(Sk 14, 21b-27) Pavol a Barnabáš sa vrátili do Lystry, Ikónia a Antiochie. Posilňovali srdcia učeníkov a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere a že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia. A keď im po jednotlivých cirkvách ustanovili starších, modlili sa a postili a odporúčali ich Pánovi, v ktorého uverili. Potom prešli Pizídiou a prišli do Pamfýlie. Hlásali slovo v Perge, odišli do Atálie a odtiaľ sa odplavili do Antiochie, kde ich zverili Božej milosti na dielo, ktoré práve dokončili. Keď ta došli a zhromaždili cirkev, rozpovedali, aké veľké veci s nimi urobil Boh a že pohanom otvoril dvere viery.

Dnešné prvé čítanie opisuje návrat Pavla a Barnabáša z prvej misijnej cesty po Malej Ázii (kam sa doplavili z Cypru, odkiaľ Barnabáš pochádzal, por. Sk 4,36), ktorú podnikli asi v rokoch 47-49 (príp. 45/46-48/49, v každom prípade ich cesta trvala približne tri roky), do svojej domovskej cirkvi v sýrskej Antiochii. Aj svoje nasledujúce dve misijné cesty podnikol Pavol zo sýrskej Antiochie (pričom už na druhej ceste sa dostal do Európy), kam sa vždy vracal (po tretej ceste sa však do Antiochie nedostal, lebo ho Pán ako väzňa vyslal na „štvrtú misijnú cestu“ do Ríma, kde mal byť ako rímsky občan súdený z obvinení, ktoré na neho vyriekli Židia).

Hlavnými zástavkami na ich prvej misijnej ceste, ktorá je opísaná v 13. a 14. kapitole Skutkov apoštolov, boli maloázijské grécke (dnes turecké) mestá Perge (kde sa od nich odlúčil Ján-Marek), Antiochia v Pizídii (o pôsobení Pavla a Barnabáša v tomto meste a ich vyhnaní sme počúvali v prvom čítaní minulú nedeľu), Ikónium (odkiaľ museli Pavol s Barnabášom takisto ujsť pred Židmi), Lystra (kde Pavol uzdravil chromého muža a bol kameňovaný) a Derbe (dnešné prvé čítanie však neobsahuje správu o ich pôsobení v tomto meste, hoci je súčasťou verša 21: „Aj tomu mestu hlásali evanjelium a získali mnoho učeníkov“), kde svoje pôsobenie v Malej Ázii ukončili a usúdili, že je čas vrátiť sa späť a priniesť svojej domovskej Cirkvi správu o svojom pôsobení.

Zvláštne je, že Pavol a Barnabáš sa nerozhodli z Derbe vrátiť sa do sýrskej Antiochie najkratšou cestou, ale rozhodli sa vrátiť sa do miest, ktoré predtým navštívili a kde založili prvé cirkevné obce v Malej Ázii. Toto rozhodnutie bolo veľmi riskantné, lebo všade, kde Pavol s Barnabášom prišli, si urobili veľa nepriateľov medzi Židmi, ktorí ich pôsobenie vnímali ako rozvrat ich náboženských obcí. Predsa však usúdili, že je potrebné, ako hovorí text dnešného čítania, posilniť srdcia učeníkov a povzbudiť ich, „aby vytrvali vo viere a že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“. Pavol sám zakúsil, ako ťažko svet prijíma Božie slovo. Zažil nielen úspechy, hoci počty prvých kresťanov by sa dali rátať skôr v desiatkach než v stovkách, ale aj veľa útrap, takže ešte na konci svojho života spomína, „čo sa mu prihodilo v Antiochii, Lystre a Ikóniu“ (por. 2Tim 3,11).

Dalo by sa povedať, že zatiaľ čo Pavol Barnabáš na svojej prvej misijnej ceste konajú evanjelizáciu, pri návrate z nej konajú „pastoráciu“ tým, že dávajú cirkvám pevné vedenie, ktoré je od nich závislé. Veľmi dôležitým údajom dnešného prvého čítania je zmienka o tom, že Pavol a Barnabáš „po jednotlivých cirkvách ustanovili starších“, po grécky presbyterov (ide pravdepodobne o prvých „kňazov“). Zvláštnosť tohto konania spočíva v tom, že na jednej strane nadväzuje na židovský zvyk poveriť vedením náboženskej obce „starších“, ale na druhej strane tento zvyk zásadne mení, lebo „starší“ nie sú volení obcou, ale ustanovení apoštolmi. Tento zásah má ďalekosiahle dôsledky na život Cirkvi, lebo ju na jednej strane „centralizuje“, keďže presbyterov môže odvolať len ten, kto ich ustanovil (teda nie cirkevná obec), ale na druhej strane táto „centralizácia“ prináša výhodu jednoty celej Cirkvi pod spoločným vedením apoštolov (resp. biskupského zboru na čele s pápežom) ako aj nutnosť vzájomnej komunikácie medzi jednotlivými cirkvami, ktoré sa tak vyhýbajú izolácii, čo bolo v židovských obciach v diaspore bežné a malo to ako svoj následok nejednotnosť v náboženskom učení aj v praxi náboženského života (podobný jav môžeme vidieť v protestantizme, ktorý odmietol jednotné vedenie Cirkvi nástupcami apoštolov). Samozrejme, samotný pevný poriadok riadenia Cirkvi nie je pre rast a rozvoj Cirkvi sám osebe postačujúci, hoci je nenahraditeľný, nevyhnutná je aj živá viera členov tohto spoločenstva spásy.

Základ pastoračného riadenia Cirkvi, ktorý položili apoštoli (hoci protestanti odporujú „katolíckemu“ výkladu týchto textov, a tvrdia, že apoštoli nechceli založiť nijaký najvyšší pastiersky či učiteľský „úrad Cirkvi“)  však zodpovedá Ježišovej predstave o budúcnosti jeho učeníkov, ktorí vytvoria živý organizmus, v ktorom budú spolu s ním tvoriť jedno telo, ktorého on bude hlavou, či kmeňom (viničom) a oni údmi či ratolesťami. Kostru tohto tela tvorí vonkajšia organizácia Cirkvi, ktorá však pre svoje správne fungovanie nevyhnutne potrebuje pôsobenie Ducha Svätého, ktorý jedine môže zaručiť životnosť tohto tajomného organizmu.

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Schott – Zo stola Božieho slova, Trnava 2000.

(Ž 145, 8-9. 10-11. 12-13b) Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý. Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam. R. Nech ťa oslavujú, Pane, všetky tvoje diela a tvoji svätí nech ťa velebia. Nech rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva a o tvojej moci nech hovoria; R. nech ľuďom oznamujú tvoje zázraky i slávu a velebu tvojho kráľovstva. Tvoje kráľovstvo je kráľovstvo pre všetky veky a tvoja vláda sa rozprestiera na všetky pokolenia. Refrén: Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ. alebo Aleluja.

K responzóriovému žalmu tejto nedele pozri katechézu k Ž 145 na 17. cezročnú nedeľu v roku B, kde sú síce vybrané do responzóriového žalmu iné verše (10-11. 15-16. 17-18), ktoré sú odpoveďou na inú perikopu, ale ako úvod k pochopeniu štýlu aj obsahu žalmu môže táto katechéza pre potreby liturgie stačiť.

(Jn 13, 31-33a. 34-35) Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami.

Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Evanjelium tejto nedele sa – v druhej polovici veľkonočného obdobia – prekvapujúco vracia k Ježišovej Poslednej večeri s jeho učeníkmi. Tento úryvok je úvodom do tzv. Ježišovej rozlúčkovej reči v Jánovom evanjeliu (Jn 13,31 – 16,33). Dnešný úryvok je možné rozdeliť na dve časti, pričom v prvej časti Ježiš hovorí o svojom odchode k Otcovi a svojom oslávení u Boha a v druhej časti dáva svojim učeníkom tzv. „nové prikázanie“.

Ktosi povedal, že novosť tohto prikázania v porovnaní s už jestvujúcim starozákonným prikázaním lásky k blížnemu sa ukazuje v slovách „milovať, ako som ja miloval vás“, to znamená milovať až po ochotu položiť svoj život za druhých. Keby osobitosť „nového prikázania“ naozaj spočívala iba v tomto, kresťanstvo by sa dalo definovať len ako istý druh radikálneho morálneho úsilia. V takom zmysle sa často vykladá aj Ježišova reč na vrchu v Matúšovom evanjeliu: oproti starej ceste Desatora, ktorá predstavuje akoby cestu priemerne zbožného človeka, kresťanstvo vraj rečou na vrchu otvára vznešenú cestu radikálnejších požiadaviek, prostredníctvom ktorej sa má v ľudstve objaviť nový, vyšší stupeň humánnosti. Kto však o sebe môže povedať, že sa už pozdvihol nad „priemernú“ cestu prikázaní Desatora, hodil ich za chrbát ako čosi primitívne a začal kráčať po vznešených cestách „nového prikázania“? Nie, skutočná novosť „nového prikázania“ nemôže spočívať len vo vznešenosti mravného výkonu. Na týchto slovách nie je tým najpodstatnejším apel na radikálny výkon, ale nový základ bytia, ktorý dostávame do daru. Novosť k nám prichádza iba v podobe daru života s Kristom a v Kristovi.

To najdôležitejšie, o čo tu ide, je zaštepiť svoje „ja“ do Ježišovho „ja“. „Nové prikázanie“ nie je iba nový, vyšší nárok na morálku. V skutočnosti už Desatoro nesie v sebe skutočnú dokonalosť morálneho života. Požiadavka konať tak, ako konal Ježiš, nespočíva iba vo vonkajšom napodobňovaní jeho príkladu, ale vyplýva z daru „nového života“, na ktorom nás Pán skrze krst a vieru robí účastnými, a ktorým nás premieňa na nových ľudí. Sv. Pavol to vyjadril slovami: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).

Preto sv. Tomáš Akvinský hovorí: „Nový zákon je milosť Ducha Svätého“. Nejde tu teda o novú, vyššiu normu morálky, ale o nové vnútro, nový základ nášho bytia, ktorý nám daroval sám Boží Duch. Sám Ježiš túto skutočnosť nového života, z ktorého vyplýva aj nová morálka, vyjadril slovami: „Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi“ (Jn 14,12). Ježišovo konanie sa tak stáva naším konaním, pretože v nás koná on sám.

Z tohto pohľadu sa môžeme vrátiť aj k prvej časti dnešného úryvku evanjelia, ktorá predchádza ustanovenie „nového prikázania“, keďže Ježišov odchod k Otcovi je nielen podmienkou jeho oslávenia, ba aj oslávenia samého Boha, ale je aj podmienkou toho, aby sme mali aj my účasť na jeho sláve, ako Ježiš hovorí ďalej vo svojej rozlúčkovej reči: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde“ (Jn 16,7).

A tak hoci sa v dnešnom úryvku evanjelia Duch Svätý vôbec nespomína, predsa dnešný úryvok môžeme už vnímať ako prípravu na slávnosť Turíc, keďže skutočným zavŕšením Ježišovho veľkonočného diela vykúpenia nie je jeho smrť, zmŕtvychvstanie či nanebovstúpenie, ale zoslanie Ducha Svätého na učeníkov. Duch Svätý nám dáva účasť na novom živote, ktorý nám Kristus získal svojím vykupiteľským dielom, a len tak sa stávame schopnými žiť podľa tohto „nového prikázania“, ako to vysvetľuje aj apoštol Pavol: „Lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5).

Všimnime si ešte na záver, že atmosféra Poslednej večere, hoci je rozlúčková (a poznačená aj zradou jedného z Ježišových najbližších priateľov), nie je smutná, tragická, pesimistická, lebo Ježiš sa nepozerá len do minulosti či prítomnosti, ale hlavne do večnej budúcnosti, ktorá bude práve vďaka jeho obeti plná Božej slávy, na ktorej budú mať spolu s Ježišom podiel všetci, čo v neho uveria. Jánovo evanjelium na rozdiel od neskorších, najmä stredovekých umeleckých spracovaní pašií, nepodáva záver Ježišovho života ako tragédiu, ale naopak, ako oslavu – ako oslavu Syna a oslavu Otca. Táto oslava však nespočíva vo vonkajších kulisách slávnostnosti, ale v konaní diela lásky, pre ktorú nie je dôvodom na znepokojenie ani smrť – a v tom je hlboký optimizmus tejto chvíle na rozdiel od našich ľudských osláv, ktoré nakoniec vždy, napriek ich vonkajšej pompéznosti, končia v prachu a popole.

Spracované podľa: Joseph Ratzinger, Ježiš Nazaretský II, Dobrá kniha Trnava 2007, str. 67-70.