(Iz 62, 1-5)

Kvôli Sionu neutíchnem, kvôli Jeruzalemu nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo jeho spravodlivosť, kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa. Potom národy uvidia tvoju spravodlivosť a všetci králi tvoju slávu a budú ťa volať novým menom, ktoré určia Pánove ústa. Budeš žiarivou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha. Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá. Ale budú ťa volať Moja potecha a tvoju krajinu Nevesta. Pretože Pán si ťa obľúbil a tvoja krajina dostane manžela. Ako sa junák snúbi s pannou, tak si ťa vezmú tvoji synovia, a ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh.

Pozri katechézu na 2. nedeľu „cez rok“ A.

(Ž 89, 4-5. 16-17. 27+29)

„Zmluvu som uzavrel so svojím vyvoleným, svojmu služobníkovi Dávidovi som prisahal: Naveky zaistím tvoj rod a postavím tvoj trón, čo pretrvá všetky pokolenia.“ R. Blažený ľud, ktorý vie jasať! Kráča vo svetle tvojej tváre, Pane; deň čo deň sa raduje z tvojho mena a honosí sa tvojou spravodlivosťou. R. „On bude volať ku mne: ‚Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy.‘ Naveky mu svoju milosť zachovám a pevná bude moja zmluva s ním.“

Refrén: Tvoje milosrdenstvo, Pane, ospevovať budem naveky.

Ž 89 je po Ž 119 (176 veršov) a Ž 78 (72 veršov) tretím najdlhším žalmom Žaltára (má 53 veršov). Je záverečným žalmom tretej knihy Žaltára (pozri katechézu na žalm 9. nedele cez rok B). Oficiálny slovenský katolícky preklad ho uvádza nadpisom „Božia milosť nad domom Dávida“, evanjelický preklad mu dáva nadpis „Spomienka na Hospodinovu zmluvu s domom Dávidovým“, Botekov preklad sa snaží jeho obsah vystihnúť názvom „Hymnus a modlitba k vernému Bohu“. Tento žalm kvôli jeho obsahu zaraďujeme medzi tzv. „kráľovské“ (pozri katechézu na responzóriový žalm slávnosti Nanebovzatia Panny Márie) ale aj mesiášske žalmy. Niektorí autori ho nazývajú aj žalmom zmluvy, keďže jeho obsahom je rozjímanie nad dávidovskou zmluvou. Cieľom autora tohto žalmu bolo asi prosiť o príchod kráľa z dávidovskej dynastie (Mesiáša), odvolávajúc sa na stále platnú Božiu zmluvu s Dávidom (por. 2Sam 7,4-17 a 1Krn 17,3-15), hoci Dávidova dynastia už zanikla.

Jednotlivé časti žalmu možno zaradiť k viacerým literárnym formám. Hebrejský nadpis žalmu ho radí k literárnemu druhu maskil (pozri katechézu na 18. nedeľu cez rok B), malo by teda ísť hlavne o múdroslovný alebo poučný žalm. Do tejto kategórie možno zaradiť verše hovoriace o vyvolení Dávida, o Božej zmluve s Dávidom, ako aj o pokorení Dávidovej dynastie pre hriechy dávidovských kráľov (výraz maskil sa niekedy prekladá aj ako rozjímanie, meditácia, čo by sa hodilo aj na tento žalm, ktorý je hlavne rozjímaním, uvažovaním nad Božou zmluvou s Dávidom a nad jej dejinnými peripetiami; z nášho moderného pohľadu by sa možno na žalm hodilo skôr zaradenie medzi „historické žalmy“). Viaceré verše (napr. úvodný v. 2, záverečný v. 53, alebo vv. 6-18) však majú hymnický (chválový) charakter a vv. 39-52 vyznievajú ako žalospev, ktorý sa však skladá z dvoch častí (prvá časť sú vv .39-46), pričom vv. 47-52 sú podľa biblistov pravdepodobne  najstaršou časťou žalmu – je to volanie ľudu k Bohu v babylonskom zajatí; rozjímanie o dávidovskej zmluve bolo pridané asi neskôr, až po stratení sa dávidovskej dynastie v dejinách (možno až po smrti Zorobábela, posledného známeho Dávidovho potomka, ktorý sa však nestal kráľom, bol iba zástupcom perzského kráľa v Jeruzaleme).

V 1. verši (nadpise) hebrejského textu nachádzame okrem zaradenia žalmu k žánru maskil aj meno údajného autora žalmu. Mal by ním byť Etan Ezrachita (Maskil l´Etan ha-Ezrahi). Ide o jediný žalm tohto autora (hoci údajný autor Ž 88 má podobné meno: Eman, resp. Heman Ezrachita; môže ísť o tú istú osobu). V 1Krn 15, 17.19 sa akýsi Etan spomína spolu s Hemanom a Asafom ako jeden z hlavných hudobníkov z radov levitov ustanovených Dávidom, aby spievali pred archou v Dávidovom stánku na Sione (asi nejde o autora tohto žalmu, lebo sa tam nespomína meno jeho otca, resp. jeho rodové meno Ezrahi), a v 1Kr 4,31 (v Septuaginte 1Kr 5,11) sa Etan Ezrahita spomína spolu s Hemanom ako jeden z najmúdrejších ľudí svojej doby, ktorého múdrosť prevýšil len kráľ Šalamún. Je možné, že posledný redaktor tohto žalmu sa odvoláva práve na tohto mudrca.

Úvodný verš žalmu (po nadpise, t.j. v. 2, v hebrejskej Biblii ide však o v. 1, ktorý je spojený s nadpisom žalmu, preto má niekde žalm len 52 veršov) uvádza hlavný dôvod Božej vernosti zmluve s Dávidom: je ním Božie milosrdenstvo (hebr. chesed). Božia vernosť a milosrdenstvo tvoria preto aj hlavný dôvod chvály Boha v tomto žalme. V. 2a (Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky) je v responzóriovom žalme vianočnej vigílie pretvorený na žalmový refrén. Božia vernosť ako dôvod Božej chvály je uvedená vo v. 2b (po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť). V. 3 je opakovaním tejto myšlienky (t.j. chvála Božieho milosrdenstva a vernosti) iným spôsobom, pričom výrok o večnosti Božieho milosrdenstva je vložený do Božích úst: Veď ty si povedal: „Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky.“ Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach.

Vv. 4-5, ktoré sú aj súčasťou responzóriového žalmu tejto vigílie (hneď na jeho začiatku), znovupotvrdzujú platnosť dávidovskej zmluvy. Zmluva s Dávidom, a teda prisľúbenia dané Dávidovi ohľadne jeho dynastie, jeho potomstva a večného trvania jeho trónu (Boh tento prísľub vyplnil nečakaným spôsobom – preniesol Dávidov trón do nebies, kde je pripravený pre Mesiáša – Krista, por. Ž  103,19: Pán si pripravil trón v nebesiach), tvoria spolu s chválou Boha za jeho vernosť tejto zmluve, a za jeho milosrdenstvo s Dávidom a s jeho potomkami (dávidovská zmluva sa od mojžišovskej líšila práve svojou nepodmienenosťou, teda jej plnenie Boh neviazal na správanie druhej strany tejto zmluvy, čiže Dávidových potomkov), ústrednú myšlienku tohto žalmu.

Vv. 6-18 (t.j. prvá časť žalmu po úvodných veršoch) sú hymnickou oslavou Boha za jeho diela vo vesmíre aj v dejinách (por. v. 6: Tvoje zázraky, Pane, oslavujú nebesia a tvoju vernosť spoločenstvo svätých).

Najprv je ale ospievaná Božia vznešenosť a jedinečnosť, s ktorou sa nik a nič nemôže porovnávať (v. 7-9): Lebo kto nad oblakmi je roveň Pánovi? Kto sa z Božích synov podobá Pánovi? (v. 7). Zmienky o „nebesiach“, o „spoločenstve svätých“ a o „Božích synoch“ vyjadrujú vieru biblického človeka v jestvovanie duchovného sveta a duchovných stvorení, ktoré oslavujú Boha za jeho diela ešte dokonalejšie ako sú toho schopní ľudia.

V. 10 ukazuje Božiu vznešenosť v stvorení mora, ktoré je tajomným obrazom Božej moci a autority. V. 11 spomína kľúčovú udalosť v dejinách Izraela, udalosť, z ktorej sa vlastne zrodil Izrael ako národ, a to je jeho záchrana z egyptského otroctva. Egypt sa tu skrýva pod svojim poetickým biblickým názvom Rahab. Spojenie zmienky o mori a Rahabovi asi nie je náhodné, lebo v biblickej symbolike je more sídlom zlých, protibožských mocnosti, nad ktorými ale Boh suverénne vládne, a Rahab je pôvodne mýtická morská obluda (morský niekoľkohlavý drak, Leviatan), neskoršie spojená s Egyptom (možno išlo o nejaké egyptské božstvo v podobe draka).

Podobne nie je náhodné asi ani spojenie dvoch vrchov Palestíny vo v. 13b: Tábor a Hermon sa z tvojho mena radujú. Tieto dva vrchy, výrazne odlišné svojou výškou (Tábor má len 575 m.n.m., hoci vzhľadom na okolitú nížinu pôsobí z diaľky veľmi majestátne, aj kvôli svojej izolovanej polohe; Hermon je vysoký 2814 m.n.m.) symbolizujú pravdepodobne dve Božie diela ospevované v tomto žalme: stvorenie a históriu Izraela (sväté dejiny). Históriu Izraela samozrejme zobrazuje vrch Tábor, miesto Deborinho víťazstva (por. Sdc 4 – 5).

Vv. 16-18 vyzývajú veriacich k oslave Boha za jeho zásahy v prospech Izraela. Vv. 16-17 sú aj obsahom responzóriového žalmu tejto vigílie v jeho strednej časti. Vv. 15-18 sú v mnohých židovských synagógach súčasťou novoročnej liturgie (Roš hašana, slávi sa v septembri alebo októbri) po trúbení na šofare (baraní roh). Verš 16 je vlastne blahoslavenstvom (hebr. ašre, blažený, šťastný), čo je ďalší literárny druh v tomto žalme. 

Následné verše (vv. 19-38), t.j. druhá časť žalmu, prinášajú najprv spomienku na uzatvorenie Božej zmluvy s Dávidom (formou priamej Božej reči od v. 20) a následne zjavujú zvláštny charakter Božej zmluvy s Dávidom, ktorá je na rozdiel od mojžišovskej zmluvy nepodmienená, teda jej nezachovávanie zo strany Dávidových potomkov nespôsobuje neplnenie Božích prísľubov (por. vv. 34-36), ktoré sú obsahom tejto zmluvy, najmä prísľubu o večnom trvaní Dávidovho trónu (vv. 37-38). To však neznamená, že by Jahve netrestal Dávidových potomkov – jeruzalemských kráľov – za ich bezbožný život (vv. 31-33). Z tejto časti pochádzajú aj posledné dva verše responzóriového žalmu tejto vigílie (Ž 89, 27+29), ktoré podobne ako jeho prvé dva verše (Ž 89, 4-5) prinášajú obsah Božej zmluvy s Dávidom, ktorá sa naplnila v príchode mesiášskeho kráľa – Ježiša Krista.

Posledná, tretia časť žalmu (vv. 39-52), má charakter žalospevu. Žalmista najprv poukazuje na nevernosť Dávidových potomkov Bohu Izraela, čo malo za následok stratu trónu a zničenie krajiny aj kráľovského mesta  Božími nepriateľmi (vv. 39-46), pravdepodobne ide o Babylončanov (pád Jeruzalema v r. 586 pred Kristom).

Tento žalospev sa končí prosbou o záchranu zo smrteľného nebezpečenstva (v. 47: Ako dlho ešte, Pane? Navždy sa budeš ukrývať? Tvoj hnev bude blčať sťa oheň?). Z v. 48 (Spomeň si, aké krátke je moje trvanie, akých pominuteľných si utvoril všetkých synov ľudských!) nie je jasné, či žalmista hovorí vo svojom mene, v mene niektorého dávidovského kráľa, alebo v mene celého národa. Vo v. 49 však žalmista z osobného tónu prechádza do všeobecného konštatovania: Ktorýže človek môže žiť naveky a smrť neuzrieť, kto môže vyviaznuť z pazúrov smrti? Tieto verše majú typický múdroslovný charakter, poúčajú o pominuteľnosti ľudského života.

Záverečné verše tejto časti žalmu (vv. 50-52) vyzývajú Boha Izraela k záchrane Dávidovej dynastie nie kvôli pokániu či polepšeniu Dávidových potomkov, ale kvôli Božej vernosti svojim vlastným prísľubom (Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň, ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti?), ako aj kvôli zľutovaniu s touto dynastiou pokorenou cudzími národmi, a aby sa Boží nepriatelia nemohli vyvyšovať nad Bohom pre potupu jeho Pomazaného: Spomeň si, Pane, na potupu svojich služobníkov, ktorá sa nakopila v mojom lone od mnohých národov, ktorou, Pane, potupovali tvoji nepriatelia, ktorou potupovali kročaje tvojho Pomazaného.  

V. 53 tvorí hymnický záver žalmu: Nech je zvelebený Pán naveky. Staň sa. Amen.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/89-1.htm

http://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/psalms/psalms.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/89; https://biblia.sk/citanie/sep/z/89; https://biblia.sk/citanie/bot/z/89

(Mt 1, 1-25) Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho. Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares mal syna Ezroma, Ezrom Arama. Aram mal syna Aminadaba, Aminadab Násona, Náson Salmona, Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút, Obed Jesseho a Jesse kráľa Dávida. Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy. Šalamún mal syna Roboama, Roboam Abiáša, Abiáš Azu, Aza Jozafata, Jozafat Jorama, Joram Oziáša. Oziáš mal syna Joatama, Joatam Achaza, Achaz Ezechiáša. Ezechiáš mal syna Manassesa, Manasses Amona, Amon Joziáša, Joziáš Jechoniáša a jeho bratov za babylonského zajatia. Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť a štrnásť od babylonského zajatia po Krista.

S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.

Na prvý pohľad môže výpočet mien Ježišových predkov podľa tela pôsobiť sucho a nudne, ale to len dovtedy, kým si neuvedomíme, že je to vlastne aj náš duchovný rodokmeň, lebo v Ježišovi sme sa aj my stali dedičmi Božích prisľúbení daných Abrahámovi a Dávidovi, v Ježišovi sa aj my stávame duchovnými potomkami týchto dvoch osobností. V tejto dobe, kedy sa pre milióny ľudí zostavovanie vlastných rodokmeňov a hľadanie svojich koreňoch stalo opäť častou činnosťou (v minulosti si rodokmene spisovali iba šľachtici), môžeme Ježišov rodokmeň chápať ako podnet pre opätovné skúmanie Starého Zákona ako knihy, v ktorej sú opísané príbehy našich vlastných praotcov. Okrem toho sa za mnohými z týchto mien skrývajú zaujímavé životné príbehy, občas aj pohoršlivé, ale v každom prípade pre nás poučné, veď práve preto sú tam pre nás zaznamenané. Dokonca celý tento rodokmeň môžeme označiť ako príbeh, príbeh „pôvodu Mesiáša“, nového Adama.

Pri skúmaní Ježišovho rodokmeňa (rodopisu), alebo doslovne z gréčtiny „Listiny pôvodu“ (Biblos genezeos), si môžeme ako prvé všimnúť, že Matúš začína svoje evanjelium v štýle Knihy Genezis, Knihy Pôvodu. Zatiaľ čo Kniha Genezis opisuje na začiatku stvorenie hmotného sveta a prvého Adama, človeka v ňom, Matúš vo svojom evanjeliu opisuje počiatok „nového stvorenia“, ktoré bolo rovnako stvorené skrze Božieho Ducha, a objavenie sa druhého Adama, tentoraz Bohočloveka, ktorého Boh tvorí podobne zázračne ako prvého Adama.

Súčasne Matúš nadväzuje na starozákonné vzory rodokmeňov na prvých stránkach Knihy Genezis (Gn 5, Gn 10, Gn 11, t.j. rodopisy potomstva Adamovho, Noemovho, Semovho, atď.), ale na rozdiel od Lukáša, ktorý píše akýsi spätný  rodokmeň od Ježiša až po Adama (por. Lk 3, 23nn), Matúš začína až potomstvom Abraháma, aby zdôraznil Ježišov židovský pôvod, keďže svoje evanjelium píše pre kresťanov zo židovstva, ktorým chce ukázať, že v Ježišovi sa naplnili prisľúbenia dané Abrahámovi a Dávidovi. Zaradením listiny Ježišovho pôvodu súčasne Matúš poukazuje na skutočnosť, že v Ježišovi nastal významný zlom dejín – taký je zmysel rodopisov aj v Knihe Genezis: v uzlových okamihoch dejín táto kniha týmto spôsobom zhrňuje to, čo sa stalo doposiaľ, a avizuje predel k novej etape. Ježišov rodokmeň u Matúša je signálom, že nastupuje nový úsek Božieho diela.     

Ježišov rodopis v oboch evanjeliách sa však od tých v Knihe Genezis aj odlišuje. Zatiaľ čo v tejto knihe sú rodokmene pomenované podľa praotca, Ježišov rodokmeň je pomenovaný ako listina rodu potomka, a tak sa pozornosť od počiatku sústreďuje na jeho postavu. Z knihy Genezis pochádza aj úvodná časť Ježišovej listiny pôvodu od Abraháma až po Júdu (Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov). Ďalšia časť Ježišovho rodokmeňa, od Júdu až po Dávida, pochádza z 1Krn 2,3-15, ale v skrátenej forme, bez uvádzania bočných línií, podobne ako Dávidov rodokmeň podáva Rút 4,18-22.

V tejto časti Ježišovho rodokmeňa sa uvádzajú aj štyri ženy: Tamara, Rachab, Rút, a môžeme k nim zarátať aj Dávidovu manželku Betsabe (Uriášovu ženu). Tieto štyri mená odjakživa vzbudzujú pozornosť kresťanov. Výkladov, prečo sa tam nachádzajú mená týchto štyroch žien, ktoré možno považovať (okrem Rút) za „hriešnice“ (výklad cirkevných Otcov, osobitne Hieronyma), a prečo sa tam neobjavujú mená napr. štyroch pramatiek židovského národa (Sára, Rebeka, Ráchel, Lia), je veľa. Jeden z nich napríklad zdôrazňuje, že tieto ženy sa pri bližšom skúmaní ich konania, podobne ako Mária, Ježišova matka, len zdajú byť hriešnicami (vždy ide o sexuálny hriech), v skutočnosti ale konajú spravodlivo, podriaďujú sa Bohu a sledujú, hoci nevedomky, Boží zámer.  

Iný výklad, ktorý si osvojil najmä protestantský reformátor Martn Luther, berie do úvahy nie predpokladaný (a asi ani správne pochopený) zlý „morálny profil“ týchto žien (nie horší ako „morálny profil“ mnohých mužov v tomto rodokmeni), ale skôr ich pohanský pôvod: Tamara bola (pravdepodobne) Aramejčanka, Rachab Kanaánčanka, Rút Moabka, a Betsabe pravdepodobne Hetejčanka. Z kresťanského hľadiska tu teda možno ide o znamenie alebo proroctvo, že očakávaný Mesiáš z Abrahámovho a Dávidovho rodu príde pre všetky národy, nielen pre Židov. Tak ako sa tieto pohanky zaradili do svätého národa Izraela, tak Kristus rovnako zaraďuje svojich duchovných potomkov do nového Izraela – Cirkvi. Ale ani tento výklad nie je bez námietok, najmä vzhľadom na to, že dve z týchto žien, Tamar a Betsabe, nemožno jednoznačne považovať za cudzinky.

K tomuto výkladu možno pripojiť ešte jeden „mariánsky“ výklad: tento výklad vychádza z faktu, že manželka spravodlivého Hetejca Uriáša sa na rozdiel od ostatných troch spomínaných žien neuvádza menom, ale len ako matka „Dávidovho syna“ (Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy). Z Ježišovej genealógie u Matúša jednoznačne vyplýva, že Ježiš je tiež Dávidovým synom (hoci v samotnom príbehu o Ježišovom narodení u Matúša sa ako „syn Dávidov“ priamo označuje len Jozef). Skutočnosť, že obe tieto ženy, Mária aj Betsabe, sú matkami „Dávidovho syna“, je možné chápať ako vysvetlenie, prečo Matúš Betsabe, ktorú jedinú možno v celom Ježišovom rodokmeni považovať naozaj jednoznačne za hriešnicu, konkrétne cudzoložnicu (podľa niektorých výkladov zviedla Dávida na cudzoložstvo vedome tým, že sa kúpala nahá na mieste, o ktorom vedela, že je v jeho dohľade na jeho obľúbenej prechádzke – je možné, že sa chcela stať kráľovnou alebo aspoň kráľovou súložnicou), uvádza v Ježišovom rodokmeni. Mária sa však v rodokmeni uvádza menom, úbohá hriešna Betsabe nie, práve pre porovnanie ich výrazne rozdielnej mravnej výšky. Z tohto porovnania okrem toho vyplýva, že Ježiš je duchovne Dávidovým synom oveľa viac ako jeho telesný syn Šalamún, ktorý je pritom považovaný za vrcholného predstaviteľa izraelskej múdrosti a kráľovskej dôstojnosti – napokon však upadol do modlárstva.

Od Dávida pokračuje Matúš v Ježišovej listine pôvodu podľa genealógie dávidovskej dynastie až po babylonské zajatie (po Jechoniáša), tak ako ju nachádzame v 1Krn 3. Na rozdiel od Lk 3,23-38 sleduje kráľovskú líniu. Transkripciu hebrejských mien do gréčtiny preberá zo Septuaginty, s niekoľkými výnimkami, ktoré sú ale zaujímavé skôr pre biblických odborníkov. Nebudeme sa zaoberať ani vynechaním mien niektorých kráľov v Matúšovom rodokmeni (Joas, Amaziáš, Azariáš) a inými odchýlkami od starozákonnej predlohy.

V poslednej časti Ježišovho rodokmeňa (po babylonskom zajatí) sa stretávame s menami, ktoré už nemajú oporu v biblických rodokmeňoch. Posledné známe meno v tomto rodokmeni je meno perzského správcu Judska Zorobábela, Dávidovho potomka, ktorého ale perzský vládca nikdy nevymenoval za kráľa Izraela. Spoľahlivosť tejto časti Ježišovho rodokmeňa (napriek jeho neúplnosti zvlášť v záverečnej časti) možno odôvodniť veľmi rozšíreným židovským zvykom po návrate z babylonského zajatia viesť si rodinný rodokmeň. V časoch kňaza Ezdráša museli napr. kňazi preukázať svoju príslušnosť ku kňazským rodom (por. Ezd 2,62: Títo hľadali svoj zápis o rodovej príslušnosti, ale pretože nenašli, vylúčili ich z kňazstva). Aj ostatní navrátilci sa hlásili ku konkrétnym židovským rodom (por. Ezd 2; Neh 7,4nn; Neh 11). Pre Izraelcov bola prináležitosť ku konkrétnemu rodu, ktorý má svoj územný podiel v Zasľúbenej zemi (v súčasnosti má pre prisťahovalcov do Izraela podobný význam dokázateľný židovský pôvod) to isté, čo pre kresťana krst (a dokument dokazujúci príslušnosť k židovskému národu znamená pre Žida niečo podobné ako pre kresťana krstný list). Patriť ku konkrétnemu rodu židovského národa (mať mená svojich praotcov v dávnych súpisoch, napr. vlastníkov pôdy a pod.) je zárukou, že Boh na tohto člena svojho vyvoleného národa nezabudol, že ho má zapísaného vo svojom srdci. Pre prvých kresťanov zo židovstva však Ježišova rodová listina nemala v prvom rade historicko-právny význam, ale bola svedectvom viery, že Boh z pokolenia na pokolenie plní svoje sľuby dané Abrahámovi a Dávidovi. Práve anonymita posledných mien v Ježišovom rodokmeni je svedectvom, že Božie dielo pokračuje ďalej aj v skrytosti napriek ľudskej nevernosti Dávidových potomkov, ktorí museli byť odstránení z Dávidovho pozemského trónu, ktorý bol prenesený do neba, aby naň mohol zasadnúť jediný a skutočný vládca Izraela – Boh, a to vo svojom Synovi, ktorý bol však súčasne aj pozemským Dávidovým potomkom, ako o tom svedčí tento rodokmeň.

Pre správne pochopenie Ježišovej genealógie je dôležitá aj číselná symbolika, ktorú Matúš vložil do Ježišovho rodokmeňa (snaha zachovať túto číselnú symboliku vysvetľuje napr. aj vynechanie viacerých generácií v tomto rodokmeni). Nachádzame tu tri štrnástky. Od počiatku kresťanstva sa starovekí spisovatelia snažili pochopiť zmysel tejto symboliky: prečo práve 3x14? Istý anonymný spisovateľ argumentuje takto: číslo 42 zodpovedá 6 týždňom a za 6 dní bol svet stvorený. Z toho tento spisovateľ vyvodzuje, že šestka je číslom práce, teda námahy a bolesti, a že Ježiš sa narodil do sveta poznačeného námahou a bolesťou. Šestka je však aj číslom medzníka, lebo po nej prichádza výnimočný siedmy deň, a teda Ježiš prichádza ako tvorca nového sveta. Inú argumentáciu prináša sv. Augustín, ktorý si všimol, že počet generácií je síce 42, ale slovo splodil je použité iba 40x. Následne z čísla 40 vyvodzuje, hoci iným spôsobom, to isté, čo vyššie spomenutý spisovateľ: 40 dní bol Kristus na púšti, 40 rokov putoval Boží ľud po púšti, 40 dní sa Ježiš zjavoval učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní (tento posledný údaj však veľmi do Augustínovej argumentácie nezapadá). Štyridsiatka je teda symbolom bolesti a súčasne odkazuje na púšť, ktorá je v Biblii akýmsi medzníkom. Augustín teda v tejto číselnej symbolike vidí obraz bolestného očakávania Mesiáša a záverečné naplnenie ľudských dejín jeho príchodom.

Podobných (hoci niekedy vo svojich východiskových pozíciách veľmi odlišných) výkladov nájdeme v dejinách veľa (niektoré nevychádzajú z čísla 14 ale z čísla 7, keďže štrnástka je len násobkom sedmičky), ale na záver spomeňme ešte jeden výklad, týkajúci sa Panny Márie. Po 4 ženách v Ježišovom rodokmeni sa pri jeho mene objavuje meno piatej ženy, jeho matky. Ale podobne ako Ježišov pôvod zostáva vlastne neznámy (lebo sa neuvádza jeho prirodzený otec, ale iba zákonitý), čím ale evanjelista naznačuje, že jeho pôvod je priamo od Boha (resp. je rovnako ľudský ako božský), podobne zostáva skrytý aj pôvod Márie, ktorej predkovia sa neuvádzajú, a teda zostáva akoby „bez otca a bez matky“ (podobne ako prvá Eva), a jej pôvod sa tiež akosi vidí priamo v Bohu (akoby bola „novou Evou“, čo však neznamená, že by nemala ľudských rodičov, ale že na vysvetlenie jej „pôvodu“ nestačí spomenúť jej rodičov).

K textu Mt 1,18-25 pozri katechézu na 4. adventnú nedeľu v roku A.

Spracované podľa: Miloslav Hájek, Evangelium podle Matouše, Část I., Výklad kapitol 1 – 9, Kalich 1995

Massimo Grilli, Zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva. Matúšovo evanjelium, Katolícke biblické dielo, Ružomberok 2015

František Trstenský, Rozumieť Matúšovmu evanjeliu, Katolícke biblické dielo Svit 2008

Wolfgang Trilling, Evanjelium podľa Matúša I, Komentár, Dobrá kniha Trnava 1993

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Matúša, Wuppertálska študijná Biblia, Bratislava Creativpress 1992

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Matouše (Porozumět Božímu slovu), Nakladatelství Paulínky 2009

Ctirad Václav Pospíšil, Maria – mateřská tvář Nejvyššího, Karmelitánské nakladatelství, Praha 2018