(Sk 3,1-10)

Peter a Ján vystupovali o tretej hodine (v iných prekladoch „o deviatej hodine“) do chrámu na popoludňajšiu modlitbu. Práve prinášali istého muža, ktorý bol od narodenia chromý. Denne ho kládli k chrámovej bráne, ktorá sa volá Krásna, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. Keď videl vchádzať do chrámu Petra a Jána, prosil, aby mu dali almužnu. Peter sa naň s Jánom zahľadel a povedal: „Pozri sa na nás!“ On sa na nich pozrel a čakal, že od nich niečo dostane. Ale Peter povedal: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ Chytil ho za pravú ruku a zodvihol ho. Vtom mu spevneli nohy a členky, vyskočil, postavil sa a chodil. Vošiel s nimi do chrámu, chodil, vyskakoval a chválil Boha. Všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha, a poznali ho, že je to ten, čo sedával pri Krásnej bráne chrámu a žobral. A naplnil ich úžas a vzrušenie nad tým, čo sa s ním stalo.

Lukáš, autor tretieho evanjelia, vo svojom druhom spise zaradenom do kánonu posvätných kníh, ktorému nedal názov on sám, ale až cirkevná tradícia, ktorú možno písomne doložiť už okolo r. 200 po Kristovi (prvé zmienky o tomto spise ako súčasti biblického kánonu Nového Zákona máme napr. v tzv. Antimarcionovskom prológu k evanjeliám alebo v spise Adversus haereses sv. Ireneja, biskupa z Lyonu, ktorý má mimochodom svoju liturgickú spomienku deň pred slávnosťou sv. Petra a Pavla), vlastne len pokračuje vo svojom prvom spise, a opísané udalosti predstavuje ako pôsobenie samého vzkrieseného Krista prostredníctvom Cirkvi, ktorú Cirkev riadi cez Ducha Svätého. Lukáš, hoci sa označuje za „historika medzi evanjelistami“, v skutočnosti nechce písať dejepisné dielo, ale evanjelium. Jeho zámer nie je historický ale teologický. Skutky apoštolov sú názornou ukážkou „teológie cesty“, ktorou šla Cirkev pod vedením Ducha Svätého od malej poveľkonočnej skupinky učeníkov v Jeruzaleme až po hlásanie apoštola Pavla v hlavnom meste Rímskej ríše. Lukáš na istých vybraných exemplárnych príkladoch ukazuje, ako sa Kristova Cirkev nezadržateľne šíri do celého sveta a žiadna sila nemôže natrvalo zastaviť uskutočňovanie diela spásy podľa Božieho plánu.

Lukášov teologický zámer pri písaní Skutkov ukazujú najmä tzv. sumárne správy (o sumárnych alebo súhrnných správach v Sk pozri katechézu na 2. veľkonočnú nedeľu v roku A), ktoré predstavujú prvotné kresťanské obce ako vzor a ideál pre všetky kresťanské spoločenstvá. Aj úryvok prvého čítania vigílie slávnosti sv. Petra a Pavla, apoštolov, treba chápať v súvislosti so sumárnou správou bezprostredne predchádzajúcou dej dnešného úryvku (por. Sk 2,42-47), kde sa hovorí o tom, že prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení (Sk 2,43). Zázrak opísaný v dnešnom úryvku je názornou ukážkou tohto všeobecného tvrdenia o Kristovom pôsobení cez apoštolov a súčasne prípravou priestoru pre Petrovu reč v Sk 3,11-26. Prvý verš dnešného úryvku opisujúceho Petra s Jánom kráčajúcich o tretej hodine do chrámu na popoludňajšiu modlitbu takisto nadväzuje na tvrdenie obsiahnuté v spomínanej súhrnnej správe (Sk 2,42), že prvé kresťanské spoločenstvo zhromaždené okolo apoštolov sa vytrvalo zúčastňovalo „na modlitbách“.

Zázrak uzdravenia ochrnutého človeka Petrom (ide o prvý opis konkrétneho zázraku prostredníctvom apoštolov v Skutkoch apoštolov a prvý zo 14 zázrakov opísaných v Skutkoch) viacerými znakmi priamo nadväzuje na podobný Ježišov div, ktorý Lukáš opísal v Lk 5,17-26 (uzdravenie ochrnutého, ktorého „niesli“), a to nielen chorobou uzdravených (ochrnutie) a tými istými slovami z úst Ježiša aj Petra (Vstaň a choď!) ale aj úžasom svedkov tohto zázraku, ktorý ich viedol k Božej chvále. Petrova moc konať divy podobne ako v Ježišovom prípade poukazuje na splnenie proroctva v Iz 35,6 o znameniach príchodu mesiášskych čias, na ktoré poukazuje aj Ježiš v Lk 7,22: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. Apoštoli teda podobne ako Ježiš hlásajú slovo „s mocou“, potvrdzujúcou pravdivosť Slova.

Ochrnutý muž, ktorý žobral pri chrámovej bráne (žiadna „Krásna“ brána v jeruzalemskom chráme nejestvovala, zrejme ide o ľudový názov pre niektorú z troch chrámových brán, z ktorých prvá, tzv. Zlatá brána, bola bránou do nádvoria pohanov, druhá, tzv. Korintská brána, bola bránou do nádvoria židovských žien a tretia brána, Nikanorova, bola bránou do nádvoria mužov), bol zrejme návštevníkom chrámu dobre známy (je veľmi pravdepodobné, že poznal aj samotného Ježiša, ktorý okolo neho možno viackrát prešiel pri svojich návštevách chrámu), keďže ho denne kládli k chrámovej bráne, a to zrejme veľmi dlhý čas, lebo bol od narodenia chromý (podľa Sk 4,22 mal vyše 40 rokov), bol to teda zo zdravotného hľadiska „beznádejný prípad“. Z duchovného hľadiska to s ním bolo podobne. Podľa Lv 21,17-20 sa totiž kňazom nesmel stať nik z Áronových synov, ktorý mal telesnú chybu, ani sa len nesmel priblížiť k oltáru, a tento zákaz sa preniesol aj na bežných mužov, ktorí pre svoje telesné postihnutie alebo chorobu sa nesmeli priamo zúčastňovať posvätných obiet a vstúpiť do chrámu (minimálne do nádvoria mužov, ktoré obklopovalo nádvorie kňazov, kde stál vonkajší oltár na obety a samotná svätyňa). Tento človek bol teda najbiednejším z najbiednejších, lebo trpel nielen telesnou ale aj duchovnou núdzou, v podstate bol z náboženského hľadiska považovaný za mŕtveho a Bohom odvrhnutého. Práve tohto človeka si Duch Svätý vybral, aby cez apoštolov odovzdal tomuto človeku nový život v Kristovi.

Apoštoli nemali peniaze, ktorými by chromého žobráka obdarovali, ale mohli mu dať niečo oveľa viac: nový život, a súčasne tak mohli dosvedčiť pred ľuďmi, že ten Ježiš, ktorého mnohí Židia mali ešte v živej pamäti z doby pred jeho smrťou, žije a prináša večnú spásu každému, kto v neho uverí ako v Božieho syna a Mesiáša.

Správanie uzdraveného chromého žobráka po uzdravení (vyskakoval a chválil Boha) ešte viac potvrdzuje vyššie spomenuté slová proroka Izaiáša, ktoré doslovne znejú: Vtedy sťa jeleň bude skákať chromý.

Spracované podľa: Schott, Zo stola Božieho slova, Dobrá kniha Trnava 2000

Jozef Heriban, Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV Trnava 1997

Klaus Kliesch, Skutky apoštolů, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 5, Karmel. nakl. Kostelní Vydří, 1999

(Ž 19,2-3. 4-5)

Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta. Refrén: Po celej zemi rozlieha sa ich hlas.

Ž 19 je chválospev z prvej knihy Žalmov (o prvej knihe pozri katechézu na žalm 13. cezročnej nedele B) označený v hebrejskom texte ako Dávidov žalm. Oficiálny slovenský katolícky preklad Biblie (vydaný SSV) vyjadruje obsah žalmu nadpisom: Oslava Boha Stvoriteľa, hoci ako názov pre tento žalm by sa možno hodili lepšie začiatočné slová tohto žalmu z v. 2: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha“. Preklad A. Boteka (vydaný Dobrou knihou), obsah žalmu vyjadruje slovami: Jahve, slnko spravodlivosti. Tento nadpis lepšie vyjadruje zámer žalmistu, ktorý spočíva vo využití starovekého chápania slnka v židovstve ako symbolu nielen Boha ako Stvoriteľa, ale aj ako darcu Zákona.

Slnko bolo v starovekom Oriente aj symbolom spravodlivosti (por. Múd 5,6 alebo Mal 3,20: Vám, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti). Žalmista teda jedným symbolom (slnka) vyjadruje skutočnosť, že Božiu slávu zvestujú bez slov tak diela stvorenia ako aj Zákon (v zmysle osobitného Božieho zjavenia Izraelu) prostredníctvom slov. V tomto zmysle vv. 4-5, ktoré sú obsahom úryvku žalmu použitého pri vigílii tejto slávnosti, lepšie prekladá A. Botek z Hebrejskej Biblie ako oficiálny katolícky preklad z latinskej Neovulgáty: Neužívajú reči ani slov, nepočuť nijaký zvuk, a predsa ich hlas sa rozlieha celým svetom, ich posolstvo všetkými končinami zeme.

Tento žalm patrí k najcitovanejším častiam žaltára (por. napr. Rim 10,18 – citácia v. 5). Podľa obsahu bol snáď používaný v židovskej novoročnej liturgii (keďže všetky žalmy prvej knihy žaltára mali liturgické použitie či už v chráme alebo aspoň neskôr v synagóge). Žalm pozostáva z dvoch častí prepojených symbolom slnka. Prvá časť (vv. 2-7) oslavuje stvoriteľské dielo Božie, hlavne stvorenie vesmíru. Túto myšlienku máme v Starom Zákone len zriedka vyslovenú tak jasne, asi z obavy pred zbožstvením stvorenia (jasne to vyslovujú napr. aj Ž 8, 136 a 148, ale aj múdroslovné knihy, napr. Jób 38nn alebo Sir 43nn). Možno preto dostáva slnko v popise svätopisca len „vymedzenú“ dráhu a má pre nočný odpočinok len „stan“, nie palác.

Druhá časť žalmu (vv. 8-15, ktoré nie sú súčasťou úryvku žalmu v liturgii tejto vigílie) oslavuje jedinečnosť Božieho zákona. Pre veriaceho človeka Boží zákon nie je obmedzením, ale vzácnym vedením a útechou.

V kresťanskom chápaní je tento žalm aj piesňou o Kristovi – svetle sveta, preto sa používa napr. na Vianoce (vo vianočnom ofíciu, t.j. v Posvätnom čítaní na slávnosť Narodenia Pána). Cirkev je v tomto chápaní nadprirodzenou oblohou, po ktorej sa šíri Božia sláva hlásaním evanjelia, preto sa žalm používa aj na sviatky apoštolov (aj evanjelistov). Cirkev (spolu s Pannou Máriou) je stanom, v ktorom prebýva Kristus, slnko spravodlivosti. Kristov život (aj život Panny Márie a svätých, ako aj dejiny Cirkvi) sú živým Zákonom, podľa ktorého treba riadiť svoj život. Celá príroda však ponúka podnety na rozjímanie o Bohu. Obdobou vesmíru je však aj naše vnútro, preto sa možno modliť: „Otče náš, ktorý si na nebesiach mojej duše“ ... (sv. Terézia z Avily).

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

(Jn 21, 15-19)

Keď sa Ježiš zjavil svojim učeníkom a jedol s nimi, opýtal sa Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky!“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“

Biblická katechéza k tomuto úryvku sa nachádza v priečinku na III. veľkonočnú nedeľu roku C.