Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(1 Kr 19, 16b. 19-21) Pán povedal Eliášovi: „Elizea, Safatovho syna z Abelmehuly, pomažeš za proroka namiesto seba.“ Keď Eliáš zišiel z vrchu, našiel Elizea, Safatovho syna, orať na dvanástich záprahoch volov; sám bol pri dvanástom. Eliáš prišiel k nemu a hodil naň svoj plášť. On hneď zanechal voly, bežal za Eliášom a povedal: „Dovoľ mi, prosím, pobozkať svojho otca a matku, potom pôjdem za tebou.“ On mu odvetil: „Choď a vráť sa; lebo vieš, čo som ti urobil.“ Elizeus odišiel od neho, vzal záprah volov, zabil ich, na postroji uvaril mäso a dal ľuďom jesť. Potom vstal, šiel za Eliášom a posluhoval mu.

 

Rozprávanie o prorokovi Eliášovi od 17. do 19. kapitoly Prvej knihy Kráľov vrcholí zjavením sa Boha Eliášovi na vrchu Horeb (asi iný názov pre horu Sinaj). Pre Eliáša muselo byť veľkým sklamaním, že po jeho víťaznom zápase s Bálovým prorokmi na vrchu Karmel (por. 1Kr 18,19-46), ktorým sa skončilo obdobie sucha, ktoré sám predpovedal kráľovi Achabovi (1Kr 17,1), aby ho priviedol k pokániu a k odvráteniu sa od modloslužby (por. 1Kr 16,29nn), musí opäť utekať pred hrozbou kráľovnej Jezabel (por. 1Kr 19,3). Izraelský kráľ Achab bol totiž natoľko v područí svojej pohanskej manželky Jezabel, že ani všetkým obyvateľom Izraela zrejmé víťazstvo Boha Izraela nad bohom pohanov Bálom pri obete na Karmeli ho neodvrátilo od jeho odpadu od pravého Boha. Eliášovi sa však na Horebe zjavuje Boh a poveruje ho tromi úlohami. Poslednou z týchto úloh bolo ustanovenie Elizea za svojho nástupcu v prorockom úrade obradom pomazania.

Nikde inde v Starom zákone sa však nehovorí o pomazaní za proroka, pomazaním sa do svojho úradu ustanovovali len kňazi a králi. Snáď sa tu prejavil vplyv predchádzajúcich dvoch Eliášových úloh (pomazanie dvoch kráľov – por. 1Kr 19, 15-16a), ktoré však boli z nedeľného čítania vypustené pre väčšiu zrozumiteľnosť textu a posolstva, ktoré nám chce táto nedeľa ponúknuť. V texte spomenuté rodisko Eliášovho nástupcu Elizea (Abelmehula) nedokážeme už dnes presne určiť. Vieme však, že ležalo niekde na západ od rieky Jordán.

Meno Elizeus znamená v hebrejčine „Boh pomohol“. Meno jeho otca, Safat, znamená v preklade z hebrejčiny „On súdi“. Môžeme si pritom pomyslieť na Boha, ktorý súdi naše skutky aj naše zmýšľanie. Elizeus je vykreslený ako slobodný roľník. Nie je isté, či počet dvanásť odkazuje na dvanásť kmeňov Izraela. Určite však bol Elizeus podľa tohto počtu záprahov na vtedajšie pomery dosť bohatý človek, o čom svedčí aj skutočnosť, že mu pri oraní jeho pozemkov museli pomáhať „jeho“ ľudia, asi sluhovia alebo možno členovia jeho rodiny.

Eliášovo prorocké konanie spojené s odevom (prehodenie odevu na vyvoleného človeka, resp. učeníka) vyjadruje vzťah závislosti medzi osobami, z ktorých väčší je ten, kto prehadzuje plášť. Eliášov plášť nebol hocijaký, lebo predstavuje Eliášovu schopnosť robiť zázraky (por. 2Kr 8-15). Elizeus rozumie Eliášovmu konaniu. Opúšťa záprahy a ide za Eliášom. Dokonca „beží“. Taká naliehavá je táto záležitosť. Nasledovanie je zdôraznené Elizeovým prísľubom: „Pôjdem za tebou“. Vzniká vzťah medzi majstrom a jeho učeníkom. Elizeus sa cíti povolaním za proroka natoľko zaviazaný, že prosí Eliáša o dovolenie, aby sa mohol rozlúčiť so svojimi rodičmi, než ho bude nasledovať. Eliášova odpoveď však býva v prekladoch skomolená. Jej význam by sme mohli vyjadriť takýmito slovami: „Choď, vráť sa domov – ak pre teba tento symbolický úkon nič neznamená. Ak mu nepripisuješ skutočnú náplň a neuznávaš jeho účinnú silu, môžeš sa vrátiť domov a zostať tam“. Ale Elizeus reaguje na túto výzvu naozaj heroicky – nevracia sa domov, ale len k svojim záprahom, aby zabil volov a na ich jarme uvaril mäso a vystrojil svojim ľuďom rozlúčkovú hostinu. Potom vstal, išiel za Eliášom a slúžil mu.

Elizeovo konanie je hlboko symbolické, lebo ničí pracovné prostriedky, ktoré potreboval k výkonu svojho dovtedajšieho povolania a ich zničením sa vzdáva svojej minulosti aj pozemského zabezpečenia a odovzdáva sa celkom do služby nového povolania a do Božej opatery. Použité slovesá súčasne pripomínajú obrad prinášania obete. Elizeovo konanie zodpovedá aj obsahovo dvojitému významu obete: je zameraná tak na Boha ako aj na ľudské spoločenstvo. Elizeus obetuje na jednej strane svoju minulosť, majetok a vplyv – na druhej strane koná pri opúšťaní ľudí solidárne, sociálne. Úryvok končí uistením o tom, že sa Elizeus definitívne pripojil k Eliášovi.

Text z Prvej knihy Kráľov bol na 13. nedeľu cez rok vybraný vzhľadom na úryvok z Lukášovho evanjelia (Lk 9,51-62). Záver tohto úryvku je totiž narážkou na rozprávanie o povolaní Elizea do Božej služby, ale aj úvod tohto úryvku pripomína osobu Eliáša, ktorý naozaj zvolal oheň na svojich nepriateľov (por. 2Kr 1,10.12).

V čom by sme mohli Elizea napodobňovať? V rozhodnosti pri opúšťaní rôznych závislostí, v slobode využívanej k službe druhým ľuďom, vo vernej službe Bohu a ľuďom a v neustálom učení sa od (nášho) Majstra.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/1-kr-1916-21/

 

 

(Lk 9, 51-62) Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema a poslal pred sebou poslov. Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny.

Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“

 

Prvá veta dnešného evanjeliového úryvku tvorí v Lukášovom evanjeliu zlomový moment. Verš Lk 9,51 vlastne delí Lukášovo evanjelium na dve časti, pričom prvá opisuje Ježišov príchod od Otca a druhá, začínajúca veršom Lk 9,51, začína hovoriť o jeho návrate k Otcovi. Ježiš v Duchu Svätom spoznal, že sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, preto opúšťa Galileu a definitívne sa rozhoduje odovzdať sa svojmu osudu v Jeruzaleme. Ježiš vie, čo ho čaká v Jeruzaleme. Že musí prijať na seba kríž, lebo len cezeň sa dostane späť k Otcovi. Prijatie smrti ako vykupiteľskej obety na očistenie sveta od hriechu, na zmierenie ľudstva s Otcom, je nevyhnutnou súčasťou Ježišovho návratu k Otcovi. Ide odhodlane po ceste stúpajúcej do Jeruzalema. Pre nás býva často veľmi náročné prijať svoj osud, ktorý na nás zosiela Boh pre naše posvätenie. Ježiš však ide s rozhodnosťou v ústrety vôli svojho Otca.

Ježiš vysiela pred sebou poslov, ktorí majú hlásať skorý príchod Mesiáša a vyzývať ľudí na pokánie. Ježišova cesta z Galiley do Jeruzalema prechádza Samáriou, kde však nie je vítaný žiadny Žid. Odmietnutie pohostinnosti Ježišovi v samarijskej dedine sa teda netýka jeho posolstva, ale treba ho hľadať v napätí medzi Židmi a obyvateľmi Samárie. Židia označovali Samaritánov za bludárov. Samárske obyvateľstvo tvorili zvyšky obyvateľov zo severných kmeňov. Títo ľudia neboli odvedení do babylonského zajatia (586 – 538 pr. Kr.) ako obyvatelia Judey, ale premiešaní s inými národmi. Výsledkom bolo veľa cudzorodých náboženských zvyklostí; aj ich verzie Písma sa odlišovali od podoby používanej v Judsku. Keď sa Židia vrátili z babylonského zajatia, odmietli zapojiť Samaritánov (židovských miešancov) do obnovy ich národného a náboženského života. Tak vznikla stále sa zväčšujúca priepasť medzi dvoma vetvami židovstva. Keď si Samaritáni okolo r. 300 pr. Kr. vybudovali na hore Garizim v Samárii vlastný chrám, došlo k úplnému oddeleniu. Tento chrám nechal však zboriť židovský veľkňaz Ján Hyrkán v roku 107 pr. Kr.

Odmietnutie, s ktorým sa Ježiš stretáva počas svojej cesty, ho však nerobí zatrpknutým a smutným, ako sa to často stáva nám. Aj svojim učeníkom vytýka ich pomstychtivé zámery. Ježiš síce prosí o prijatie, ale necháva ľuďom slobodu v rozhodnutí, či ho prijmú alebo odmietnu. Nechce si prijatie vynútiť. Avšak ani odmietnutie zo strany obyvateľov Samárie nemôže uškodiť Božiemu plánu spásy, ale umožňuje pokračovanie Ježišovej cesty smerom do Jeruzalema. Ježišovým poslaním nie je nateraz začať čas súdu alebo pomsty, ale ohlasovať Božie kráľovstvo.

Počas tejto cesty, na ktorej Ježiš smeruje so všetkou rozhodnosťou v ústrety smrti v Jeruzaleme, vysvetľuje aj podmienky za akých ho možno nasledovať. Dvaja ľudia pristupujú sami od seba k Ježišovi a hovoria mu, že by ho chceli nasledovať. Nehovorí sa, čo ich k tomu podnietilo. Zrejme boli Ježišom fascinovaní a chceli sa k nemu pripojiť. Jeden človek je potom Ježišom vyzvaný k nasledovaniu. Nedozvedáme sa však, či sa k Ježišovi skutočne pripojili. Dostávame ale informáciu o tom, aké okolnosti a podmienky platia pre toho, kto chce byť Ježišovým učeníkom.

Prvý človek, ktorý k Ježišovi prichádza, vyjadruje svoju neobmedzenú pripravenosť a maximálnu ochotu slovami: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš“ (Lk 9,57). Táto úplná pripravenosť zo strany žiadateľa počíta však zrejme s tým, čo bolo obvyklé medzi Židmi. Rabi, židovský učiteľ, zaručoval totiž svojim učeníkom stále miesto k prebývaniu. Môžeme si tiež všimnúť, že vyjadrená túžba nasledovať Ježiša nezodpovedá Ježišovmu spôsobu konania. Ježiš si totiž volil učeníkov sám – na rozdiel od židovskej praxe, kde si žiaci vyberali svojich učiteľov. Ježiš odpovedá na túžbu tohto človeka po nasledovaní paradoxným spôsobom, ktorý je formulovaný v múdroslovnom štýle: „Líšky majú svoje skrýše a vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Lk 9,58). Tento výrok jasne vyjadruje, s čím je nutné počítať pri nasledovaní. Ježišova cesta sa vyznačuje neistotou a chudobou. Ježiš nemôže ponúknuť pohodlie stabilného bývania. Nevlastní nič podobné, nie je však rovnako k ničomu podobnému viazaný a ničím takým zaťažovaný. Tak je slobodný pre svoju cestu a svoje poslanie. Iba na ne je viazaný. Všetko ostatné je pre neho druhoradé. Všetko ostatné prijíma, tak ako to prichádza. Skutočnosť, že Ježiš nemá žiadny pevný domov, ukázala práve jeho cesta cez Samáriu. Je odkázaný na to, že bude prijatý od ľudí. Ježiš sa zrieka výhod, ktoré poskytuje jedno stále miesto. Je teda slobodný od akejkoľvek väzby na nejaké pevné miesto. Je celkom slobodný pre svoje poslanie. To je pre neho pevným bodom, na ktorý sa viaže so všetkou rozhodnosťou. Rovnakú pripravenosť k odrieknutiu, rovnako slobodný postoj a rovnaké odpútanie vyžaduje Ježiš od každého, kto ho chce nasledovať.

V evanjeliovom rozprávaní sa potom objavuje ďalší človek, ktorý je vyzvaný Ježišom k nasledovaniu. Jeho reakcia nie je záporná, avšak vyjadruje svoju podmienku v súvislosti s pripravenosťou na nasledovanie: „Pane, dovoľ mi, aby som najprv išiel pochovať svojho otca“ (Lk 9,59). Nakoniec prichádza k Ježišovi ešte jeden človek, ktorý síce sám chce Ježiša nasledovať, ale opäť pripája k svojmu výroku o pripravenosti k nasledovaniu podmienku: „Dovoľ mi, aby som sa najprv rozlúčil doma s rodinou“ (Lk 9,61). U prvého z týchto dvoch nie je jasné, či chce čakať až do smrti svojho otca a do tej doby sa o neho starať, alebo či svojmu otcovi, ktorý práve zomrel, chce preukázať poslednú službu lásky. Ježiš však nepristupuje na ich podmienky, na ich rodinné dôvody, a to ani v jednom prípade.

Nemožno poprieť, že tieto Ježišove slová znejú veľmi tvrdo. Vyjadrujú vyhrotene, že Ježiš vyžaduje bezpodmienečné nasledovanie. Kto ho chce nasledovať, musí sa rozhodnúť úplne pre neho, pevne sa k nemu primknúť a nemôže si dopĺňať žiadne podmienky. Len s touto pevnosťou, rozhodnosťou a odhodlanosťou je človek schopný ísť za Ježišom a slúžiť spolu s ním hlásaniu Božieho kráľovstva. Ježišovo nasledovanie prináša so sebou vždy ťažkosti. Každý človek je od prirodzenosti viazaný na svojich rodičov a svoju rodinu. Kedykoľvek však človek vstupuje do nového zväzku, musia doterajšie zväzky ustúpiť do pozadia a vytvoriť tak nový priestor. Svojimi „tvrdými“ slovami však Ježiš neospravedlňuje nejakú bezohľadnosť alebo bezcitnosť voči vlastnej rodine. Zdôrazňuje však, že nasledovanie so sebou prináša hlbokú zmenu života. Vzťahy, ktoré človek doteraz prežíval, nie je možné rovnakým spôsobom viesť naďalej. Pohľad nesmie byť zameraný späť. Musí byť pevne orientovaný vpred – na Ježišovu osobu a na všetko, čo súvisí s ním. Rovnako v oblasti ľudských vzťahov, nielen v oblasti hmotných statkov, vyžaduje vzťah k Ježišovi mnohé bolestné odriekania. Rozhodujúcou hodnotou je nasledovanie, spojenie s Ježišom, služba Ježišovi. Kvôli Božiemu kráľovstvu  môže byť niekedy nevyhnutné zrieknutie sa doterajších vzťahov alebo ich rozviazanie. Ku zrieknutiu nesmie však dochádzať z dôvodu bezohľadnosti a bezcitnosti, ale z dôvodu vyššej lásky.

Nasledovanie Ježiša, ktoré vyžaduje pevné a rozhodné spojenie s ním, je nakoniec ilustrované pomocou obrazu z roľníckeho prostredia: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je spôsobilý pre kráľovstvo Božie“ (Lk 9,62). Nasledovanie Ježiša súvisí teda so vstupom do Božieho kráľovstva. Ohlasovanie Božieho kráľovstva nepripúšťa váhavosť, neistotu, túžbu po minulosti – znamená vstúpiť do nezvratného dynamizmu života s Bohom.

Súhrnne možno povedať, že v tomto úryvku sa na Ježišovom stretnutí s tromi uchádzačmi o nasledovanie ukazuje, aké podmienky je potrebné prijať na to, aby sa človek mohol stať skutočným Ježišovým učeníkom. Ježiš sám vyzýva k nasledovaniu a prekonáva obvyklú židovskú prax vzťahu učiteľa voči učeníkovi. Vyžaduje totiž pripravenosť a pohotovosť k nezaistenému a neistému životu. Ďalej tiež žiada schopnosť relativizovať aj vlastné rodinné vzťahy. Nasledovanie Ježiša prevyšuje akúkoľvek ďalšiu povinnosť, vzťah alebo činnosť. Zdôvodnenie tohto radikalizmu spočíva v nevyhnutne prvoradom vzťahu učeníka voči Ježišovi, ktorý prišiel ohlasovať Božie kráľovstvo.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-951-62/