1. starozákonné čítanie (Gn 11, 1-9)

Na celej zemi bol jeden jazyk a rovnaká reč. Keď sa ľudia pohli z východu, našli rovinu v krajine Sennaar a usadili sa na nej. Povedali si: „Poďte, narobíme tehál a vypálime ich v ohni.“ Tehlu používali namiesto kameňa a namiesto malty asfalt. Potom povedali: „Poďte, postavíme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba. A urobíme si meno, aby sme sa nerozptýlili po celej zemi.“ Pán však zostúpil, aby sa podíval na mesto a vežu, ktorú stavali ľudia, a povedal: „Hľa, sú jeden národ a všetci hovoria jedným jazykom. Toto je začiatok ich činov a už im nebude ťažko urobiť, čo si zaumienili. Poďte, zostúpime a pomätieme tam ich reč, aby nik nerozumel reči druhého.“ Tak ich Pán odtiaľ rozptýlil po celej zemi a mesto prestali stavať. Preto sa ono volá Bábel. Lebo tam bola pomätená reč celej zeme a Pán ich odtiaľ rozptýlil po celej zemi.

Prvých jedenásť kapitol knihy Genezis zvykneme označovať ako biblické „pradejiny“. Tieto rozprávania sa síce týkajú aj minulosti, ale nechcú referovať o tom, čo a ako sa stalo, ale obrazným rozprávaním nás chcú viesť k poznaniu toho, aký je Boh, aký je človek a aký je ich vzájomný vzťah. Nejde teda o dejiny vo vlastnom slova zmysle, ale o teologickú výpoveď, hoci v podobe obraznej reči, určenú pre pochopenie našej prítomnosti.

Pokiaľ ide o úryvok, ktorému sa venujeme v tejto katechéze, a ktorý opisuje to, čo zvykneme označovať ako príbeh o babylonskej veži, alebo aj príbeh o zmätení reči a rozídení ľudstva, taktiež môžeme konštatovať, že rozprávača príbehu nezaujíma natoľko samotná udalosť, ale skôr dôvod, prečo došlo k zmene z pôvodného stavu (Na celej zemi bol jeden jazyk a rovnaká reč) do súčasného stavu (bola pomätená reč celej zeme). Ide tu o tzv. etiológiu (náuka o príčinnosti): terajší stav je vysvetlený udalosťou, ktorá sa odohrala v minulosti.

Rozprávač teda na začiatku príbehu vykresľuje východzí stav (jednotný jazyk celého ľudstva), ktorý sa v priebehu rozprávania zmení v opak. Rozprávač predpokladá, že súčasný stav (rozmanitosť jazykov) je niečo nenormálne (s tým však nemôžeme súhlasiť; rozmanitosť národov a jazykov je súčasťou Božieho plánu, hoci aj táto rozličnosť je obťažená hriechom). Niečo podobné vyjadrujú aj rozprávania iných kultúr. Dejinný základ takéhoto názoru pravdepodobne vychádza zo skutočnosti, že v prahistórii ľudstva jestvovalo viacero izolovaných skupín ľudí, resp. kmeňov, ktoré sa po mnoho generácií nedostali do kontaktu s ľuďmi hovoriacimi iným jazykom. A práve stretnutie s cudzincami, ku ktorému muselo časom dôjsť, ktorých jazyku nerozumeli, muselo v ľuďoch vyvolať pocit nenormálnosti z rozličnosti jazykov (naše pocity však nemožno vždy brať ako meradlo toho, čo je dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne). Niektorí vedci sa dodnes pokúšajú rekonštruovať predpokladanú prapôvodnú reč ľudstva, ktorej stopy údajne možno nájsť v súčasných jazykoch.

Až do konca 9. kapitoly Prvej knihy Mojžišovej (ukončenie opisu potopy sveta) znamená „človek“ jednoznačne ľudstvo – bez akéhokoľvek rozlišovania. Až po opise potopy začína v Biblii členenie ľudstva, čo má takisto svoj dejinný základ, keďže rôzne dejinné katastrofy spôsobovali nutnosť zmeny bydliska istej časti obyvateľstva. Náš úryvok sa však pozerá na rozčlenenie ľudstva zo zvláštneho zorného uhlu, pretože rozptýlenie ľudstva a zmätenie jazykov považuje za zhoršenie pôvodného stavu, alebo priamo za trest.

Druhý verš dnešného úryvku (Keď sa ľudia pohli z východu ...) popisuje prechod od kočovného spôsobu života k usadlému (nomádsky spôsob života sa začína meniť na mestský, ktorý svätopisci vnímajú ako skazený; samozrejme ide tu len o sentiment za „starými zlatými časmi“, lebo samotní svätopisci boli často mestskými ľuďmi; ale v tomto sentimente sa skrýva aj vážne upozornenie na nebezpečenstvá „mestského“ spôsobu života, ktorý môže naozaj odvádzať človeka od Boha). Označenie smeru príchodu ľudí „z východu“ naznačuje, že ide o „vyhnancov z raja“, ktorý „Boh vysadil na východe“ (por. Gn 2,8). Dôležitejšie ako označenie cieľovej krajiny Sennaar (Šineár), ktorú treba stotožniť s Mezopotámiou (Mezopotámia sa považuje za kolísku ľudstva, nachádzajú sa tam najstaršie pamiatky rozvinutej ľudskej kultúry, na jej území sa teda začalo to, čo zvykneme nazývať históriou ľudstva), krajinou medzi riekami Eufrat a Tigris (dnešný, či skôr bývalý Irak a časť dnešnej, či skôr bývalej Sýrie), je záverečné prezradenie názvu mesta Bábel, t.j. Zmätok. Človek, vyhnaný z raja pre svoju neposlušnosť, stále túži po raji a hľadá ho na tejto zemi, ale bez Boha nenájde nikdy raj, len „zmätok“.

„Ľudia“ si povedali: „Poďte, narobíme tehál a vypálime ich v ohni.“ Toto rozprávanie pravdepodobne čerpá zo starého sumerského náboženského eposu Enuma eliš (v preklade: „Keď na výšinách“, t.j. v nebi – ide o počiatočné slová tohto eposu) o stavbe zvanej Esagila (chrám Marduka, babylonského hlavného božstva). Tento príbeh, ktorého záver bol však zmenený, bol prevzatý do náboženských predstáv Židov asi v čase babylonského zajatia, kedy prebiehala redakcia Pentateuchu (ale možno aj skôr, keďže tento epos je starší ako prvé biblické písomné záznamy, ktoré asi nevznikli skôr ako v časoch Šalamúna), ako vhodný prostriedok na vysvetlenie židovských náboženských predstáv (napokon aj Abrahámova rodina pochádzala z Mezopotámie, Židia boli v „zasľúbenej zemi“ len prisťahovalcami, najstaršie biblické náboženské obrazy teda mohli byť „exportované“ z Babylónie, dostali však nový výklad, ktorý bol v súlade s Božím zjavením daným vyvolenému národu).

Dôležitá je tu aj následná zmienka o nahradení kameňa, ako tradičného stavebného materiálu tehlami (a následne aj malty asfaltom, resp. dechtom), čo svedčí o veľkom technickom pokroku ľudstva. Stavanie z tehál je jeden z najdôležitejších vynálezov ľudstva, lebo umelo vyrobené tehly vymanili ľudstvo z nutnosti mať po ruke prírodný kameň a jeho nálezisko. Tehlami sa začína kultúra umožňujúca aj vyžadujúca zhromažďovanie veľkých množstiev ľudí na jedno miesto, čiže v podstate mestská kultúra.

Potom „ľudia“ povedali: „Poďte, postavíme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba. A urobíme si meno, aby sme sa nerozptýlili po celej zemi.“ Veže v Babylónii na odvlečených Židov pôsobili akoby siahali až k nebu a uctievanie falošných božstiev v nich pôsobilo na Izraelitov ako vzbura voči jedinému pravému Bohu (v skutočnosti stavba babylonských vežových chrámov, tzv. zikkuratov, „Božích vrchov“, mala za cieľ zjednotiť národ s božstvom, ale keďže išlo o „falošných bohov“, Židia tieto chrámy chápali ako vzburu voči pravému Bohu). Celé pohanské náboženstvo možno vnímať ako vzburu voči Bohu, ako snahu „urobiť si meno“, t.j. dať svojmu životu hodnotu aj bez Boha. Pohanskí bohovia sú v skutočnosti stelesnením ľudskej (v skutočnosti diabolskej) túžby „byť ako Boh“, byť nezávislý na Bohu, preto pohanskí bohovia sa okrem svojej nesmrteľnosti a božskej moci niečo „stvoriť“ len málo odlišujú od ľudí, majú rovnakú, ak nie horšiu morálku než ľudia.

Boh však obraňuje – pre dobro človeka – svoju autoritu. Preto „zostupuje z neba“, aby sa pozrel na ľudské konanie a posúdil ho (v tejto predstave zostúpenia Boha, aby sa pozrel bližšie na ľudský výtvor, možno vidieť ironickú narážku na „veľkosť“ ľudských činov – Boh musel zostúpiť z neba, aby vôbec videl stavbu, ktorá mala „siahať do neba“). Božie „zostúpenie z neba“ (myslí sa ním hlavne Boží zásah do života ľudí) je protikladným pohybom voči ľudskej snahe dosiahnuť nebo (t.j. nesmrteľnosť, večné šťastie, t.j. spásu) vlastnou silou.

V prvej časti úryvku teda konajú a hovoria ľudia, v druhej časti koná a hovorí Boh: „Hľa, sú jeden národ a všetci hovoria jedným jazykom. Toto je začiatok ich činov a už im nebude ťažko urobiť, čo si zaumienili. Poďte, zostúpime a pomätieme tam ich reč, aby nik nerozumel reči druhého.“ Na začiatku aj na konci tohto Božieho výroku nachádzame úvahu o jazyku. Boh priamo nereaguje na ľudský výtvor (vežu), nezaoberá sa hodnotením už jestvujúcich faktov, ale uvažuje nad budúcnosťou ľudstva, nad možnosťami, ktoré sa ľudstvu otvorili technickým pokrokom: Toto je začiatok ich činov a už im nebude ťažko urobiť, čo si zaumienili. A hoci to v Božom výroku nie je spomenuté priamo, najväčšie ohrozenie ľudstva Boh vidí v jeho autonómii od Boha (tento zámer ľudstva je vyjadrený v stavbe veže, ktorá svedčí o tom, že ľudia sa nechcú uspokojiť so svojou obmedzenou existenciou tvorov a chcú preniknúť do Božej oblasti – do neba ako sídla božstva). Avšak ľudia nemôžu jestvovať inak ako tvorovia, ako tí, ktorí sú podstatou svojej existencie závislí na svojom Tvorcovi, a neobmedzenou autonómiou od Boha by preto ohrozovali sami seba vo svojej existencii, ako to vidíme v celých dejinách ľudstva. Boh preto vystupuje v záujme budúcnosti ľudstva ako aj v záujme nášho večného dobra (spásy) a odstraňuje základný prostriedok ľudskej vzbury voči Bohu – jednotu ľudstva založenej na jednom jazyku (teda aspoň podľa názoru svätopisca). Boh teda nezasahuje priamo proti ľuďom, ale proti jednotnému jazyku. Ak si totiž ľudia nebudú pri stavbe svojho protibožského diela vzájomne rozumieť, nebudú môcť prekročiť svoje prirodzené medze a spôsobiť si samozničenie nielen v časnom, ale aj večnom zmysle.

Samozrejme, vidieť v jednotnom jazyku ľudstva hlavný nástroj vzbury voči Bohu a v zmätení jazykov prekážku takejto vzbury je naivné (rozličnosť jazykov však naozaj možno do istej miery chápať ako obraz dôsledku hriechu, ak v nej vidíme symbol duchovného rozdelenia ľudstva a neschopnosť národov počas celej histórie ľudstva nájsť „spoločnú reč“ vo vzájomnom spolužití), ale skutočným cieľom príbehu ani nie je v prvom rade vysvetliť rozličnosť jazykov, ale podstatu vzbury voči Bohu (ktorá sa z individuálnej vzbury, opísanej na hriechu prvých ľudí, mení na kolektívnu vzburu, vyjadrenú spoločnou „protibožskou“ stavbou), ktorá spočíva v rastúcom sebavedomí ľudstva založenom buď na technickom pokroku alebo zjednocovaní ľudstva pod jednou „protibožskou“ vládou (čo možno dobre vidieť na mnohých ríšach a ideológiách minulosti, ktorých protibožský postoj bol dôležitou súčasťou ich existencie), čo všetko dáva ľudstvu pocit falošnej autonómie a nezávislosti na Bohu. V podstate ide o v dejinách stále prítomné „rajské pokušenie“, ktorým diabol zvádzal človek k neposlušnosti voči Bohu: „Budete ako Boh“. Biblickí svätopisec má však vyhranený názor na človeka: človek je tvor, je závislý na Bohu a má zostať v stanovených medziach, v ktorých môže napĺňať svoje človečenstvo. Ak sa chce vymaniť z tohto základného duchovného rámca, ohrozuje sám seba. Na túžbe po poznaní a sláve nie je nič zlé, ale ak táto túžba začne prekračovať hranice ľudskej prirodzenosti, vedie ku skaze a zmätku.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/gn-111-9/

2. starozákonné čítanie, (Ex 19, 3-8a.16-20b)

Mojžiš vystúpil k Bohu. Pán ho zavolal z vrchu a povedal: „Toto povieš domu Jakuba a oznámiš synom Izraela: Sami ste videli, čo som urobil Egypťanom, ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol k sebe. Ak teda budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi; lebo moja je celá zem. Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom. Toto sú slová, ktoré povieš synom Izraela.“ Mojžiš šiel, zvolal starších ľudu a predniesol im všetko, čo mu Pán nariadil povedať. A všetok ľud naraz odpovedal: „Splníme všetko, čo Pán povedal.“

Na tretí deň za rána začalo hrmieť a blýskať sa; vrch zahalil čierny mrak a zaznieval mohutný zvuk poľnice. Všetok ľud v tábore sa chvel od strachu. Keď ich Mojžiš vyviedol z tábora v ústrety Bohu, na úpätí vrchu zastali. Vrch Sinaj bol celý zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni. Vystupoval z neho dym ako z pece a celý vrch sa silno otriasal. Zvuk poľnice bol čoraz silnejší. Mojžiš hovoril a Boh mu odpovedal v hrmení. Pán zostúpil na vrch Sinaj, na končiar vrchu, a Mojžiša povolal na končiar.

Časťou tohto úryvku sme sa už zaoberali v katechéze k prvému čítaniu na 11. cezročnú nedeľu v roku A.

Z Druhej knihy Mojžišovej (resp. z druhej knihy Pentateuchu), t.j. z knihy Exodus nedeľná (a sviatočná) liturgia Cirkvi čerpá pomerne často. Okrem tretej pôstnej nedele, kedy je prvé čítanie v každom roku trojročného nedeľného cyklu vždy z tejto knihy (v roku A Ex 17, 1-7, v roku B Ex 20,1-17, v roku C Ex 3,1-15), môžeme úryvky z tejto knihy v prvom čítaní počuť v niektoré nedele cezročného obdobia každý rok raz alebo aj dvakrát (v roku A to je na 11. a 30. cezročnú nedeľu, v roku B  na 18. cezročnú nedeľu a v roku C na 24. a 29. cezročnú nedeľu). Okrem toho sa nachádza známy úryvok z tejto knihy (prechod cez Červené more pri „exode“ Izraelitov z Egypta) aj v čítaniach Veľkonočnej vigílie (Ex 14,15-15,1a), ktorý ako jediný z deviatich čítaní tejto vigílie je povinný – nesmie sa nikdy vynechať. Úryvok z tejto knihy sa číta aj na Trojičnú nedeľu v roku A (Ex 34, 4b-6. 8-9) alebo aj pri večernej omši na Pamiatku Pánovej večere na „Zelený štvrtok“ (Ex 12,1-8.11-14).

19. kapitolou knihy Exodus (nazývanou biblickými odborníkmi aj ako „sinajská kapitola“) sa začína opis procesu uzatvárania zmluvy medzi Pánom a jeho ľudom (kap. 19-31). Prvé verše tejto kapitoly možno označiť ako „návrh zmluvy“. Pán na vrchu oznamuje Mojžišovi svoj úmysel uzavrieť s Mojžišovým ľudom zmluvu a urobiť z nich „svoj národ“, prostredníctvom ktorého bude šíriť svoju slávu medzi všetkými národmi. Boží návrh obsahuje tri prvky: zhodnotenie minulých Božích činov v prospech Izraela, výzvu k rozhodnutiu sa k poslušnosti Božiemu hlasu a k zachovaniu zmluvy a náčrt veľkolepej perspektívy do budúcnosti.

Ľud, ktorý bol svedkom veľkých Pánových činov na jeho záchranu, prostredníctvom starších ľudu s touto výzvou súhlasil: „Splníme všetko, čo Pán povedal.“ Nasleduje opis sinajskej teofánie, najvýznamnejšej v celom Starom Zákone. Evanjelista Lukáš pri opise Zoslania Ducha Svätého v Sk 2,1-12 priamo čerpá z tohto opisu (zvonku oheň, hukot, vietor, t.j. prejavy „božskej búrky“, a vo vnútri, v ľudských srdciach, strach aj radosť zároveň). Toto stretnutie národa s Bohom poznačilo Izrael na všetky časy, lebo všetko sa mení dotykom božského s ľudským. Po stretnutí s Bohom už človek nemôže zostať neutrálnym, už nemôže žiť sám pre seba. Po stretnutí s Bohom človek, a v prípade Izraela aj celý národ, nadobúda novú identitu, ktorú mu dáva práve toto stretnutie. Stretnutie s Bohom je ako nové narodenie, človek po tomto stretnutí už nemôže žiť ako predtým.

Židia začali sláviť Turíce ako spomienku na sinajské udalosti, ktoré môžeme považovať za čas narodenia sa Izraela ako národa, až v treťom storočí pred Kristom. Predtým boli Turíce (česky Letnice, keďže ide o sviatok na začiatku leta, koncom mája alebo začiatkom júna, v židovskom mesiaci sivan), hlavne Chag ha kacir – Sviatok žatvy (v Európe pripadá čas žatvy na oveľa neskorší čas, možno aj preto Turíce ako kresťanský sviatok „nezľudoveli“ a na rozdiel od Vianoc a Veľkej Noci si zachovali svoj čisto duchovný charakter bez prímesí „ľudovej kultúry“) a Chag ha bikurim – Sviatok prvotín, tak ako to žiadajú Mojžišovské predpisy o tomto sviatku (por. Ex 23,16; Lv 23,15-21; Dt 16,9-12). Tento sviatok sa nazýva aj Sviatok Týždňov (Chag Šavuot), keďže medzi ním a sviatkom Pesachu (Veľkej Noci) je sedem týždňov (ide vlastne o sedem týždňov medzi žatvou jačmeňa a žatvou pšenice – prvý snop zo žatvy jačmeňa bolo treba obetovať už na konci Pesachu, por. Lv 23,9-14, a od toho dňa sa odpočítavalo 7x7, t.j. 49 dní, tzv. omer, a na 50. deň sa obetovala v chráme prvotina pšenice, t.j. prvý snop z novej úrody – inak nebolo možné požiť chlieb ani zrno z novej úrody).

V treťom storočí sa medzi grécky hovoriacimi Židmi pre tento sviatok začal používať grécky výraz Pentékosté – Päťdesiatnica, resp. Pätdesiatka, podľa gréckeho výrazu pre radovú číslovku 50. V hebrejskej gematrii (numerológii) číslo 7, a zvlášť číslo omeru, teda 7x7, rovnako aj číslo 50 (por. predpisy o jubilejnom roku v Lv 25,8-15) je symbolom plnosti, hojnosti, dokonalosti, dovŕšenia, aj preto sa Turíce označujú aj hebrejským pojmom Aceret – Dovŕšenie, Zakončenie (Exodu). Na Sinaji sa teda dovŕšil proces vyslobodenia izraelského národa z egyptského otroctva, ale vyvrcholil tu aj proces sformovania sa Izraela ako národa, a to národa Božieho, ktorý zrodil Boh priamo na Sinaji, a do vienka mu dal Zákon, ktorý mal tomuto národu zaistiť budúcnosť.

Po zrúcaní jeruzalemského chrámu v r. 70 nl. v tomto sviatku úplne prevážil rozmer spomienky na Sinajskú zmluvu, keďže Židia už nemali kde prinášať svoje prvotiny na obetu (hoci židovské rodiny si predsa dodnes na tento sviatok vyzdobujú svoje príbytky kvetmi a zeleňou), ba úplne sa zrútil systém židovskej bohoslužby spätej s chrámom. Sviatok dostal nový názov: Čas darovania našej Tóry (Zman natan Toratenu). Ide teda o slávenie uzavretia Zmluvy na Sinaji, čo sa podľa židovskej tradície udialo práve na 50. deň po Exode. V skutočnosti dar Tóry nebol iba ďalšou udalosťou po Exode, ale vnútornou pohnútkou tohto vyslobodenia. Boh dáva ľudu Zmluvu nie preto, že vyšiel z Egypta, ale vyvádza ľud z Egypta, aby mu daroval Zmluvu. Odchod z Egypta by vlastne bez Sinajskej zmluvy nemal význam, Exodus je od počiatku orientovaný na Sinaj. Až prijatím Tóry sa ľud stal naozaj slobodným, lebo prestal otročiť falošným bôžikom a začal slúžiť jedinému pravému Bohu. Zem oplývajúca mliekom a medom nie je len zem v geografickom zmysle, ale je to aj a vlastne hlavne spôsob života podľa Tóry (mnohé židovské rodiny si túto skutočnosť pripomínajú tak, že na tento sviatok jedia len mliečne výrobky a med). Boží zákon nás však robí nielen slobodnými, ale aj plodnými v Duchu a pravde.

Tóra (Zákon), to nie sú len prikázania, Mojžišovské predpisy, to je celé starozákonné zjavenie Boha. Podstatou tohto zjavenia vlastne ani nie je Tóra, ale zmluva (hebr. berit) medzi Bohom a jeho ľudom, Tóra je len súčasťou tejto zmluvy. Táto Zmluva v skutočnosti nebola uzavretá tak ako sa uzatvárajú zmluvy medzi dvoma rovnocennými partnermi, ale bola tomuto národu od Boha darovaná, tak ako si v staroveku ženích vyvolil svoju nevestu. Turíce sú dnes teda pre veriacich Židov hlavne oslavou manželskej zmluvy s Bohom (čo sa prejavuje v židovských svadobných obradoch, ale napr. aj čítaním knihy Rút v rannej bohoslužbe sviatku Šavuot).

Zostúpenie Ducha na Cirkev má v podstate ten istý význam ako sinajské udalosti pre Izrael, ibaže v oveľa v dokonalejšom stupni. To, čo znamenalo darovanie Tóry pre Izrael, to znamená aj zostúpenie Ducha pre Cirkev, s tým rozdielom, že starozákonné udalosti boli len predobrazom tých novozákonných. Zoslanie Ducha napĺňa viaceré proroctvá o príchode mesiášskych čias, ako „vpísanie novej zmluvy do ľudských sŕdc“ (Jer 31,31) alebo „vyliatie ducha“ (Ez 36,26-27; Prís 1,23). Styčných bodov medzi židovskými Turícami a zoslaním Ducha je veľa (preto Lukáš pri opise zoslania Ducha používa obrazy a výrazy zo „sinajskej kapitoly“), spomeňme aspoň niektoré: starý Izrael sa pod Sinajom zrodil ako Boží národ, Cirkev sa vo Večeradle narodila ako nový Izrael; skrze Zákon získal židovský národ osobitnú Božiu ochranu a vyvolenie, ale Cirkev získala prostredníctvom Ducha účasť na Božom živote; pod Sinajom pre neveru ľudu zomrelo na Mojžišov príkaz tritisíc ľudí (por. Ex 32,28), ale na Petrovo turíčne kázanie sa zachránilo tritisíc duší (por. Sk 2,41).

Ak by sme mali pomenovať hlavný rozdiel medzi darom Tóry a darom Ducha, mohli by sme ho pomenovať snáď aj takto: starozákonní Židia pod Sinajom dostali od Boha „učenie“ o novom živote, ale my sme dostali samotný „nový život“. Tóra nebola schopná človeka urobiť naozaj svätým pred Bohom a darovať mu večný život, hoci k tomu človeka viedla, to dokáže len Duch Svätý, ktorého sme dostali od Otca skrze jeho Syna.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/ex-192-6/

Peter Dubovský a kolektív: Komentáre k Starému Zákonu, 3. zväzok, Exodus, Dobrá kniha Trnava 2013

Mária Ščepková, Šavuot alebo iná rozkoš, v: Serafínsky svet 7-8, 2000

3. starozákonné čítanie (Ez 37,1-14)

V tých dňoch spočinula na mne Pánova ruka, Pán ma v duchu vyviedol a postavil uprostred údolia, ktoré bolo plné kostí, a vodil ma zôkol-vôkol pomedzi ne; bolo ich veľmi veľa v údolí a boli už celkom zoschnuté. A povedal mi: „Syn človeka, ožijú tieto kosti?“ Povedal som: „Pane, ty to vieš.“ Potom mi povedal: „Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, počujte Pánovo slovo! Toto hovorí Pán, Boh, týmto kostiam: Hľa, ja vložím do vás ducha a ožijete. Pripevním na vás šľachy, nechám vás obrásť mäsom, obtiahnem vás kožou, dám vám ducha, ožijete a spoznáte, že ja som Pán!“ Prorokoval som teda, ako mi rozkázal. Ako som prorokoval, nastal hrkot a pohyb: kosť sa priblížila ku kosti, každá k svojmu kĺbu. Pozeral som sa a hľa, obložili ich šľachy a mäso a zvrchu ich obtiahla koža, ale ducha v nich nebolo. Vtedy mi povedal: „Prorokuj o duchu, prorokuj, syn človeka. Povedz duchu: Toto hovorí Pán, Boh: Duch, príď od štyroch vetrov a ovej týchto pozabíjaných, nech ožijú.“ Prorokoval som teda, ako mi rozkázal, a vošiel do nich duch. Ožili a postavili sa na nohy – nesmierne veľké vojsko. Potom mi povedal: „Syn človeka, tieto kosti, to je celý dom Izraela. Oni hovoria: ‚Zoschli nám kosti, zhynula naša nádej, sme stratení.‘ Preto prorokuj a povedz im: Toto hovorí Pán, Boh: Ľud môj, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z vašich hrobov a vovediem vás do krajiny Izraela. A spoznáte, že ja som Pán, keď otvorím vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ľud môj. Vložím do vás svojho ducha a ožijete. Usadím vás na vlastnej pôde a spoznáte, že ja som Pán. Povedal som a splním,“ hovorí Pán, Boh.

K tomuto úryvku pozri katechézu na 5. pôstnu nedeľu v roku A.

4. starozákonné čítanie (Joel 3,1-5)

Toto hovorí Pán: „Vylejem svojho ducha na každé telo a vaši synovia i vaše dcéry budú prorokovať. Vaši starci budú snívať sny a vaši mladíci budú mať videnia. Aj na svojich služobníkov a služobnice vylejem v tých dňoch svojho ducha. A urobím znamenia na nebi i na zemi: krv, oheň a stĺpy dymu. Slnko sa premení na tmu a mesiac na krv, prv, ako príde Pánov deň, veľký a hrozný. Ale každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude zachránený, lebo na vrchu Sion a v Jeruzaleme bude spása, ako hovorí Pán, aj vo zvyškoch, ktoré Pán povolá.“

Joelova kniha sa v hebrejskej Biblii nachádza medzi dvanástimi „malými prorokmi“ (nie významom, len rozsahom) hneď na druhom mieste – po prorokovi Ozeášovi; v gréckej Septuaginte ide o štvrtú knihu v poradí tejto zbierky prorockých kníh; v hebrejskej Biblii má 4 kapitoly, v Septuaginte len tri, lebo druhá a tretia kapitola sú tam spojené len do jednej (tretia kapitola má totiž len 5 veršov – ide práve o tie, ktoré sú obsahom nášho úryvku) – z toho dôvodu sa v prekladoch do moderných jazykov niekedy pri číslovaní tretej a štvrtej kapitoly v zátvorkách objavuje aj číslovanie zo Septuaginty, a namiesto Joel 3,1-5 je Joel 2,28-32, a namiesto Joel 4,1-21 je Joel 3,1-21; kniha má síce len 73 veršov, čo ju však pozoruhodne radí už na 5. miesto v dĺžke spisov „malých prorokov“ po Zachariášovi (211 veršov), Ozeášovi (197), Amosovi (146) a Micheášovi (105); väčšina „malých prorokov“ sú teda rozsahom ešte „menší“ ako Joel (najkratší Abdiáš, čiže Obadiah, má len 21 veršov).

S úryvkami z knihy proroka Joela sa v bohoslužbe rímskokatolíckej cirkvi stretávame zriedka, okrem tejto vigílie iba na Popolcovú stredu (Joel 2,12-18) a v piatok (Joel 1,13-15; 2,1-2) a v sobotu (Joel 4,12-21) 27. cezročného týždňa cyklu I (t.j. v nepárnych rokoch). V nedeľnom lekcionári táto kniha nie je zastúpená vôbec. V Liturgii hodín sa s úryvkami z tejto knihy stretávame najmä v Pôstnom období – v utorky prvých štyroch pôstnych týždňov v Krátkych čítaniach Ranných chvál a Modlitby cez deň, ale aj inde.

Kniha vznikla pravdepodobne až po návrate z babylonského zajatia a po postavení druhého chrámu, a to v Judsku alebo priamo v Jeruzaleme (z viacerých zmienok o chrámovej bohoslužbe totiž vidno, že jej autor dobre poznal a vysoko si cenil chrámový kult), ale jej autor je nám okrem samotného mena (Jo-El znamená „Jahve je Boh“, pričom „Jo“ je skratka Božieho mena Jahve) a mena jeho otca Petuela (príp. v staršom slovenskom preklade Fatuela) uvedeného v prvom verši knihy, ktorý môžeme chápať ako nadpis knihy (Slovo Pánovo, ktoré prehovoril k Joelovi, synovi Fatuela), celkom neznámy (v Starom Zákone máme viacero osôb s týmto menom, ale ani jednu nemôžeme stotožniť s autorom tohto spisku). Výraz Petu-El môžeme preložiť aj ako „presvedčený o Bohu“, príp. „presvedčený Bohom“, ale Septuaginta tento výraz prekladá nie ako meno ale ako názov miesta, t.j. prorokovho rodiska (vo voľnom preklade: Slovo Pánovo, ktoré prehovoril k Joelovi z Batuela). Ak by sme ale vychádzali zo zaradenia knihy medzi Ozeáša a Amosa, Joel by žil ešte pred babylonským zajatím, ba ešte pred asýrskym zajatím, čo je doba, do ktorej sa zväčša zaraďuje vznik spisov oboch spomenutých prorokov.

Hlavnou témou knihy je blížiaci sa „Deň Pána“ (Jom Jahve). Budú ho predchádzať obrovské prírodné pohromy, no po ňom budú nepriatelia národa zničení a príde spása Izraela. Hoci je kniha zaradená medzi prorocké, svojím štýlom je – hlavne v druhej časti – skôr apokalyptická. Kniha je prezentovaná ako jednotné dielo, ale viacero biblistov sa domnieva, že sa skladá z dvoch samostatných spisov (vzhľadom na pomerne výrazné delenie knihy na dve časti, pričom deliace miesto sa podľa novších biblistov nachádza nie na konci, ale uprostred druhej kapitoly knihy, vo veršoch 2,17 a 2,18), z ktorých prvý opisuje pohromu kobyliek, ktorá je znamením blížiaceho sa Pánovho dňa, a druhý samotný „Deň Jahveho“. Tento druhý spis vzhľadom na apokalyptický štýl, ktorý bol typický pre neskoré židovstvo (od 3. st. pred Kristom až do novozákonnej doby), môže dokonca pochádzať z oveľa neskoršieho obdobia ako prvý spis (autor druhej časti spisu chcel možno povzbudiť Židov, trpiacich pod nadvládou helenistickej dynastie Seleukovcov v r. 312-64 pred Kristom, prísľubom blízkej spásy; tento názor voľne podporujú aj slová zo samotnej knihy Joel 4,6, kde sa v nejasnej zmienke spomínajú Gréci).

V prvej časti knihy podľa členenia hebrejskej Biblie, t.j. kap. 1-2 (teda podľa názoru staršej exegézy až po koniec druhej kapitoly, po v. 2,27) je ústrednou myšlienkou pohroma kobyliek (nie je isté, či Joel naozaj myslel na akúsi ekologickú pohromu, alebo pod „kobylkami“ chápal nejakú cudziu armádu), ktorá postihla krajinu v bližšie neurčenom čase a bola spojená s veľkým suchom, takže krajina vyzerala ako po obrovskom požiari (por. Joel 1,19-20). Joel vyzýval všetkých na pokánie a modlitbu za odvrátenie pohromy, ktorú opisuje na spôsob apokalyptických hrôz (nielen všeobecný hlad, nedostatok a smútok, por. Joel 1,10-12, ale v dôsledku nedostatku jedla, vody a vína dokonca aj nemožnosť prinášať obety v chráme – por. Joel 1,9.13; v úvodnej časti si prorok dovoľuje dokonca istú iróniu, keď ako prvý následok „invázie kobyliek“ opisuje nedostatok vína pre pijanov – por. Joel 1,5). Kobylky predstavujú nepriateľskú moc, pred ktorou sa možno zachrániť iba pokáním a modlitbou, ako to v knihe sľubuje sám Pán (Joel 2,12-17). Druhá časť knihy podľa staršieho delenia (kap. 3-4) obsahuje prisľúbenie spásy. „V posledných dňoch“ Pán zošle svojho ducha, potrestá svojich nepriateľov a prinesie trvalý pokoj a spásu Jeruzalemu. A všetci spoznajú, že Pán je jediný Boh a záruka požehnania a spásy.

Stať 3,1-5 je oznámením radikálnych premien predznačujúcich príchod „Pánovho (t.j. Jahveho) dňa“. Hneď na začiatku (vv. 1-2) sa mení predstava o pôsobení Božieho ducha v Izraeli, najmä čo sa týka duchovných úradov, resp. chariziem v Božom ľude. Kým doteraz boli vyhradené jednotlivcom (prorok, sudca, kráľ), alebo skupinám (kňazi, leviti), odteraz budú patriť všetkým ľuďom, resp. členom vyvoleného národa – a to bez výnimky. Tým sa radikálne zmenia aj spoločenské podmienky – zmiznú rozdiely na základe postavenia, veku či pohlavia, a vznikne jeden Pánov ľud. Stred tejto state (vv. 3-4) prináša opis apokalyptických znamení prichádzajúceho Pánovho dňa a záver (v. 5) prináša prísľub spásy od Pána všetkým, ktorí ho budú vzývať.

Celú túto stať (okrem druhej časti v. 5) cituje Lukáš v Petrovej turíčnej reči pred zástupmi (Sk 2,16-21). V naplnení prvého spoločenstva kresťanov Duchom Svätým spoznáva naplnenie Joelovho proroctva o vyliatí Ducha na Izrael. Joela 3,5a cituje aj Pavol v Liste Rimanom 10,13 v stati, kde rozoberá kľúčový problém listu: problém ospravodlivenia pred Bohom (a teda nádeje na večnú spásu) na základe Zákona alebo viery v Krista.

Pre správne pochopenie tejto state je dôležité odlíšiť Joelovo (resp. starozákonné) chápanie „Jahveho dňa“ od nášho kresťanského chápania tohto dňa (t.j. „Pánovho dňa“). Chápanie pojmu „Jahveho dňa“ sa v Starom Zákone rozvinulo v niekoľkých etapách. V prvej etape (v predkráľovskej dobe) mal tento výraz obsah konkrétneho Pánovho zásahu v prospech Izraela, najmä v zmysle veľkého víťazstva nad jeho nepriateľmi, prípadne v zmysle plnenia Božích prisľúbení daných praotcom Izraela (por. Joz 23,14nn). V druhej etape (kráľovská a pokráľovská doba) sa Deň Jahveho (Jom Jahve) viazal s nádejami vkladanými do Mesiáša na obnovu kráľovstva Izraela a Dávidovej dynastie (Iz 2,12; 13,6.9; Jer 30; Ez 13,5; 30,3). V ďalšej etape (ku koncu babylonského zajatia a po návrate z neho) dostával tento pojem stále viac transcendentný a eschatologický ráz v zmysle budúceho večného kráľovstva Izraela (proroctvá Druho-Izaiáša, Daniela a neskorších „malých“ prorokov, vrátane Joela). Starozákonná eschatológia ale nikdy nebola jasne vymedzená a dôsledne teologicky spracovaná ako „náuka o posledných veciach“ a spočiatku nebola vôbec spojená s myšlienkou na posmrtný život.

„Pánov deň“ je v kresťanstve (tento výraz sa v kresťanstve ustálil aj pre nedeľu, Židia siedmy deň týždňa nazývali „Pánova sobota“, t.j. Šabat Jahve) rovnako ako v judaizme spájaný s príchodom Mesiáša, ale pre Židov je príchod Mesiáša a konečné víťazstvo Boha nad jeho nepriateľmi spojené viac-menej s pozemskými nádejami Izraelitov (Židia si mesiášsku dobu predstavujú v podstate ako obnovenie pozemského raja; aj vzkriesenie mŕtvych chápu ako návrat zosnulých veriacich Židov do večného pozemského Jeruzalema – netreba pripomínať, že súčasťou tejto večnej pozemskej budúcnosti bude aj vybudovanie „tretieho“ chrámu v Jeruzaleme).

Židia ale na rozdiel od kresťanov poznajú iba jeden „Pánov deň“, ktorým bude deň príchodu Mesiáša a deň ustanovenia jeho večného pozemského kráľovstva, resp. zjavenie sa Mesiáša ako právoplatného Dávidovho potomka pred Židmi a ustanovenie kráľovstva Jahveho. Kresťania za „Pánov deň“ uznávajú tak (prvý) príchod Mesiáša a založenie Božieho kráľovstva na zemi (ale Cirkev, nový Izrael podľa ducha, nie je Božie kráľovstvo, iba nástroj zhromažďovania spravodlivých do neho) ako aj začlenenie tohto pozemského kráľovstva (a celého vesmíru) do nebeského kráľovstva pri návrate Mesiáša na zem na konci času (t.j. deň jeho druhého príchodu).

Môžeme teda povedať, že Joelovo proroctvo o vyliatí Ducha sa z kresťanského hľadiska týka hlavne „prvého príchodu Mesiáša“, teda doby Cirkvi, ale v Joelovom proroctve ako celku (a v našom úryvku vo vv. 3-4) môžeme v mnohých apokalyptických obrazoch vidieť aj predobraz Ježišovho „druhého príchodu“ na konci času. Skrátka, Joel vo svojom spise vyzýva Izrael, aby sa na Pánov deň, či už ho budeme chápať v zmysle prvého alebo druhého príchodu Mesiáša, dobre pripravil, lebo príchod Mesiáša nemusí znamenať spásu pre celý Izrael, ale len pre tých, ktorí budú vzývať Pánovo meno, teda ktorí sa naň pripravia modlitbou a pokáním (por. Joel 2,12-17). Dôkazom pravdivosti tohto proroctva je aj zničenie chrámu a Jeruzalema Rimanmi v r. 70 po Kristovi. Židia ako celok neprijali svojho Mesiáša a museli za to znášať veľmi dlhú dobu tvrdé následky.

Na záver si ešte pre zaujímavosť vysvetlime zmienku tohto proroka o tzv. Jóšafatskom údolí (por. 4,2.12). Jóšafat (hebr. Jehó-šáfát, t.j. „Jahve bude súdiť“) je symbolické meno, ktoré prorok vytvoril na označenie pomyselného miesta (údolia), kde Jahve zhromaždí na súd všetky národy, a kde pre Izrael slávnostne založí večné mesiášske kráľovstvo pokoja. Joel ale vo svojom proroctve nenarážal na nijaké jestvujúce údolie, a tým menej chcel dať nejakému údoliu meno Jóšafat: v 4,14 hovorí o „Údolí rozsudku“, resp. súdu, prípadne – podľa iného významu hebrejského slova charús – „mlatby“ (Pánova mlatba či žatva je v prorockých knihách často obrazom Pánovho súdu). Na stotožňovanie „Jozafatského údolia“ s nejakým údolím v okolí Jeruzalema dali asi podnet výrazy Sion a Jeruzalem, ktoré sa spomínajú vo v. 4,16. Okolo 4. stor. po Kristovi pomenovali kresťania týmto menom časť údolia Cedronu (Kidrónu) na juhovýchod od chrámu. Na tomto mieste boli už v časoch Ježiša Krista hrobky, známe ešte aj dnes pod menami slávnych mužov, ako napr. Absalónova hrobka, Zachariášova hrobka, hrobka sv. Jakuba, atď., ktoré sú vďačným objektom záujmu turistov a pútnikov z celého sveta.

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?uvod=joel

https://catholic-resources.org/Bible/OT-Statistics-NAB.htm

https://www.myjewishlearning.com/article/jewish-resurrection-of-the-dead/

Miroslav Varšo, Komentáre k Starému Zákonu 4 (Ozeáš, Joel, Amos), vydavateľstvo Vivit, Kežmarok 2015

Dr. Josef Hrbata, Světlo v temnotách (liturgický rok A), Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995

(Ž 104, 1-2a. 24+35c. 27-28. 29b-30)

Dobroreč, duša moja, Pánovi; Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký. Odel si sa do slávy a veleby, do svetla si sa zahalil ako do rúcha. R. Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva. Dobroreč, duša moja, Pánovi. R. Všetko to čaká na teba, že im dáš pokrm v pravý čas. Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami. R. Odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu. Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme. R.

Refrén (responzum): Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme. alebo Aleluja.

K responzóriovému žalmu turíčnej vigílie pozri katechézu k žalmu turíčnej nedele, ktorý je ten istý, odlišný je len výber veršov.

(Jn 7,37-39)

V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.

Evanjeliový úryvok tejto vigílie je jedným z myšlienkových vrcholov Jánovho evanjelia. Ježiš tu totiž prisľubuje dar Ducha Svätého, ktorý bude zavŕšením jeho vykupiteľského diela. Všetky veľké témy Biblie, počnúc stvorením a uzavretím zmluvy s Abrahámom, pokračujúc exodom (vyslobodením z egyptského otroctva) a darovaním Zákona na Sinaji, vrcholiac vstupom do Zasľúbenej zeme a postavením chrámu v Jeruzaleme, a končiac prisľúbením Mesiáša prostredníctvom prorokov a proroctvami o jeho záverečnom triumfe nad všetkými skutočnými nepriateľmi človeka, ktorí sa pohybujú hlavne v duchovnej sfére človeka, sa napĺňajú a vrcholia v dare Ducha Svätého. Darovanie Ducha je naplnením a zavŕšením diela Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa: stvorenie dosahuje svoj siedmy deň, zem sa stáva rajskou záhradou, človek sa stáva Božím dieťaťom, teší sa slobode Božieho syna, Boh sa stáva naplno jeho Otcom a tvorstvo sa teší spoločenstvu so svojím Stvoriteľom.

Celá scéna prisľúbenia Ducha sa odohráva v prostredí živého ruchu sviatočného dňa v jeruzalemskom chráme. Ježiš sa počas týchto sviatkov stáva stredom záujmu ľudu aj židovskej vrchnosti. Ježiš vstupuje na scénu týchto sviatkov na začiatku 7. kapitoly Jánovho evanjelia trochu oneskorene v dôsledku príčin opísaných v Jn 7,1-10. Ježiš vystúpil verejne v chráme, aby učil, až uprostred sviatkov (Jn 7,14) a od začiatku vyvoláva medzi ľuďmi spory ohľadne svojej osoby. Jeho slovo ich núti k rozhodnutiu sa o uznaní jeho božského pôvodu.

Scéna prisľúbenia Ducha je zasadená do slávenia sviatku Stánkov (hebr. Sukot, od slova „suka“, teda búdka, stánok), ktorého obsah má určitý význam aj pre pochopenie posolstvo nášho úryvku. Pôvodne išlo o poľnohospodársky sviatok dožiniek, ktorý slávili aj okolité národy – ukončenie zberu ovocia a hrozna vo viniciach (sviatok pripadá na prelom septembra a októbra, resp. na začiatok októbra). Počas tohto zberu úrody ľudia z praktických dôvodov žili v záhradách a vo viniciach pod provizórnymi prístreškami. Neskôr ale tento sviatok – podobne ako Pesach – dostal novú interpretáciu v spojení s dejinami spásy. Bol považovaný za spomienku na pobyt národa na púšti v čase Mojžiša, kedy ľud býval v stanoch (por. Lv 26,39-43), ale osobitne na dar Zákona na Sinaji. Dodnes má tento sviatok hlavne tento význam – je sviatkom radosti z daru Zákona (niečo o tomto sviatku je možné prečítať si v katechéze na II. pôstnu nedeľu v roku B). Zvláštny ráz tomuto sviatku dodávajú bohaté kytice, osvetlenie a náboženské tance. Osobitne slávnostne sa slávi posledný, siedmy deň tohto sviatku.

Na tento radostný sviatok, ktorý sa začína 15. tišri (časovo je teda blízky židovskému Novému roku, Roš ha-šana, ktorý pripadá na 1. tišri, a trvá 10 dní – Nový rok je ale u Židov kajúcim sviatkom), nadväzuje iný radostný sviatok, ktorý sa začína hneď po jeho skončení, a ktorý sa nazýva Šmini aceret (Nm 29,35), t.j. „ôsmy deň zhromaždenia“, ktorý pripadá na 22. tišri, a ktorý na Sukot nadväzuje nielen časovo, ale aj svojím radostným charakterom, preto je často mylne považovaný za súčasť sviatku Sukot a Sukot je kvôli tomuto sviatku často mylne považovaný za 8-dňový sviatok. Ide ale o sviatok nezávislý na sviatku Sukot, ktorý je iba sedemdňovým sviatkom. Šmini aceret je poľnohospodársky sviatok zahajujúci začiatok zimného obdobia, teda v Izraeli začiatok obdobia dažďov, spojený s modlitbou za dážď. Jesenný, resp. zimný dážď je v Izraeli nevyhnutný pre rast jarnej úrody. Je otázne, ktorý z týchto dvoch sviatkov má na mysli evanjelista Ján – či záverečný, siedmy deň sviatku Sukot, alebo spomenutý Šmini aceret, ktorý nasleduje hneď po ňom, lebo v oboch sviatkoch môžeme nájsť symboliku vody súvisiacu s darom Ducha Svätého, pravdepodobnejšia je ale prvá verzia.

Pozrime sa bližšie na obrady sviatku Stánkov, ako sa pravdepodobne slávili v jeruzalemskom chráme, aby sme pochopili súvis tohto sviatku s Ježišovým prísľubom vyliatia sa Ducha Svätého na ľudstvo. Ježiš tieto slová totiž pravdepodobne zámerne vzťahoval na obsah sviatku ako aj na rítus obetovania vody, ktorý bol s ním spojený. Počas sedemdňového slávenia tohto sviatku každý deň určený kňaz naplnil čerstvou vodou z rybníka (resp. z nádrže) Siloe (napájaného z prameňa Gihon) zlatú nádobu (pohár), ktorá sa potom niesla v sprievode do chrámu za spevu Iz 12,3 (Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy) ako aj iných spevov, zvlášť pripomínajúcich vyslobodenie z egyptského otroctva (napr. tzv. „veľkonočný Hallel“ – Ž 113-118). Zástup počas sprievodu mával zväzkom ratolestí z palmy, myrty, vŕby a citrusového plodu, nazývaný lulab (jednotlivé rastliny symbolizujú etapy putovania Izraelitov po púšti, a vetvy citrusového plodu vstup do Zasľúbenej zeme), až prišiel do chrámu, kde kňaz vystúpil k oltáru a vodu z pohára vylial na oltár ako „nápojovú obetu“ (zmyslom tohto úkonu bola pravdepodobne prosba o požehnanie ďalšej úrody ale pravdepodobne aj prosba o skorý príchod mesiášskej doby, ktorá je opisovaná v proroctvách aj ako doba zázračnej plodnosti). Súčasťou tejto nápojovej obety bolo pravdepodobne aj vylievanie vína na oltár – táto symbolika vody a vína spoločne prinášaného ako starozákonná obeta je možno dôvodom, prečo evanjelista Ján spomína vyliatie krvi a vody z Ježišovho na kríži prebodnutého boku (srdca) ako symbol vyliatia Ducha Svätého z Ježišovho obetovaného tela na ľudstvo.

Posledný deň sviatkov sa slávil zvlášť slávnostne za účasti samého veľkňaza, ktorý vodou z rybníka Siloe pokropil najprv hradby Jeruzalema na znamenie požehnania, ktoré bude raz v mesiášskych časoch prúdiť z Jeruzalema ku všetkým národom (k hradbám prešiel cez Vodnú bránu v blízkosti nádrže Siloe). V tento deň veľkňaz spolu s ostatnými kňazmi pred „obetovaním vody“ obišiel oltár až 7x. Počas sviatkov sa čítala zvlášť stať Ez 47, ktorá hovorí o prameni vytekajúcom z chrámu, ktorý sa stane veľkou riekou so životu vodou, na brehoch ktorej rastú všemožné ovocné stromy. Židovská legenda duchovný prameň vytekajúci z chrámu stotožňovala so skalou, ktorú Boh prostredníctvom Mojžiša otvoril na púšti pri vzbure ľudu v Masse a Meribe (Ex 17,1nn; Nm 20,1nn, Ž 78,15-16.20a), a ktorá sprevádzala ľud putujúci po púšti (por. 1Kor 10,4). Popri Ez 47 sa čítal aj Zach 13,1nn, prorokujúci príchod dňa, kedy sa v Jeruzaleme otvorí prameň k obmytiu hriechov Izraela.

„Posledný deň“ (sviatku Stánkov; nie je vylúčené, že išlo až o spomenutý sviatok Šmini aceret), ktorý evanjelista spomína na začiatku našej state, je zrejme narážkou na Ježišov „posledný deň“, deň jeho mesiášskej obety, kedy z jeho kopijou otvoreného srdca vytryskne prameň vody života, ktorým je sám Duch Svätý, ktorý bol až do Ježišovej smrti „uzavretý“ v Ježišovom tele. Až na úder stotníkovej kopije sa Ježišovo telo „otvorilo“ – podobne ako skala na púšti pod úderom Mojžišovej palice – ako prameň živej vody Ducha Svätého. Evanjelista Ján v podstate za deň vyliatia Ducha Svätého na ľudstvo považuje deň Kristovej smrti, kedy „z jeho boku vyšla krv a voda“ (por. Jn 19,34). Ján Ježišovo „oslávenie“ totiž nespája až s jeho zmŕtvychvstaním, ale s jeho „povýšením“ na kríž. Chvíľa Kristovej smrti je chvíľou jeho oslávenia od Otca (a súčasne aj chvíľou „odovzdania ducha“ – por. Jn 19,30). Zmŕtvychvstalý Kristus už dáva apoštolom Ducha Svätého ako toho, ktorý je prítomný vo svete už vďaka jeho obeti na kríži. Ježišov odchod od učeníkov, ktorý je podmienkou zostúpenia Ducha (por. Jn 16,7), Ján na rozdiel od Lukáša teda nespája s Ježišovým nanebovstúpením, ale s jeho smrťou.

Ježišovo pozvanie, aby k nemu prišli všetci a pili z prameňa živej vody, ktorý z neho vytryskne, je zrejme odvolávkou na starozákonnú Múdrosť pozývajúcu všetkých na hostinu životu (por. Prís 1,20nn; 8,1nn; 9,1nn). V súvislosti s odkazom na biblickú postavu Múdrosti, ktorú môžeme stotožniť s Božím Slovom, nie je bezvýznamné ani to, že Ježiš sa kvôli výroku, ktorý máme v dnešnom úryvku evanjelia, postavil, keďže tým nielen prirodzene zvýšil pozornosť svojich poslucháčov voči slovám, ktoré nasledovali (rovnako aj zvýšením intenzity hlasu), ale tým napodobnil aj postoj tajomnej postavy Božej Múdrosti v spomenutých úryvkoch Písma. Ježiš poukázaním na najhlbší smäd človeka, ktorým je nepochybne smäd po Bohu, teda smäd po večnej a dokonalej láske a šťastí, a vyhlásením, že jedine on je schopný tento smäd uhasiť, poukazuje na svoju božskú hodnosť. K uhaseniu tohto smädu je ale nevyhnutná viera v Neho ako Božieho Syna a prisľúbeného Božieho Mesiáša.

Zvlášť náročná na výklad je druhá veta tohto Ježišovho tajomného výroku: Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. V tradícii Cirkvi sa už v staroveku vyvinuli dve odlišné, ale nie protikladné výklady tohto výroku. O či vnútro ide v týchto slovách? Z čieho vnútra potečú tie prúdy živej vody? Alexandrijský učenec Origenes († okolo r. 254) a spolu s ním aj veľkí latinskí cirkevní otcovia Hieronym a Augustín čítajú túto veru v súvislosti so slovami z prvej vety: (Kto) verí vo mňa ... z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. Z jazykového hľadiska je tento výklad celkom pochopiteľný a prikláňa sa k nemu aj väčšina moderných exegétov. Človek, ktorý verí v Ježiša, prijíma od neho dar Ducha Svätého a sám sa stáva pre druhých oázou, prameňom životodarnej sily Ducha Stvoriteľa. Jestvuje ale aj druhý výklad, ktorý prinášajú takí svätci kresťanského staroveku z Malej Ázie (ide teda možno o výklad, ktorý pochádza priamo z maloázijskej „jánovskej školy“, uprostred ktorej vzniklo Jánovo evanjelium) ako sv. Justín, sv. Irenej, sv. Hypolit, sv. Cyprián alebo sv. Efrém, a ktorý vychádza z iného čítania tohto výroku. Podľa tohto výkladu sa „jeho vnútro“ vzťahuje na samého Krista, ktorý je živou skalou (por. 1Kor 10,4), z ktorej má podľa proroctiev v posledných časoch vytrysknúť v Jeruzaleme prameň živej vody. Tento výklad sa opiera najmä o slová „ako hovorí Písmo“, keďže Písmo nikde nehovorí o tom, že by mal prameň živej vody vytekať z ľudí, ale len z Boha, ktorého symbolom je chrám alebo oltár.

Podobne chápe tieto vyššie spomenuté proroctvá (Ez 47, Zach 13) aj Jánovo Zjavenie 22,1: Potom mi ukázal rieku vody života, čistú ako krištáľ, vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu. Evanjelista Ján sa totiž na Kristovo zmŕtvychvstalé telo pozerá ako na nový chrám (por. Jn 2,21: Ale on hovoril o chráme svojho tela). To ale neznamená, že by sme spomenutý výrok v odvodenom zmysle nemohli vzťahovať aj na samotných veriacich. Zjednotenie s Kristom prináša ako dôsledok naplnenie Duchom, ako to potvrdzuje aj následný výklad evanjelistu: To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Pritom však prameňom Ducha v konečnom dôsledku zostáva vždy sám Kristus, veriaci sú len ratolesťami, ktoré prinášajú ovocie Ducha (por. Jn 15,1nn), alebo „zlatými nádobami“, ktoré čerpajú vodu Ducha Svätého z prameňa života, ktorým je Kristus.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/j-737-39/

F. Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmel. nakl. Kostelní Vydří

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Jana, Nakladatelství Paulínky, Praha 2014

Joseph Ratzinger, Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava 2007