Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Sk 7, 55-60) Štefan, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel.

 

Úryvky zo Skutkov apoštolov, ktoré počúvame v nedele Veľkonočného obdobia, nám prinášajú najdôležitejšie udalosti z dejín prvotnej Cirkvi. Všetky tieto udalosti boli prelomové a každá z nich predznačila budúcnosť Cirkvi, či už to bol tzv. snem apoštolov v Jeruzaleme a list, ktorý poslali cirkvi v Antiochii o oslobodení kresťanov z pohanstva spod jarma Mojžišovho zákona, o ktorom sme čítali minulú nedeľu, alebo prvá misijná cesta sv. Pavla spolu s Barnabášom do Malej Ázie, o ktorej sme čítali počas 2 predchádzajúcich veľkonočných nedieľ, či Petrove skutky a reči v Jeruzaleme, o ktorých sme počúvali na začiatku veľkonočného obdobia.

Štefanova smrť, o ktorej počúvame dnes, bola takisto prelomovou udalosťou, nielen tým, že sa tu stretávame s prvým mučeníkom Cirkvi (túto skutočnosť si paradoxne pripomíname osobitne hneď po Vianociach) a  teda tu názorne vidíme, čo znamená dokonale svedčiť o tom, že Ježiš je skutočný Mesiáš (Kristus) a Boží Syn, ale Štefanovo mučeníctvo znamená skutočný obrat v dejinách kresťanstva – evanjelium teraz v dôsledku prvého prenasledovania kresťanov, ktoré  sa začalo Štefanovou násilnou smrťou, je nútené opustiť dovtedy bezpečné múry Jeruzalema, ba časom opustiť aj Judsko a Samáriu, teda oblasť židovstva, a zamieriť k pohanom.

Pozrime sa dnes aj na historické pozadie Štefanovej smrti a vonkajšie, dalo by sa povedať „politické“ príčiny, ktoré k nej viedli. Štefanova smrť súvisí s núteným odchodom Piláta z postu rímskeho správcu provincie Judsko. Jeho vláda sa skončila na jar r. 36 v dôsledku nepokojov v Samárii, keď Pilát dal na hore Garizim pobiť búriacich sa Samaritánov ako prevenciu a odstrašujúci príklad proti prípadným ďalším vzburám proti Rímu. Dovtedy táto jeho krutá politika „preventívnych“ opatrení zaberala, ale tu už Pilát prekročil mieru prijateľnosti, a preto ho cisárov legát v Sýrii Vitelius, ktorému Pilát podliehal, odvolal a poslal ho zodpovedať sa do Ríma cisárovi Tibériovi. Dočasným správcom Judska sa stal Viteliov priateľ Marcellus, ktorý však ešte nemal pevné postavenie, a preto sa snažil voči Židom vystupovať najprv zmierlivo a opatrne. Nepriatelia kresťanov však túto situáciu ihneď využili a rozhodli sa konečne tvrdšie zakročiť proti mesiášskej sekte „kresťanov“, ktorá mnohých Židov podľa nich odvracala od dovtedajšieho prísneho zachovávania Mojžišovho zákona.

Tŕňom v oku Židov bol hlavne jeden z hlavných predstaviteľov cirkvi v Jeruzaleme, diakon Štefan, ktorý sa ukázal ako veľmi schopný rečník a teológ, ktorý sa púšťal do odvážnych debát hlavne s tzv. helenistami, teda Židmi pochádzajúcimi z gréckych miest, ktorí boli obzvlášť horliví v zachovávaní židovských tradícií (ktoré však často prekračovali rámec Mojžišovho zákona a hlavne jeho „ducha“). Štefana môžeme teda považovať za prvého teológa Cirkvi, ktorý o Kristovi nielen svedčil, ale rozvíjal aj nové metódy na šírenie evanjelia. To muselo dráždiť zvlášť Šavla, výnimočne nadaného židovského teológa z Tarzu, teda tiež helenistu, ktorý bol prekvapený, že v Štefanovi (stefanos znamená po grécky „veniec“) našiel seberovného protivníka. Keďže helenisti nenachádzali dostatočné argumenty na vyvrátenie Štefanových tvrdení o Ježišovi ako Mesiášovi, uchýlili sa k podobnej zákernej taktike, akú Židia použili aj v prípade samotného Ježiša: obžalovali Štefana u Veľrady, aby dosiahli náboženský súd s vopred pripraveným rozsudkom smrti. Vedeli, že po zmene vedenia na poste rímskeho správcu Judska im tento – z rímskeho pohľadu – zločin (nezákonne vynesený trest smrti) prejde.

Štefan vedel veľmi dobre, že je súdený nezákonne, a preto namiesto obhajoby využil tento súd na obžalobu svojich nepriateľov a na posledný pokus o ich presvedčenie, že Ježiš je skutočný Mesiáš, ktorého Židia stáročia očakávali. Štefanova obranná reč je obsahom celej siedmej kapitoly Skutkov apoštolov a jej vrcholom je ohlásenie Ježišovej smrti ako vrcholnej obety Bohu, ktorá nahradila starozákonné obety prinášané v chráme. Toto vyhlásenie museli Židia nutne považovať za zneuctenie chrámu a útok na platnosť Mojžišovho zákona, čo boli vlastne pôvodné obvinenia proti Štefanovi. Podľa Mojžišovho zákona bol trest za takéto rúhanie len jeden: smrť ukameňovaním, ako sa aj stalo. Táto udalosť spolu s uvoľnenou politickou situáciou v Judsku po potrestaní Piláta za to, že Židov držal svojimi krutými preventívnymi metódami „nakrátko“, bola pokynom pre začiatok prenasledovania všetkých stúpencov Ježiša v Jeruzaleme. Kresťania zo židovstva, ktorí sa dovtedy ešte pridržiavali bohoslužieb v chráme, pochopili, že svoj dovtedajší úzky zväzok s chrámovými bohoslužbami musia pretrhnúť a začať konať už len novú bohoslužbu „v duchu a pravde“, ako ju na základe argumentov prorokov obraňoval vo svojej reči aj Štefan: „Najvyšší nebýva v domoch, zhotovených rukou“ (Sk 7,48). Toto pretrhnutie zväzku kresťanov s chrámom bolo nevyhnutným predpokladom rozšírenia sa evanjelia mimo Jeruzalema. Samotný Šavol, ktorý túto skutočnosť vtedy ešte nechápal, si ju časom sám osvojil a obraňoval s rovnakou horlivosťou ako Štefan, na ktorého smrti mal aj sám podiel. Štefanovu smrť môžeme teda chápať aj ako odovzdanie štafety viery v Krista a ohňa Ducha Svätého jedným teológom druhému, hoci veľmi nezvyčajným spôsobom.

 

Inšpirácia: Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Schott – Zo stola Božieho slova, Poznámky k liturg. čítaniam na nedele a sviatky, Dobrá kniha Trnava 2000

 

 

 

(Jn 17, 20-26) Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.

Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.

Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal.

Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

 

Evanjelium tejto nedele nám prináša záver Ježišovej rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri z Jánovho evanjelia, ktorú tvorí Ježišova modlitba, pre ktorú sa zaužival výraz „veľkňazská“ modlitba. Na kňazský charakter tejto modlitby upozorňovali už v prvých storočiach Cirkvi cirkevní otcovia. Ale až súčasná teológia odhalila duchovné pozadie tejto modlitby, ktorou je židovský Sviatok zmierenia (Jom Kippur, alebo presnejšie Jom ha-Kippurim). V tejto Ježišovej modlitbe sa uskutočňuje rituál tohto sviatku, a to doslovne, lebo to, čo tento starozákonný rituál predznačoval, sa v Ježišovej veľkňazskej modlitbe realizuje.

Rituál Sviatku zmierenia je opísaný v Knihe Lv 16 a 23,26-32. V tento deň veľkňaz vykonával predpísanú obetu na zmierenie za hriech (2 capy na obetu za hriech a barana a mladého býčka na zápalnú obetu), a to najprv za seba, potom za „svoj dom“, čiže za celé izraelské kňazstvo, a napokon za celý národ. Pri týchto obradoch veľkňaz jediný raz v roku vyslovil inak nevysloviteľné sväté Božie meno (Jahve), ktoré Boh zjavil Mojžišovi v horiacom kre. Vysloviť toto meno znamenalo akoby sa veľkňaz – a cez neho celý jeho národ – dotkol Boha.

Cieľom Dňa zmierenia je preto po všetkých zradách uplynulého roka (Deň zmierenia je súčasťou novoročných sviatkov, je to desiaty deň po židovskom Novom roku – Roš Hašana, ktorý pripadá na september) prinavrátiť Izraelu jeho kvalitu „svätého ľudu“.

V Ježišovej veľkňazskej modlitbe sa presne opakuje štruktúra rítu opísaného v Lv 16. Ako veľkňaz zmieruje s Bohom najprv sám seba, potom kňazstvo a napokon celý Boží ľud, tak sa aj Ježiš modlí najprv za seba, potom za apoštolov (kňazov Novej zmluvy) a napokon za všetkých, čo skrze jeho slovo uveria v Neho – teda za Cirkev všetkých čias, nový Boží ľud (dnešný úryvok sa týka práve Cirkvi a je záverom celej modlitby).

Ježiš zmieruje s Otcom, t.j. posväcuje najprv sám seba a potom uskutočňuje posvätenie tých, čo mu patria. Ježiš sa teda vo svojej veľkňazskej modlitbe prejavuje ako veľkňaz v Deň zmierenia. Jeho kríž a vyzdvihnutie k Otcovi je Dňom zmierenia pre celý svet (nezabudnime, že podľa židovského chápania dňa, ktorý sa začal západom slnka, Ježiš zomrel na kríži v ten istý deň, keď sa modlil túto modlitbu – Ján teda dáva Poslednú večeru aj Ježišovu smrť na rozdiel od ostatných evanjelistov do súvisu viac s Dňom zmierenia než s Paschou, hoci veľkonočné sviatky tvoria rámec Ježišovej Paschy aj v jeho evanjeliu – por. Jn 13,1). Všetky ľudské previnenia, celé dejiny zla a ničenia Božieho stvorenia napriek všetkému nachádzajú svoj zmysel, svoje naplnenie v Ježišovi.

Teológia 17. kapitoly Jánovho evanjelia presne korešponduje s teológiou, ktorú rozvíja List Hebrejom. Starozákonný kult sa v tomto liste vysvetľuje ako predobraz obety Ježiša Krista. Veľkňazská modlitba v Jánovom evanjeliu je vlastne len iný spôsob výkladu tohto spojenia medzi starozákonným kultom a Kristovou obetou zmierenia medzi Bohom a ľuďmi. Ježišova veľkňazská modlitba je teda naplnením zmyslu Dňa zmierenia.

Natíska sa nám tu otázka vzťahu medzi Ježišovou veľkňazskou modlitbou a Eucharistiou. Niektorí autori sa túto modlitbu pokúšali intepretovať ako akýsi eucharistický kánon a predstaviť ju ako Jánovu verziu ustanovenia tejto sviatosti. Hoci proti takému výkladu stojí viacero námietok, predsa medzi Ježišovou veľkňazskou modlitbou v Jánovom evanjeliu a Eucharistiou jestvuje jasný a hlboký súvis. V prvom rade si zopakujme, že Ježiš ako nový a večný veľkňaz premieňa krvavý rituál Dňa zmierenia jednoducho na modlitbu. Čas zvieracích obiet v chráme sa teda skončil. Ježiš obnovuje starozákonný kult, na čo poukázal svojím prorockým činom „vyčistenia chrámu“, a obnovuje ho tak, že ho mení. A mení ho tak, že ho v podstate ruší, hoci naň predsa vnútorne, myšlienkovo nadväzuje. Ježiš ruší prinášanie zvieracích obiet, ktoré mali obnovovať vzťah medzi človekom a Bohom a nahrádza starú liturgiu novou, v ktorej úlohu zvieracích obiet preberá na seba Slovo, ale nie v prvom rade slovo ľudské, ale Slovo Božie, ktoré sa stalo telom. On sám sa stáva chrámom, obetou aj veľkňazom a my máme prostredníctvom jeho slov účasť na tejto jeho obete, na novej liturgii „v duchu a pravde“ (por. Jn 4,23). A keďže veľkňazská modlitba v sebe túto jeho obetu, toto jeho sebadarovanie sa za zmierenie sveta s Bohom zahŕňa, je aj vyjadrením nového kultu, a teda je vnútorne spätá aj s Eucharistiou, so znamením Ježišovej obety.

Spomedzi mnohých tém Ježišovej veľkňazskej modlitby zaoberajme sa už len jednou, ktorá je obsiahnutá v texte dnešného evanjelia, hneď na jeho začiatku. Ide o budúcu jednotu Ježišových učeníkov: „aby všetci boli jedno“ (Jn 17,20). Pán túto prosbu opakuje štyrikrát. Dvakrát sa ako dôvod tejto jednoty uvádza to, aby svet uveril, aby „spoznal“, že Ježiša poslal Otec. Ježiš teda predtým, ako sa vydal na kríž, úpenlivo prosil Otca za jednotu budúcich učeníkov, za jednotu Cirkvi všetkých čias. O akú jednotu však ide? Čo mal Ježiš na mysli, keď prosil o jednotu svojich učeníkov? Na charakter tejto jednoty sú medzi rôznymi cirkvami rôzne názory.

Prostestanti často zdôrazňujú „neviditeľnú jednotu Cirkvi“, ktorá nie je závislá od jej faktíckého rozštiepenia. Je pravdou, že jednota, o ktorej hovorí Ježiš, nie je z tohto sveta, lebo je to jednota, ktorá je medzi Otcom a Synom, a my môžeme mať na tejto jednote účasť len vďaka „daru zhora“, teda táto jednota sa nedá dosiahnuť ľudskými silami. My svojimi silami sme schopní dosiahnuť len rozdelenie, ako sme toho aj v dejinách Cirkvi svedkami. Avšak táto jednota má byť predsa viditeľná, aby ju svet mohol spoznať a dospieť tak k viere.

Božia moc sa predsa prejavila v tomto svete viditeľne a účelom Ježišovej prosby o jednotu je práve to, aby táto jednota medzi Otcom a Synom stala sa pre svet vnímateľnou, a to práve skrze jeho učeníkov, aby sa vďaka jednote učeníkov zjavila ľuďom pravda o spáse. Práve jednota učeníkov má byť manifestáciou Božej moci vo svete. Cirkev má byť vlastne nástrojom jednoty celého ľudstva, lebo ľudstvo má tendenciu sa neustále rozpadať, ako to vidíme v mnohých vojnách a rozbrojoch vo svete, ale Boh do svojho plánu spásy zahŕňa celé ľudstvo, ktoré má práve cez Cirkev dospieť k jednote s Bohom. Preto pre kresťanov všetkých čias zostáva úsilie o viditeľnú jednotu kresťanov naliehavou úlohou. Neviditeľná jednota Ježišových učeníkov skrátka nestačí.

Na záver teda možno povedať, že v Ježišovej veľkňazskej modlitbe môžeme vidieť aj jasnú Ježišovu vôľu založiť Cirkev ako viditeľné spoločenstvo jeho učeníkov, a to napriek tomu, že sa tu slovo Cirkev nikde neobjavuje. Veď čo iné je Cirkev ako spoločenstvo Ježišových učeníkov, skrze ktoré chce Otec priviesť svet k poznaniu Syna (aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ – por. Jn 20,23) a tak ho zachrániť? Ježiš tu však o Cirkvi nielen hovorí, on ju vlastne touto modlitbou zakladá. Táto modlitba nie je iba ľudským slovom, je to Slovo Božie a teda čin. Z tohto Slova – a z Ježišovho činu zmierenia ľudstva s Bohom – sa teda rodí Cirkev ako spoločenstvo tých, ktorí skrze slovo apoštolov uveria v Krista a stanú sa jedno s Bohom.

 

Spracované podľa: Joseph Ratzinger, Ježiš Nazaretský II, Dobrá kniha Trnava 2007, str. 81-104.