Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Sk 2, 1-11) Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

 

Udalosť Zoslania Ducha Svätého, ako ju nachádzame v dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov, môžeme chápať buď ako: 1. správu presne opisujúcu, čo sa stalo v deň Turíc vo Večeradle, 2. staré legendárne podanie tejto udalosti, Lukášom prepracované, 3. voľnú Lukášovu kompozíciu, ktorá má vykresliť obraz počiatkov Cirkvi. Prvé poňatie zastáva dnes len nepatrná časť exegétov. Najzávažnejšie komentáre sa prikláňajú k poňatiu tretiemu. Kto sa drží poňatia prvého, ten má pred sebou ťažko vyložiteľné historické fakty. Zamotanie sa do historických výkladov tejto udalosti navyše spravidla vedie k vzďaľovaniu sa od jadra problému, od výpovede viery. Tretie poňatie nás možno prekvapí a vyvolá otázku: „Tak ono to tak naozaj nebolo?“ Lenže taká otázka je zle položená, lebo sa pýta na historicitu udalosti podľa našich súčasných kritérií pravdivosti a nie na teologický zámer tohto textu. Znovu si pripomeňme, v akých súvislostiach Lukáš celú pasáž píše: chce ukázať počiatky života Cirkvi a chce ich ukázať také, ako ich prví kresťania chápali: ako dobu výrazne určovanú pôsobením Ducha, inými slovami povedané, ide mu o to, ukázať Cirkev ako výsledok pôsobenia Ducha Svätého. To by bolo možné urobiť mnohými slovami, zozbieraním mnohých historiek, dôkladným teoretickým rozborom ... tak by sme asi postupovali my dnes. Ale svet Biblie myslí a vyjadruje sa inak. Pre neho je kráľovskou vyjadrovacou formou príbeh, a v našom prípade príbeh nabitý symbolmi. Nemusí nás prekvapiť, že látka k príbehu je vzatá odvšadiaľ, napr. aj z neskorožidovskej náplne sviatku Turíc. Tento sviatok bol pôvodne sviatkom vďaky za úrodu, ale od 2. stor. je doložený ako sviatok spomínania na dar Zákona na Sinaji. Neskorá židovská tradícia dokonca hovorila, že Zákon bol vtedy na Sinaji vyhlásený v 70 jazykoch – teda v plnosti rečí ľudstva, takže Desatoro je záväzné pre všetky národy. Z tejto úvahy možno vyťažiť jeden základný poznatok: tak, ako Zákon zo Sinaja ovládal život celého židovstva, tak Duch a Kristus – Nový Zákon, ktorý prichádza od Boha, má ovládať ďalšiu budúcnosť ľudstva. Doba Cirkvi je dobou Ducha, je to vlastne doba permanentných Turíc, pretože všade a vždy je nejako zvestovaný Kristus v sile Ducha. Naša typicky dnešná otázka „čo sa vlastne vtedy stalo, ako to na tie Turíce vlastne bolo“ nás môže viesť k neporozumeniu. Keď sa dozvieme „ako to bolo“, bude upokojená naša zvedavosť, ale Bohu a dejinám spásy nebudeme rozumieť o nič viac. Ak sa ale pozeráme na celé Skutky, na celý rozvoj Cirkvi, potom spoznáme, že to, čo sa v 2. kap. Skutkov píše, je zobrazenie začiatku veľkého dejinného procesu, ktorý by sme mali chápať pokiaľ možno vcelku. Lukáš to, čo z mnohých skúseností poznal, „zhustil“ do tejto scény. Môžeme z nej teda pochopiť viac, než zo siahodlhého popisu celého procesu.

Pozrime sa teraz na jednotlivé symboly obsiahnuté v dnešnom tajomnom texte nabitom symbolmi:

Hukot z neba a prudký vietor, teda počuteľné a viditeľné znamenia, vyjadrujú mocné Božie pôsobenie. V gréčtine, latinčine aj hebrejčine sú duch, vietor a dych vyjadrené rovnakými alebo podobnými slovami. Súvislosť medzi symbolom vetra a medzi Duchom je zrejmá. Vanutie vetra je obrazom príchodu Ducha Svätého. Plamene, ktoré sa rozdeľujú na každého prítomného znázorňujú, že každý zúčastnený má na daru Ducha podiel.

Hovorenie jazykmi tu má asi dva významy: ide o reč, ktorej rozumejú ľudia rôznych jazykov a súčasne o tzv. „hovorenie jazykmi“, teda tzv. glosoláliu, čo je nezrozumiteľná reč z popudu Ducha, o ktorej je reč aj inde v Novom zákone (napr. 1Kor 14, 1-25, kde sa však sv. Pavol o tomto dare vyslovuje veľmi kriticky).

Nábožní Židia v Jeruzaleme asi nie sú pútnici, ale Židia z diaspóry, ktorí sa na záver života presťahovali do Jeruzalema alebo jeho okolia, aby tam čakali na príchod Mesiáša, ako napr. Simeon a Anna, o ktorých Lukáš píše na začiatku svojho evanjelia. Zdá sa, že títo starí, ale pre príchod Mesiáša otvorení ľudia, tvorili hlavnú časť prvých kresťanov, prvý príliv do Cirkvi. Lukáš tu spomína len Židov zo všetkých možných miest Rímskej ríše. O pohanoch tu nie je ešte reč, misia k pohanom začína u Lukáša až krstom stotníka Kornélia (Sk 10).

Celý úryvok sa dá chápať aj ako protiklad k zmäteniu jazykov pri Babylonskej veži: tam si ľudia prestávajú rozumieť v dôsledku vzbury voči Bohu, tu ľudia začínajú znovu chápať Boha a rozumieť si navzájom. Lukáš Turíce nechápe ako „technický prostriedok na hlásanie evanjelia“, ale ako mocný Boží čin obnovy ľudstva.

Posledná poznámka sa týka chápania Ducha Svätého. Skutky ukazujú Ducha ako Božiu moc, ktorá uvádza do pohybu dejiny Cirkvi. Možno by sme teda viac ako v obraze holubice z udalosti Ježišovho krstu mali vnímať tretiu božskú osobu skôr v obrazoch vetra a ohňa, ktoré nám prináša udalosť Turíc.

 

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

 

 

(Jn 14, 15-16. 23b-26) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky. (Ježiš mu odpovedal:) Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal. To som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“

 

Časť dnešného úryvku evanjelia (Jn 14,23b-26) sme počúvali v nedeľnom evanjeliu len nedávno – na 6. veľkonočnú nedeľu (Jn 14,23-29). Dnes sa preto budeme zaoberať len výslovnými zmienkami o Duchu Svätom na začiatku a konci dnešného úryvku evanjelia, konkrétne veršom Jn 14,16: A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky“ a veršom Jn 14,26: „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“

Pozrime sa najprv na význam slova Tešiteľ (grécky Parakletos), ktorým Ježiš označuje prisľúbeného Ducha Svätého. Slovenský (ale nielen slovenský) preklad gréckeho výrazu Parakletos (t.j. Tešiteľ) dáva Duchu Svätému v živote Cirkvi či v živote jednotlivého veriaceho (podľa bežného významu tohto slova) úlohu toho, kto prináša pomoc, útechu, posilu, občerstvenie, najmä v ťažkostiach pre Kristovo meno. Pôvodný význam tohto slova v gréčtine (Parakletos) je však bližší skôr významu toho, čo označujeme ako „advokát“, teda zástupca (napr. obžalovaného na súde), ale z toho dôvodu aj jeho obranca, obhajca, zástanca. V tomto význame je slovo Parakletos použité napr. aj v súvislosti so samotným Ježišom v 1Jn 2,1: Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. A keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu (Parakletos): Ježiša Krista, spravodlivého. Tu má slovo Parakletos jasný význam ako advokát, resp. zástanca obžalovaného na súde. V tomto zmysle asi Ježiš označuje Ducha Svätého za „iného Parakleta“, teda za niekoho, kto ho bude v jeho úlohe Parakleta učeníkov zastupovať.

Avšak prekladatelia gréckeho textu evanjelií vychádzali asi skôr z iného textu Sv. Písma, kde je slovo Parakletos použité. V Starom Zákone, v Knihe Jób, v starobylom gréckom preklade nazývanom Septuaginta, nachádzame výraz Parakletos v zmysle významu toho, čo sa chápe pod slovom „Tešiteľ“ (Utešiteľ), na označenie Jóbových priateľov, ktorí ho prišli utešovať v jeho nešťastí. Jób ich však nazval „zlými tešiteľmi“ (por. Jób 16,2). Slovo Tešiteľ tu môžeme chápať v zmysle toho, kto všemožne podporuje druhého v jeho problémoch, v jeho utrpení, kto mu prípadne aj radí a vysvetľuje mu jeho situáciu, niečo ako psychologická podpora, keďže výraz „Parakletos“ možno voľne preložiť aj v tomto význame: doslova ako „niekto, kto stojí na niečej strane“, resp. bol povolaný (lat. ad-vocatus), aby stál pri niekom alebo za niekým v jeho prospech, pre jeho dobro.

Význam teda dávajú oba tieto preklady, hoci jazykovo správnejší (a zrejme aj evanjelistom Jánom zamýšľaný) význam tohto slova je skôr „zástupca, advokát“, nie Tešiteľ. Hoci vnímať Ducha Svätého ako nášho Tešiteľa, toho, ktorý je nám oporou najmä v prenasledovaniach a utrpení pre Kristovo meno, resp. v ťažkostiach, ktoré prináša v našom živote vernosť evanjeliu, je v kresťanskej tradícii oveľa hlbšie zakorenené, a dáva to samozrejme takisto hlboký duchovný zmysel, predsa sa preklad slova Parakletos na označenie Ducha Svätého ako Ježišovho „zástupcu“, javí ako správnejší a pôvodnejší. Takto to asi zamýšľal aj sám Ježiš: posiela Ducha Svätého, aby nahradil jeho fyzickú neprítomnosť medzi učeníkmi. Inak povedané, Duch Svätý je „Kristov Duch“ (por. Rim 8,9; 1Pt 1,11; Flp 1,19; Sk 16,7), je to sám Ježiš, ale iným spôsobom prítomný medzi učeníkmi, prítomný sprostredkovane, hoci osobne. Duch Svätý je ten, v kom je Ježiš osobne prítomný medzi učeníkmi po svojom zasadnutí po Otcovej pravici, je to jeho zástupca, jeho advokát, jeho Parakletos. A práve preto je Duch Svätý samostatná Osoba, a to dokonca rovná Otcovi a Synovi, hoci je tak úzko prepojený s Otcom aj Synom, že s nimi tvorí tajomnú jednotu, takže Pavol môže v úžasnej skratke povedať: „Pán je Duch“ (2Kor 3,17).

Ak si teda nanovo prečítame text dnešného evanjelia a slovo Tešiteľ nahradíme slovom Zástupca, zmysel textu sa výrazne zmení, hoci naďalej zostáva v platnosti aj starobylý výklad, ktorý Ducha Svätého chápe ako nášho Tešiteľa. Napokon výraz Advokát, ak ho chápeme nie v presnom právnickom zmysle ako Zástupca, ale ako Zástanca, Obranca, Obhajca, nemá k významu výrazu „Tešiteľ“ až tak ďaleko. Na záver možno teda povedať, že oba významy slova Parakletos sa vzájomne dopĺňajú a prelínajú (a preto robia aj prekladateľom problém), pričom výraz Tešiteľ označuje skôr úlohy Ducha Svätého (aký je, čo robí), ako sú opísané aj v dnešnom evanjeliu (aby zostal s nami naveky, teda aby bol s nami, čiže s Cirkvou až do skončenia sveta, a tiež aby nám pripomínal všetko, čo nás Ježiš učil a naučil nás jeho Slovo správne chápať) a výraz Zástupca či Advokát označuje Ducha Svätého skôr ako toho, kým je, jeho totožnosť, jeho Osobu, ale vo vzťahu k samotnému Ježišovi.

Tento výklad plne korešponduje s textom Katechizmu Katolíckej cirkvi, čl. 692: Keď Ježiš zvestuje a sľubuje príchod Ducha Svätého, volá ho „Parakletos“, doslovne „ten, ktorý je privolaný“, po latinsky ad-vocatus (Jn 14,16.26;15,26;16,7). Grécke slovo „Parakletos“ sa zvyčajne prekladá ako „Tešiteľ“ (alebo „Zástanca“), pričom prvým tešiteľom (zástancom) je Ježiš. Sám Pán Ježiš nazýva Ducha Svätého „Duch pravdy“ (Jn 16,13). 

 

Spracované podľa. http://biblehub.com/topical/c/comforter.htm