(Iz 62, 11-12)

Hľa, Pán ohlasuje až po končiny zeme: „Povedzte dcére Siona: Hľa, prichádza tvoj spasiteľ. Hľa, jeho odmena s ním a jeho trofeje pred ním.

Budú ich volať: Svätý ľud, Pánom vykúpení. A teba budú nazývať: Vytúžená, Mesto neopustené.“

Dnešné prvé čítanie, pozostávajúce len z dvoch veršov (podobné krátke starozákonné perikopy nachádzame aj v niektorých nedeľných čítaniach, napr. na 8. nedeľu cez rok A alebo na 29. nedeľu cez rok B) je v podstate pokračovaním starozákonného úryvku z vigílie slávnosti Narodenia Pána (Iz 62,1-5; katechéza k tejto perikope je v priečinku na Druhú cezročnú nedeľu v roku C). Ide o záverečné verše 62. kapitoly (Trito)Izaiáša (o Trito-Izaiášovi pozri napr. katechézu na 21. nedeľu cez rok C alebo na 20. nedeľu cez rok A).

Kapitoly Iz 60 – 62 tvoria akúsi trilógiu kapitol (o tejto trilógii pozri v katechéze na 3. adv. nedeľu B), resp. menšiu zbierku v rámci Trito-Izaiáša (Iz 56–66). Záver 62. kap., konkrétne vv. 10-12, z ktorých v našej perikope chýba prvý verš, t.j. verš Iz 62,10, je akousi malou „básňou“, ktorá tvorí záver celej tejto trilógie, ktorá ohlasuje dobré správy pre Jeruzalem (obnovu Jeruzalema a príchod Mesiáša, por. Iz 61,1nn) a pre jeho obyvateľov, ktorí sa po návrate z babylonského zajatia ocitajú opäť v podobnej duchovnej kríze ako keď boli vyhnancami v Babylonsku, alebo aj viackrát predtým a potom vo svojich dejinách. Sväté dejiny Izraela sú dejinami neustálych duchovných kríz ale aj neustálym rastom v dôvere v Pána, ktorý postupne napĺňa všetky svoje prisľúbenia, to len my sme netrpezliví v očakávaní Božích darov. To ale neznamená, že nemáme Pánovi prednášať svoje prosby o čo najrýchlejší príchod jeho kráľovstva, ako k tomu vyzývajú aj verše Iz 62,6c-7: Vy, ktorí upomínate Pána, nesmiete mať pokoja! Nedajte mu pokoja, kým nepostaví, kým neurobí Jeruzalem ozdobou na zemi.

Pre lepšie pochopenie dnešného starozákonného úryvku uveďme si aj znenie v. 10, ktorým sa začína spomenutá záverečná krátka báseň uzatvárajúca celok kapitol Iz 60 – 62: Prejdite, prejdite cez brány, chystajte cestu pre ľud, rovnajte, rovnajte chodník, vyzbierajte skaly, vztýčte zástavu k národom! Adresátov tejto výzvy prezrádza nasledujúci v. 11. ktorý už je súčasťou našej perikopy. Sú nimi obyvatelia mesta Jeruzalema (môžeme však pod nimi rozumieť aj všetkých členov vyvoleného národa), ktoré je tu titulované ako „dcéra Siona“. Spomenutý verš 10 je akoby naplnením proroctva Druho-Izaiáša v Iz 40,3, kde tento prorok vyzýva Jeruzalem k príprave na návrat exulantov z Babylona (teda ohlasuje koniec utrpenia vyvoleného národa, jeho oslobodenie zo zajatia a prepustenie na slobodu), tento verš však už vyzýva jeho obyvateľov k privítaniu týchto navrátilcov.

Z textu tohto proroctva ale nie je celkom zrejmé, o akú dobu vlastne ide, a či tými obyvateľmi Jeruzalema sú tí, ktorí boli ponechaní v Jeruzaleme počas babylonského zajatia, a teraz majú privítať vracajúcich sa exulantov, alebo sú nimi skôr obyvatelia Jeruzalema, resp. všetci členovia vyvoleného národa v posledných časoch, teda v mesiášskej dobe, ktorí majú privítať Pánom vykúpených zo všetkých končín zeme, ako to naznačujú výrazy vo veršoch 10 („vztýčiť zástavu k národom“, snáď ako maják pre tých, ktorí mesto hľadajú, alebo ako znamenie privítania) a 11 (Pán ohlasuje až po končiny zeme – t.j. všetkým národom, nielen Židom). Tento obraz privítania navrátilcov vyvoláva spomienku na návrat patriarchu Jakuba  z jeho exilu v Harane, kam ušiel pred svojím bratom Ezauom, a jeho opätovné zvítanie sa a zmierenie sa s bratom (por. Gn 33,1nn) – toto zmierenie pohnevaných bratov je predobrazom zjednotenia sa Židov a pohanov v novom mesiášskom ľude. Kniha Izaiáš je typická svojím univerzalizmom spásy, ktorá sa teda netýka len Židov, ale prináša nádej aj na spásu pohanov, ktorá sa naplnila v ustanovení Cirkvi, Mesiášom (Ježišom) ustanoveného nového Božieho ľudu.

Zdá sa, že náš text sa teda týka skôr budúcnosti, teda príchodu mesiášskych čias (prorok možno svoj osobný zážitok z vítania sa Židov bývajúcich v Jeruzaleme s navrátilcami z vyhnanstva prenáša do vízie vítania sa vykúpených z  vyvoleného národa s vykúpenými zo všetkých národov), a konkrétne príchodu samotného Mesiáša, ktorého náš text označuje za Spasiteľa. Tento Mesiáš – Spasiteľ, t.j. Záchranca, prináša so sebou „odmenu“ a „trofeje“. Pod odmenou, ktorou je večný život v Jeruzaleme pod vládou Mesiáša, možno chápať aj satisfakciu za utrpenie vyvoleného národa, lebo nik nezíska spásu bez boja a námahy, a čo máme chápať pod trofejami (v hebrejčine ide o výraz pre „mzdu za prácu“), nám ukazuje iný preklad tohto výrazu (podľa Antona Boteka): pred ním kráčajú tí, ktorých vyslobodil. Trofejami Mesiáša sú teda „vykúpení“ zo všetkých národov, ktorých Mesiáš privádza do večného Jeruzalema. Môžeme si všimnúť, že verš Iz 62,11c je opakovaním ďalšieho textu z Druho-Izaiáša, konkrétne Iz 40,10b, čo naznačuje, že Trito-Izaiáš vedome nadväzuje na Deutero-Izaiáša, a to nielen v tom zmysle, že Treťo-Izaiáš ohlasuje naplnenie toho, čo predpovedal Druho-Izaiáš, teda návrat národa zo zajatia, ale že rozvíja aj rovnaké myšlienky o príchode Mesiáša a definitívnom zásahu Boha do dejín.

Záverečný verš tejto krátkej mesiášskej básne, ktorou sa končí celá trilógia kapitol Iz 60 – 62 prináša nové mená tak pre ľud Izraela ako aj pre Jeruzalem v mesiášskych časoch. Dávať nové mená osobám alebo mestám pri nejakej významnej udalosti bolo bežným zvykom biblických ale aj iných starovekých spisovateľov. Mená „Svätý ľud“ a „Pánom vykúpení“ poukazuje na konečný stav vyvoleného národa, ktorý bol predtým skôr hriešnym a Pánom trestaným ľudom, a mená „Vytúžená“ a „Mesto neopustené“ sú odpoveďou na verše Iz 62,2b+4, ktoré sme počuli v prvom čítaní omše na vianočnú vigíliu: Budú ťa volať novým menom, ktoré určia Pánove ústa ... Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá.

Táto báseň o prichádzajúcom Spasiteľovi je – napriek svojej myšlienkovej náročnosti, zložitej poetickej konštrukcii, a napriek tajomným symbolom, ktoré sú pre súčasného človeka bez bližšieho vysvetlenie nezrozumiteľné – svojím radostným a vzrušeným tónom celkom vhodná ako slovo privítania pre betlehemské Dieťa.

Inšpirácia: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/isaiah-621-12-commentary/

A. Botek, Prorocké knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2007

ThDr. Karel Flossmann, Liturgický rok A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995

(Ž 97, 1+6, 11-12)

Pán kraľuje, jasaj, zem; radujte sa, všetky ostrovy. Jeho spravodlivosť ohlasujú nebesia a jeho slávu vidia všetky národy. R. Vychádza svetlo spravodlivému a radosť tým, čo majú srdcia úprimné. Radujte sa, spravodliví, v Pánovi a oslavujte jeho sväté meno. Refrén: Dnes zažiari nad nami svetlo, lebo sa nám narodil Pán.

Pozri katechézu na sviatok Premenenia Pána.

(Lk 2, 15-20)

Keď anjeli odišli od pastierov do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.

Tento úryvok možno považovať za najznámejší vianočný text a udalosť, ktorú tento úryvok opisuje, t.j. poklonu jednoduchých pastierov novonarodenému Kráľovi sveta, za akúsi esenciu Vianoc. Počas Vianoc vlastne ide o to, aby sme urobili to, čo betlehemskí pastieri – poklonili sa tajomstvu Vtelenia Božieho Syna a chválili Boha za všetko, čo Boh vykonal v našom živote aj vo svete skrze svojho Syna, ktorého poslal pre našu spásu. 

K tomuto evanjeliovému úryvku pozri aj katechézu na slávnosť Bohorodičky Panny Márie (Lk 2,16-21).

Na rozdiel od „novoročného“ evanjeliového úryvku, ktorý sa začína až 16. veršom, lebo chce našu pozornosť upriamiť najmä na Ježišovu matku (Pastieri sa poponáhľali a našli Máriu ...), evanjeliový úryvok tejto vianočnej omše „na úsvite“ sa začína už veršom 15, teda odchodom anjelov od betlehemských pastierov, lebo chce zdôrazniť práve podstatu vianočnej zvesti, ktorou je narodenie Mesiáša – Spasiteľa. Úryvok tejto vianočnej omše okrem toho na rozdiel od „novoročného“ úryvku vynecháva aj v. 21, ktorý spomína Ježišovu obriezku na ôsmy deň a opätovne zdôrazňuje zásadnú úlohu Ježišovej matky pri jeho príchode na svet (Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky).

Pre hlbšie pochopenie nášho úryvku (ak sa nechceme uspokojiť len s vianočnou romantikou, ktorá je s týmto textom spojená) je dôležité uvedomiť si súvis príbehu evanjeliovej perikopy tejto vianočnej omše („na úsvite“), teda opis návštevy betlehemských pastierov pri jasliach novonarodeného Kráľa Izraela, so samotnou udalosťou narodenia Pána opísanou v Lk 2,1-7 (túto stať máme v evanjeliu vianočnej omše „počas noci“), ako aj so správou o zvestovaní narodenia Spasiteľa pastierom Pánovým anjelom (Lk 2,8-14, takisto súčasť úryvku evanjelia vianočnej omše „počas noci“). Zatiaľ čo text Lk 2,1-7 nám oznamuje fakt samotnej udalosti Ježišovho narodenia a text Lk 2,8-14 je opisom odovzdania nebeského posolstva o tejto udalosti, náš úryvok, ktorý na tieto dva spomenuté bezprostredne nadväzuje, je opisom reakcie pastierov na toto posolstvo. Lukáš tu používa istú schému, pozostávajúcu z troch prvkov: z rozprávania danej udalosti, zo zvestovania toho, čo sa stalo, a z prijatia zvestovanej udalosti. Ide o istú ustálenú štruktúru misijnej zvesti, ktorú nachádzame aj pri opise počatia či narodenia iných biblických postáv alebo pri opise Ježišovho zmŕtvychvstania. Náš úryvok, ktorý je záverom celku Lk 2,1-20 (v. 21 hovoriaci o Ježišovej obriezke je akýmsi prechodovým veršom medzi týmto celkom a celkom Lk 2,22-39, ktorý opisuje Ježišovo obetovanie v chráme), sa venuje tretiemu prvku spomínanej schémy: pastieri sa po anjelskej zvesti o narodení Mesiáša odoberajú do Betlehema a nachádzajú dieťa v jasliach.

Pastieri zareagovali na anjelské zvestovanie istým spôsobom logicky (ak niekto dostane nejakú fantastickú správu pre svoj život, mal by sa presvedčiť o jej pravdivosti, inak môže riskovať veľké ochudobnenie svojho života), ale predsa pozoruhodne a prekvapujúco – ich rozhodnutie od nich predsa vyžadovalo istú dávku viery spojenej s námahou. Reakcia pastierov na anjelské zvestovanie je vlastne rovnaká, aká bola aj reakcia Panny Márie na jej anjelské zvestovanie, že sa stane matkou Mesiáša – kráľa z Dávidovho rodu.

V úryvku dnešného evanjelia môžeme sledovať jednotlivé úseky cesty viery, ktorú musí podstúpiť každý, kto prijme zvesť o Spasiteľovi sveta. Prvý krok viery, samotné uverenie neuveriteľnej zvesti, nie je v evanjeliu priamo opísaný, len sa predpokladá z následných krokov, keďže ide o vnútorný akt srdca, ktorý je zvonka priamo nezachytiteľný. Toto vnútorné rozhodnutie v srdciach pastierov (naznačené slovami pastieri si povedali) prechádza do následných konkrétnych skutkov: najprv do hľadania tajomného dieťaťa („Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán“), potom do hlbokej skúsenosti stretnutia s týmto dieťaťom (našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach), a napokon do životného svedectva: vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali.

V závere nášho textu nájdeme opäť poznámku o Ježišovej matke Márii (v. 19). Mária je – zvlášť v Lukášovom evanjeliu – spojená nielen s Ježišovým príchodom na svet, ale s celým jeho pozemským životom, a my vieme, že toto prepojenie nie je len akési vonkajšie, nepodstatné, akoby bola Mária iba akousi vonkajšou diváčkou či sprievodkyňou Ježišovho života, ale že súvisí s podstatou Ježišovho vykupiteľského diela, ku ktorému sa Mária celým svojim životom pripája ako nová Eva k novému Adamovi.

Náš úryvok sa však viac ako na Máriu zameriava na samotných pastierov. Môžeme sa pýtať tak, ako sa pýtali s údivom kresťania od počiatku, prečo si Boh za prvých ľudských zvestovateľov narodenia Mesiáša vybral práve pastierov, ktorí nepatrili ani k bohatým, ani k vzdelaným, ani k „nábožným“ ľuďom. Sú to malí, bezvýznamní ľudia. Tento výber prvých zvestovateľov Kristovho narodenia súvisí s Božím uprednostnením „maličkých“ (por. Mt 11,25; Lk 10,21 ale aj Sir 35,16). Títo pastieri mali z vonkajšieho aj vnútorného hľadiska k udalosti narodenia Spasiteľa v chudobnej maštali bližšie ako väčšina ostatných spiacich obyvateľov Betlehema. K Bohu, ktorý sa stal dieťaťom, mali blízko aj vnútorne, lebo patrili medzi tie prosté „detské“ duše, ktoré Ježiš blahoslaví ako tých, ktorí ľahšie prijímajú tajomstvá Božieho kráľovstva. Pastieri zastupujú „chudobných Izraela“ (por. napr. Sof 3,12), ako aj všetkých ostatných „chudobných v duchu“, ktorí sú prvou láskou Boha.

Vráťme sa ešte na chvíľu k symbolu jaslí (kŕmidla pre zvieratá), ktorému sme sa krátko venovali aj v katechéze k evanjeliu na omšu v noci. Jasle sú „znamením“, podľa ktorého pastieri nájdu novonarodeného kráľa Izraela. Táto skutočnosť musela pastierov ale aj všetkých, ktorí o tomto kráľovi počuli, prekvapiť, lebo je jasným znamením chudoby tohto kráľa, ktorý nepochádza z bohatej privilegovanej vrstvy, podobne ako aj kráľ Dávid, ktorý bol takisto pôvodne pastierom, a preto aj tieto jasle sú znamením spojenia, akéhosi duchovného príbuzenstva medzi Dávidom a týmto novonarodeným kráľom Izraela. V jasliach, ktoré sú aj akýmsi symbolom pastierstva, môžeme vidieť aj odkaz na proroctvo Micheáša, spomenuté v katechéze na omšu v noci, kde sa budúci „zvrchovaný vládca Izraela“, narodený v Betleheme, označuje aj ako pastier Božieho ľudu (por. Mich 5,3). Popri iných duchovných významoch tohto podstatného vianočného symbolu (preto by jasle s malým Ježiškom mali byť súčasťou kresťanských domácností na Vianoce oveľa viac ako povedzme vianočný stromček), ktorými sa tu ale už nebudeme zaoberať (napr. jasle ako symbol akejsi novej drevenej „archy zmluvy“, ktorá ukrýva novú „šechínu“, t.j. Božiu prítomnosť v Izraeli, alebo súvislosť jaslí s dvoma zvieratami, ktoré sa stali súčasťou vianočnej symboliky na základe proroctva Iz 1,3: Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána ...), uveďme si ešte jeden význam tohto „poznávacieho znamenia“ prichádzajúceho Mesiáša. Jasle ako poznávacie znamenie zjavenia sa Božej slávy v Mesiášovi sú totiž pre nás ľudí mätúce – sú totiž skôr opakom znamenia Božej slávy podobne ako Kristov kríž. My sme zvyknutí vidieť „slávu“ v znameniach svetskej moci (symbolizovanej napr. aj bohatstvom), ale Boh sa nám zjavuje ako v tomto svete slabý a chudobný. Ale zdá sa, že pastierom, osvieteným žiarou Božieho svetla pri anjelskom zvestovaní, stačí aj takéto znamenie, lebo sa naň nepozerajú očami rozumu, ale očami srdca. Vidia, že to, čo počuli od anjela (kráľ uložený v jasliach), je pravda, a teraz je ich úlohou, podobne ako aj našou, preniknúť do tajomstva tohto chudobného kráľa.

A tak hoci sa náš úryvok v súlade s jeho „misijnou schémou“ končí výzvou spolu s pastiermi chváliť a velebiť Boha (a oznamovať ľuďom skutočnosť, ktorej sme boli sami svedkami, hoci v dnešnej dobe „len“ vo svojich srdciach – v skutočnosti ale nejde o to vidieť narodeného Spasiteľa telesnými očami, ale na základe svedectva Cirkvi, ktorá je pre nás dnes „Pánovým anjelom“, uveriť v jeho príchod na tento svet, nechať ho „narodiť sa“ vo svojich srdciach a dosvedčiť túto skutočnosť druhým najmä svojím životom), predsa je akýmsi vrcholom tohto úryvku predposledný verš (v. 19), t.j. výzva nasledovať v prvom rade Máriu, ktorá zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.

Úplne na záver sa môžeme preto ešte pozrieť na súvis medzi návštevou pastierov a Máriiným „premýšľaním“ o udalostiach, ktoré sa diali okolo jej „prvorodeného“ syna. Návšteva pastierov bola pre ňu osobne ďalším znamením (podobne ako napríklad správa o Alžbetinom tehotenstve), že všetko to, čo sa deje okolo jej syna, nie je niečo náhodné, ale že ide Boží plán, ktorému síce ona nerozumie, dokonca má pocit, že ona sama pri plnení tohto plánu zlyháva, veď nedokázala pre Božieho Syna zabezpečiť ani kolísku. Ale práve slová pastierov o tom, že podľa zvesti anjela nájdu nového kráľa Izraela práve v jasliach ju ubezpečili, že svoju úlohu napriek svojej ľudskej slabosti plní podľa Božej vôle, a že všetko, čo sa s jej synom deje (aj tie jasle ako kolíska pre jej dieťa) – hoci to z ľudského hľadiska vyzerá ako zlyhanie Božej moci vo svete a aj ako zlyhanie ľudí, ktorí sa zverujú do Božej moci –, je tajomne riadené Božou mocou a Božia moc sa vo svete tajomne uskutočňuje práve cez túto vonkajšiu slabosť ľudských prostriedkov Božieho konania.

Spracované podľa: Paul-Gerhard Müller, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 3, Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří, 1998; David Gooding, Lukášovo evanjelium, Návrat domů 1994

Massimo Grilli, Evanjelium pocestného. Lukášovo dielo I, Katolícke biblické dielo, Ružomberok 2016

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, Prológ – Ježišovo detstvo, Dobrá kniha Trnava 2012

G. Zevini – P.G. Cabra, Lectio divina na každý den v roce 2, Doba vánoční, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2001;Schott, Zo stola Božieho slova, Dobrá kniha Trnava 2000