Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Ex 19, 3-8a.16-20b)

Mojžiš vystúpil k Bohu. Pán ho zavolal z vrchu a povedal: „Toto povieš domu Jakuba a oznámiš synom Izraela: Sami ste videli, čo som urobil Egypťanom, ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol k sebe. Ak teda budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím vlastníctvom medzi všetkými národmi; lebo moja je celá zem. Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom. Toto sú slová, ktoré povieš synom Izraela.“ Mojžiš šiel, zvolal starších ľudu a predniesol im všetko, čo mu Pán nariadil povedať. A všetok ľud naraz odpovedal: „Splníme všetko, čo Pán povedal.“

Na tretí deň za rána začalo hrmieť a blýskať sa; vrch zahalil čierny mrak a zaznieval mohutný zvuk poľnice. Všetok ľud v tábore sa chvel od strachu. Keď ich Mojžiš vyviedol z tábora v ústrety Bohu, na úpätí vrchu zastali. Vrch Sinaj bol celý zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni. Vystupoval z neho dym ako z pece a celý vrch sa silno otriasal. Zvuk poľnice bol čoraz silnejší. Mojžiš hovoril a Boh mu odpovedal v hrmení. Pán zostúpil na vrch Sinaj, na končiar vrchu, a Mojžiša povolal na končiar.

 

Keďže prvé čítanie na Turíčnu nedeľu je každý rok rovnaké (Sk 2,1-11) a katechéza k tomuto čítaniu sa na tejto stránke už nachádza (Turíčna nedeľa C), môžeme sa tu zaoberať niektorým prvým čítaním turíčnej vigílie, ktoré možno vybrať až zo štyroch starozákonných úryvkov. Prvým z uvedených úryvkov sme sa už zaoberali na tejto webovej stránke v katechéze na Turíčnu nedeľu A (Gn 11,1-9), a dnes sa môžeme zaoberať druhým z týchto starozákonných čítaní, ktorým je úryvok z Druhej knihy Mojžišovej, z „Knihy Odchodu“ (Exodus). Časťou tohto úryvku sme sa už zaoberali v katechéze k prvému čítaniu na 11. cezročnú nedeľu v roku A.

Z Druhej knihy Mojžišovej (resp. z druhej knihy Pentateuchu), t.j. z knihy Exodus nedeľná (a sviatočná) liturgia Cirkvi čerpá pomerne často. Okrem tretej pôstnej nedele, kedy je prvé čítanie v každom roku trojročného nedeľného cyklu vždy z tejto knihy (v roku A Ex 17, 1-7, v roku B Ex 20,1-17, v roku C Ex 3,1-15), môžeme úryvky z tejto knihy v prvom čítaní počuť v niektoré nedele cezročného obdobia každý rok raz alebo aj dvakrát (v roku A to je na 11. a 30. cezročnú nedeľu, v roku B  na 18. cezročnú nedeľu a v roku C na 24. a 29. cezročnú nedeľu). Okrem toho sa nachádza známy úryvok z tejto knihy (prechod cez Červené more pri „exode“ Izraelitov z Egypta) aj v čítaniach Veľkonočnej vigílie (Ex 14,15-15,1a), ktorý ako jediný z deviatich čítaní tejto vigílie je povinný – nesmie sa nikdy vynechať. Úryvok z tejto knihy sa číta aj na Trojičnú nedeľu v roku A (Ex 34, 4b-6. 8-9) alebo aj pri večernej omši na Pamiatku Pánovej večere na „Zelený štvrtok“ (Ex 12,1-8.11-14).

19. kapitolou knihy Exodus (nazývanou biblickými odborníkmi aj ako „sinajská kapitola“) sa začína opis procesu uzatvárania zmluvy medzi Pánom a jeho ľudom (kap. 19-31). Prvé verše tejto kapitoly možno označiť ako „návrh zmluvy“. Pán na vrchu oznamuje Mojžišovi svoj úmysel uzavrieť s Mojžišovým ľudom zmluvu a urobiť z nich „svoj národ“, prostredníctvom ktorého bude šíriť svoju slávu medzi všetkými národmi. Boží návrh obsahuje tri prvky: zhodnotenie minulých Božích činov v prospech Izraela, výzvu k rozhodnutiu sa k poslušnosti Božiemu hlasu a k zachovaniu zmluvy a náčrt veľkolepej perspektívy do budúcnosti.

Ľud, ktorý bol svedkom veľkých Pánových činov na jeho záchranu, prostredníctvom starších ľudu s touto výzvou súhlasil: „Splníme všetko, čo Pán povedal.“ Nasleduje opis sinajskej teofánie, najvýznamnejšej v celom Starom Zákone. Evanjelista Lukáš pri opise Zoslania Ducha Svätého v Sk 2,1-12 priamo čerpá z tohto opisu (zvonku oheň, hukot, vietor, t.j. prejavy „božskej búrky“, a vo vnútri, v ľudských srdciach, strach aj radosť zároveň). Toto stretnutie národa s Bohom poznačilo Izrael na všetky časy, lebo všetko sa mení dotykom božského s ľudským. Po stretnutí s Bohom už človek nemôže zostať neutrálnym, už nemôže žiť sám pre seba. Po stretnutí s Bohom človek, a v prípade Izraela aj celý národ, nadobúda novú identitu, ktorú mu dáva práve toto stretnutie. Stretnutie s Bohom je ako nové narodenie, človek po tomto stretnutí už nemôže žiť ako predtým.

Židia začali sláviť Turíce ako spomienku na sinajské udalosti, ktoré môžeme považovať za čas narodenia sa Izraela ako národa, až v treťom storočí pred Kristom. Predtým boli Turíce (česky Letnice, keďže ide o sviatok na začiatku leta, koncom mája alebo začiatkom júna, v židovskom mesiaci sivan), hlavne Chag ha kacir – Sviatok žatvy (v Európe pripadá čas žatvy na oveľa neskorší čas, možno aj preto Turíce ako kresťanský sviatok „nezľudoveli“ a na rozdiel od Vianoc a Veľkej Noci si zachovali svoj čisto duchovný charakter bez prímesí „ľudovej kultúry“) a Chag ha bikurim – Sviatok prvotín, tak ako to žiadajú Mojžišovské predpisy o tomto sviatku (por. Ex 23,16; Lv 23,15-21; Dt 16,9-12). Tento sviatok sa nazýva aj Sviatok Týždňov (Chag Šavuot), keďže medzi ním a sviatkom Pesachu (Veľkej Noci) je sedem týždňov (ide vlastne o sedem týždňov medzi žatvou jačmeňa a žatvou pšenice – prvý snop zo žatvy jačmeňa bolo treba obetovať už na konci Pesachu, por. Lv 23,9-14, a od toho dňa sa odpočítavalo 7x7, t.j. 49 dní, tzv. omer, a na 50. deň sa obetovala v chráme prvotina pšenice, t.j. prvý snop z novej úrody – inak nebolo možné požiť chlieb ani zrno z novej úrody).

V treťom storočí sa medzi grécky hovoriacimi Židmi pre tento sviatok začal používať grécky výraz Pentékosté – Päťdesiatnica, resp. Pätdesiatka, podľa gréckeho výrazu pre radovú číslovku 50. V hebrejskej gematrii (numerológii) číslo 7, a zvlášť číslo omeru, teda 7x7, rovnako aj číslo 50 (por. predpisy o jubilejnom roku v Lv 25,8-15) je symbolom plnosti, hojnosti, dokonalosti, dovŕšenia, aj preto sa Turíce označujú aj hebrejským pojmom Aceret – Dovŕšenie, Zakončenie (Exodu). Na Sinaji sa teda dovŕšil proces vyslobodenia izraelského národa z egyptského otroctva, ale vyvrcholil tu aj proces sformovania sa Izraela ako národa, a to národa Božieho, ktorý zrodil Boh priamo na Sinaji, a do vienka mu dal Zákon, ktorý mal tomuto národu zaistiť budúcnosť.

Po zrúcaní jeruzalemského chrámu v r. 70 nl. v tomto sviatku úplne prevážil rozmer spomienky na Sinajskú zmluvu, keďže Židia už nemali kde prinášať svoje prvotiny na obetu (hoci židovské rodiny si predsa dodnes na tento sviatok vyzdobujú svoje príbytky kvetmi a zeleňou), ba úplne sa zrútil systém židovskej bohoslužby spätej s chrámom. Sviatok dostal nový názov: Čas darovania našej Tóry (Zman natan Toratenu). Ide teda o slávenie uzavretia Zmluvy na Sinaji, čo sa podľa židovskej tradície udialo práve na 50. deň po Exode. V skutočnosti dar Tóry nebol iba ďalšou udalosťou po Exode, ale vnútornou pohnútkou tohto vyslobodenia. Boh dáva ľudu Zmluvu nie preto, že vyšiel z Egypta, ale vyvádza ľud z Egypta, aby mu daroval Zmluvu. Odchod z Egypta by vlastne bez Sinajskej zmluvy nemal význam, Exodus je od počiatku orientovaný na Sinaj. Až prijatím Tóry sa ľud stal naozaj slobodným, lebo prestal otročiť falošným bôžikom a začal slúžiť jedinému pravému Bohu. Zem oplývajúca mliekom a medom nie je len zem v geografickom zmysle, ale je to aj a vlastne hlavne spôsob života podľa Tóry (mnohé židovské rodiny si túto skutočnosť pripomínajú tak, že na tento sviatok jedia len mliečne výrobky a med). Boží zákon nás však robí nielen slobodnými, ale aj plodnými v Duchu a pravde.

Tóra (Zákon), to nie sú len prikázania, Mojžišovské predpisy, to je celé starozákonné zjavenie Boha. Podstatou tohto zjavenia vlastne ani nie je Tóra, ale zmluva (hebr. berit) medzi Bohom a jeho ľudom, Tóra je len súčasťou tejto zmluvy. Táto Zmluva v skutočnosti nebola uzavretá tak ako sa uzatvárajú zmluvy medzi dvoma rovnocennými partnermi, ale bola tomuto národu od Boha darovaná, tak ako si v staroveku ženích vyvolil svoju nevestu. Turíce sú dnes teda pre veriacich Židov hlavne oslavou manželskej zmluvy s Bohom (čo sa prejavuje v židovských svadobných obradoch, ale napr. aj čítaním knihy Rút v rannej bohoslužbe sviatku Šavuot).

Zostúpenie Ducha na Cirkev má v podstate ten istý význam ako sinajské udalosti pre Izrael, ibaže v oveľa v dokonalejšom stupni. To, čo znamenalo darovanie Tóry pre Izrael, to znamená aj zostúpenie Ducha pre Cirkev, s tým rozdielom, že starozákonné udalosti boli len predobrazom tých novozákonných. Zoslanie Ducha napĺňa viaceré proroctvá o príchode mesiášskych čias, ako „vpísanie novej zmluvy do ľudských sŕdc“ (Jer 31,31) alebo „vyliatie ducha“ (Ez 36,26-27; Prís 1,23). Styčných bodov medzi židovskými Turícami a zoslaním Ducha je veľa (preto Lukáš pri opise zoslania Ducha používa obrazy a výrazy zo „sinajskej kapitoly“), spomeňme aspoň niektoré: starý Izrael sa pod Sinajom zrodil ako Boží národ, Cirkev sa vo Večeradle narodila ako nový Izrael; skrze Zákon získal židovský národ osobitnú Božiu ochranu a vyvolenie, ale Cirkev získala prostredníctvom Ducha účasť na Božom živote; pod Sinajom pre neveru ľudu zomrelo na Mojžišov príkaz tritisíc ľudí (por. Ex 32,28), ale na Petrovo turíčne kázanie sa zachránilo tritisíc duší (por. Sk 2,41).

Ak by sme mali pomenovať hlavný rozdiel medzi darom Tóry a darom Ducha, mohli by sme ho pomenovať snáď aj takto: starozákonní Židia pod Sinajom dostali od Boha „učenie“ o novom živote, ale my sme dostali samotný „nový život“. Tóra nebola schopná človeka urobiť naozaj svätým pred Bohom a darovať mu večný život, hoci k tomu človeka viedla, to dokáže len Duch Svätý, ktorého sme dostali od Otca skrze jeho Syna.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/ex-192-6/

Peter Dubovský a kolektív: Komentáre k Starému Zákonu, 3. zväzok, Exodus, Dobrá kniha Trnava 2013

Mária Ščepková, Šavuot alebo iná rozkoš, v: Serafínsky svet 7-8, 2000

 

 

(Jn 15, 26-27; 16, 12-15)

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku.

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“

 

Dnešná evanjeliová perikopa pozostáva z dvoch častí, vzatých z dvoch kapitol Jánovho evanjelia, ale obe časti sú myšlienkovo prepojené osobou Ducha Svätého a obe tvoria súčasť Ježišovej rozlúčkovej reči s apoštolmi pri Poslednej večeri, takže ich prepojenie v jednom liturgickom čítaní nevyznieva násilne a neprirodzene. Druhou časťou dnešnej perikopy sme sa na tejto webovej stránke už zaoberali v katechéze na Trojičnú nedeľu v roku C.

Hneď v prvej vete dnešnej evanjeliovej state nachádzame dve mená pre Ducha Svätého: Tešiteľ a Duch pravdy. Výkladom výrazu „Tešiteľ“ sme sa zaoberali na tejto webovej stránke v katechéze na Turíčnu nedeľu v roku C. Čo chce Ježiš povedať o Duchu Svätom, teda hlavne o jeho činnosti, keď ho označuje ako „Ducha pravdy“?

Keď Ježiš v Jánovom evanjeliu hovorí o „Pravde“, hovorí vlastne o sebe samom (Ja som ... pravda – por. Jn 14,6). Ježiš je „človek, ktorý ľuďom povedal pravdu, ktorú počul od Boha“ (por. Jn 8,40). Ježišovým učeníkom teda Pravda, ktorú im zjavil Ježiš, nie je neznáma, je medzi nimi dokonca fyzicky prítomná v podobe samého Ježiša (por. Jn 1,17: milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista). Sv. Pavol hovorí podobne: Pravda je v Ježišovi (por. Ef 4,21), alebo hovorí o „Kristovej pravde“ (por. 2Kor 11,10).

To, čo však učeníkom chýba, je poznanie „celej pravdy“. Toto poznanie priniesie učeníkom po Ježišovom odchode k Otcovi až Duch pravdy. Prečo je potrebné pôsobenie tohto Ducha pravdy v Cirkvi, aby učeníci mohli pochopiť „plnú pravdu“, ktorú prináša Ježiš? Aký je rodziel medzi prirodzeným poznaním učeníkov o Ježišovi a tým poznaním, ktoré prináša Duch Svätý? Nejde tu o „viac pravdy“, o viac informácií, akoby Ježiš pred svojimi učeníkmi niečo skrýval, veď im „oznámil všetko, čo počul od svojho Otca“ (por. Jn 15,15). Ide tu o pochopenie, o prehĺbený vhľad do plného významu tej pravdy, ktorú Ježiš prináša, vrátane významu jeho smrti a jeho odchodu k Otcovi. Duch pravdy teda neprináša „viac pravdy“, ale odhaľuje zmysel Ježišovho pôsobenia a smrti, a to až do tej miery, že bez jeho pôsobenia nie sú učeníci vôbec schopní toto všetko pochopiť.

Duch teda neprináša nové pravdy, len uvádza do plnosti pravdy, ktorú Ježiš zjavil a ktorou je On sám. Ako stály sprievodca (výraz Parakletos, doslova „ten, ktorý je privolaný“, lat. „Advocatus“, čo sa zvyčajne prekladá ako „Zástanca“ alebo „Tešiteľ“, môže mať podľa zmyslu textu v gréčtine viacero výkladov, napr. aj Pomocník, Spoločník, ale aj Vodca) Cirkvi bude učeníkov viesť k poznaniu plnej pravdy: uvedie vás (hodegesei hymas, v gr. „bude vás viesť, sprevádzať na ceste“) do plnej pravdy. Vo svetle Ježišovho vzkriesenia a oslávenia teda Duch daruje učeníkom nové poznanie a odhalí im dovtedy nepoznané aspekty a dimenzie Kristovej pravdy.

Výrokom o „plnej pravde“ chce evanjelista zdôrazniť dve dôležité skutočnosti o učení Cirkvi: po prvé, že aj po Ježišovom odchode k Otcovi bude narastať poznanie Ježiša a jeho diela, a po druhé, že Duch neprinesie žiadne nové zjavenie, ktoré by bolo nezávislé na Ježišovi. Evanjelista ústami Ježiša preto v dnešnom texte dôrazne hovorí o Duchu, že nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje od Ježiša. Tento výrok znie ako konfrontácia s nejakým iným poňatím úlohy Ducha Svätého. Zjavne teda v Jánovej dobe už jestvovali ľudia, ktorí sa odvolávali na nejaké „nové zjavenie“ Ducha, ktoré sa však nezhodovalo s učením pozemského Ježiša. Týmto ľuďom teda evanjelista odkazuje, že akékoľvek nové poznanie, ktoré Duch dáva, nemôže byť ničím iným, než vysvetlením či hlbším pochopením toho, čo zvestoval Ježiš (por. Jn 14,26: Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal).

Týmto učením o Duchu ako o „Vykladačovi (exegétovi) Ježišovho učenia a diela“ Ján ospravedlňuje zrejme aj svoje vlastné evanjelium. Pre jeho odlišnosť od synoptikov by ho mohli niektorí považovať za falšovanie pôvodnej Ježišovej zvesti uloženej v predchádzajúcich troch Cirkvou uznaných „synoptických“ evanjeliách. Pred týmito ľuďmi Ján otvorene priznáva, že čerpá hlavne zo „svedectva Ducha“ o Ježišovi (nepriamu zmienku o tom nachádzame napríklad aj v prvej časti dnešného úryvku: on o mne vydá svedectvo), hoci sa odvoláva aj na ľudských svedkov Ježišovho učenia a pôsobenia (dodatok Jánovho evanjelia, teda 21. kapitola, odôvodňuje pravosť Jánovho evanjelia najmä svedectvom učeníka, „ktorého Ježiš miloval“, čo je výraz, ktorý sa nachádza už v Jn 13,23, a ide pravdepodobne o apoštola Jána). Evanjelista Ján v Ježišovej rozlúčkovej reči viackrát zdôrazňuje, že jestvuje rozdiel medzi „dobou Ježiša“ a „dobou Ducha“ (por. napr.: Keď príde Tešiteľ, alebo Jn 16,8.13: keď príde on ...). Rozdiel medzi týmito dvoma dobami však nespočíva v odlišnosti obsahu zjavenia, ale v odlišnosti spôsobu zjavenia a v pokračujúcom prehlbovaní poznania Ježišovej pravdy.

Evanjelista Ján (podľa biblistov má toto evanjelium dokonca viacerých autorov, v podstate ide o kolektívne dielo istej skupiny „jánovskej tradície“, teda kresťanských obcí v rámci prvotnej Cirkvi, ktorí sa odvolávali na svedectvo apoštola Jána o Ježišovi) dokonca zdôrazňuje, že skutočnou zárukou neskreslenej pravdy o Ježišovi nie sú v prvom rade samotní ľudskí svedkovia „Ježišovej doby“, teda ani samotné znenie Písma, ale vedenie „Duchom pravdy“, ktorý je však prisľúbený len Ježišovým svedkom, ktorí „boli s ním od začiatku“. Ján sa odvoláva na obe tieto svedectvá, ľudské aj božské, rozhodujúce je však pre neho to druhé.

Svedectvo Ducha však nie je zamerané len na minulosť, na správny výklad Ježišovho učenia a diela, ale aj na budúcnosť, lebo Duch zvestuje aj to, „čo má prísť“. Nejde tu však o nejaké „tajné zjavenie budúcnosti“ ale o pomoc Ducha pri chápaní „znamení čias“, čo má pomôcť Cirkvi v každej dobe nájsť vhodné spôsoby ohlasovania Ježišovej pravdy, ako aj zbaviť Cirkev strachu z budúcnosti. „Zvestovanie vecí budúcich“ je tak súčasťou úlohy Ducha Svätého uvádzať učeníkov do plnej Kristovej pravdy.

Záver dnešného úryvku tvorí ohlásenie najvyššieho zmyslu činnosti Ducha vo svete – je ním oslávenie Ježiša. Tak ako Ježiš svojím pôsobením túžil najviac zo všetkého osláviť svojho Otca, ktorý ho vyslal ohlásiť svetu slovo spásy, tak aj Duch chce osláviť Ježiša tým, že Ježiš bude poznaný ľuďmi ako Spasiteľ. Syn má teda k Duchu rovnaký vzťah ako Otec k Synovi – je tým, ktorý posiela (por. Lk 24,49: Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil). Skutočným pôvodcom všetkého je však Otec (por. Jn 16,15: Všetko, čo má Otec, je moje).

 

Spracované podľa: Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998