Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Iz 52, 7-10) Aké krásne sú na horách nohy posla, ktorý hlása pokoj, posla dobrej zvesti, ktorý ohlasuje spásu, ktorý hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje.“

Počúvaj svoje hliadky! Zvyšujú svoj hlas a jasajú všetci, lebo na vlastné oči vidia návrat Pána na Sion.

Radujte sa a vedno plesajte, rozvaliny Jeruzalema, lebo Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem. Obnažil si Pán svoje sväté rameno pred očami všetkých národov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha.

 

Ľudským autorom slov tohto úryvku (a kapitol 40-55 Knihy proroka Izaiáša) je tzv. Druho-Izaiáš, ktorý zapisoval svoje vnuknutia od Boha počas babylonského zajatia. Tento prorockým duchom obdarený svätopisec prináša  slová nádeje judskému ľudu, ktorý videl zničenie svojho svätého mesta Jeruzalema a mnohých svojich blízkych prebodnutých mečom. Mnohí z tých, čo prežili túto pohromu, boli zavlečení do exilu v Babylónii.

Tieto zážitky uviedli Boží ľud do krízy viery. Opustil vari Jahve svoj ľud? Alebo sa cudzí bohovia ukázali mocnejší ako On? Na túto otázku odpovedal už samotný Prvý Izaiáš. Všetku zodpovednosť za budúcu pohromu uvalil na neverný ľud. Tento ľud zhrešil a všetko čo nasledovalo, vrátane exilu, bol trest za porušovanie zmluvy s Bohom (napr. Iz 1,4: Beda hriešnemu národu, ľudu s ťažkou vinou, plemenu zločincov, synom skazeným. Opustili Pána, zhrdli Svätým Izraela, odcudzili sa). Druhý Izaiáš však už ohlasuje koniec trestu. Pán povolal perzského kráľa Kýra, aby zlomil moc Babylonu a umožnil návrat judského ľudu späť do vlasti, aby obnovil Jeruzalem a aj chrám. Avšak nie je to Kýros, kto zachránil tento ľud, ale samotný Pán, ktorý je aj pánom dejín.

Obec veriacich v Babylone preto posiela radostné posolstvo do Jeruzalema, ktoré ohlasuje rozvrátenie babylonskej ríše a Kýrov výnos o návrate ľudu späť do vlasti. Skutočným obsahom posolstva je však zvesť, že Pán opäť zničil nepriateľov Božieho ľudu a navrátil slobodu Izraelu (hoci prostredníctvom perzského Kýra).

Prorok na vyjadrenie krásy a vznešenosti tohto posolstva používa obraz „krásnych nôh posla“, ktorý beží horami – dolami na Sion. Nejde tu samozrejme o telesnú krásu nôh (nohy posla sú napokon zaprášené a popukané od dlhej cesty), ale o duchovnú krásu „dobrej zvesti“, ktorá ohlasuje opätovný návrat pokoja a zmierenia medzi Bohom a Izraelom a Božiu spásu, teda opätovnú zázračnú záchranu národa. Pochybujúci veriaci môžu opäť s istotou tvrdiť: „Boh Izraela kraľuje!“ Opäť sa ukázal mocnejší ako bohovia pohanov.

Ďalším obrazom radosti je obraz strážnych hliadok bdejúcich na zničených hradbách Jeruzalema a vidiacich prichádzajúceho posla či poslov. Keď hliadky pochopili správu, ktorú im tento posol či poslovia odovzdali, začali nahlas rozhlasovať po celom meste túto dobrú zvesť a všetci pozostalí obyvatelia Jeruzalema, ktorým bolo bránené obnoviť a zveľadiť zničené mesto, začali jasať, lebo na vlastné oči vidia návrat Pána na Sion. Ide tu vlastne o Božiu teofániu, teda zjavenia sa Boha prostredníctvom „krásneho posolstva“. V tomto posolstve, teda v slove, totiž akoby sám Boh prichádzal (advent = príchod) späť do Jeruzalema, aby mu priniesol spásu.

Následné verše môžeme chápať ako spoločný chválospev vďaky Bohu celého národa za vykúpenie Jeruzalema. Nachádzame tu ďalší obraz, tentoraz obraz Božej moci: Pán si „vyhrnul rukávy“ (starovekí bojovníci si pri boji „obnažili“ pravé rameno, aby im odev nebránil pri boji s mečom) a pred očami všetkých národov opäť porazil nepriateľov Izraela, takže všetky končiny zeme môžu vidieť spásu, ktorú Boh udeľuje svojmu ľudu.

Na záver si všimnime ešte stupňovanie sily tejto radostnej zvesti o prichádzajúcej spáse, ktorá je obsahom dnešného prvého čítania, ktorého cieľom v liturgii tejto slávnosti je poukázať na krásu zvesti o narodení Spasiteľa. Najprv túto zvesť prináša iba hlas posla, potom hlasy mestských hliadok, a nakoniec sa k radostnému jasotu obyvateľov zničeného mesta majú pripojiť aj „rozvaliny Jeruzalema“. Dosiaľ boli tieto trosky iba nemým svedkom aj svedectvom spustošenia mesta aj národa. Mesto aj národ si boli veľmi podobné – zostali z nich len trosky. V skutočnosti sú obrazom celého ľudstva, ktoré sa pod vplyvom hriechu ocitlo „v troskách“.

Ľudstvo bolo pred príchodom Spasiteľa pre svoje upadnutie do hriechu duchovne zničené, pre Boha mŕtve, odsúdené na „večné zabudnutie“. V plnosti času však prichádza „posol krásnej zvesti“, Ján Krstiteľ – ktorého ako dôležitého ohlasovateľa príchodu Mesiáša spomína evanjelium tretej vianočnej omše, ktorou vrcholí slávenie vianočnej liturgie – aby oznámil ľudstvu spásu, a to v tej najdokonalejšej podobe – v príchode božského Spasiteľa. Posledný prorok prináša posledné prorocké slovo o spáse – ale toto slovo už nezostáva len slovom, len prísľubom do budúcnosti, ale stáva sa telom. Nič viac už od Boha nemôžeme dostať. Všetky prísľuby spásy vyvrcholili a naplnili sa v príchode tohto božského Spasiteľa. Našou úlohou je už len radovať sa z jeho príchodu na tento svet a s radosťou čerpať ako z prameňa spásy z jeho trvalej prítomnosti medzi nami.

 

Inšpirácia: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/isaiah-527-10-commentary

 

 

(Jn 1, 1-18) 1 Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. 2 Ono bolo na počiatku u Boha. 3 Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. 4 V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. 5 A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.

6 Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. 7 Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. 8 On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.

9 Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. 10 Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. 11 Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. 12 Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, 13 čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha. 14 A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. 15 Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ 16 Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. 17 Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. 18 Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten ňom priniesol zvesť.

 

Zatiaľ čo Markovo evanjelium sa začína Ježišovým verejným vystúpením a Matúš s Lukášom predraďujú Ježišovmu verejnému vystúpeniu tzv. dejiny detstva, Ján začína už jeho predpozemskou existenciou. Tento hymnus o večnom bytí „Slova“ u Boha na začiatku Jánovho evanjelia, nazývaný Prológ, je určitým návodom na čítanie tohto evanjelia. Ján teda už na začiatku odhaľuje čitateľovi, kto je tento Ježiš vo svojej najhlbšej podstate. Na vyjadrenie tejto skutočnosti evanjelista pravdepodobne použil pieseň o Božej múdrosti inšpirovanú starozákonnými textami, ktorú poznal z kresťanskej obce, v ktorej žil, a ktorú upravil v kristologickom zmysle.

Pri čítaní Jánovho Prológu sa môže čitateľovi ľahko stať, že sa cíti zaskočený Jánovým náročným vyjadrovaním. V skutočnosti však Jánov Prológ nebol zamýšľaný ako poučný alebo filozofický či teologický text. Je to hymnus, teda pieseň, ktorá slávnostným básnickým jazykom zvestuje význam Ježiša, Božieho Slova, pre našu spásu, ba vôbec pre našu existenciu, keďže spásu predchádza stvorenie, na ktorom malo „Slovo“ zásadnú účasť.

Táto pieseň má dve časti. Prvá časť (v. 1-13) ospevuje všeobecný význam „Slova“ pre celé stvorenie, druhá (v. 14-18) obsahuje vyznanie obce ako odpoveď na spoznanie významu „Slova“ pre spásu človeka. V Kristovi sa tak stvorenie spája so spásou. Nejestvuje nič, čo by nespadalo do silového poľa „Slova“. Skutočnosť stvorenia je úzko zviazaná so skutočnosťou spásy, dejiny tohto sveta nie sú oddelené od dejín spásy. Spása je vlastne obnovenie padnutého, od Boha oddeleného, hriechom degradovaného a skazeného stvorenia. Moc Božieho Slova všetko obnovuje do pôvodnej jednoty s Bohom a vracia celému stvoreniu pôvodnú kvalitu života.

Jánov Prológ teda určite nie je učenou teologickou špekuláciou o večnom, predpozemskom bytí Slova, ale vyjadrením konkrétnej skúsenosti obce veriacich s Ježišom, ktorý zjavuje Boha v ľudskom tele. O tejto skúsenosti Ján hovorí, keď s vďačnosťou vyznáva: A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. ... Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Tejto skúsenosti s Ježišom obec veriacich vďačí za svoje súčasné poznanie Boha, ktoré je autentické a spoľahlivé, lebo pochádza od toho, ktorý „spočíva v lone Otca“. Celé nasledujúce evanjelium je o tejto zvesti o Bohu, ktorú priniesol Ježiš ako jedinečný „Boží exegéta“ (t.j. vysvetľovateľ Božích tajomstiev). Pochopiť túto zvesť je však možné len na základe osobnej skúsenosti obce veriacich s pozemským aj vzkrieseným Ježišom, na ktorého identitu, pravú podstatu jeho bytia sa Prológ pýta, ale hneď si na základe svojej skúsenosti s ním aj odpovedá.

Evanjelista Ján sa teda nepýta „ako sa to stalo“, že sa Boh stal človekom, aby nám zjavil seba samého v plnosti. To bolo už obci veriacich dobre známe z iných evanjelií. Jánovo evanjelium ide ďalej. Viac ho zaujíma skutočnosť, že sa Božie Slovo stalo človeku ľudsky vnímateľným (por. 1Jn 1,1-3: Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám). Pre Jána je Vtelenie predpokladom zjavenia Božej slávy na tomto svete. Tento fakt je priam neuveriteľný – Boh, aby sa nám priblížil, aby sa nám dal spoznať, stal sa jedným z nás, stal sa človekom ako sme my: Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť. Neprišiel k nám ako Boh v prestrojení za človeka (ako v pohanských bájkach, alebo v gnostických bludoch, ktoré sa medzi kresťanmi šírili už v Jánových časoch, a na ktoré je Jánovo evanjelium vlastne aj reakciou). V Ježišovom pravom človečenstve sa ukazuje základný zákon Božieho sebazjavenia, pre mnohých neprijateľný: Božie Slovo k nám prichádza ako dejinné, vtelené Slovo, teda nie ako nadpozemská pravda stojaca mimo času. Ježiš sa vtelil nielen do ľudského tela, ale aj do konkrétneho času a kultúry.

Pri stotožnení Ježiša s božským Slovom mohol evanjelista použiť starozákonné, ba aj mimobiblické predstavy o účinnosti slova (prevzaté z gréckej filozofie, v ktorej Logos znamená niečo viac ako bežné ľudské slovo, najlepšie význam Logosu v gréckej filozofii vystihuje asi to, čo nazývame „zmysel“, resp. dôvod). Biblia jasne hovorí, že Boh pôsobí v stvorení aj v dejinách hlavne svojim slovom, ktorým vyvoláva zmeny. Ján vedome naráža na prvé slová Biblie (Na počiatku ...) a na správu o stvorení, kde Boh všetko tvorí svojím slovom. Veľmi príbuzné Jánovmu Prológu sú aj biblické (aj mimobiblické, filozofické) predstavy o božskej Múdrosti. V knihe Prísloví sa napr. píše, že Múdrosť je, ako akási samostatná bytosť, prítomná pri celom diele stvorenia (por. Prís 8, 22nn) a potom prebýva v Izraeli a jej prítomnosť vidno v jeho dejinách (por. Sir 24, 1nn). Na takéto predstavy mohol evanjelista vedome nadväzovať, ale ich aj prekonáva, lebo u Jána je božské Slovo Bohu rovné, zatiaľ čo v Starom Zákone zostáva božská Múdrosť stále len akýmsi tajomným Božím stvorením.

Jánovi však nejde o filozofické špekulácie na tému „Slova“ (Logosu), ale o zjavenie Boha skrze toto Slovo a o spásu ľudí (čo však neznamená, že týmito myšlienkami Ján neodpovedá vedome na filozofické problémy svojej doby, najmä pokiaľ ide o kresťanov z pohanstva, ktorých už neuspokojoval zmysel života, ktorý ponúkala grécka filozofia a viera v Krista ako Logos im dala svetlo). Preto už vo štvrtom verši svojho Prológu rýchlo prechádza k rozhodujúcim pojmom život a svetlo. Boh je Slovo, ale je aj Život, a tento život je vo všetkom, čo je, lebo všetko bolo stvorené skrze Slovo. Tento život ako svetlo ľudí, teda zmysluplná existencia (svetlo a život sú teda u Jána zameniteľné pojmy, keďže ide o duchovné, nie biologické či fyzikálne pojmy), môže byť ľuďmi prijatý ako dar na základe viery (teda nie na základe rozumovej, či filozofickej špekulácie, čiže vlastnými ľudskými silami). Očakávali by sme, že ľudia sa tomuto Svetlu – Zmyslu života – ochotne vierou otvoria, veď rozum im hovorí, že pochádzajú od Slova života, ale stalo sa niečo neuveriteľné: svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Evanjelistu tu nemyslí iba na Židov, hoci na tých v prvom rade, ale na celé ľudstvo, keďže Cirkev sa od počiatku stretávala s odporom nielen u Židov ale aj u pohanov. Našťastie sa predsa našli takí, ktorí ho prijali, a tým dal moc stať sa Božími deťmi, a ako Božie deti majú podiel na božskom živote Slova, lebo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. Obraz „narodenia z Boha“ (por. aj Jn 3,3-8) jasne hovorí o tom, že nejde o vlastný ľudský výkon, ale o Božie dielo, ktoré sa však môže prejaviť v živote človeka len na základe viery v tieto božské tajomstvá.

Na záver sa ešte pokúsme zodpovedať otázku, čo v tomto poetickom hymne na Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, aby zjavilo Božiu spásu, robí zmienka o Jánovi Krstiteľovi a jeho svedectvo o Kristovi. Na túto otázku by sa dalo odpovedať aj tak, že Ján Krstiteľ, ktorého zvesť o príchode Mesiáša sa uvádza na začiatku všetkých evanjelií, má vždy právo ocitnúť sa na začiatku nejakého evanjelia, a teda netreba nad tým špekulovať, ale pri pozornejšom čítaní Prológu každý čitateľ zistí, že táto zmienka akosi štylisticky ba ani myšlienkovo nezapadá do rytmu tohto predslovu Jánovho evanjelia. Exegéti preto prišli s myšlienkou, ktorá sa dá síce len ťažko potvrdiť, ale predsa znie veľmi pravdepodobne, že Prológ v skutočnosti vznikol postupne, prinajmenšom na dvakrát, pričom skutočným pôvodným úvodom Jánovho evanjelia sú práve verše Jn 1, 6-8, teda tie, ktoré spomínajú Jána Krstiteľa a jeho svedectvo o Kristovi, a na ne by mal nadväzovať verš Jn 1,19: 19 A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, 20 on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ Toto je teda (pravdepodobne) skutočný pôvodný úvod Jánovho evanjelia: Jn 1,6- 8 a Jn 1,19. Autorom poetickej časti Prológu, teda vlastne väčšiny samotného Prológu, by potom bol neskorší svätopisec, ktorý z dôvodov, ktoré tu teraz nebudeme riešiť, dodal tieto myšlienky (pravdepodobne starokresťanský hymnus na Vtelené Slovo) k pôvodnému začiatku tohto evanjelia, pričom pôvodný začiatok rozčlenil tak, aby sa myšlienkovo hodil do jeho dodatku (konkrétne vzhľadom na obraz svetla, čo je typický jánovský obraz). Túto myšlienku podporujú aj starozákonné paralely, kde rozprávanie začína podobným úvodom, ako spomínaný Jn 1, 6-8, napr. Sdc 13,2: Žil istý muž zo Saray, z kmeňa Danovcov. Menoval sa Manue ... alebo 1Sam 1,1: Bol istý muž z Ramataim Sofimu, z Efraimského pohoria, menom Elkána, syn Jerohama, syna Eliuho ... Problém ešte robí verš Jn 1,15, ktorý je duplikátom veršu Jn 1,30, ale vysvetlením by mohlo byť, že toto svedectvo Jána Krstiteľa vložil do svojho textu práve spomínaný neskorší svätopisec, aby akosi nadviazal na pôvodný úvod evanjelia a tvrdenia uvedené vo svojom Prológu (konkrétne Ježišovu pre-existenciu, t.j. existenciu pred stvorením sveta) podporil aj slovami Jána Krstiteľa (ktoré sa nachádzajú aj u synoptikov, ale len ich prvá časť: ten, čo príde po mne – por.Mt 3,11; Mk 1,7; Lk 3,16; ale aj Ján 1,27 a tiež Sk 13,25) .

 

Spracované podľa: http://www.mcmaster.ca/mjtm/4-7.htm

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý stuttgartský komentář, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1998

Inú biblickú katechézu k tomuto textu pozri na tejto stránke aj k Druhej nedeli po Narodení Pána v roku C