(Sk 15, 1-2. 22-29) Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: „Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.“ Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema.

Vtedy sa apoštoli a starší s celou cirkvou uzniesli, že spomedzi seba vyberú mužov a pošlú ich s Pavlom a Barnabášom do Antiochie. Boli to Júda, ktorý sa volal Barsabáš, a Sílas, poprední muži medzi bratmi. Po nich poslali tento list: „Apoštoli a starší bratia pozdravujú bratov z pohanov v Antiochii, Sýrii a Cilícii. Počuli sme, že vás niektorí, čo vyšli z nás, znepokojili a rozvrátili vám srdcia rečami, hoci sme ich ničím nepoverili. Preto sme sa zhromaždili a jednomyseľne sme sa uzniesli, že vyberieme mužov a pošleme ich k vám s našimi drahými Barnabášom a Pavlom, ľuďmi, ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista. Vyslali sme teda Júdu a Sílasa a oni vám aj ústne povedia to isté. Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne. Buďte zdraví!“

Apoštolský snem v Jeruzaleme (okolo r. 50 po Kristovi) tvorí skutočný stred Skutkov apoštolov. Centrálnym problémom adresátov tohto Lukášovho spisu – kresťanov pochádzajúcich z pohanstva – je totiž ich oslobodenie „spod obriezky“ a teda od predpisov Mojžišovho zákona. Nejde tu len o uľahčenie vstupu pohanov do Cirkvi, ale o nové chápanie Cirkvi, ktorá nie je len ďalším pokračovaním starozákonného ľudu „v novom šate“, ale je skutočným novým Božím ľudom, založeným na Novej zmluve, a hoci táto bola pripravovaná tou Starou zmluvou, jej platnosť sa Kristovou obetou na kríži skončila a jeho zmŕtvychvstaním sa začala nová éra.

Nám sa táto otázka zdá byť veľmi vzdialenou, ale pre prvých kresťanov, ktorí si jasne uvedomovali, že Ježišove činy sú naplnením prisľúbení Starého Zákona, bola táto otázka celkom zásadná: čo z toho, čo bolo dedičstvom Starého zákona má zostať, a čo možno obísť, čo už nezaväzuje? Je nutné, aby ten, kto sa chce stať kresťanom, kto chce mať účasť na spáse skrze Ježiša Krista, musí sa stať najprv Židom a naučiť sa zachovávať všetky predpisy Mojžišovho zákona? Pre Lukáša, ktorý sám pochádza z pohanstva, je Mojžišov Zákon niečím cudzím. Sám hovorí nie o Zákone, ale o „Mojžišovom zvyku“, resp. predpise. Pavol s Barnabášom v skutočnosti mali vo svedomí túto otázku už vyriešenú, pochopili, že Mojžišov Zákon bol len „vychovávateľom ku Kristovi“ a príchodom Krista sa jeho platnosť končí, lebo je tu vyšší zákon, „zákon milosti“. Ich prax, ktorú vykonávali na svojej misijnej ceste po malej Ázii, kde prijímali do Cirkvi pohanov bez obriezky, teda bez prijatia záväzku zachovávania Mojžišových predpisov ako podmienky spásy v Kristovi, však bolo treba ešte potvrdiť všetkými bratmi, bolo treba, aby toto riešenie prijala jednotne celá Cirkev. Túto otázku Pavol neskôr podrobne vysvetľoval vo svojich listoch, kde sa pýta: Od koho je naša spása? Od Ježiša Krista, alebo od Mojžiša?

Apoštolský snem v Jeruzaleme túto otázku rozriešil raz a navždy, a pritom jednoduchými slovami, ktoré sú zaznamenané v liste, ktorý apoštoli poslali do Antiochie. V liste sa Mojžišov zákon vlastne ani nespomína, lebo celá otázka bola v skutočnosti vyriešená už oveľa skôr, od chvíle, ako Peter v Cézarei prijal do Cirkvi pohanského stotníka Kornélia (por. Sk 10,1nn). Samotní kresťania zo židovstva pochopili, že skutočná spása pochádza jedine z Kristovho diela, a to, čo mu predchádzalo, teda celé bohaté dejiny Starého Zákona, možno chápať len ako prípravu na Kristovo dielo spásy, ktorá síce nikdy nestratí svoju vysvetľujúcu, objasňujúcu úlohu, lebo bez Starého Zákona by bolo Kristovo dielo vlastne nepochopiteľné, ale zachovávanie Mojžišových zákonov nemôže zmyť ani jeden hriech. Spása pochádza jedine z Kristovho vykupiteľského činu, jedine jeho krvou sú zmazané naše hriechy, nie krvou baranov a býkov či rituálnym obmývaním tela podľa Mojžišových predpisov.

To, čím apoštoli zaväzujú kresťanov z pohanstva v Antiochii, nie je však nejaký kompromis, ako sa to niekedy vysvetľuje, aby kresťania z pohanstva nerobili veci, ktoré sami osebe nie sú zlé, len dráždia „bratov zo židovstva“. V skutočnosti ide o najhoršie prejavy pohanstva, ktoré síce aj Židov zvlášť dráždili, ale nejde tu len o Židov, ale o vyhnutie sa účasti na takých prejavoch života pohanov, ktoré sú sami osebe nevhodné pre kresťana – teda nepožívať mäso zvierat obetované modlám a nepiť zvieraciu krv, čo bol rituál používaný pri pohanských obradoch. Čo znamená nejesť mäso udusených zvierat a čo znamená zdŕžať sa „smilstva“, nie je celkom zrejmé, ale asi to bude mať takisto súvis s pohanskými obradmi, pri ktorých sa konali rôzne zvrhlé praktiky. Nejde tu teda o nejaký ústupok kresťanom pochádzajúcim zo židovstva, len o napomenutie, aby sa kresťania z pohanstva vyhýbali všetkému modlárstvu, na ktorom mali kedysi účasť, ale ktoré sa prieči ich novému životu v Kristovi. Povzbudzujúci je aj mierny štýl tohto listu, odlišný od mnohých neskorších cirkevných dokumentov.

Inšpirácia: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

(Ž 67, 2-3. 5. 6+8) Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás; a tvoja tvár nech žiari nad nami, aby sa tvoja cesta stala známou na zemi a tvoja spása medzi všetkými národmi. R. Nech sa tešia a jasajú národy, že spravodlivo súdiš ľudí a spravuješ národy na zemi. R. Bože, nech ťa velebia národy, nech ťa velebia všetky národy. Nech nás Boh požehná a nech si ho ctia všetky končiny zeme. R.

Refrén:Velebte Pána všetky národy. alebo Aleluja.

Keďže ide o ten istý responzóriový žalm, dokonca s tým istým výberom veršov (len s iným refrénom), ako na slávnosť Bohorodičky Panny Márie, odkazujeme na príslušnú katechézu z tejto slávnosti.

(Jn 14, 23-29) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.

Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.

Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.

Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane.“

Evanjelium tejto nedele pokračuje v čítaní Ježišovej tzv. rozlúčkovej reči u Jána. Rozlúčková reč je literárny žáner, ktorý nachádzame aj na iných miestach Sv. Písma. Takou rečou je napr. aj celá kniha Deuteronómium (Mojžišova rozlúčková reč), ale aj niektoré listy apoštolov (oba Pavlove listy Timotejovi alebo druhý Petrov list). V týchto listoch nachádzame najmä pokyny do budúcnosti v dôležitých veciach. Ježiš sa však v skutočnosti s apoštolmi nelúči, len im vysvetľuje, ako majú žiť v jeho telesnej neprítomnosti, pričom duchovne bude s nimi stále spojený, a to cez Ducha Svätého, ktorého im pošle. Práve prísľub zoslania tejto tajomnej osoby, ktorá tvorí zvláštnu tajomnú jednotu s Otcom aj s Ježišom, tvorí centrálnu os celej Ježišovej rozlúčkovej reči.

Ježiš v prvom rade zdôrazňuje, že aj po svojom odchode k Otcovi bude s učeníkmi stále tajomne spojený, ba vlastne ešte viac ako doteraz. Hovorí viackrát o tom, ako po svojom odchode k Otcovi opäť príde k svojim učeníkom (Jn 14,3; 14,18; 14,28), a to dokonca aj so svojím Otcom (Jn 14,23). Ježiš pritom nemá na mysli svoj druhý príchod na konci čias, kedy sa zjaví všetkým ľuďom, ale akýsi tajomný príchod do sŕdc, ale len svojich učeníkov. Podmienkou tohto príchodu Ježiša do srdca človeka je láska k Ježišovi, ktorá sa však prejavuje zachovávaním Ježišovho slova. Evanjelista Ján tu vlastne vysvetľuje Ježišovu tajomnú prítomnosť vo svete medzi jeho prvým a druhým príchodom, ktorú kresťania prežívali vo svojich srdciach (niekedy sa tu hovorí o Ježišovom „prostrednom“ príchode na svet). Je to prítomnosť Ježiša v Cirkvi skrze Ducha Svätého, ale podmienkou tejto prítomnosti je viera v Ježiša a z nej plynúca láska, ktorá sa prejavuje životom podľa Ježišovho slova.

Ježišova prítomnosť vo svete je teda prítomnosťou v Duchu Svätom. Nejde však o to, že by Duch Svätý mal akosi „nahradiť“ Ježiša vo svete po jeho odchode k Otcovi, ale naopak, Duch Svätý a jeho pôsobenie je zamerané na to, aby zjavil Ježiša v plnosti. Nejde však o nejaké nové zjavenie, veď v Ježišovi nám Otec už povedal všetko, čo potrebujeme vedieť k spáse. Ide o pochopenie a prijatie zjavenia Boha, ktoré už svet skrze Ježiša dostal, ale stále nepochopil, ako to vidno aj na samotných učeníkoch. Pochopiť Ježišove slová vlastne bez pôsobenia Ducha Svätého ani nie je možné. Bude to práve Duch Svätý, ktorý ich „naučí všetko“, pripomenie učeníkom všetko, čo im Ježiš povedal. Duch Svätý je teda hlavný vykladač a objasňovateľ Ježišových slov.

Záverečné slová dnešného úryvku evanjelia prinášajú slová o dvoch daroch, ktoré Ježiš dá svojim učeníkom skrze Ducha Svätého: o pokoji a radosti. Slovo pokoj, mier v duši, však plne nevystihuje hebrejský výraz pre pokoj: šalom. Slovo šalom môžeme dokonca chápať ako samotnú spásu, teda plnosť všetkých Božích darov, po ktorých človek túži, teda ako večné šťastie, resp. večný život. Apoštol Ján napokon viackrát zdôrazňuje Ježišove slová, že večný život, a teda spása (šalom), začína už tu na zemi (Jn 3,36; 5,24; 6,47; 6,54; 10,28; 17,3).

Radosť, o ktorej hovorí Ježiš, má čísto duchovný pôvod, svet ju nemôže pochopiť, a preto ju ani nevyhľadáva. Je to radosť zo všetkých tých darov, ktoré Ježiš pošle svojim učeníkom od Otca skrze Ducha Svätého, ide hlavne o dar samotného Ducha Svätého, ktorý je „dar darov“, a následne o ostatné dary, ktoré z neho plynú a vymenúva ich apoštol Pavol v Gal 5,22-23a): „ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“. Najdôležitejšie sú prvé tri z nich, o ktorých Ježiš hovorí aj v dnešnom texte evanjelia (ak odhliadneme od samotého daru Ducha Svätého) v súvislosti so svojím „odchodom“ od učeníkov, pričom však ide skôr iba o zmenu jeho prítomnosti uprostred učeníkov.

Ježišove slová o láske, radosti, pokoji a o Duchu Svätom ako hlavnom dare, ktorý Ježiš pošle od Otca po svojom odchode od učeníkov, pričom tento odchod nebude skutočným odchodom, len zmenou spôsobu jeho prítomnosti medzi učeníkmi, sú prisľúbeniami, ktoré sa ťažko chápu, je ťažké im uveriť, a pochopiť ich môžeme len ak podobne ako učeníci pri Poslednej večeri sa v modlitbe ponoríme do tajomnej atmosféry priateľského rozhovoru s naším Pánom, ktorý sa nám bude prihovárať v našich srdciach, a to bez námahy nášho rozumu, ktorý tieto dary chápe tým menej, čím viac ich analyzuje a rozpitváva.