(Iz 9, 1-3. 5-6)

Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo; nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo. Rozmnožuješ plesanie, zväčšuješ radosť. Jasajú pred tebou, ako sa jasá pri žatve, ako plesajú tí, čo sa delia o korisť. Pretože lámeš jeho ťažké jarmo, brvno na jeho pleciach a palicu jeho utláčateľa ako v deň porážky Madiánčanov.

Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn; na jeho pleciach spočíva vláda a volajú ho: obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja. Jeho moc vzrastie a pokoj nebude mať konca na Dávidovom tróne a v jeho kráľovstve. On ho upevní a posilní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. To všetko vykoná horlivosť Pána zástupov.

Proto-Izaiáš (Iz 1 – 39) rieši od 7. kapitoly hlavne krízu viery Izraela, ktorá sa dá vyjadriť otázkou: Bude Izrael (a jeho králi, v tej dobe Achaz a Ezechiáš) dôverovať Pánovi, alebo radšej spojenectvu s inými veľkými a mocnými národmi vtedajšieho sveta (Asýria, príp. Egypt)? Toto rozhodnutie bolo záležitosťou viery: kto je viac hoden dôvery: Boh alebo ľudia? Boh varuje Izrael a jeho kráľov, že spoliehanie sa na pohanské národy bude príčinou deštrukcie Izraela, len spoliehanie sa na Boha môže priniesť Izraelu záchranu a požehnanie. 

Text dnešného úryvku je súčasťou celku malej zbierky prorockých slov Proto-Izaiáša začínajúcej veršom 7,1 a končiacej veršom 9,6 (v hebrejskej Biblii veršom 9,7; liturgické perikopy sledujú číslovanie Septuaginty, resp. Neovulgáty, oficiálneho prekladu Katolíckej Cirkvi, ktorá z nej toto číslovanie preberá), v ktorej prorok varuje Izrael pred nedôverou voči Bohu a pred spojenectvom s Asýriou, ale končí sa oslavnou mesiášskou piesňou (Iz 8,22c-9,6), ktorej väčšia časť je obsahom starozákonnej perikopy tejto vianočnej omše „vo svätej noci“.

Pozadím tejto mesiášskej piesne je polemika medzi Izaiášom a kráľom Achazom, ktorý odmieta spoľahnúť sa na Boha Izraela v boji proti okolitým kráľom (tzv. sýrsko-efraimská vojna, pozri katechézu na 4. adv. nedeľu roku A), ktorí na neho zaútočili. Achaz sa chce obrátiť radšej o pomoc na asýrskeho kráľa Tiglat-Pilesera III., od čoho ho Izaiáš odrádza. Achaz odmieta aj znamenie, ktoré mu ponúka Izaiáš v podobe dieťaťa, ktoré sa má narodiť „z panny“ (por. Iz 7,14; pôvodne ide asi o narodenie nástupníka trónu, Achazovho syna Ezechiáša, jedného z mála „dobrých“ kráľov Dávidovej dynastie), a ktoré dostáva symbolické meno Emanuel (Boh s nami). Tento chlapček sa spomína v druhej časti mesiášskej piesne, ktorá je obsahom dnešného úryvku prvého čítania.

Izaiáš zrejme spája svoje nádeje na oslobodenie Galiley (severného Izraela) spod jarma Asýrie s osobou Achazovho syna Ezechiáša, ktorý však trpel pod Asýrskou nadvládou, ktorú na Judsko uvalil jeho otec, aby sa zachránil na kráľovskom tróne, hoci Judsko si udržalo pomerne veľkú mieru samostatnosti, ale Asýrii muselo odvádzať veľký tribút (poplatok). Prorocké slovo vždy treba chápať najprv v súvislosti so situáciou, v ktorej zaznelo, až následne možno prejsť k jeho hlbšiemu významu. Slová proroka o oslobodení z moci Asýrie sa ale v kráľovi Ezechiášovi nenaplnili. Dieťa ohlasované Izaiášom je teda hlavne predobrazom Mesiáša. Pod týmto dieťaťom však možno chápať aj samotný Izrael, ktorý by si mal osvojiť vlastnosti dieťaťa: nevinnosť, detskú dôveru v Boha a vedomie svojej slabosti. Aj Ježiš bude apelovať na svojich učeníkov, aby si osvojili čnosť duchovného detstva voči Bohu (por. Mt 18,4), ako nevyhnutnú podmienku vstupu do Božieho kráľovstva.

Prorok v mesiášskej piesni, z ktorej čerpá naša starozákonná perikopa, teda predpovedá príchod izraelského kráľa, ktorý bude iný ako jeho otec (resp. z mesiášskeho hľadiska len predchodca), kráľ Achaz. Na rozdiel od Achaza bude v hlbokom duchovnom spojení s Bohom (prorok mal na mysli asi kráľa Ezechiáša, Achazovho syna, ktorý sa naozaj snažil byť poslušným Božím zástupcom pre Izrael), ale prorok mu dáva tituly, ktoré ukazujú na ešte väčšieho kráľa, akým bol Ezechiáš. Prorok tu totiž prekračuje bežnú chválu pozemského kráľa, vidí príchod mesiášskeho kráľa, ktorý bude mať priam božskú dôstojnosť, a ktorý prinesie Izraelu definitívnu spásu.

Prorok spája príchod tohto mesiášskeho kráľa s Galileou (centrálna časť severného kráľovstva Izraela), ktorú nazýva krajinou pohanov, nachádzajúcou sa v duchovnej tme pohanstva, do ktorej ju uvrhlo nielen dobytie Asýriou, ale ešte skôr odtrhnutie sa od južného kráľovstva (Judska), teda od Dávidovej dynastie, a osobitne od pravého kultu Jahveho vykonávaného v jeruzalemskom chráme. Opisom tejto smutnej duchovnej situácie severnej časti Zasľúbenej zeme začína táto mesiášska pieseň (tento text priamo predchádza našu perikopu): Ale mrákavy uniknú, lebo nebude tma tam, kde je teraz súženie. V predošlom čase znevážil (Pán) krajinu Zabulona a krajinu Neftaliho, v poslednom však zvelebí pobrežie mora, Zajordánsko, Galileu pohanov (Iz 8,22c-23). Toto proroctvo cituje v súvislosti s Ježišovým pôvodom z Galiley aj evanjelista Matúš v Mt 4,14-16. Následný verš Iz 9,1, ktorý je už súčasťou nášho čítania, ohlasuje príchod mesiášskeho kráľa ako „zjavenie sa svetla“. Ide o alúziu na knihu Genezis (Gn 1,3-5), teda na stvorenie svetla, čím prorok naznačuje, že príchod mesiášskeho kráľa bude počiatkom nového stvorenia. Následne prorok vymenúva typické vlastnosti mesiášskeho kráľovstva, ktoré poznáme aj z iných prorockých kníh: hospodársku prosperitu, oslobodenie od utláčateľov, víťazstvo nad nepriateľmi, a z toho plynúca radosť, plesanie a jasanie pred Božou tvárou.

Mesiášsky čas sa teda začne s príchodom tajomného dieťaťa, ktoré bude mať kráľovský pôvod, ale bude mať aj celkom osobitný vzťah k Bohu, bude vlastne akosi pochádzať priamo od Boha. Jeho pozemský pôvod je naznačený slovami: „narodil sa“, ale jeho nebeský pôvod slovami „je nám daný“. To, čo svet potrebuje pre svoju záchranu nie je lepšia filozofia, politika či technológia, ale Osoba, ktorá má charakter, múdrosť a morálnu silu, potrebnú pre vovedenie Božej vlády do tohto sveta. Táto Osoba, tento Emanuel – „Boh s nami“, bude mať za úlohu voviesť nás všetkých do nového vzťahu s Bohom, bez ktorého sa nezmení duchovná situácia ľudstva.

Na záver sa pozrime bližšie na tituly, ktoré dáva mesiášskemu kráľovi Izaiáš v našom texte. Čo znamená „obdivuhodný radca“? Môžeme tu vyjsť z textu Sdc 13,18, kde anjel, ktorý zvestoval Manuemu a jeho manželke narodenie Samsona, hovorí o svojom mene, že je „obdivuhodné“, t.j. tajomné, zázračné, božské. Tento „božský“ radca teda bude oplývať božskou múdrosťou, ktorá bude vysoko prevyšovať čisto ľudskú múdrosť, čo sa v Ježišovi prejavilo jeho učením, ktoré právom považujeme za zjavenie Božej múdrosti, ku ktorej by ľudský rozum sám od seba nikdy nedospel. Ešte náročnejší na výklad je titul mesiášskeho kráľa „mocný Boh“. Hoci pre nás, kresťanov, je tento titul jasným potvrdením Ježišovej božskej prirodzenosti, starozákonný Žid takto kvôli „prísnemu“, resp. jednoosobovému monoteizmu nemohol ešte premýšľať. Tento termín treba chápať skôr ako „silné“ vyjadrenie, že Mesiáš bude mať božskú moc, ktorú mu udelí Boh ako svojmu zástupcovi na zemi.

Ako chápať Izaiášov mesiášsky titul „večný Otec“? Nemôže tu ísť o Boha Otca, keďže Izaiáš ešte nepoznal tajomstvo Najsvätejšej Trojice, t.j. „trojosobovej jedinosti Boha“, ale o vyjadrenie, že Mesiáš bude otcom izraelského národa v tom najvznešenejšom slova zmysle, ako nositeľ Božieho večného otcovstva voči Izraelu. V Ježišovi sa táto otcovská Božia láska prejavila dokonalým spôsobom (por. Jn 12,45; 14,9.11, atď.). 

Výklad titulu Knieža pokoja sa zdá byť jednoduchý, ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, že Izaiáš tu nehovorí len o pozemskom mieri medzi ľuďmi či národmi, ale hlavne o zmierení medzi človekom a Bohom, o Božom pokoji v srdci človeka, ktorý je možno dosiahnuť len odpustením hriechov. Izaiáš tu teda možno ani sám nevediac predpovedá tú najdôležitejšiu úlohu Mesiáša – priniesť vykupiteľskú obetu za hriechy ľudstva. 

Spracované podľa: https://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/isaiah/isaiah.htm

Karel Flossmann, Liturgický rok A, Výklad 1. čtení, žalm, 2. čtení, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1995

(Ž 96, 1-2a. 2b-3. 11-12a. 12b-13)

Spievajte Pánovi pieseň novú; spievaj Pánovi, celá zem! Spievajte Pánovi, velebte jeho meno. R. Zvestujte jeho spásu deň čo deň. Zvestujte jeho slávu pohanom a jeho zázraky všetkým národom. R. Tešte sa, nebesia, plesaj, zem; nech more zahučí a čo ho napĺňa, nech plesá pole a všetko, čo je na ňom. R. I zajasajú všetky stromy lesa pred tvárou Pána, že prichádza, že prichádza súdiť zem. Spravodlivo bude súdiť zemekruh a národy podľa svojej pravdy.

Refrén: Dnes sa nám narodil Spasiteľ, Kristus Pán.

V responzóriovom žalme tejto vianočnej omše sa stretávame s jednou z tzv. „nových piesní“ (pozri katechézu k Ž 98 na vianočnú omšu počas dňa), ktorá je súčasťou aj malého celku žalmov označovaného ako „žalmy Jahveho kráľovstva“ (pozri tú istú katechézu ako vyššie). Ide o eschatologickú pieseň (chválospev), ktorá ospevuje a ohlasuje príchod mesiášskeho kráľa a mesiášskych čias. 

Ž 96, z ktorého 13 veršov je do responzóriového žalmu tejto omše vybraných 6 (prvé 3 a posledné 3 verše žalmu), má v oficiálnom slovenskom katolíckom preklade názov „Pán je Kráľ a sudca celej zeme“ a v evanjelickom preklade veľmi podobný názov „Hospodin Kráľom a Sudcom sveta“; podobne aj v preklade A. Boteka: „Jahve, kráľ a sudca“. J. Hrbata opisuje literárny druh a obsah tohto žalmu slovami: „Chválospev na Boha – kráľa“ a odborný slovenský komentár k žalmom mu dáva názov: „Pán, Stvoriteľ, kráľ a sudca celého sveta“.

Ž 96 sa začína tými istými slovami ako Ž 98 a 149: Spievajte Pánovi pieseň novú (hebr. Šíru Jahve šír hadaš; lat. Cantate Domino canticum novum; gr. Ásate to Kyrio asma kainon). V Septuaginte ide o ďalší žalm, ktorý je na rozdiel od hebrejskej Biblie pripísaný (resp. venovaný) Dávidovi. Septuaginta uvádza dokonca aj príležitosť, pri ktorej táto pieseň buď vznikla, alebo sa používala: Keď sa staval chrám po návrate zo zajatia.

Žalm je skoro totožný s textom 1Krn 16, 23-33 (pieseň v 1Krn 16, 8-36 je zložená z viacerých žalmových pasáží s istými textovými variáciami – okrem nášho žalmu je to Ž 105,1-15 a Ž 106,1.47-48). Podľa tejto knihy, ktorá vznikla až v poexilovom období, ide o prvý chválospev, ktorý zložil Dávid na oslavu Pána a dal ho „do rúk Asafa a jeho bratov“ (por. 1Krn 16,7), aby túto pieseň spievali pri Božej arche prenesenej z Obed-Edomovho domu do Dávidovho mesta na Sione (pozri 1Krn 15). Toto vloženie žalmu do historickej udalosti v diele Kronistu tvorí asi dôvod gréckeho nadpisu žalmu. Grécky prekladateľ žalmu tu asi využil postup midrašu (židovský spôsob výkladu Písma, ktorý spája podobné texty), a vytvoril tak vlastné historické pozadie žalmu.

Žalm obsahuje dve témy, ktoré sa v žalme navzájom prestupujú: verše 1-3, 7-8a, a 11-12a nás vyzývajú, aby sme chválili Boha, a verše 4-6, 8b-10, a 12b-13 vysvetľujú, prečo je Boh hoden chvály. V našom responzóriovom žalme nachádzame až na záverečnú strofu len verše, ktoré nás vyzývajú k chvále Boha. V záverečnej strofe nachádzame aj odôvodnenie tejto chvály: lebo Pán prichádza (myšlienka súdu spojená s Pánovým príchodom na konci čias v židovskom myslení nie je spojená so strachom ako v stredovekom kresťanstve, ale s radostným nadšením, lebo Izraeliti boli presvedčení nielen o tom, že Pánov súd nastolí konečne spravodlivosť vo svete, ale že dôsledkom toho nastolenia spravodlivosti bude konečné vyzdvihnutie Izraela nad všetky ostatné národy; v hebrejčine slovo súdiť možno preložiť aj ako vládnuť, preto tituly sudcu a kráľa sú v zásade totožné).

Prvá strofa nášho responzóriového žalmu (vv. 1-2a) obsahuje trojnásobnú výzvu k chvále: Spievajte Pánovi pieseň novú; spievaj Pánovi, celá zem! Spievajte Pánovi ... Toto stupňovanie sa odborným názvom nazýva klimaxový paralelizmus. Adresátom tejto výzvy je „celá zem“, teda všetky národy – niektorí biblisti tvrdia, že táto výzva „spievať“ sa netýka pohanov, ale iba Židov rozptýlených po celej zemi uprostred pohanských národov.

V druhej strofe nášho responzóriového žalmu (vv. 2b-3) žalmista vyzýva adresátov svojej výzvy, t.j. všetkých Židov po celej zemi, aj k ohlasovaniu Pánovej spásy a jeho zázrakov všetkým národom (v hebr. ľuďom), tentoraz ale výslovne aj pohanom (hebr. gojim). Poslanie Izraela je teda v prvom rade duchovné: nejde o to zničiť všetkých pohanov alebo si podriadiť všetky národy, ale podriadiť ich Pánovi – ale konečné slovo v tomto podriadení sa národov Pánovi bude mať sám Pán. Príchod Pána v Mesiášovi teda nebude znamenať zničenie pohanov, ale začiatok ich spásy. Namiesto myšlienky rozšírenej v ľudových výkladoch úlohy Mesiáša (veľmi rozšírenej aj v Ježišových časoch, a to aj u znalcov Biblie, ba aj v dnešnej dobe medzi Židmi), že Izrael má dosiahnuť svetovú moc víťaznými bitkami, máme tu teda myšlienku, že Izrael má duchovné poslanie k národom. Tento žalm teda môžeme nazvať „misijným žalmom“ nielen izraelského národa ale aj nového Izraela – Cirkvi.

Súčasťou tohto podriadenia sa národov Pánovi musí byť aj odvrhnutie modiel – falošných bôžikov. Aj tento žalm má vo vv. 4-5 antimodlársku (antiidolatrickú) časť (vyznievajúcu ako ostrá polemika s pohanstvom), ktorá ale nie je súčasťou nášho responzóriového žalmu, ale predsa si ju môžeme uviesť, keďže vlastne odôvodňuje výzvu k chvále obsiahnutú v prvých troch veršoch žalmu: Lebo veľký je Pán a veľkej chvály hoden, viac ako všetkých bohov treba sa ho báť. Lebo ničoty sú všetci bohovia pohanov, ale Pán stvoril nebesia.

Opovrhovanie modlami a zdôrazňovanie, že Pán (Jahve) je jediným skutočným Bohom, lebo je Stvoriteľom vesmíru (nebies), tvorí srdce izraelskej zbožnosti, ale je aj dôvodom opovrhovania inými národmi, ktoré si uctievajú falošných bôžikov. Septuaginta zosmiešňujúci hebrejský výraz „ničoty“ (hebr. elilim, bôžikovia, smiešne figúrky, „márnosti“, je zdrobneninou od hebr. elohim, t.j. bohovia) prekladá naopak hrôzu vzbudzujúcim výrazom daemonia, démoni, čiže zlí duchovia. Sv. Pavol nadväzuje na túto predstavu, že pohanské modly sú vlastne zlými duchmi a modloslužba (idolatria) je službou démonom (por. 1Kor 10,19-21).

V. 6 (Vznešenosť a krása pred jeho tvárou, moc a veleba v jeho svätyni), ktorý takisto nie je súčasťou nášho responzóriového žalmu, odhaľuje na jednej strane miesto používania žalmu, teda jeruzalemský (druhý) chrám, a súčasne poukazuje na tajomnú skutočnosť, že hoci Pán prevyšuje nebesia, predsa si na zemi zvolil chrám v Jeruzaleme za svoj pozemský príbytok. Tento chrám je akoby kráľovský palác, z ktorého raz bude Boh bude vládnuť všetkým národom prostredníctvom Mesiáša. Tento chrám napriek tomu, že ho možno svojou výstavnosťou prevyšujú iné chrámy či paláce, je naplnený tou najväčšou krásou a vznešenosťou, lebo ho napĺňa neviditeľná Božia prítomnosť s celou neviditeľnou nádherou, „mocou a velebou“ Božieho nebeského príbytku.

Nasledujúce verše 7 až 10 môžeme považovať za ďalšiu časť žalmu, ktorá do istej miery opakuje a rozvíja myšlienky z prvej časti žalmu (vv. 1-6). Táto časť sa začína podobne ako prvá časť žalmu klimaxovým paralelizmom (opakovanie istých slov, ktoré má emocionálne zosilňovať istú myšlienku – ide o literárnu figúru typickú pre kanaánsku mýtickú poéziu, z ktorej Židia čerpali nielen literárne figúry, ale aj myšlienky): Vzdávajte Pánovi, rodiny národov, vzdávajte Pánovi slávu a česť, vzdávajte Pánovi slávu hodnu jeho mena (vv. 7-8a).

Verše 8b-10a vysvetľujú dôvod tejto radosti: definitívny príchod Pána, ktorý zasadne na svoj trón tak svetský, v podobe mesiášskeho kráľa, ako aj duchovný, ktorým je jeruzalemský chrám. Preto v dňoch korunovácie Mesiáša bude treba prinášať Pánovi obetné dary do jeho chrámu, k jeho duchovnému trónu, a klaňať sa mu „v posvätnom rúchu“, teda liturgickými obradmi za účasti kňazov, ako to opisujú vv. 8b-9a: Prineste obetné dary a vstúpte do jeho nádvorí, klaňajte sa Pánovi v posvätnom rúchu. V. 9b svojím eschatologickým slovníkom (Chvej sa pred ním, doslovne: „zvíjaj sa pred jeho tvárou“, celá zem) odhaľuje, že celý tento žalm je vlastne opisom eschatologickej teofánie Pána v jeho záverečnom zásahu do dejín Izraela ale aj celého ľudstva, ktorým bude príchod Mesiáša a začiatok mesiášskych čias – Pánovej vlády nad celým svetom (my, kresťania, tento definitívny Boží príchod vidíme rozdelený na dve etapy – Pánov prvý a druhý príchod, ale Židia ho samozrejme vnímali ako jeden jediný príchod približne v tom zmysle, ako my chápeme druhý príchod Kristov, teda niečo ako „koniec sveta“, záver dejín spojený s Posledným súdom – pre nás kresťanov je ale „posledným časom“ celé obdobie Cirkvi, teda obdobie medzi prvým a druhým príchodom Mesiáša). V. 10a (Hlásajte medzi pohanmi: Pán kraľuje!) „korunuje“ celý žalm zvolaním „Pán kraľuje!“ (Jahve malak), čím žalm zaraďuje jednoznačne medzi žalmy „Jahveho kráľovstva“. Opäť je tu aj zmienka o úlohe Izraela hlásať Pánovu slávu medzi pohanmi.

Druhá časť žalmu je vo v. 10b zakončená odôvodnením výzvy k chvále na začiatku tejto časti žalmu: Upevnil zemekruh, nepohne sa; a spravodlivo súdi národy. Tým dôvodom je teda na jednej strane skutočnosť, že Pán je Stvoriteľ všetkého, tak neba (vesmíru) ako aj Zeme, na ktorej prebývajú ľudia, a na druhej strane skutočnosť, že Pán je Sudca, ktorý spravodlivo súdi národy, a teda aj Kráľ, ktorý nad nimi kraľuje.

Záverečná časť žalmu (vv. 11-13), ktorá je aj obsahom nášho responzóriového žalmu, vyzýva celé stvorenie pridať sa k chvále ľudí (Židov a pohanov): nebesia i zem, more a všetko, čo ho napĺňa, pole a všetko, čo je na ňom, ako aj lesy s ich stromami. Táto častá výzva v žalmoch aj prorockých knihách, aby sa aj nerozumné stvorenia pripojili k oslave Pána, môže pôsobiť nelogicky, ide ale o metaforu, bežnú aj v nenáboženských poetických textoch, založenú na vonkajšej podobnosti niektorých prírodných javov, ako napr. burácanie morských vĺn alebo kývanie sa stromov vo vetre, s prejavmi ľudskej oslavy Boha (hlasný spev, pohyby tela). Okrem toho pohľad na prírodu a jej sily sám osebe vyvoláva v človeku pocit obdivu z moci a vznešenosti Stvoriteľa. Niet však pochyby ani o tom, že z nastolenia Božej vlády budú mať úžitok aj nerozumné stvorenia, minimálne z toho dôvodu, že už nebudú človekom vykorisťované, ale užívané podľa Božej vôle. Záverečný verš žalmu v podstate len opakuje myšlienku z v. 10b o Božom súde, ktorý zakončuje druhú časť žalmu (viď vyššie).

Tento žalm, pozostávajúci z troch na seba nadväzujúcich hymnických celkov s podobnou štruktúrou, čím dochádza k stupňovaniu myšlienky chvály Boha ako Stvoriteľa, Sudcu a Kráľa, má dynamický charakter, pohýnajúci poslucháčov k akcii, čo je vyjadrené aj mnohými hebrejskými slovesami použitými v tomto žalme: spievať, velebiť, zvestovať, vzdávať slávu, prinášať obetné dary a podobne. Sme stvorení, aby sme uctievali Pána, a aby sme k tejto úcte privádzali aj druhých. Zmyslom tejto úcty nie je ale nejaké sebecké Božie potešenie, akoby Boh potreboval pre svoje sebauspokojenie našu oslavu, ale spoločná radosť Boha a človeka zo vzájomného vzťahu. Boh nás stvoril, aby sme boli s ním vo vzťahu, a preto nás pozýva k jeho uctievaniu, ktoré nemá byť  nejakou otrockou prácou nariadenou človeku od Boha, ale naopak prejavom radosti zo života s Ním.

Žalm má okrem svojho misijného, ekumenického (rovnosť židov a pohanov) a ekologického (vzťah človeka k prírode ako k Božiemu dielu) rozmeru samozrejme aj rozmer kristologický, kvôli ktorému bol hlavne vybratý do liturgie slávenia Narodenia Pána, keďže žalm je aj výzvou k vítaniu prichádzajúceho Pána v jeho Mesiášovi.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/96-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/96; https://biblia.sk/citanie/sep/z/96; https://biblia.sk/citanie/bot/z/96

http://www.drbo.org/lvb/chapter/21095.htm;

https://www.academic-bible.com/en/online-bibles/septuagint-lxx/read-the-bible-text/bibel/text/lesen/stelle/19/950001/959999/ch/296f1b5d735025396ee394e6d356607a/

https://thedivinelamp.wordpress.com/2012/08/26/father-boylans-introduction-to-psalm-96/

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 84-106, Don Bosco 2008

Komentáre k Starému Zákonu, 6. zväzok, Žalmy 76-100, vyd. Dobrá kniha, Trnava 2018

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

(Lk 2, 1-14)

V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.

V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“

Tento úryvok evanjelia, ktorý treba vnímať v jednom celku aj s evanjeliom z vianočnej omše „na úsvite“ (t.j. s Lk 2,15-20), hlavne jeho prvá časť (Lk 2,1-7), sa zvykne označovať ako „Narodenie Ježiša Krista“.

Nielen z dôvodu úcty voči takej intímnej chvíli ženy, akou je pôrod, evanjelista Lukáš (podobne aj Mt 1,25–2,1) samotné Ježišovo narodenie skôr konštatuje než opisuje (I porodila svojho prvorodeného syna). Chvíľa príchodu Božieho Syna na svet je totiž obostretá tajomstvom, ktoré by sa naša dotieravá zvedavosť nemala snažiť nehanebne odokrývať (cirkevní Otcovia si Ježišov pôrod, ktorý neporušil panenstvo jeho matky, predstavujú tak, že Ježiš vyšiel z Máriinho lona ako keď svetlo prechádza cez krištáľ, resp. slnečné lúče cez sklo). S Ježišovým pôrodom (ale nielen s ním) sa úzko viaže aj dogma o ustavičnom panenstve Panny Márie (aj vo fyzickom, nielen v morálnom či duchovnom zmysle; za isté, resp. neomylné cirkevné učenie sa dogma o ustavičnom panenstve považuje najneskôr od tretieho carihradského koncilu v r. 680; učenie o Panne Márii ako o „večnej panne“ vyznávajú aj pravoslávni, teda od Ríma oddelení východní kresťania, a toto učenie vždy vyznávala aj istá časť anglikánskej cirkvi, dnes nazývaná aj „Anglokatolíci“ – časť z nich dokonca v r. 2009, za pápeža Benedikta XVI., obnovila spojenie s Katolíckou Cirkvou; toto učenie uznával až do smrti aj sám Luther).

To, na čo Lukáš chce viac zamerať náš pohľad pri opise narodenia Ježiša Krista, je miesto jeho narodenia: Betlehem (a tým aj jeho pôvod z Dávidovho rodu). Z akého dôvodu? Príbeh o Ježišovom narodení u Lukáša (a podobne aj u Matúša, por. Mt. 2,5-6 – porovnanie oboch správ o Ježišovom narodení je veľmi zaujímavé, ale nejdeme sa ním v tomto texte zaoberať) je vlastne príbehom o naplnení Micheášovho proroctva (Mich 5,1-4a) o pôvode Mesiáša z Dávidovho rodiska (pozri katechézu k tomuto starozákonnému úryvku zo 4. adv. nedele v roku C). Lukáš v tomto úryvku dokazuje aj to, že Ježiš podľa zákona adopcie pochádza aj z rodu kráľa Dávida, ktorého potomkom je Máriin manžel Jozef, čo je takisto nevyhnutný predpoklad uznania Ježiša Židmi za skutočného Mesiáša podľa Samuelovho proroctva (por. 2Sam 7,12-16, pozri aj katechézu na 4. adv. nedeľu B).

Hoci navonok v prvej časti dnešného evanjeliového úryvku (Lk 2,1-7) nenachádzame nič zázračné či nezvyčajné, predsa v pozadí dejinnej udalosti, ktorú Lukáš opisuje na začiatku tohto úryvku (daňový súpis v Rímskej ríši, tzv. cenzus), môžeme vidieť tajomné Božie konanie (Božiu prozreteľnosť), ktorého cieľom je zariadiť, aby mal Mesiáš naozaj svoje rodisko v prorokom Micheášom predpovedanej lokalite (iný príklad využitia cisárskeho ediktu pre Božie plány môžeme vidieť a v Sk 18,1nn – Klaudiov edikt o vypovedaní Židov z Ríma napomohol šíreniu evanjelia). V skutočnosti však zatiaľ nedokážeme historicky spoľahlivo potvrdiť ani presný mechanizmus spôsobu vyberania daní, ktorý je opísaný v Lukášovom evanjeliu (povinnosť mužov dať sa zapísať do daňového zoznamu vo svojom rodnom meste, resp. meste svojho rodu, pravdepodobne vzhľadom na vlastníctvo pozemkov, t.j. dedičského podielu), ani konkrétny „prvý súpis ľudu po celom svete“, t.j. v Rímskej ríši, za cisára Augusta, v období, keď Sýriu spravoval Kvirínius (Quirinius), hoci o jednom takom sčítaní ľudu v dobe Ježišovho života hovorí aj známy židovský historik Jozef Flavius. Historici nás ale uisťujú, že toto sčítanie môžeme brať ako serióznu historickú informáciu, hoci zatiaľ nepotvrdenú inými zdrojmi.

Biblisti upozorňujú aj na zmienku o prvom rímskom cisárovi Augustovi, ktorou chcel Lukáš asi upozorniť na kontrast medzi údajným vládcom sveta „božským Augustom“ a pravým kráľom sveta, mesiášskym dieťaťom Ježišom. Na pozadí veľkej scény politiky rímskeho impéria vzniká malý príbeh istej rodiny, ktorá prinesie svetu skutočnú spásu. Spása sa uskutočňuje vo všednosti, neživí sa mimoriadnymi ale obyčajnými udalosťami.

Na akom mieste sa vlastne narodil Ježiš? Grécke slovo καταλύματι (katalúmati) nie je slovo pre komerčný hostinec (resp. „arabský hotel“), pre ktorý je v gréčtine slovo πανδοχεῖον (pandocheion), použité v Lk 10,34 v podobenstve o dobrom Samaritánovi. Slovo katalúmati je u Lukáša 22,11 použité aj pri hľadaní miesta pre Poslednú večeru. Tu je toto slovo preložené správnejšie ako „horná miestnosť“, teda hosťovská miestnosť v bohatších domoch, prenajímaná pocestným alebo pútnikom. Otázkou zostáva, či takú hosťovskú miestnosť  Jozef s Máriou žiadali u Jozefových príbuzných, alebo u cudzích, v každom prípade boli všetky takéto miestnosti v meste obsadené, pravdepodobne z dôvodu slávenia niektorého z troch tzv. pútnických židovských sviatkov – Pesach (Veľká Noc), Šavuot (Sviatok týždňov, Turíce) a Sukot (jesenný Sviatok stánkov). Dôvodom plného obsadenia vhodných miest na spanie v Betleheme v noci Ježišovho narodenia teda v skutočnosti nebolo samotné sčítanie ľudu, ktoré prebiehalo zvyčajne aj niekoľko rokov, ale asi nejaký veľký židovský sviatok, pravdepodobne jeden z vyššie spomenutých (je teda celkom možné, že Ježiš sa v skutočnosti narodil napríklad na židovskú Veľkú Noc, alebo v jej časovej blízkosti). Z dôvodu plného obsadenia iných miestností pútnikmi do Jeruzalema sa teda Ježiš narodil v miestnosti, kde bol na noc ustajnený dobytok, ale nešlo o „jaskynnú maštaľ“ oddelenú od hlavného domu, ale naopak o súčasť hlavného domu, v podstate o vstup do domu, ktorý bol súčasťou bežného životného priestoru vtedajšej roľníckej rodiny. Jozef s Máriou teda neboli Betlehemčanmi odmietnutí, ako sa traduje už celé stáročia, ale naopak prijatí do kruhu niektorej betlehemskej rodiny, možno vlastnými Jozefovými príbuznými. Ježiš sa nenarodil „odvrhnutý“ vlastným národom kdesi na salaši, ale v bežných podmienkach vtedajšieho života, v kruhu milujúcej rodiny. Legenda o Ježišovom narodení v studenej jaskyni kdesi na poli pochádza z apokryfného Jakubovho (proto)evanjelia z roku cca 150 po Kristovi. Ale ani tam sa nehovorí o odmietnutí Svätej rodiny Betlehemčanmi. Podľa tohto apokryfu Máriin čas pôrodu prišiel skôr, ako dosiahli s Jozefom Betlehem, a preto sa vraj musela uchýliť do jaskynnej maštali pred Betlehemom.

Zdá sa teda, že napr. aj slová Jánovho Prológu v Jn 1,11 (Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali), netreba vzťahovať na samotné Ježišovo narodenie, akoby jeho narodenie v maštali (vyplývajúce zo slov o „uložení do jasieľ“) bolo znakom odmietnutia Betlehemčanmi, ale skôr na neskoršie neprijatie Ježiša ako Mesiáša jeho národom. Legenda o nepohostinných Betlehemčanoch je teda od počiatku len prejavom ľudovej nábožnosti. A netreba to preháňať ani s ľutovaním malého Ježiša či Jozefa s Máriou akoby sa Ježiš narodil ako nejaký žobrák či bezdomovec. Cieľom evanjelistu nebolo vykresliť Ježišovo narodenie ako predobraz jeho budúceho utrpenia či dokonca ukrižovania (hoci taký duchovný výklad nie je výslovne proti duchu opisu Ježišovho narodenia), ale jednoducho ukázať, že Ježiš prichádza ako chudobný medzi chudobných, ako obyčajný človek, ktorý nepatrí do „vyššej spoločenskej triedy“, ale to neznamená, že je akoby menejcenný oproti bežným ľuďom. Napriek tomu fakt, že Mária musela Ježiša uložiť do jasieľ, predsa naznačuje, že Ježišov príchod na svet neprebehol v „štandardných“ podmienkach, lebo kŕmidlo pre zvieratá sa aj v tej dobe určite nepoužívalo bežne ako kolíska pre dieťa. Ježišove jasle tak od počiatku dráždili fantáziu jednoduchých zbožných ale aj učených ľudí, ktorí tomuto faktu dali množstvo pozoruhodných významov (sv. Augustín napr. v týchto jasliach, do ktorých bol uložený „Chlieb z neba“, vidí predobraz Eucharistie). Ježišove jasle ale napriek tomu netreba vnímať v prvom rade ako obraz akejsi extrémnej chudoby Svätej rodiny, ale skôr ako predobraz Ježišovho budúceho osudu putujúceho kazateľa, ktorý často nebude mať ani len „kde hlavu skloniť“ (por. Mt 8,21; Lk 9,58).

V druhej časti dnešného úryvku (Lk 2,8-14) Lukáš prechádza od neosobnej informácie o samotnej spásonosnej udalosti (Ježišovo narodenie v jednoduchých podmienkach v zemi podrobenej cudzej moci) k osobnému posolstvu o tejto udalosti. Toto posolstvo sa ako prvým svedkom Ježišovho narodenia odovzdáva opäť jednoduchým ľuďom, dokonca takým, ktorí sú v podstate na najnižšej priečke vtedajšieho spoločenského rebríčka – pastierom. Posolstvo anjelov, resp. Pánovho anjela, ktorým by mohol byť opäť archanjel Gabriel, hoci jeho meno sa neuvádza, je na jednej strane výzvou k radosti z tajomnej spásonosnej udalosti, ktorá sa udiala v Betleheme, a na druhej strane výzvou k viere, že to malé dieťa zavinuté do plienok a uložené v jasliach je skutočný Spasiteľ, Mesiáš Izraela. V dnešnom úryvku máme teda vedľa seba dve scény – jedna úplne obyčajná, všedná: narodenie dieťaťa, a druhá nečakane zázračná, neobvyklá: zjavenie sa anjela pastierom a opis radostného chválospevu anjelov (tu si Lukáš asi vypožičal literárny výrazový prvok z antickej drámy – zbor oznamujúci posolstvo z neba). Podľa vianočného anjelského chválospevu sú adresátmi vianočného posolstva, posolstva o príchode Boha v ľudskej podobe, ľudia „dobrej vôle“, čo by mohlo byť správnejšie preložené ako „ľudia, ktorí plnia Božiu vôľu“ (ešte presnejšie by preklad mohol znieť „ľudia, v ktorých mám Boh zaľúbenie“).

Tieto dve scény dnešnej evanjeliovej perikopy – Ježišovo narodenie v maštali a anjelský chválospev o Božej sláve – poukazujú na kontrast dvoch svetov, ktoré sa v dnešnom evanjeliu stretajú: na jednej strane je to viditeľná jednoduchosť Ježišovho pozemského života, ale na druhej strane skrytá Božia sláva, s ktorou Ježiš prichádza medzi ľudí. Toto tajomstvo Vianoc, teda príchod Mesiáša v chudobe a v skrývaní svojej božskej slávy, môže pochopiť len ten, kto má jednoduché a pokorné srdce – srdce dieťaťa. Takými ľuďmi boli práve pastieri, ktorí sa v spoločenskom rebríčku svojej doby nachádzali na tom najnižšom mieste – podobne ako deti. Títo pastieri sú podobne ako deti v evanjeliách vzorom správneho postoja srdca pre prijatie evanjelia: len ten, kto je bezbranný a bezvýznamný, kto sa nemôže spoliehať na princíp svetskej moci a vonkajšej sily, koho jedinou oporou je Boh, je schopný prijať do svojho života Božiu moc, ktorá sa prejavuje v ľudskej úbohosti.

Spracované podľa: Paul-Gerhard Müller, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 3, Evangelium sv. Lukáše, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří, 1998;

David Gooding, Lukášovo evanjelium, Návrat domů 1994

Massimo Grilli, Evanjelium pocestného. Lukášovo dielo I, Katolícke biblické dielo, Ružomberok 2016

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, Prológ – Ježišovo detstvo, Dobrá kniha Trnava 2012

http://christianapologeticsalliance.com/2014/12/25/was-jesus-born-in-a-stable/

G. Zevini – P.G. Cabra, Lectio divina na každý den v roce 2, Doba vánoční, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2001