(Iz 52, 7-10) Aké krásne sú na horách nohy posla, ktorý hlása pokoj, posla dobrej zvesti, ktorý ohlasuje spásu, ktorý hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje.“

Počúvaj svoje hliadky! Zvyšujú svoj hlas a jasajú všetci, lebo na vlastné oči vidia návrat Pána na Sion.

Radujte sa a vedno plesajte, rozvaliny Jeruzalema, lebo Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem. Obnažil si Pán svoje sväté rameno pred očami všetkých národov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha.

Ľudským autorom slov tohto úryvku (a kapitol 40-55 Knihy proroka Izaiáša) je tzv. Druho-Izaiáš, ktorý zapisoval svoje vnuknutia od Boha počas babylonského zajatia. Tento prorockým duchom obdarený svätopisec prináša  slová nádeje judskému ľudu, ktorý videl zničenie svojho svätého mesta Jeruzalema a mnohých svojich blízkych prebodnutých mečom. Mnohí z tých, čo prežili túto pohromu, boli zavlečení do exilu v Babylónii.

Tieto zážitky uviedli Boží ľud do krízy viery. Opustil vari Jahve svoj ľud? Alebo sa cudzí bohovia ukázali mocnejší ako On? Na túto otázku odpovedal už samotný Prvý Izaiáš. Všetku zodpovednosť za budúcu pohromu uvalil na neverný ľud. Tento ľud zhrešil a všetko čo nasledovalo, vrátane exilu, bol trest za porušovanie zmluvy s Bohom (napr. Iz 1,4: Beda hriešnemu národu, ľudu s ťažkou vinou, plemenu zločincov, synom skazeným. Opustili Pána, zhrdli Svätým Izraela, odcudzili sa). Druhý Izaiáš však už ohlasuje koniec trestu. Pán povolal perzského kráľa Kýra, aby zlomil moc Babylonu a umožnil návrat judského ľudu späť do vlasti, aby obnovil Jeruzalem a aj chrám. Avšak nie je to Kýros, kto zachránil tento ľud, ale samotný Pán, ktorý je aj pánom dejín.

Obec veriacich v Babylone preto posiela radostné posolstvo do Jeruzalema, ktoré ohlasuje rozvrátenie babylonskej ríše a Kýrov výnos o návrate ľudu späť do vlasti. Skutočným obsahom posolstva je však zvesť, že Pán opäť zničil nepriateľov Božieho ľudu a navrátil slobodu Izraelu (hoci prostredníctvom perzského Kýra).

Prorok na vyjadrenie krásy a vznešenosti tohto posolstva používa obraz „krásnych nôh posla“, ktorý beží horami – dolami na Sion. Nejde tu samozrejme o telesnú krásu nôh (nohy posla sú napokon zaprášené a popukané od dlhej cesty), ale o duchovnú krásu „dobrej zvesti“, ktorá ohlasuje opätovný návrat pokoja a zmierenia medzi Bohom a Izraelom a Božiu spásu, teda opätovnú zázračnú záchranu národa. Pochybujúci veriaci môžu opäť s istotou tvrdiť: „Boh Izraela kraľuje!“ Opäť sa ukázal mocnejší ako bohovia pohanov.

Ďalším obrazom radosti je obraz strážnych hliadok bdejúcich na zničených hradbách Jeruzalema a vidiacich prichádzajúceho posla či poslov. Keď hliadky pochopili správu, ktorú im tento posol či poslovia odovzdali, začali nahlas rozhlasovať po celom meste túto dobrú zvesť a všetci pozostalí obyvatelia Jeruzalema, ktorým bolo bránené obnoviť a zveľadiť zničené mesto, začali jasať, lebo na vlastné oči vidia návrat Pána na Sion. Ide tu vlastne o Božiu teofániu, teda zjavenia sa Boha prostredníctvom „krásneho posolstva“. V tomto posolstve, teda v slove, totiž akoby sám Boh prichádzal (advent = príchod) späť do Jeruzalema, aby mu priniesol spásu.

Následné verše môžeme chápať ako spoločný chválospev vďaky Bohu celého národa za vykúpenie Jeruzalema. Nachádzame tu ďalší obraz, tentoraz obraz Božej moci: Pán si „vyhrnul rukávy“ (starovekí bojovníci si pri boji „obnažili“ pravé rameno, aby im odev nebránil pri boji s mečom) a pred očami všetkých národov opäť porazil nepriateľov Izraela, takže všetky končiny zeme môžu vidieť spásu, ktorú Boh udeľuje svojmu ľudu.

Na záver si všimnime ešte stupňovanie sily tejto radostnej zvesti o prichádzajúcej spáse, ktorá je obsahom dnešného prvého čítania, ktorého cieľom v liturgii tejto slávnosti je poukázať na krásu zvesti o narodení Spasiteľa. Najprv túto zvesť prináša iba hlas posla, potom hlasy mestských hliadok, a nakoniec sa k radostnému jasotu obyvateľov zničeného mesta majú pripojiť aj „rozvaliny Jeruzalema“. Dosiaľ boli tieto trosky iba nemým svedkom aj svedectvom spustošenia mesta aj národa. Mesto aj národ si boli veľmi podobné – zostali z nich len trosky. V skutočnosti sú obrazom celého ľudstva, ktoré sa pod vplyvom hriechu ocitlo „v troskách“.

Ľudstvo bolo pred príchodom Spasiteľa pre svoje upadnutie do hriechu duchovne zničené, pre Boha mŕtve, odsúdené na „večné zabudnutie“. V plnosti času však prichádza „posol krásnej zvesti“, Ján Krstiteľ – ktorého ako dôležitého ohlasovateľa príchodu Mesiáša spomína evanjelium tretej vianočnej omše, ktorou vrcholí slávenie vianočnej liturgie – aby oznámil ľudstvu spásu, a to v tej najdokonalejšej podobe – v príchode božského Spasiteľa. Posledný prorok prináša posledné prorocké slovo o spáse – ale toto slovo už nezostáva len slovom, len prísľubom do budúcnosti, ale stáva sa telom. Nič viac už od Boha nemôžeme dostať. Všetky prísľuby spásy vyvrcholili a naplnili sa v príchode tohto božského Spasiteľa. Našou úlohou je už len radovať sa z jeho príchodu na tento svet a s radosťou čerpať ako z prameňa spásy z jeho trvalej prítomnosti medzi nami.

Inšpirácia: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/isaiah-527-10-commentary

(Ž 98, 1. 2-3b. 3c-4. 5-6)

Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné. Víťazstvo je dielom jeho pravice a jeho svätého ramena. R. Pán oznámil svoju spásu, pred očami pohanov vyjavil svoju spravodlivosť. Rozpamätal sa na svoju dobrotu a na svoju vernosť voči Izraelovmu domu. R. Uzreli všetky končiny zeme spásu nášho Boha. Na chválu Božiu jasaj, celá zem; plesajte, radujte sa a hrajte. R. Hrajte Pánovi na citare, na citare a na harfe zunivej. Za hlaholu trúb a poľníc jasajte pred tvárou Kráľa a Pána.

Refrén:Uzreli všetky končiny zeme spásu nášho Boha.

Ž 98 (Spievajte Pánovi pieseň novú) je súčasťou malej zbierky 7 žalmov (Ž 93, 95–100) ospevujúcich Jahveho ako Kráľa Izraela (pozri aj katechézu k Ž 97 na sviatok Premenenia Pána). Niektorí do tejto zbierky („žalmy Jahveho kráľovstva“) zaraďujú podľa rôznych kritérií (napr. podľa výskytu zvolania „Pán kraľuje“, t.j. Jahve malak) iné žalmy, napr. iba žalmy 93 a 96-99 (Ž 98 by tu potom patril iba voľne, lebo túto výzvu neobsahuje, iba konštatovanie vo v. 6, že Jahve, t.j. Pán, je Kráľ), alebo naopak celú štvrtú knihu Žaltára, t.j. Ž 90-106 (o štvrtej knihe Žaltára pozri katechézu na 11. nedeľu cez rok B). K žalmom ospevujúcim Jahveho ako Kráľa môžeme ale zaradiť oveľa viac žalmov, konkrétne aj všetky „kráľovské žalmy“ (t.j. všetky žalmy, kde sa vyskytuje slovo „kráľ“ alebo „kráľovská tematika“), lebo králi Izraela boli považovaní iba za zástupcov Jahveho, jediného skutočného Kráľa Izraela, a ich víťazstvá sa považovali za víťazstvá Jahveho (Ž 2, 5, 10, 18, 20, 21, 22, 24, 29, 44, 45, 47, 48, 61, 63, 68, 72, 74, 84, 89, atď., viaceré z nich sú mesiášske; za mesiášsku pieseň možno považovať aj náš Ž 98, vzhľadom na jeho eschatologickú perspektívu, ktorá je nutne spojená s príchodom Mesiáša).

Žalm je v hebrejskom texte označený ako mizmor (spev sprevádzaný hudobnými nástrojmi), čo je pôvodný hebrejský výraz pre to, čo označujeme ako žalm (v Septuaginte je žalm navyše pripísaný Dávidovi, ide o tzv. davidizáciu žalmov typickú pre Septuagintu; Septuaginta síce Dávidovo meno nemá v 4 žalmoch masoretského textu, konkrétne v Ž 122, 124, 131 a 133, ale naopak Dávidovo meno je vložené v 14 žalmoch, kde sa v masoretskom texte Dávidovo meno nespomína, konkrétne v Ž 33, 43, 67, 71, 91, 93-99, 104 a 137 – polovicu z nich tvoria teda práve „žalmy Jahveho kráľovstva“). Literárnym štýlom ide o hymnus (chválospev), ospevujúci Jahveho ako najvyššieho Sudcu sveta, keďže najvyššia súdna moc je súčasťou kráľovskej moci. Žalm má eschatologický charakter, lebo vidí Boha ako Sudcu z hľadiska jeho prichádzajúceho kráľovstva. Židovská tradícia dokonca tento žalm považuje za poslednú z 10 slávnych piesní z dejín Izraela, ktoré Židia spievali v najslávnejších okamihoch svojich dejín, ako napr. pieseň po vyslobodení z Egypta (por. Ex 15,1-21). Táto pieseň má byť poslednou z nich, je teda piesňou predvídajúcou konečný, definitívny Boží spásonosný zásah do dejín Izraela.

V slovenskom katolíckom preklade žalm nesie názov „Boh víťazí na súde“, v evanjelickom preklade „Hospodin víťazný Kráľ a spravodlivý Sudca“, v preklade A. Boteka „Sudca zeme“. Iné komentáre mu dávajú názov „Oslavná pieseň pre Pána a Kráľa“, „Chválospev na Boha – Kráľa“, alebo „Hymnus na Boha Spasiteľa“, prípadne môžeme obsah žalmu opísať slovami: Chválospev na Božie spásne jednanie s Izraelom a hymnus na Boha – Kráľa sveta. Z hľadiska štýlu a obsahu možno pieseň označiť aj ako eschatologický kráľovský hymnus. Žalm má 9 veršov, z ktorých je do responzóriového žalmu vianočnej omše cez deň vybraných prvých 6 veršov.

Žalm sa začína výzvou k spevu „novej piesne“. Je to v Žaltári pomerne častá výzva (Ž 33,3; 40,4; 96,1; 98,1; 144,9; 149,1 – týchto 6 žalmov sa preto zvykne označovať ako „nové piesne“; k „novým piesňam“ možno ale zaradiť aj text Deutero-Izaiáša Iz 42,10-12, ako aj Juditinu pieseň v Jdt 16,1-17, por. v.13: „Zaspievam môjho Bohu novú pieseň“; „novú pieseň“ podľa Zjv 5,9 spievajú aj tajomné bytosti pri Božom tróne a podľa Zjv 14,3 aj všetci spasení). Čo je to tá „nová pieseň“? Na to jestvuje viacero výkladov, počnúc „novou piesňou“ ako reakciou na nové Božie spásne skutky, t.j. v zmysle ďalšej piesne ospevujúcej stále nové Božie skutky spásy (žalmista môže mať na mysli konkrétny Boží zachraňujúci skutok, ako napr. vyslobodenie z babylonského zajatia – ak je tento žalm reakciou na návrat z babylonského exilu, čo je pravdepodobné, dáva sa tým odpoveď aj na dobu jeho vzniku – 5. st. pred Kristom; autor žalmu ale asi naschvál nespomína aký konkrétny Boží čin v dejinách ospevuje, aby pieseň mohla byť použitá pri oslave všetkých Božích spásonosných činov), a končiac „novou piesňou“ ako piesňou spievanou s novým srdcom, ktoré na tieto Božie spásne skutky reaguje s obnovenou nádejou a radosťou, hoci ide o známu pieseň, napr. samotný tento žalm, ale spievanú inak ako doposiaľ. Ako bude vysvetlené ďalej, „novú pieseň“ možno chápať aj ako pieseň definitívnu, dokonalú, úplnú, záverečnú, teda eschatologickú, možno ju preto nazvať aj piesňou o novom svete, ktorý je konečne pod Božou vládou.

Žalm je radostnou eschatologickou piesňou spievanou nielen Izraelom, ale celým tvorstvom, dokonca aj pohanmi. Ako miesto spevu tejto piesne môžeme vidieť kozmický chrám, v ktorom je Boh, Pán, Kráľ a Sudca oslavovaný zborom pozostávajúcim tak z ľudí ako aj z iných stvorených diel, ako sú zem, more, rieky a vrchy. Boží súd, ktorým sa ukončia dejiny sveta, však nemá byť v prvom rade trestom, ale nastolením konečného poriadku, aby stvorenie splnilo svoj cieľ a poslanie podľa pôvodného Božieho plánu so stvorením. Žalm bol veľakrát zhudobnený a jeho cieľom je vyvolať vo veriacom človeku vrelú túžbu po príchode Božieho kráľovstva.

Žalm môžeme rozdeliť na tri časti, z ktorých vv. 1-3 sú výzvou oslavovať Pána, pričom sa spomína 6 dôvodov tejto oslavy (všetky tieto dôvody možno zhrnúť do jedného: svedectvo Božej moci pred pohanmi, aby všetci „obyvatelia zemekruhu“, por. v 7, uznali Božie víťazstvo a jeho spravodlivosť a prijali od Boha spásu; žalm má teda silne univerzalistický charakter typický pre poexilové biblické texty). Následne vv. 4-6 v rozkazovacom spôsobe prikazujú „celej zemi“ (a teda zrejme aj všetkým jej obyvateľom, či už ľuďom alebo iným stvoreniam) oslavovať Pána bez akéhokoľvek zdôvodnenia, jednoducho preto, že každý tvor je povinný chváliť svojho Stvoriteľa. Následne vo vv. 7-9 sú použité nepriame rozkazy a výzvy rôznym stvoreniam oslavovať Pána so zdôvodnením, že „prichádza súdiť zem“, čo nie je hrozba, ale naopak dôvod k radosti a jasaniu, ako bolo spomenuté vyššie – Pánov príchod konečne nastolí spravodlivosť a právo. Posledné tri verše (vv. 7-9) sú skoro totožné s poslednými troma veršami žalmu 96 (vv. 11-13). V Novom zákone máme ozvenu v. 3a v Magnifikat (Lk 1,54) a ozvenu v. 3b v popise Krstiteľovho kázania (Lk 3,6) ako aj v kázaní sv. Pavla (Sk 28,28).

Výber tohto žalmu do liturgie vianočnej omše cez deň je odpoveďou na prvé čítanie (Iz 52,7-10), v ktorom je opísaná radosť z návratu Pána na Sion, čo je vlastne radosť z návratu Izraelitov späť do vlasti po dlhom exile v Babylónii. Pre kresťanov však tento úryvok môže znamenať rovnako príchod Mesiáša k svojmu ľudu. Okrem Vianoc je žalm súčasťou liturgie slova tak na slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, ako aj na 6. veľkonočnú nedeľu v roku B a na 28. a 33. nedeľu cez rok C. Žalm má samozrejme široké použitie aj vo feriálnom a sviatočnom lekcionári (napr. na sviatok sv. Barnabáša, apoštola, alebo v deň výročia posviacky bazilík sv. Petra a Pavla), nehovoriac o jeho častom využívaní v misáli v podobe antifón omšovej liturgie.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/98-1.htm

http://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/psalms/psalms.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/98; https://biblia.sk/citanie/sep/z/98; https://biblia.sk/citanie/bot/z/98

Komentáre k Starému Zákonu, 6. zväzok, Žalmy 76-100, vyd. Dobrá kniha, Trnava 2018

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

(Jn 1, 1-18) ¹ Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. ² Ono bolo na počiatku u Boha. ³ Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. ⁴ V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. ⁵ A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.

⁶ Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. ⁷ Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. ⁸ On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.

⁹ Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. ¹⁰ Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. ¹¹ Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. ¹² Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, ¹³ čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha. ¹⁴ A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. ¹⁵ Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ ¹⁶ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. ¹⁷ Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. ¹⁸ Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten ňom priniesol zvesť.

Zatiaľ čo Markovo evanjelium sa začína Ježišovým verejným vystúpením a Matúš s Lukášom predraďujú Ježišovmu verejnému vystúpeniu tzv. dejiny detstva, Ján začína už jeho predpozemskou existenciou. Tento hymnus o večnom bytí „Slova“ u Boha na začiatku Jánovho evanjelia, nazývaný Prológ, je určitým návodom na čítanie tohto evanjelia. Ján teda už na začiatku odhaľuje čitateľovi, kto je tento Ježiš vo svojej najhlbšej podstate. Na vyjadrenie tejto skutočnosti evanjelista pravdepodobne použil pieseň o Božej múdrosti inšpirovanú starozákonnými textami, ktorú poznal z kresťanskej obce, v ktorej žil, a ktorú upravil v kristologickom zmysle.

Pri čítaní Jánovho Prológu sa môže čitateľovi ľahko stať, že sa cíti zaskočený Jánovým náročným vyjadrovaním. V skutočnosti však Jánov Prológ nebol zamýšľaný ako poučný alebo filozofický či teologický text. Je to hymnus, teda pieseň, ktorá slávnostným básnickým jazykom zvestuje význam Ježiša, Božieho Slova, pre našu spásu, ba vôbec pre našu existenciu, keďže spásu predchádza stvorenie, na ktorom malo „Slovo“ zásadnú účasť.

Táto pieseň má dve časti. Prvá časť (v. 1-13) ospevuje všeobecný význam „Slova“ pre celé stvorenie, druhá (v. 14-18) obsahuje vyznanie obce ako odpoveď na spoznanie významu „Slova“ pre spásu človeka. V Kristovi sa tak stvorenie spája so spásou. Nejestvuje nič, čo by nespadalo do silového poľa „Slova“. Skutočnosť stvorenia je úzko zviazaná so skutočnosťou spásy, dejiny tohto sveta nie sú oddelené od dejín spásy. Spása je vlastne obnovenie padnutého, od Boha oddeleného, hriechom degradovaného a skazeného stvorenia. Moc Božieho Slova všetko obnovuje do pôvodnej jednoty s Bohom a vracia celému stvoreniu pôvodnú kvalitu života.

Jánov Prológ teda určite nie je učenou teologickou špekuláciou o večnom, predpozemskom bytí Slova, ale vyjadrením konkrétnej skúsenosti obce veriacich s Ježišom, ktorý zjavuje Boha v ľudskom tele. O tejto skúsenosti Ján hovorí, keď s vďačnosťou vyznáva: A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. ... Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Tejto skúsenosti s Ježišom obec veriacich vďačí za svoje súčasné poznanie Boha, ktoré je autentické a spoľahlivé, lebo pochádza od toho, ktorý „spočíva v lone Otca“. Celé nasledujúce evanjelium je o tejto zvesti o Bohu, ktorú priniesol Ježiš ako jedinečný „Boží exegéta“ (t.j. vysvetľovateľ Božích tajomstiev). Pochopiť túto zvesť je však možné len na základe osobnej skúsenosti obce veriacich s pozemským aj vzkrieseným Ježišom, na ktorého identitu, pravú podstatu jeho bytia sa Prológ pýta, ale hneď si na základe svojej skúsenosti s ním aj odpovedá.

Evanjelista Ján sa teda nepýta „ako sa to stalo“, že sa Boh stal človekom, aby nám zjavil seba samého v plnosti. To bolo už obci veriacich dobre známe z iných evanjelií. Jánovo evanjelium ide ďalej. Viac ho zaujíma skutočnosť, že sa Božie Slovo stalo človeku ľudsky vnímateľným (por. 1Jn 1,1-3: Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám). Pre Jána je Vtelenie predpokladom zjavenia Božej slávy na tomto svete. Tento fakt je priam neuveriteľný – Boh, aby sa nám priblížil, aby sa nám dal spoznať, stal sa jedným z nás, stal sa človekom ako sme my: Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť. Neprišiel k nám ako Boh v prestrojení za človeka (ako v pohanských bájkach, alebo v gnostických bludoch, ktoré sa medzi kresťanmi šírili už v Jánových časoch, a na ktoré je Jánovo evanjelium vlastne aj reakciou). V Ježišovom pravom človečenstve sa ukazuje základný zákon Božieho sebazjavenia, pre mnohých neprijateľný: Božie Slovo k nám prichádza ako dejinné, vtelené Slovo, teda nie ako nadpozemská pravda stojaca mimo času. Ježiš sa vtelil nielen do ľudského tela, ale aj do konkrétneho času a kultúry.

Pri stotožnení Ježiša s božským Slovom mohol evanjelista použiť starozákonné, ba aj mimobiblické predstavy o účinnosti slova (prevzaté z gréckej filozofie, v ktorej Logos znamená niečo viac ako bežné ľudské slovo, najlepšie význam Logosu v gréckej filozofii vystihuje asi to, čo nazývame „zmysel“, resp. dôvod). Biblia jasne hovorí, že Boh pôsobí v stvorení aj v dejinách hlavne svojim slovom, ktorým vyvoláva zmeny. Ján vedome naráža na prvé slová Biblie (Na počiatku ...) a na správu o stvorení, kde Boh všetko tvorí svojím slovom. Veľmi príbuzné Jánovmu Prológu sú aj biblické (aj mimobiblické, filozofické) predstavy o božskej Múdrosti. V knihe Prísloví sa napr. píše, že Múdrosť je, ako akási samostatná bytosť, prítomná pri celom diele stvorenia (por. Prís 8, 22nn) a potom prebýva v Izraeli a jej prítomnosť vidno v jeho dejinách (por. Sir 24, 1nn). Na takéto predstavy mohol evanjelista vedome nadväzovať, ale ich aj prekonáva, lebo u Jána je božské Slovo Bohu rovné, zatiaľ čo v Starom Zákone zostáva božská Múdrosť stále len akýmsi tajomným Božím stvorením.

Jánovi však nejde o filozofické špekulácie na tému „Slova“ (Logosu), ale o zjavenie Boha skrze toto Slovo a o spásu ľudí (čo však neznamená, že týmito myšlienkami Ján neodpovedá vedome na filozofické problémy svojej doby, najmä pokiaľ ide o kresťanov z pohanstva, ktorých už neuspokojoval zmysel života, ktorý ponúkala grécka filozofia a viera v Krista ako Logos im dala svetlo). Preto už vo štvrtom verši svojho Prológu rýchlo prechádza k rozhodujúcim pojmom život a svetlo. Boh je Slovo, ale je aj Život, a tento život je vo všetkom, čo je, lebo všetko bolo stvorené skrze Slovo. Tento život ako svetlo ľudí, teda zmysluplná existencia (svetlo a život sú teda u Jána zameniteľné pojmy, keďže ide o duchovné, nie biologické či fyzikálne pojmy), môže byť ľuďmi prijatý ako dar na základe viery (teda nie na základe rozumovej, či filozofickej špekulácie, čiže vlastnými ľudskými silami). Očakávali by sme, že ľudia sa tomuto Svetlu – Zmyslu života – ochotne vierou otvoria, veď rozum im hovorí, že pochádzajú od Slova života, ale stalo sa niečo neuveriteľné: svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Evanjelistu tu nemyslí iba na Židov, hoci na tých v prvom rade, ale na celé ľudstvo, keďže Cirkev sa od počiatku stretávala s odporom nielen u Židov ale aj u pohanov. Našťastie sa predsa našli takí, ktorí ho prijali, a tým dal moc stať sa Božími deťmi, a ako Božie deti majú podiel na božskom živote Slova, lebo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. Obraz „narodenia z Boha“ (por. aj Jn 3,3-8) jasne hovorí o tom, že nejde o vlastný ľudský výkon, ale o Božie dielo, ktoré sa však môže prejaviť v živote človeka len na základe viery v tieto božské tajomstvá.

Na záver sa ešte pokúsme zodpovedať otázku, čo v tomto poetickom hymne na Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, aby zjavilo Božiu spásu, robí zmienka o Jánovi Krstiteľovi a jeho svedectvo o Kristovi. Na túto otázku by sa dalo odpovedať aj tak, že Ján Krstiteľ, ktorého zvesť o príchode Mesiáša sa uvádza na začiatku všetkých evanjelií, má vždy právo ocitnúť sa na začiatku nejakého evanjelia, a teda netreba nad tým špekulovať, ale pri pozornejšom čítaní Prológu každý čitateľ zistí, že táto zmienka akosi štylisticky ba ani myšlienkovo nezapadá do rytmu tohto predslovu Jánovho evanjelia. Exegéti preto prišli s myšlienkou, ktorá sa dá síce len ťažko potvrdiť, ale predsa znie veľmi pravdepodobne, že Prológ v skutočnosti vznikol postupne, prinajmenšom na dvakrát, pričom skutočným pôvodným úvodom Jánovho evanjelia sú práve verše Jn 1, 6-8, teda tie, ktoré spomínajú Jána Krstiteľa a jeho svedectvo o Kristovi, a na ne by mal nadväzovať verš Jn 1,19: ¹⁹ A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, ²⁰ on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ Toto je teda (pravdepodobne) skutočný pôvodný úvod Jánovho evanjelia: Jn 1,6- 8 a Jn 1,19. Autorom poetickej časti Prológu, teda vlastne väčšiny samotného Prológu, by potom bol neskorší svätopisec, ktorý z dôvodov, ktoré tu teraz nebudeme riešiť, dodal tieto myšlienky (pravdepodobne starokresťanský hymnus na Vtelené Slovo) k pôvodnému začiatku tohto evanjelia, pričom pôvodný začiatok rozčlenil tak, aby sa myšlienkovo hodil do jeho dodatku (konkrétne vzhľadom na obraz svetla, čo je typický jánovský obraz). Túto myšlienku podporujú aj starozákonné paralely, kde rozprávanie začína podobným úvodom, ako spomínaný Jn 1, 6-8, napr. Sdc 13,2: Žil istý muž zo Saray, z kmeňa Danovcov. Menoval sa Manue ... alebo 1Sam 1,1: Bol istý muž z Ramataim Sofimu, z Efraimského pohoria, menom Elkána, syn Jerohama, syna Eliuho ... Problém ešte robí verš Jn 1,15, ktorý je duplikátom veršu Jn 1,30, ale vysvetlením by mohlo byť, že toto svedectvo Jána Krstiteľa vložil do svojho textu práve spomínaný neskorší svätopisec, aby akosi nadviazal na pôvodný úvod evanjelia a tvrdenia uvedené vo svojom Prológu (konkrétne Ježišovu pre-existenciu, t.j. existenciu pred stvorením sveta) podporil aj slovami Jána Krstiteľa (ktoré sa nachádzajú aj u synoptikov, ale len ich prvá časť: ten, čo príde po mne – por.Mt 3,11; Mk 1,7; Lk 3,16; ale aj Ján 1,27 a tiež Sk 13,25) .

Spracované podľa: http://www.mcmaster.ca/mjtm/4-7.htm

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý stuttgartský komentář, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1998

Inú biblickú katechézu k tomuto textu pozri na tejto stránke aj k Druhej nedeli po Narodení Pána v roku C