Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Zach 12, 10-11; 13, 1) Toto hovorí Pán: „Na Dávidov dom a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosti a pokorných prosieb a budú hľadieť na mňa. A nad tým, ktorého prebodli, budú nariekať, ako sa narieka nad jediným synom, a žialiť nad ním, ako sa žiali nad prvorodeným. V ten deň bude v Jeruzaleme veľký nárek, podobný náreku v Adadremmone na mageddskej pláni. V ten deň bude otvorený prameň pre Dávidov dom a obyvateľov Jeruzalema na očistenie od hriechov a od nečistoty.“

 

Prvé nedeľné čítanie v cezročnom období je podľa smerníc omšového lekcionára (kniha textov Sv. Písma určených na čítanie v liturgii) vyberané z textov Starého Zákona v prvom rade vo vzťahu k hlavným témam obsiahnutým v príslušnom nedeľnom evanjeliu (a súčasne tak, aby sa v priebehu trojročného cyklu nedeľného lekcionára prečítali najvýraznejšie úryvky zo všetkých biblických kníh). Dnešné prvé čítanie nadväzuje preto na Ježišovu predpoveď svojho umučenia v Jeruzaleme, ktoré však bude znamenať záchranu pre Jeruzalem. Pod Jeruzalemom máme vidieť hlavne Cirkev ako „duchovný Jeruzalem“, v ktorom prebývajú všetci tí, ktorí sú vykúpení Kristovou krvou.

Kniha proroka Zachariáša (bol súčasníkom proroka Aggea a spolu s Malachiášom boli poslední „píšuci proroci“) sa v Biblii uvádza ako predposledný spis medzi12 tzv. menšími prorokmi. Biblisti sa všeobecne zhodujú v tom, že vzhľadom na výrazné štylistické, literárne a obsahové odlišnosti, ako aj odlišné historické pozadie a zameranie proroctiev v 2 hlavných častiach knihy, spis v dnešnej podobe nepochádza od jedného autora a jeho dve odlišné časti nevznikli v tom istom období. Od skutočného proroka Zachariáša, ktorý verejne ako prorok vystúpil v čase obnovy jeruzalemského chrámu po návrate Židov z babylonského zajatia (jeho proroctvá možno podľa časových údajov spomenutých priamo v knihe datovať medzi roky 520-518 pred Kristom), pochádza len prvá časť knihy (hl. 1 – 8). Druhú časť knihy (hl. 9 – 14), ktorú  môžeme rozdeliť takisto na dve odlišné časti, zvykne biblická kritika označovať názvom Deutero-Zachariáš. Niektorí biblisti dokonca pokladajú túto časť za dielo 2 rozdielnych anonymných autorov a označujú ich Deutero-Zachariáš (hl. 9 – 11) a Trito-Zachariáš (hl. 12 – 14). Podľa mienky kritikov bol anonymný prorocký spis Deutero-Zachariáš (značka DtZach), ktorého ústrednou témou je vznik a vývin mesiášskeho kráľovstva, pridaný ku knihe proroka Zachariáša v 4. stor. pred Kr. ako jej 9. – 11. hlava (okolo r. 320 pred Kr.). Trito-Zachariáš (značka TrZach) bol ešte neskôr pridaný ku knihe Zachariášovho proroctva ako jej 12.–14. hlava. Témou Trito-Zachariáša je eschatologický boj pohanských národov proti Judei a Jeruzalemu a očistenie Božieho ľudu od hriechov prv, ako bude ustanovené Božie kráľovstvo. Z tohto spisu (TrZach) je vybraný aj dnešný úryvok.

Stretávame sa tu s tajomnou postavou „Prebodnutého“. Táto postava pripomína trpiaceho „Pánovho služobníka“ v Izaiášovom proroctve, i keď používa iné výrazy. Ale tak, ako v prípade „Služobníka“, aj obeta „Prebodnutého“ bude prameňom očistenia od hriechu (por. Zach 13,1). Že má blízko k pojmu Kráľa – Mesiáša, vidno aj z častých narážok na Dávida a jeho potomstvo (por. Zach 12,7-8; 13,1), ale mesiášska sláva ustupuje do pozadia a v diele spásy sa vyzdvihuje úloha trpiaceho, uponíženého Mesiáša. Deutero a Trito-Zachariášovo posolstvo o budúcom Mesiášovi našlo veľký ohlas v Novom zákone. Evanjeliá vzťahujú viaceré výroky Zachariášovho proroctva na Ježiša Krista a jeho utrpenie (napr. Jn 19,37 a Zach 12,10: „A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“).

Úryvok začína proroctvom o vyliatí Božieho Ducha (v čase príchodu Mesiáša), resp. dvoch jeho darov: zľutovania (milosti) a pokorných prosieb, na Dávidov dom (kráľovskú dynastiu, z ktorej mal vzísť tajomný Mesiáš – Záchranca Izraela) a na obyvateľov Jeruzalema (ktorí reprezentujú všetkých Izraelitov). Tento úryvok však treba dať do kontextu s predchádzajúcimi veršami, ktoré opisujú záverečný boj „národov“ (t.j. pohanov) proti Izraelu. Konečná bitka sa odohrá v boji o Jeruzalem. Avšak v deň Božieho súdu stihne všetkých nepriateľov obkľučujúcich Jeruzalem úplné vyhladenie. Prišli zničiť Boží ľud, ale zhromaždili sa len k vlastnej skaze. Boží ľud teda smie dúfať aj vtedy, keď sa zdá, že jeho dni sú už spočítané. Avšak Božie víťazstvo nad nepriateľmi Izraela nesmie byť dôvodom k sebauspokojeniu, ale výzvou k pokániu. Práve preto bude na obyvateľov Jeruzalema a Dávidov dom vyliaty Boží duch, aby prejavili úprimnú ľútosť nad svojimi hriechmi a obracali sa na Boha naďalej s pokornými prosbami.

V zmienke o „prebodnutom“ mužovi, že bude tak úzko spojený s Bohom Izraela,že jeho smrťou sa sám Pán bude cítiť ranený (text tu prechádza z prvej na tretiu osobu: budú hľadieť na mňa ... nad tým, ktorého prebodli budú nariekať) môžeme my, kresťania, vidieť predpoveď božskej podstaty budúceho Mesiáša – Krista. Z textu sa dá usudzovať, že to bude práve smrť tohto „Prebodnutého“, vďaka ktorej bude Jeruzalem zachránený. Židovskí komentátori túto zmienku vysvetľujú zväčša (podobne ako pri vysvetľovaní totožnosti Izaiášovho „Služobníka“) v kolektívnom zmysle a v „prebodnutom“ vidia všetkých Židov zabitých pri obrane Jeruzalema, resp. celého národa. Židovský Talmud v „Prebodnutom“ vidí Mesiáša, ktorý padne prebodnutý v boji pri obnove kráľovstva Izraela.

Podľa Zachariáša bude nad Prebodnutým plakať celá zem, jej nárek bude väčší ako nárek pri Megide. Starobylé mesto Megido (Mageddo), pri ktorom sa odohralo množstvo významných bojov medzi ríšami, bolo aj miestom, kde sa kedysi konali veľké pohanské smútočné slávnosti, pri ktorých sa oplakávala smrť životodarného božstva nazývaného (H)adad-Remmon (spojenie mien dvoch kanaánskych božstiev, z ktorého prvé znamená búrka a druhé hrom). S týmto božstvom bola spojená viera v jeho znovuoživenie a teda aj v znovuoživenie prírody (preto sa slávnosť konala na jar), aby sa znovu zopakoval cyklus života a smrti. Práve veľký plač a hlasné nariekanie pri smútočnej slávnosti mali toto umierajúce a znovu k životu povstávajúce božstvo povolať späť do života. Možno však ide o miesto, kde sa tieto slávnosti konali a kde zomrel zbožný kráľ Joziáš v boji proti egyptskému vojsku (por. 2Kr 23,29).

 

Podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?uvod=zach a http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/za-1210-11/

 

 

 

(Lk 9, 18-24) Keď sa raz Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ „A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich. Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“ Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“

 

Ježišova prvá predpoveď svojho blížiaceho sa umučenia je kľúčovou chvíľou vo všetkých synoptických evanjeliách (Mt 16,21n; Mk 8,31n). Všetky tri synoptické evanjeliá túto predpoveď, či skôr oznámenie Božej vôle o nutnosti utrpenia Mesiáša, umiestňujú na záver Ježišovho účinkovania v Galilei,  pričom túto udalosť predchádza návrat apoštolov z ich prvej misijnej cesty a mesiášske znamenie nasýtenia zástupov na pustatine (priamy úvod k predpovedi utrpenia však tieto dve udalosti tvoria len u Lukáša). Ježišovu predpoveď umučenia však vo všetkých synoptických evanjeliách prechádza Petrovo vyznanie viery apoštolov v Ježiša ako Mesiáša (istým spôsobom aj u Jána – por. Jn 6,68-69: Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“). Celá scéna sa podľa Mt 16,13n a Mk 8,27n odohráva v blízkosti Cézarey Filipovej, mesta, ktoré bolo sídlom rímskeho miestodržiteľa (por. Lk 3,1), v tom čase ním bol brat Herodesa Antipasa Filip, spojený so smrťou Jána Krstiteľa (Mt 14,3-4; Mk 6,17).

Táto perikopa teda pozostáva z troch častí: 1) Petrovo vyznanie, 2) predpoveď Ježišovho utrpenia a 3) výzva učeníkom k nasledovaniu Ježiša na ceste kríža. Evanjelisti tieto tri časti spájajú do jedného vzájomne súvisiaceho celku. V Lukášovom evanjeliu Ježišove obzvlášť významné a dôležité činy alebo výroky predchádza Ježišova modlitba. Tak je to aj teraz, keď sa Ježiš chystá oznámiť svojim učeníkom skutočnosť svojho blížiaceho sa utrpenia a smrti. Svoj zámer však pripravuje akoby skúškou učeníkov ohľadne viery v jeho mesiášske poslanie. Najprv sa však pýta na názory ľudí o ňom. Keď ide o názory ľudí, odpovedajú všetci učeníci (sú to tie isté odpovede, ktoré dali Herodesovi jeho poradcovia len niekoľko veršov pred tým – Lk 9,7n – keď sa ich pýtal na Ježiša). Apoštoli tieto odpovede poznali z reči ľudí, s ktorými sa rozprávali na svojej misijnej ceste, z ktorej sa podľa Lukáša len nedávno vrátili (por. Lk 9,10). Keď však ide o mienku, či skôr vyznanie viery učeníkov ohľadne Ježišovej identity Mesiáša, za všetkých odpovedá Peter.

Prečo si niektorí ľudia mysleli, že Ježiš je Ján Krstiteľ? Určite ide o Jánových učeníkov, ktorí sa ani po jeho smrti nemohli zmieriť s jeho smutným osudom, a keďže vedeli, že Ján Krstiteľ je predchodca Mesiáša, a vedeli aj o vysokej mienke Jána o Ježišovi, domnievali sa, že na Ježiša prešiel duch Jána Krstiteľa podobne ako kedysi prešiel na Elizea duch Eliáša (2Kr 2,9-10). Samotného Ježiša však za Mesiáša nepovažovali, lebo nezodpovedal bežným náboženským predstavám o Mesiášovi. Pokiaľ ide o Eliáša, ktorý bol vzatý zaživa do neba, mnohí verili, že sa vráti za dôb Mesiáša (por. Mk 9,11n, Jn 1,21n) a Ježiš konal podobné zázraky ako Eliáš, preto ho bolo možné považovať za samotného Eliáša, alebo aspoň za niekoho, na kom spočíval Eliášov duch. V každom prípade však mnohí boli presvedčení o Ježišovi, že je prorok, príp. vzkriesený jeden z dávnych prorokov. Tieto vysoké mienky o Ježišovi ho však v skutočnosti zaznávali. Ježišova mesiášska identita ľuďom zostávala skrytá. Jedine apoštoli boli už v tej dobe schopní spoznať v Ježišovi toho, kým bol naozaj – prisľúbeným Mesiášom.

Po tomto vyznaní nastala vhodná chvíľa, aby Ježiš poopravil falošné predstavy učeníkov o Mesiášovi, ktoré vychádzali z nesprávnych predstáv Izraela o charaktere Mesiáša. Najprv ich zaviazal (dočasným) tajomstvom o svojej mesiášskej hodnosti (do chvíle svojho zmŕtvychvstania), ako to zvykol robiť, aby mu zbytočná publicita nebránila v dosahovaní jeho cieľa, ktorým bol už hlavne výcvik apoštolov, a následne ich poučil o vrcholnom cieli svojho mesiášskeho pôsobenia, ktorým bola obeta jeho života. V Lukášovom evanjeliu chýba Petrova pohoršlivá reakcia na zjavenie tohto tajomstva nevyhnutnosti utrpenia Mesiáša (por. Mk 8,33; Mt 16,23). Ježiš pri opise osudu Mesiáša používa na sebaoznačenie starozákonný výraz Syn človeka (Dan 7,13), čo je síce výslovne mesiášsky titul, ale v Izraeli tej doby v tom zmysle nepoužívaný, čo Ježiš využíva na ukrytie svojej identity.

Ježišova predpoveď utrpenia Mesiáša, ktorý má rysy trpiaceho služobníka z Iz 53 – čo je obraz Mesiáša veľmi odlišný od bežnej ľudovej predstavy Mesiáša ako politického osloboditeľa Židov – je v evanjeliách spojená s výzvou k nasledovaniu Ježiša v jeho chápaní toho, čo je to život podľa Božej vôle, ktorý spočíva v nesení svojho kríža. Výraz „vziať svoj kríž“ pochádza z vtedajšieho zvyku, že odsúdení na smrť ukrižovaním si museli sami niesť kríž na popravisko. Lukášova vsuvka „každý deň“ do Ježišových slov o nesení kríža na rozdiel od Mk, je zameraná viac na každodenný život kresťana, než na prijatie prípadnej mučeníckej smrti pre Krista. Napokon toto každodenné nesenie kríža so smrťou úzko súvisí, ale nejde tu len o telesnú smrť, ale o pomalé a často veľmi bolestivé zriekanie sa svojej vôle, seba samého, svojho vlastného ega, teda postupné ukrižovanie svojho starého človeka, ako to na rôznych miestach vysvetľuje sv. Pavol: „Každý deň zomieram“ (1Kor 15,31). Výzva niesť svoj kríž ale nie je výzvou k smutnému kráčaniu životom, ale k radostnému prijatiu Božej vôle.

 

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997