Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Sk 2, 1-11) Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

 

Keďže prvé čítanie tejto nedele je každý rok rovnaké, katechézu k tomuto čítaniu pozri v priečinku na Turíčnu nedeľu v roku A.

 

 

(Ž 104, 1ab+24ac. 29b-30. 31+34) Dobroreč, duša moja, Pánovi; Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký.
Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Zem je plná tvojho stvorenstva.
R. Odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu. Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme. R. Pánova chvála nech trvá naveky; zo svojich diel nech sa teší Pán. Kiež sa mu moja pieseň zapáči; a ja sa budem tešiť v Pánovi.

Refrén: Pane,zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme.

 

Keďže responzóriový žalm tejto nedele je každý rok rovnaký, pozri katechézu na Turíčnu nedeľu v roku A.

 

 

(Jn 15, 26-27; 16, 12-15) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku.

Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“

 

Dnešná evanjeliová perikopa pozostáva z dvoch častí, vzatých z dvoch kapitol Jánovho evanjelia, ale obe časti sú myšlienkovo prepojené osobou Ducha Svätého a obe tvoria súčasť Ježišovej rozlúčkovej reči s apoštolmi pri Poslednej večeri, takže ich prepojenie v jednom liturgickom čítaní nevyznieva násilne a neprirodzene. Druhou časťou dnešnej perikopy sme sa na tejto webovej stránke už zaoberali v katechéze na Trojičnú nedeľu v roku C.

Hneď v prvej vete dnešnej evanjeliovej state nachádzame dve mená pre Ducha Svätého: Tešiteľ a Duch pravdy. Výkladom výrazu „Tešiteľ“ sme sa zaoberali na tejto webovej stránke v katechéze na Turíčnu nedeľu v roku C. Čo chce Ježiš povedať o Duchu Svätom, teda hlavne o jeho činnosti, keď ho označuje ako „Ducha pravdy“?

Keď Ježiš v Jánovom evanjeliu hovorí o „Pravde“, hovorí vlastne o sebe samom (Ja som ... pravda – por. Jn 14,6). Ježiš je „človek, ktorý ľuďom povedal pravdu, ktorú počul od Boha“ (por. Jn 8,40). Ježišovým učeníkom teda Pravda, ktorú im zjavil Ježiš, nie je neznáma, je medzi nimi dokonca fyzicky prítomná v podobe samého Ježiša (por. Jn 1,17: milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista). Sv. Pavol hovorí podobne: Pravda je v Ježišovi (por. Ef 4,21), alebo hovorí o „Kristovej pravde“ (por. 2Kor 11,10).

To, čo však učeníkom chýba, je poznanie „celej pravdy“. Toto poznanie priniesie učeníkom po Ježišovom odchode k Otcovi až Duch pravdy. Prečo je potrebné pôsobenie tohto Ducha pravdy v Cirkvi, aby učeníci mohli pochopiť „plnú pravdu“, ktorú prináša Ježiš? Aký je rodziel medzi prirodzeným poznaním učeníkov o Ježišovi a tým poznaním, ktoré prináša Duch Svätý? Nejde tu o „viac pravdy“, o viac informácií, akoby Ježiš pred svojimi učeníkmi niečo skrýval, veď im „oznámil všetko, čo počul od svojho Otca“ (por. Jn 15,15). Ide tu o pochopenie, o prehĺbený vhľad do plného významu tej pravdy, ktorú Ježiš prináša, vrátane významu jeho smrti a jeho odchodu k Otcovi. Duch pravdy teda neprináša „viac pravdy“, ale odhaľuje zmysel Ježišovho pôsobenia a smrti, a to až do tej miery, že bez jeho pôsobenia nie sú učeníci vôbec schopní toto všetko pochopiť.

Duch teda neprináša nové pravdy, len uvádza do plnosti pravdy, ktorú Ježiš zjavil a ktorou je On sám. Ako stály sprievodca (výraz Parakletos, doslova „ten, ktorý je privolaný“, lat. „Advocatus“, čo sa zvyčajne prekladá ako „Zástanca“ alebo „Tešiteľ“, môže mať podľa zmyslu textu v gréčtine viacero výkladov, napr. aj Pomocník, Spoločník, ale aj Vodca) Cirkvi bude učeníkov viesť k poznaniu plnej pravdy: uvedie vás (hodegesei hymas, v gr. „bude vás viesť, sprevádzať na ceste“) do plnej pravdy. Vo svetle Ježišovho vzkriesenia a oslávenia teda Duch daruje učeníkom nové poznanie a odhalí im dovtedy nepoznané aspekty a dimenzie Kristovej pravdy.

Výrokom o „plnej pravde“ chce evanjelista zdôrazniť dve dôležité skutočnosti o učení Cirkvi: po prvé, že aj po Ježišovom odchode k Otcovi bude narastať poznanie Ježiša a jeho diela, a po druhé, že Duch neprinesie žiadne nové zjavenie, ktoré by bolo nezávislé na Ježišovi. Evanjelista ústami Ježiša preto v dnešnom texte dôrazne hovorí o Duchu, že nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje od Ježiša. Tento výrok znie ako konfrontácia s nejakým iným poňatím úlohy Ducha Svätého. Zjavne teda v Jánovej dobe už jestvovali ľudia, ktorí sa odvolávali na nejaké „nové zjavenie“ Ducha, ktoré sa však nezhodovalo s učením pozemského Ježiša. Týmto ľuďom teda evanjelista odkazuje, že akékoľvek nové poznanie, ktoré Duch dáva, nemôže byť ničím iným, než vysvetlením či hlbším pochopením toho, čo zvestoval Ježiš (por. Jn 14,26: Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal).

Týmto učením o Duchu ako o „Vykladačovi (exegétovi) Ježišovho učenia a diela“ Ján ospravedlňuje zrejme aj svoje vlastné evanjelium. Pre jeho odlišnosť od synoptikov by ho mohli niektorí považovať za falšovanie pôvodnej Ježišovej zvesti uloženej v predchádzajúcich troch Cirkvou uznaných „synoptických“ evanjeliách. Pred týmito ľuďmi Ján otvorene priznáva, že čerpá hlavne zo „svedectva Ducha“ o Ježišovi (nepriamu zmienku o tom nachádzame napríklad aj v prvej časti dnešného úryvku: on o mne vydá svedectvo), hoci sa odvoláva aj na ľudských svedkov Ježišovho učenia a pôsobenia (dodatok Jánovho evanjelia, teda 21. kapitola, odôvodňuje pravosť Jánovho evanjelia najmä svedectvom učeníka, „ktorého Ježiš miloval“, čo je výraz, ktorý sa nachádza už v Jn 13,23, a ide pravdepodobne o apoštola Jána). Evanjelista Ján v Ježišovej rozlúčkovej reči viackrát zdôrazňuje, že jestvuje rozdiel medzi „dobou Ježiša“ a „dobou Ducha“ (por. napr.: Keď príde Tešiteľ, alebo Jn 16,8.13: keď príde on ...). Rozdiel medzi týmito dvoma dobami však nespočíva v odlišnosti obsahu zjavenia, ale v odlišnosti spôsobu zjavenia a v pokračujúcom prehlbovaní poznania Ježišovej pravdy.

Evanjelista Ján (podľa biblistov má toto evanjelium dokonca viacerých autorov, v podstate ide o kolektívne dielo istej skupiny „jánovskej tradície“, teda kresťanských obcí v rámci prvotnej Cirkvi, ktorí sa odvolávali na svedectvo apoštola Jána o Ježišovi) dokonca zdôrazňuje, že skutočnou zárukou neskreslenej pravdy o Ježišovi nie sú v prvom rade samotní ľudskí svedkovia „Ježišovej doby“, teda ani samotné znenie Písma, ale vedenie „Duchom pravdy“, ktorý je však prisľúbený len Ježišovým svedkom, ktorí „boli s ním od začiatku“. Ján sa odvoláva na obe tieto svedectvá, ľudské aj božské, rozhodujúce je však pre neho to druhé.

Svedectvo Ducha však nie je zamerané len na minulosť, na správny výklad Ježišovho učenia a diela, ale aj na budúcnosť, lebo Duch zvestuje aj to, „čo má prísť“. Nejde tu však o nejaké „tajné zjavenie budúcnosti“ ale o pomoc Ducha pri chápaní „znamení čias“, čo má pomôcť Cirkvi v každej dobe nájsť vhodné spôsoby ohlasovania Ježišovej pravdy, ako aj zbaviť Cirkev strachu z budúcnosti. „Zvestovanie vecí budúcich“ je tak súčasťou úlohy Ducha Svätého uvádzať učeníkov do plnej Kristovej pravdy.

Záver dnešného úryvku tvorí ohlásenie najvyššieho zmyslu činnosti Ducha vo svete – je ním oslávenie Ježiša. Tak ako Ježiš svojím pôsobením túžil najviac zo všetkého osláviť svojho Otca, ktorý ho vyslal ohlásiť svetu slovo spásy, tak aj Duch chce osláviť Ježiša tým, že Ježiš bude poznaný ľuďmi ako Spasiteľ. Syn má teda k Duchu rovnaký vzťah ako Otec k Synovi – je tým, ktorý posiela (por. Lk 24,49: Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil). Skutočným pôvodcom všetkého je však Otec (por. Jn 16,15: Všetko, čo má Otec, je moje).

 

Spracované podľa: Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998