Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Gn 11, 1-9)

Na celej zemi bol jeden jazyk a rovnaká reč. Keď sa ľudia pohli z východu, našli rovinu v krajine Sennaar a usadili sa na nej. Povedali si: „Poďte, narobíme tehál a vypálime ich v ohni.“ Tehlu používali namiesto kameňa a namiesto malty asfalt. Potom povedali: „Poďte, postavíme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba. A urobíme si meno, aby sme sa nerozptýlili po celej zemi.“ Pán však zostúpil, aby sa podíval na mesto a vežu, ktorú stavali ľudia, a povedal: „Hľa, sú jeden národ a všetci hovoria jedným jazykom. Toto je začiatok ich činov a už im nebude ťažko urobiť, čo si zaumienili. Poďte, zostúpime a pomätieme tam ich reč, aby nik nerozumel reči druhého.“ Tak ich Pán odtiaľ rozptýlil po celej zemi a mesto prestali stavať. Preto sa ono volá Bábel. Lebo tam bola pomätená reč celej zeme a Pán ich odtiaľ rozptýlil po celej zemi.

 

Keďže prvé čítanie na turíčnu nedeľu je každý rok rovnaké (Sk 2,1-11) a katechéza k tomuto čítaniu sa na tejto stránke už nachádza (Turíčna nedeľa v roku C), môžeme sa tu zaoberať prvým čítaním turíčnej vigílie, ktoré možno vybrať až zo štyroch starozákonných úryvkov. Ako prvý z nich je uvedený úryvok obsahujúci deväť veršov jedenástej kapitoly z knihy Genezis (Prvej knihy Mojžišovej).

Prvých jedenásť kapitol tejto knihy zvykneme označovať ako biblické „pradejiny“. Tieto rozprávania sa síce týkajú aj minulosti, ale nechcú referovať o tom, čo a ako sa stalo, ale obrazným rozprávaním nás chcú viesť k poznaniu toho, aký je Boh, aký je človek a aký je ich vzájomný vzťah. Nejde teda o dejiny vo vlastnom slova zmysle, ale o teologickú výpoveď, hoci v podobe obraznej reči, určenú pre pochopenie našej prítomnosti.

Pokiaľ ide o úryvok, ktorému sa venujeme v tejto katechéze, a ktorý opisuje to, čo zvykneme označovať ako príbeh o babylonskej veži, alebo aj príbeh o zmätení reči a rozídení ľudstva, taktiež môžeme konštatovať, že rozprávača príbehu nezaujíma natoľko samotná udalosť, ale skôr dôvod, prečo došlo k zmene z pôvodného stavu (Na celej zemi bol jeden jazyk a rovnaká reč) do súčasného stavu (bola pomätená reč celej zeme). Ide tu o tzv. etiológiu (náuka o príčinnosti): terajší stav je vysvetlený udalosťou, ktorá sa odohrala v minulosti.

Rozprávač teda na začiatku príbehu vykresľuje východzí stav (jednotný jazyk celého ľudstva), ktorý sa v priebehu rozprávania zmení v opak. Rozprávač predpokladá, že súčasný stav (rozmanitosť jazykov) je niečo nenormálne (s tým však nemôžeme súhlasiť; rozmanitosť národov a jazykov je súčasťou Božieho plánu, hoci aj táto rozličnosť je obťažená hriechom). Niečo podobné vyjadrujú aj rozprávania iných kultúr. Dejinný základ takéhoto názoru pravdepodobne vychádza zo skutočnosti, že v prahistórii ľudstva jestvovalo viacero izolovaných skupín ľudí, resp. kmeňov, ktoré sa po mnoho generácií nedostali do kontaktu s ľuďmi hovoriacimi iným jazykom. A práve stretnutie s cudzincami, ku ktorému muselo časom dôjsť, ktorých jazyku nerozumeli, muselo v ľuďoch vyvolať pocit nenormálnosti z rozličnosti jazykov (naše pocity však nemožno vždy brať ako meradlo toho, čo je dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne). Niektorí vedci sa dodnes pokúšajú rekonštruovať predpokladanú prapôvodnú reč ľudstva, ktorej stopy údajne možno nájsť v súčasných jazykoch.

Až do konca 9. kapitoly Prvej knihy Mojžišovej (ukončenie opisu potopy sveta) znamená „človek“ jednoznačne ľudstvo – bez akéhokoľvek rozlišovania. Až po opise potopy začína v Biblii členenie ľudstva, čo má takisto svoj dejinný základ, keďže rôzne dejinné katastrofy spôsobovali nutnosť zmeny bydliska istej časti obyvateľstva. Náš úryvok sa však pozerá na rozčlenenie ľudstva zo zvláštneho zorného uhlu, pretože rozptýlenie ľudstva a zmätenie jazykov považuje za zhoršenie pôvodného stavu, alebo priamo za trest.

Druhý verš dnešného úryvku (Keď sa ľudia pohli z východu ...) popisuje prechod od kočovného spôsobu života k usadlému (nomádsky spôsob života sa začína meniť na mestský, ktorý svätopisci vnímajú ako skazený; samozrejme ide tu len o sentiment za „starými zlatými časmi“, lebo samotní svätopisci boli často mestskými ľuďmi; ale v tomto sentimente sa skrýva aj vážne upozornenie na nebezpečenstvá „mestského“ spôsobu života, ktorý môže naozaj odvádzať človeka od Boha). Označenie smeru príchodu ľudí „z východu“ naznačuje, že ide o „vyhnancov z raja“, ktorý „Boh vysadil na východe“ (por. Gn 2,8). Dôležitejšie ako označenie cieľovej krajiny Sennaar (Šineár), ktorú treba stotožniť s Mezopotámiou (Mezopotámia sa považuje za kolísku ľudstva, nachádzajú sa tam najstaršie pamiatky rozvinutej ľudskej kultúry, na jej území sa teda začalo to, čo zvykneme nazývať históriou ľudstva), krajinou medzi riekami Eufrat a Tigris (dnešný, či skôr bývalý Irak a časť dnešnej, či skôr bývalej Sýrie), je záverečné prezradenie názvu mesta Bábel, t.j. Zmätok. Človek, vyhnaný z raja pre svoju neposlušnosť, stále túži po raji a hľadá ho na tejto zemi, ale bez Boha nenájde nikdy raj, len „zmätok“.

„Ľudia“ si povedali: „Poďte, narobíme tehál a vypálime ich v ohni.“ Toto rozprávanie pravdepodobne čerpá zo starého sumerského náboženského eposu Enuma eliš (v preklade: „Keď na výšinách“, t.j. v nebi – ide o počiatočné slová tohto eposu) o stavbe zvanej Esagila (chrám Marduka, babylonského hlavného božstva). Tento príbeh, ktorého záver bol však zmenený, bol prevzatý do náboženských predstáv Židov asi v čase babylonského zajatia, kedy prebiehala redakcia Pentateuchu (ale možno aj skôr, keďže tento epos je starší ako prvé biblické písomné záznamy, ktoré asi nevznikli skôr ako v časoch Šalamúna), ako vhodný prostriedok na vysvetlenie židovských náboženských predstáv (napokon aj Abrahámova rodina pochádzala z Mezopotámie, Židia boli v „zasľúbenej zemi“ len prisťahovalcami, najstaršie biblické náboženské obrazy teda mohli byť „exportované“ z Babylónie, dostali však nový výklad, ktorý bol v súlade s Božím zjavením daným vyvolenému národu).

Dôležitá je tu aj následná zmienka o nahradení kameňa, ako tradičného stavebného materiálu tehlami (a následne aj malty asfaltom, resp. dechtom), čo svedčí o veľkom technickom pokroku ľudstva. Stavanie z tehál je jeden z najdôležitejších vynálezov ľudstva, lebo umelo vyrobené tehly vymanili ľudstvo z nutnosti mať po ruke prírodný kameň a jeho nálezisko. Tehlami sa začína kultúra umožňujúca aj vyžadujúca zhromažďovanie veľkých množstiev ľudí na jedno miesto, čiže v podstate mestská kultúra.

Potom „ľudia“ povedali: „Poďte, postavíme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba. A urobíme si meno, aby sme sa nerozptýlili po celej zemi.“ Veže v Babylónii na odvlečených Židov pôsobili akoby siahali až k nebu a uctievanie falošných božstiev v nich pôsobilo na Izraelitov ako vzbura voči jedinému pravému Bohu (v skutočnosti stavba babylonských vežových chrámov, tzv. zikkuratov, „Božích vrchov“, mala za cieľ zjednotiť národ s božstvom, ale keďže išlo o „falošných bohov“, Židia tieto chrámy chápali ako vzburu voči pravému Bohu). Celé pohanské náboženstvo možno vnímať ako vzburu voči Bohu, ako snahu „urobiť si meno“, t.j. dať svojmu životu hodnotu aj bez Boha. Pohanskí bohovia sú v skutočnosti stelesnením ľudskej (v skutočnosti diabolskej) túžby „byť ako Boh“, byť nezávislý na Bohu, preto pohanskí bohovia sa okrem svojej nesmrteľnosti a božskej moci niečo „stvoriť“ len málo odlišujú od ľudí, majú rovnakú, ak nie horšiu, morálku než ľudia.

Boh však obraňuje – pre dobro človeka – svoju autoritu. Preto „zostupuje z neba“, aby sa pozrel na ľudské konanie a posúdil ho (v tejto predstave zostúpenia Boha, aby sa pozrel bližšie na ľudský výtvor, možno vidieť ironickú narážku na „veľkosť“ ľudských činov – Boh musel zostúpiť z neba, aby vôbec videl stavbu, ktorá mala „siahať do neba“). Božie „zostúpenie z neba“ (myslí sa ním hlavne Boží zásah do života ľudí) je protikladným pohybom voči ľudskej snahe dosiahnuť nebo (t.j. nesmrteľnosť, večné šťastie, t.j. spásu) vlastnou silou.

V prvej časti úryvku teda konajú a hovoria ľudia, v druhej časti koná a hovorí Boh: „Hľa, sú jeden národ a všetci hovoria jedným jazykom. Toto je začiatok ich činov a už im nebude ťažko urobiť, čo si zaumienili. Poďte, zostúpime a pomätieme tam ich reč, aby nik nerozumel reči druhého.“ Na začiatku aj na konci tohto Božieho výroku nachádzame úvahu o jazyku. Boh priamo nereaguje na ľudský výtvor (vežu), nezaoberá sa hodnotením už jestvujúcich faktov, ale uvažuje nad budúcnosťou ľudstva, nad možnosťami, ktoré sa ľudstvu otvorili technickým pokrokom: Toto je začiatok ich činov a už im nebude ťažko urobiť, čo si zaumienili. A hoci to v Božom výroku nie je spomenuté priamo, najväčšie ohrozenie ľudstva Boh vidí v jeho autonómii od Boha (tento zámer ľudstva je vyjadrený v stavbe veže, ktorá svedčí o tom, že ľudia sa nechcú uspokojiť so svojou obmedzenou existenciou tvorov a chcú preniknúť do Božej oblasti – do neba ako sídla božstva). Avšak ľudia nemôžu jestvovať inak ako tvorovia, ako tí, ktorí sú podstatou svojej existencie závislí na svojom Tvorcovi, a neobmedzenou autonómiou od Boha by preto ohrozovali sami seba vo svojej existencii, ako to vidíme v celých dejinách ľudstva. Boh preto vystupuje v záujme budúcnosti ľudstva ako aj v záujme nášho večného dobra (spásy) a odstraňuje základný prostriedok ľudskej vzbury voči Bohu – jednotu ľudstva založenej na jednom jazyku (teda aspoň podľa názoru svätopisca). Boh teda nezasahuje priamo proti ľuďom, ale proti jednotnému jazyku. Ak si totiž ľudia nebudú pri stavbe svojho protibožského diela vzájomne rozumieť, nebudú môcť prekročiť svoje prirodzené medze a spôsobiť si samozničenie nielen v časnom, ale aj večnom zmysle.

Samozrejme, vidieť v jednotnom jazyku ľudstva hlavný nástroj vzbury voči Bohu a v zmätení jazykov prekážku takejto vzbury je naivné (rozličnosť jazykov však naozaj možno do istej miery chápať ako obraz dôsledku hriechu, ak v nej vidíme symbol duchovného rozdelenia ľudstva a neschopnosť národov počas celej histórie ľudstva nájsť „spoločnú reč“ vo vzájomnom spolužití), ale skutočným cieľom príbehu ani nie je v prvom rade vysvetliť rozličnosť jazykov, ale podstatu vzbury voči Bohu (ktorá sa z individuálnej vzbury, opísanej na hriechu prvých ľudí, mení na kolektívnu vzburu, vyjadrenú spoločnou „protibožskou“ stavbou), ktorá spočíva v rastúcom sebavedomí ľudstva založenom buď na technickom pokroku alebo zjednocovaní ľudstva pod jednou „protibožskou“ vládou (čo možno dobre vidieť na mnohých ríšach a ideológiách minulosti, ktorých protibožský postoj bol dôležitou súčasťou ich existencie), čo všetko dáva ľudstvu pocit falošnej autonómie a nezávislosti na Bohu. V podstate ide o v dejinách stále prítomné „rajské pokušenie“, ktorým diabol zvádzal človek k neposlušnosti voči Bohu: „Budete ako Boh“. Biblický svätopisec má však vyhranený názor na človeka: človek je tvor, je závislý na Bohu a má zostať v stanovených medziach, v ktorých môže napĺňať svoje človečenstvo. Ak sa chce vymaniť z tohto základného duchovného rámca, ohrozuje sám seba. Na túžbe po poznaní a sláve nie je nič zlé, ale ak táto túžba začne prekračovať hranice ľudskej prirodzenosti, vedie ku skaze a zmätku.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/gn-111-9/

 

 

(Jn 20, 19-23)

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

 

Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia patrí medzi evanjeliové správy o zjavení sa Vzkrieseného Pána učeníkom. Jánova správa o stretnutí Osláveného Ježiša s apoštolmi má najbližšie k Lukášovej správe (Lk 24, 36-42), ktorá popisuje podobnú udalosť. Dôležitosť tohto zjavenia potvrdzuje aj apoštol Pavol, ktorý v Prvom liste Korinťanom (1Kor 15,5: že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim) v rámci istého zoznamu Kristových zjavení po jeho zmŕtvychvstaní zaraďuje toto zjavenie apoštolom medzi prvé, teda najdôležitejšie zjavenia (mimochodom, Pavlovu správu o osobitnom zjavení sa Vzkrieseného Petrovi potvrdzuje aj evanjelista Lukáš v Lk 24,34).

Dôvod, prečo je tento úryvok vybratý pre slávnosť Zoslania Ducha Svätého je ten, že aj v tomto úryvku ide vlastne o odovzdanie daru Ducha Svätého apoštolom, a to ešte skôr, ako to popisuje evanjelista Lukáš v Skutkoch apoštolov (Sk 2,1nn). Apoštoli teda podľa tejto Jánovej správy prežili v skrytosti Večeradla svoje „osobné“ Turíce skôr, než bol Jeruzalem svedkom tajomnej udalosti zostúpenia Ducha na prvé spoločenstvo Cirkvi na židovský sviatok Turíc. Nie je však vylúčené, že aj Lukáš vo svojom opise Turíc v Sk spája dohromady dve udalosti, ktoré sa mohli stať následne, a nie súčasne v jeden deň: zostúpenie Ducha na apoštolov v skupinke najbližších Ježišových učeníkov, a následne verejné vystúpenie apoštolov v deň Turíc so zvesťou o vzkriesení Krista a s odovzdaním daru Ducha, ktorý ako prví dostali od Ježiša apoštoli, širšiemu okruhu veriacich v Ježiša.

Židovský sviatok Turíc (hebr. Šavuot, Sviatok týždňov, gr. Pentekosté – Pätdesiatnica, keďže sa slávil 50 dní po židovskej Veľkej Noci) bol pôvodne poďakovaním za prvú úrodu (prvotiny) ako pamiatka na dar Zasľúbenej zeme, ale neskôr sa premenil na spomienku daru Zákona na Sinaji (v neskoršom období sa napr. vyvinul aj zvyk tráviť na tento sviatok celú noc štúdiom Písma a diskusiami o Pánovom zákone v synagógach). Skutky apoštolov hovoria o Zoslaní Ducha Svätého v spojení s obsahom sviatku Šavuot ako spomienky na dar Pánovho zákona na Sinaji. 50 dní po Veľkej noci bol Zákon daný Izraelu ako znak naplnenia vyslobodenia z egyptského otroctva (číslo 50 je tu viac-menej symbolické, hoci čiastočne vychádza aj z textu Písma: „V tretí mesiac po odchode Izraelitov z Egypta, v ten istý deň, prišli na Sinajskú púšť ... naproti vrchu táboril Izrael ... Potom Mojžiš vystúpil k Bohu“ – por. Ex 19,1). 50 dní po svojom vzkriesení (Lukáš tu nadväzuje na tradičnú symboliku) Ježiš udeľuje dar Ducha Svätého ako naplnenie veľkonočného tajomstva. Lukáš teda zdôrazňuje spojenie udalosti Zoslania Ducha Svätého so starozákonnými dejinami, Ján spája do teologickej jednoty celé veľkonočné tajomstvo: Kristovu smrť, vzkriesenie a ovocie jeho smrti a vzkriesenia – dar Ducha Svätého učeníkom.

Ak teda porovnáme Jána s Lukášom, zistíme, že každý z nich umiestňuje zoslanie Ducha Svätého do iných časových úsekov. Ján kladie dôraz na Veľkú Noc, na nedeľu vzkriesenia a na odovzdanie daru Ducha apoštolom vzkrieseným Ježišom ešte počas jeho viditeľného zjavovania sa apoštolom, zatiaľ čo Lukáš popisuje zoslanie Ducha Svätého na Cirkev v deň Letníc, teda až 50 dní po Veľkej Noci. Máme tu teda dva dátumy pre tú istú udalosť. Ako si máme vysvetliť tento rozdiel? Z teologického hľadiska v skutočnosti nejde o žiadny problém, keďže Ježišovo vzkriesenie a jeho odovzdanie daru Ducha Svätého apoštolom tvoria jeden teologický celok (čo je, okrem iného, vyjadrené aj v liturgickej jednote sviatkov Veľkej Noci a Turíc, v rámci ktorých sa slávi to isté veľkonočné tajomstvo, hoci ich od seba delí 50, resp. 48 dní). Ján, ktorý sa v niektorých prípadoch nestará o chronologickú postupnosť udalostí, túto teologickú jednotu vyjadril tým, že obe tieto udalosti vkladá do jedného dňa vzkriesenia. Je však možné, že to, čo popisuje Lukáš ako príchod Ducha Svätého z neba v deň Turíc, je v skutočnosti tiež teologické spojenie dvoch odlišných udalostí do jedného dňa: Lukáš možno tiež zámerne spája do jednej udalosti Zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, resp. na úzky kruh Ježišových učeníkov zhromaždených okolo apoštolov, s odovzdaním Ducha prvým obrátencom mimo tohto úzkeho kruhu Ježišových učeníkov, hoci možno išlo o dve odlišné chvíle, ktoré od seba delilo viac dní, keďže aj Lukáš sleduje svoj vlastný teologický zámer, ktorým je preukázanie kontinuity medzi dobou Ježiša a dobou Cirkvi, ktorú prepája práve udalosť Zoslania Ducha Svätého. Dnes je nemožné urobiť chronologickú postupnosť udalostí odovzdania Ducha Svätého Ježišom apoštolom, resp. úzkemu kruhu učeníkov zhromaždených okolo nich (a okolo Panny Márie) a odovzdania daru Ducha Svätého prvým veriacim mimo tohto úzkeho kruhu, v každom prípade ide o dve odlišné udalosti, ktoré však Ján a Lukáš umiestňujú do dvoch odlišných časových súvislostí (pokusne možno časovú postupnosť týchto udalostí zaradiť takto: apoštoli dostali dar Ducha Svätého ešte počas Ježišových zjavení sa ako Vzkrieseného, ale prítomnosť Ducha ako „Tešiteľa“ uprostred svojho exkluzívneho spoločenstva začali prežívať v modlitbe až po skončení týchto zjavení, t.j. potom, čo označujeme ako „Nanebovstúpenie“, a napokon, na sviatok Turíc, pobádaní Duchom, verejne vystúpili so zvesťou o Kristovom vzkriesení a odovzdali dar Ducha Svätého prvým obrátencom zo židovstva, pričom na znak začlenenia do Cirkvi prijali krst).

Hlavným cieľom odovzdania Ducha v evanjeliách je poverenie, splnomocnenie, vyslanie učeníkov (misijný príkaz) pokračovať v diele Ježiša, a to v jeho mene: Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás (Jn 20,21). Toto poverenie (v protestantských cirkvách sa to, čo mi nazývame Ježišov „misijný prikaz“, označuje ako „veľké poverenie“, Great Commission, čo vychádza práve z tohto textu, kde je „misijný príkaz“ predstavený nielen ako úloha „hlásať evanjelium“, ale ako poverenie učeníkov „zastupovať“ Ježiša pred ľuďmi). Toto poverenie je vo všetkých evanjeliách spojené s niektorým zjavením sa vzkrieseného Krista (teda zjavením jeho novej prítomnosti medzi jeho učeníkmi), aby z nich urobil presvedčivých svedkov svojho nového života. Toto poverenie sa v Novom Zákone mnohokrát opakuje rôznymi slovami (por. Mt 28,19-20; Mk 16,15-16; Lk 24,46-48; Sk 1,8), nachádza sa napokon už v Ježišovej rozlúčkovej reči v Jánovom evanjeliu, kedy Ježiš príchod Ducha ešte len prisľubuje: Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta (Jn 17,18).

Odovzdanie Ducha Svätého učeníkom sa teda u Jána spája priamo so zjavením sa Ježišovho vzkrieseného života, teda novej formy života, ktorá prekračuje možnosti tohto sveta. Darcom tohto nového, večného života, na ktorom nám Ježiš chce dať podiel, je práve Duch Svätý, „ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych“ (por. Rim 8,11). Ježišovo vzkriesenie „deň po sobote“, ktorá bola u Židov spomienkou na Pánovo dielo stvorenia, sa tak v kresťanstve stáva „prvým dňom týždňa“, novým Dňom Pána a oslavou „nového stvorenia“, na ktorom nám dáva podiel práve Boží Duch, ktorý z nás robí „nové stvorenia“. Nedeľa je teda v kresťanstve nielen pamiatkou Ježišovho vzkriesenia, ale aj dňom zostúpenia Ducha Svätého na Cirkev, teda dňom „stvorenia nového ľudstva“, ktorým je Cirkev ako nový Boží ľud, dňom zjavenia sa „nového života“ v Duchu Svätom. Symboliku stvorenia tu Ján vovádza aj slovami: dýchol na nich (por. Gn 2,7: Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou).

Židovská sobota bola spojená nielen so stvorením, ale aj s darom Zákona, ktorého súčasťou bolo aj prikázanie sobotného odpočinku: šesť dní budeš pracovať a siedmy odpočívať. Nový Pánov deň, prvý deň týždňa, už nie je spojený so Zákonom, ale s milosťou: najprv prijmi spásu od živého Krista, až potom budeš pracovať. Milosť je teda oveľa dokonalejšia ako Zákon, lebo – okrem iného – dáva oveľa hlbší zmysel aj našej práci.

Vysvetľovanie tohto krátkeho, ale na teologické výpovede nesmierne bohatého úryvku z Jánovho evanjelia zakončime ešte krátkou úvahou nad významom Ježišovho pozdravu „Pokoj vám“, hebr. Šalom alekem. Tento pozdrav bol vlastne u Židov úplne bežný. Avšak Ježiš mu dáva celkom nový zmysel, čo vidno aj z toho, že tento pozdrav opakuje krátko po sebe až dvakrát (vo veršoch 19 aj 21), t.j. druhé opakovanie tohto pozdravu jasne naznačuje, že nejde len o pozdrav. Ježiš už predtým sľúbil apoštolom „svoj pokoj“ (Jn 14,27; 16,33). Ježiš im teda po svojom vzkriesení pokoj iba neželá, ale im ho dáva. Želanie „šalomu“ (pokoja) v židovstve neznamená iba ukončenie nepriateľstva (napr. aj s Bohom kvôli stavu hriechu, por. Rim 5,1) či želanie oslobodenia sa od nepriateľov, ale vyjadruje plnosť Božieho požehnania, teda vlastne spásy. Boží pokoj je však v prvom rade duchovný dar, je predbežným prežívaním toho, čo nazývame „večným pokojom“. Boží pokoj sa nachádza v prvom rade v srdci a môžeme ho prežívať aj uprostred vlastného citového či psychického nepokoja, napr. v chorobe. Boží pokoj môžeme opísať ako prežívanie viery, nádeje a lásky vo všetkých úzkostiach a nepokojoch života.

Ježišovo Šalom alekem vo veľkonočný večer je vlastne doplnením Ježišovho zvolania na kríži: „Je dokonané!“ (Jn 19,30), lebo sa uskutočnilo zmierenie ľudstva s Bohom a človek môže mať opäť podiel na Božom živote, čo bol pôvodný Boží plán s ľudstvom, dočasne prekazený Satanom. Nie náhodou sv. Pavol vo svojich listoch k želaniu milosti vždy pridáva aj želanie pokoja, teda podielu na Kristovom víťazstve nad hriechom a na dare nového života v Duchu Svätom (por. Rim 1,7; 1Kor 1,3; 2Kor 1,2; Gal 1,3; Ef 1,2; Flp 1,2; Kol 1,2; atď.). Nejde však len o Pavlov pozdrav ale všeobecne o pozdrav prvotnej Cirkvi (por. 1Pt 1,2; 2Pt 1,2; Zjv 1,4).

 

Spracované podľa: http://www.soniclight.com/constable/notes/pdf/john.pdf

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, N. Zákon 4, Karm. nakl. Kost. Vydří, 1998