životných prejavov (myšlienok, slov, skutkov) s nejakým umelým morálnym „metrom“ (spovedným zrkadlom) vypracovaným nejakým vyškoleným odborníkom na morálku, ale ako rozhovor s Bohom, teda modlitbu, pri ktorej si v prvom rade pripomíname Božie dobrodenia, ktoré dostávame každý deň, a porovnávame s nimi svoju životnú odpoveď na Božiu lásku.

 

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce (7), Karmelitánské nakladatelství, Kost. Vydří 2003

Josef Hrbata, Cestou domů (Meditace liturg. roku C), Karmelitánské nakladatelstí Kostelní Vydří, 1997

 

 

(Lk 7, 36-50 a 8,1-3 – tento odsek vynecháme) Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“

 

Úryvok dnešného evanjelia (Kajúca a Ježiša milujúca žena) sa nachádza jedine u Lukáša, hoci v iných evanjeliách nachádzame podobné scény pomazania Ježišových nôh (Lk, Jn) alebo hlavy (Mt, Mk) nejakou ženou (Pomazanie v Betánii: Mk 14,3-9 a Mt 26,6-13 umiestňujú túto scénu do domu Šimona Malomocného a Jn 12,1-8 odhaľuje aj identitu ženy: Mária, Lazárova sestra). Lukášov úryvok sa od ostatných evanjelistov odlišuje najmä tým, že ho nedáva do súvisu s Ježišovým Umučením, ale aj tým, že jedine táto žena je označená ako „hriešnica“ (nemuselo ísť o prostitutku, mohla byť napr. ženou mýtnika, lebo vina muža padala na celú rodinu, v každom prípade bola zámožná, ak vlastnila alabastrovú nádobu s drahým voňavým olejom – vzdanie sa svojho bohatstva v prospech Ježiša ukazuje, že sa vzdáva dovtedajšieho cieľa svojho života a nachádza ho v Bohu).

Lukáš v tomto príbehu nadväzuje zrejme na Ježišove slová v Lk 7,34 (téma hostiny a spásy), kde v reakcii na predchádzajúce stretnutie s poslami Jána Krstiteľa, ktorý sa pýtali na Ježišovo mesiášstvo, a v následnej reakcii na neveru v neho zo strany farizejov a zákonníkov, hovorí: Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoríte: „Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ Cieľom Lukáša v tomto príbehu je ukázať, že spásu získajú skôr kajúci hriešnici než nábožní ľudia spoliehajúci sa v otázke svojej spásy na svoje dobré skutky.

Táto hostina mala akýsi verejný charakter, ako to bolo v tej dobe zvykom, hoci za stolom mohli sedieť iba pozvaní význační hostia, ale ktokoľvek mohol prísť a počúvať ich rozhovor, len sa do neho nemal miešať. Tieto hostiny boli príležitosťou na teologickú diskusiu a poslucháči mohli počúvať a učiť sa rôzne výklady Zákona.

Žena pristúpila k Ježišovým nohám zozadu, čo jasne naznačuje orientálny zvyk nie sadať si, ale „ľahnúť si“ k nízkemu stolíku s jedlom na zem na nejaký rozprestretý koberček alebo vankúš. To, čo nasledovalo, bolo pre Ježišových spolustolovníkov pohoršlivé nie preto, čo žena robila (akoby sa to mohlo zdať nám v dnešnej kultúre presýtenej sexom, v ktorej má táto scéna skoro až erotický, teda „neslušný“ podtón), ale kvôli jej identite.

Ježiš na to, aby pochopil, čo si myslí jeho hostiteľ o tejto žene, nemusel nutne vedieť čítať myšlienky, stačilo sa pozrieť na tvár jeho hostiteľa a prejav nevôle, ktorý sa na jeho tvári zračil, odhaľoval jeho myšlienky. Ježiš sa však nesnaží svojho hostiteľa v prvom rade odsúdiť či zahanbiť, ale ponúknuť mu spásu a ukázať mu, že táto žena napriek tomu, čo si o nej hostiteľ myslí, je k spáse bližšie ako on sám, ktorý sa považuje za zbožného.

Príbeh, ktorý Ježiš hovorí, vlastne ani nie je skutočným podobenstvom, je len poučným rabínskym príbehom, lebo mu chýba prvok prekvapenia či nepravdepodobnosti vzhľadom na reálny život, ako to zvyčajne v podobenstvách býva vzhľadom na to, že majú upozorniť na logiku Božieho kráľovstva, ktorá je iná ako vypočítavá a sebecká logika tohto sveta. Príbeh, ktorý Ježiš rozpráva, je možný, hoci iste v bežnom živote zriedkavý a otázka, na ktorú sa Ježiš pýta (kto bude viac milovať ...), je zdôvodniteľná aj bežnou logikou tohto sveta.

Ježiš následne logický výsledok tohto „podobenstva“ (vidíme tu podobnosť medzi evanjeliom a prvým čítaním, kde prorok Nátan priviedol podobným príbehom – podobenstvom o ovečke chudobného človeka – kráľa Dávida k uznaniu svojej viny a k obráteniu) vzťahuje na situáciu svojho hostiteľa a vznáša proti nemu trojaké obvinenie: neponúkol mu umytie nôh, nepobozkal ho na privítanie, nepomazal mu hlavu olejom, hoci to bola jeho povinnosť ako hostiteľa. On, vzdelaný teológ, nespoznal v Ježišovi svojho Mesiáša, ale hriešnica, ktorou tento farizej pohŕdal, spoznala v Ježišovi toho, kto jej môže sprostredkovať odpustenie hriechov a spásu.

Záverečné slová dnešného úryvku sú suverénnym prejavom Ježišovej božskej moci odpúšťať hriechy, sprevádzaným údivom prítomných nad jeho konaním, ktoré je buď konaním blázna – na čo Ježiš nevyzeral – alebo pyšného a arogantného človeka, ktorý si osobuje božskú moc – čo sa Židom zdalo byť najpravdepodobnejším vysvetlením Ježišovho konania napriek tomu, že sa Ježiš ako pyšný a arogantný nejavil – alebo je Ježišovo konanie prejavom Mesiáša s božskou mocou, čo však Židia nedokázali prijať, ale tým odmietli prijať spásu.

 

zdroj: P.G. Müller, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 3, Evangelium sv. Lukáše, Karm. nakl. Kost. Vydří 1998