|
(Sk 2, 1-11) Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“
Udalosť Zoslania Ducha Svätého, ako ju nachádzame v dnešnom úryvku zo Skutkov apoštolov, môžeme chápať buď ako: 1. správu presne opisujúcu, čo sa stalo v deň Turíc vo Večeradle, 2. staré legendárne podanie tejto udalosti, Lukášom prepracované, 3. voľnú Lukášovu kompozíciu, ktorá má vykresliť obraz počiatkov Cirkvi. Prvé poňatie zastáva dnes len nepatrná časť exegétov. Najzávažnejšie komentáre sa prikláňajú k poňatiu tretiemu. Kto sa drží poňatia prvého, ten má pred sebou ťažko vyložiteľné historické fakty. Zamotanie sa do historických výkladov tejto udalosti navyše spravidla vedie k vzďaľovaniu sa od jadra problému, od výpovede viery. Tretie poňatie nás možno prekvapí a vyvolá otázku: „Tak ono to tak naozaj nebolo?“ Lenže taká otázka je zle položená, lebo sa pýta na historicitu udalosti podľa našich súčasných kritérií pravdivosti a nie na teologický zámer tohto textu. Znovu si pripomeňme, v akých súvislostiach Lukáš celú pasáž píše: chce ukázať počiatky života Cirkvi a chce ich ukázať také, ako ich prví kresťania chápali: ako dobu výrazne určovanú pôsobením Ducha, inými slovami povedané, ide mu o to, ukázať Cirkev ako výsledok pôsobenia Ducha Svätého. To by bolo možné urobiť mnohými slovami, zozbieraním mnohých historiek, dôkladným teoretickým rozborom ... tak by sme asi postupovali my dnes. Ale svet Biblie myslí a vyjadruje sa inak. Pre neho je kráľovskou vyjadrovacou formou príbeh, a v našom prípade príbeh nabitý symbolmi. Nemusí nás prekvapiť, že látka k príbehu je vzatá odvšadiaľ, napr. aj z neskorožidovskej náplne sviatku Turíc. Tento sviatok bol pôvodne sviatkom vďaky za úrodu, ale od 2. stor. je doložený ako sviatok spomínania na dar Zákona na Sinaji. Neskorá židovská tradícia dokonca hovorila, že Zákon bol vtedy na Sinaji vyhlásený v 70 jazykoch – teda v plnosti rečí ľudstva, takže Desatoro je záväzné pre všetky národy. Z tejto úvahy možno vyťažiť jeden základný poznatok: tak, ako Zákon zo Sinaja ovládal život celého židovstva, tak Duch a Kristus – Nový Zákon, ktorý prichádza od Boha, má ovládať ďalšiu budúcnosť ľudstva. Doba Cirkvi je dobou Ducha, je to vlastne doba permanentných Turíc, pretože všade a vždy je nejako zvestovaný Kristus v sile Ducha. Naša typicky dnešná otázka „čo sa vlastne vtedy stalo, ako to na tie Turíce vlastne bolo“ nás môže viesť k neporozumeniu. Keď sa dozvieme „ako to bolo“, bude upokojená naša zvedavosť, ale Bohu a dejinám spásy nebudeme rozumieť o nič viac. Ak sa ale pozeráme na celé Skutky, na celý rozvoj Cirkvi, potom spoznáme, že to, čo sa v 2. kap. Skutkov píše, je zobrazenie začiatku veľkého dejinného procesu, ktorý by sme mali chápať pokiaľ možno vcelku. Lukáš to, čo z mnohých skúseností poznal, „zhustil“ do tejto scény. Môžeme z nej teda pochopiť viac, než zo siahodlhého popisu celého procesu.
Pozrime sa teraz na jednotlivé symboly obsiahnuté v dnešnom tajomnom texte nabitom symbolmi:
Hukot z neba a prudký vietor, teda počuteľné a viditeľné znamenia, vyjadrujú mocné Božie pôsobenie. V gréčtine, latinčine aj hebrejčine sú duch, vietor a dych vyjadrené rovnakými alebo podobnými slovami. Súvislosť medzi symbolom vetra a medzi Duchom je zrejmá. Vanutie vetra je obrazom príchodu Ducha Svätého. Plamene, ktoré sa rozdeľujú na každého prítomného znázorňujú, že každý zúčastnený má na daru Ducha podiel.
Hovorenie jazykmi tu má asi dva významy: ide o reč, ktorej rozumejú ľudia rôznych jazykov a súčasne o tzv. „hovorenie jazykmi“, teda tzv. glosoláliu, čo je nezrozumiteľná reč z popudu Ducha, o ktorej je reč aj inde v Novom zákone (napr. 1Kor 14, 1-25, kde sa však sv. Pavol o tomto dare vyslovuje veľmi kriticky).
Nábožní Židia v Jeruzaleme asi nie sú pútnici, ale Židia z diaspóry, ktorí sa na záver života presťahovali do Jeruzalema alebo jeho okolia, aby tam čakali na príchod Mesiáša, ako napr. Simeon a Anna, o ktorých Lukáš píše na začiatku svojho evanjelia. Zdá sa, že títo starí, ale pre príchod Mesiáša otvorení ľudia, tvorili hlavnú časť prvých kresťanov, prvý príliv do Cirkvi. Lukáš tu spomína len Židov zo všetkých možných miest Rímskej ríše. O pohanoch tu nie je ešte reč, misia k pohanom začína u Lukáša až krstom stotníka Kornélia (Sk 10).
Celý úryvok sa dá chápať aj ako protiklad k zmäteniu jazykov pri Babylonskej veži: tam si ľudia prestávajú rozumieť v dôsledku vzbury voči Bohu, tu ľudia začínajú znovu chápať Boha a rozumieť si navzájom. Lukáš Turíce nechápe ako „technický prostriedok na hlásanie evanjelia“, ale ako mocný Boží čin obnovy ľudstva.
Posledná poznámka sa týka chápania Ducha Svätého. Skutky ukazujú Ducha ako Božiu moc, ktorá uvádza do pohybu dejiny Cirkvi. Možno by sme teda viac ako v obraze holubice z udalosti Ježišovho krstu mali vnímať tretiu božskú osobu skôr v obrazoch vetra a ohňa, ktoré nám prináša udalosť Turíc.
Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997
(Ž 104, 1ab+24ac. 29b-30. 31+34) Dobroreč, duša moja, Pánovi; Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký.
Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Zem je plná tvojho stvorenstva. R. Odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu. Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme. R. Pánova chvála nech trvá naveky; zo svojich diel nech sa teší Pán. Kiež sa mu moja pieseň zapáči; a ja sa budem tešiť v Pánovi.
Refrén: Pane,zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme.
Ž 104 (slovenský katolícky preklad ho uvádza po názvom „Chvála Boha, Stvoriteľa“, ekumenický preklad podľa úvodného verša „Dobroreč Hospodinovi, moja duša“, evanjelický preklad pod názvom „Oslava stvoriteľského Božieho diela“; A. Botek mu dáva názov „Nádhera stvorenstva“) patrí do skupiny tzv. „alelujových žalmov“ – začínajú alebo končia sa, najčastejšie však oboje, výzvou „chváľme Pána“, t.j. Aleluja, resp. hebr. hallelú jáh (jáh je skratka mena Jahve). V hebrejskom Žaltári ich je spolu 15, ale len v posledných dvoch knihách: Ž 104-106; 111-113; 115-117; 135; 146-150 (pozri aj katechézu na Ž 117 na slávnosť sv. Cyrila a Metoda). V Septuaginte nie je výzva Aleluja všade tam, kde v hebrejskom texte, napr. aj Ž 104, ktorému v Septuaginte zodpovedá Ž 103, výzvu Aleluja neobsahuje (v Septuaginte tento žalm dokonca začína venovaním Dávidovi).
Tento žalm patrí tiež do skupiny tzv. jahvistických žalmov (to sú tie, v ktorých sa „Boh neskrýva“ za všeobecné pomenovanie božstva „Elohim“, ale je žalmistami menovaný hebrejským menom „Jahve“, ktoré Biblia považuje za vlastné Božie meno; ide o väčšinu žalmov, t.j. Ž 3-41 a 84-150, ostatné žalmy sú tzv. elohistické – pozri katechézu na responzóriový žalm vigílie slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa).
Žalm je súčasťou štvrtej knihy Žaltára (pozri katechézu na 11. nedeľu cez rok B) a patrí medzi dlhšie žalmy (11. najdlhší žalm), má 35 veršov (dlhšie sú Ž 119 – 176 veršov, Ž 78 – 72 veršov, Ž 89 – 53 veršov, Ž 18 – 51 veršov, Ž 106 – 48 veršov, Ž 107 – 46 veršov, Ž 105 – 45 veršov, Ž 37 – 40 veršov, Ž 69 – 37 veršov a Ž 68 – 36 veršov). Žalm vznikol skoro určite až v dobe po babylonskom zajatí a postavení druhého jeruzalemského chrámu (snáď v časoch veľkňaza Ezdráša), v ktorom mal možno aj liturgické využitie.
Ide o chválospev (hebr. tehillá, mn. č. tehillím, t.j. chvála, alebo pieseň chvály, príp. hymnus; Kniha žalmov sa v hebrejčine označuje ako „Séfer tehillím“, teda Kniha chvál, alebo len „Tehillím“, t.j. „Hymny“), čo je najčastejšia literárna forma žalmov. V celom Žaltári nachádzame viac ako 20 chválospevov, napr. Ž 8; 29; 33; 65; 67; 68; 98; 100; 103; 104; 105; 111; 113; 114; 117; 134; 135; 145; 147; 148; 150 (väčšina chválospevov sa teda nachádza v posledných dvoch knihách Žaltára); k chválospevom môžeme zaradiť aj niektoré iné žalmy, ktoré majú zmiešanú formu, resp. obsahujú viac literárnych foriem, napr. Ž 19,2-7. Napokon aj Ž 104 môžeme zaradiť nielen medzi chválospevy ale aj múdroslovné žalmy, ide o múdroslovný hymnus na stvorenie. Pokiaľ ide o obsah chválospevov, nachádzame v nich dve hlavné témy: ospevujú buď Božiu velebu a slávu, ktorá sa odráža vo vesmíre a v prírode, alebo vznešené Božie vlastnosti, ako Božia dobrota, láska a múdrosť, s ktorou Boh riadi svet a ľudské osudy k spáse človeka, ale hlavne v prospech vyvoleného národa. Charakteristickým rysom je tón jasavej chvály Pána, pričom žalmista vyzýva všetkých, ba celé stvorenie, aby sa k nemu pripojili.
Ž 104 môžeme nazvať „hymnom (chválospevom) stvorenia“, resp. skôr hymnom na Boha Stvoriteľa. Žalm je nielen svojou témou a výrazovými prostriedkami, ale aj postupnosťou menovania jednotlivých Božích diel blízky tzv. kňazskej správe o stvorení v Gn 1,1–2,4a (z dvoch „správ o stvorení“ je to v Biblii prvý, ale časovo mladší text, vznikol až v poexilovom období). Pri porovnaní tohto textu so Ž 104 zistíme, že jednotlivé stvorené Božie diela sú menované približne v tom istom poradí: najprv svetlo (por. v. 2a – Gn 1,3nn), potom obloha, resp. nebo, nebesia (por. v. 2b – Gn 1,6nn), a nasleduje dielo tretieho dňa, čiže zem (por. vv. 5-10 – Gn 1,9nn).
Nachádzame však aj odchýlky od knihy Genezis, napr. žalm umiestňuje dielo štvrtého dňa (Gn 1,14nn), teda nebeské telesá (podľa predvedeckého presvedčenia stvorené na osvetľovanie zeme a určovanie času), skoro až na záver tohto výpočtu stvorení (vv. 19-23) a dielo piateho (morské živočíchy a nebeské vtáctvo) a šiesteho dňa (zemské živočíchy) žalm trochu premiešava, keď najprv hovorí o zemských živočíchoch (vv. 11 a 18) a vtáctve (vv. 12 a 17), a o morských živočíchoch až v úplnom závere tohto výpočtu Božích tvorov (vv. 25-26). Okrem toho žalm venuje popri zemi veľkú pozornosť aj stvoreniu vody, ako základnej podmienky pre život, čo je v suchom podnebí Palestíny oveľa viac zrejmejšie než v krajinách, kde je vody hojnosť (por. vv. 6-11.13). Žalm teda nechce text Gn 1,1-2,4 kopírovať, má vlastnú kompozíciu, ba dokonca nie je vylúčené, že vznikol nezávisle od textu prvej správy o stvorení v knihe Genezis, keďže podobných textov v tej dobe kolovalo viac. Je dokonca možné, že vzorom pre tento žalm z literárneho hľadiska bol známy egyptský hymnus na Slnko (na boha Atona) zo 14. storočia pred Kristom od egyptského panovníka Achnatona (Amenhotep IV.).
Žalm môžeme rozdeliť na 5 častí: 1) úvodná výzva k chvále (v. 1a) a 2) dôvod chvály – Božia veľkosť, resp. velebnosť (v. 1b) – oba prvky máme aj v dnešnom responzóriovom žalme; 3) od v. 1c (Odel si sa do slávy a veleby) nasleduje už spomínaný hymnus stvorenia, resp. hymnus na Stvoriteľa, až po verš 26; tento hymnus však žalmista nevkladá do pomyselných úst nerozumných stvorení ako Ž 148, ale spieva ho sám žalmista, pričom oslovuje priamo Stvoriteľa (v druhej osobe) a chváli jeho majestát, ktorý vidí v jeho stvoriteľskom diele; z tejto časti je v dnešnom responzóriovom žalme časť verša 24, ktorý má však akoby všeobecný a zhrňujúci charakter; 4) po chvále Božieho majestátu žalmista venuje niekoľko veršov ešte chvále jeho dobroty – verše 27 až 30 predstavujú Boha nielen ako Stvoriteľa, ale aj ako Živiteľa a Udržiavateľa živých stvorení; vv. 27-28 sú skoro totožné s veršami Ž 145, 15-16, ktoré sa používajú ako modlitba pred jedlom; z tejto časti žalmu máme v dnešnom responzóriovom žalme zmienku (v. 30) o Božom stvoriteľskom duchu, čo je alúzia na Gn 1,2 a súčasne asi aj hlavný dôvod výberu tohto žalmu na slávnosť Zoslania Ducha Svätého (tento verš je súčasne pretvorený, resp. sformovaný do refrénu responzóriového žalmu); 5) záverečný chválospev (vv. 31-35; žalmista prechádza najprv do tretej osoby – vv. 31-32, a potom do prvej osoby – vv. 33-34) zdôrazňujúci Jahveho moc a slávu a požiadavku adorácie Pána. Záverečný 35. verš vo svojej prvej časti prináša aj prekliatie hriešnikov, ktorí si nectia Pána (Nech zo zeme zmiznú hriešnici a zločincov nech už niet); žalm končí výzvou k chvále tými istými slovami, akými žalmista svoju pieseň začína: Dobroreč, duša moja, Pánovi (v angličtine Praise the Lord, my soul, príp. Bless the Lord, my soul – ide o často zhudobňovaný žalm, pretože patrí medzi najkrajšie v celom Žaltári). Tento (akoby) refrén spája žalm 104 s predchádzajúcim Ž 103, kde sa tento refrén objavuje dokonca 3x. Z tejto časti žalmu sú v responzóriovom žalme tejto nedele 2 verše.
Múdroslovný prvok Ž 104 spočíva v skutočnosti, že žalm na rozdiel od pohanských mýtov o stvorení (kozmogónií) vesmír a svet nezbožšťuje, ale radikálne ho oddeľuje od Stvoriteľa, čím sa židovské monoteistické náboženstvo výrazne odlišuje od pohanského polyteizmu ako aj panteizmu.
(Jn 20, 19-23) Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“
Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia patrí medzi evanjeliové správy o zjavení sa Vzkrieseného Pána učeníkom. Jánova správa o stretnutí Osláveného Ježiša s apoštolmi má najbližšie k Lukášovej správe (Lk 24, 36-42), ktorá popisuje podobnú udalosť. Dôležitosť tohto zjavenia potvrdzuje aj apoštol Pavol, ktorý v Prvom liste Korinťanom (1Kor 15,5: že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim) v rámci istého zoznamu Kristových zjavení po jeho zmŕtvychvstaní zaraďuje toto zjavenie apoštolom medzi prvé, teda najdôležitejšie zjavenia (mimochodom, Pavlovu správu o osobitnom zjavení sa Vzkrieseného Petrovi potvrdzuje aj evanjelista Lukáš v Lk 24,34).
Dôvod, prečo je tento úryvok vybratý pre slávnosť Zoslania Ducha Svätého je ten, že aj v tomto úryvku ide vlastne o odovzdanie daru Ducha Svätého apoštolom, a to ešte skôr, ako to popisuje evanjelista Lukáš v Skutkoch apoštolov (Sk 2,1nn). Apoštoli teda podľa tejto Jánovej správy prežili v skrytosti Večeradla svoje „osobné“ Turíce skôr, než bol Jeruzalem svedkom tajomnej udalosti zostúpenia Ducha na prvé spoločenstvo Cirkvi na židovský sviatok Turíc. Nie je však vylúčené, že aj Lukáš vo svojom opise Turíc v Sk spája dohromady dve udalosti, ktoré sa mohli stať následne, a nie súčasne v jeden deň: zostúpenie Ducha na apoštolov v skupinke najbližších Ježišových učeníkov, a následne verejné vystúpenie apoštolov v deň Turíc so zvesťou o vzkriesení Krista a s odovzdaním daru Ducha, ktorý ako prví dostali od Ježiša apoštoli, širšiemu okruhu veriacich v Ježiša.
Židovský sviatok Turíc (hebr. Šavuot, Sviatok týždňov, gr. Pentekosté – Pätdesiatnica, keďže sa slávil 50 dní po židovskej Veľkej Noci) bol pôvodne poďakovaním za prvú úrodu (prvotiny) ako pamiatka na dar Zasľúbenej zeme, ale neskôr sa premenil na spomienku daru Zákona na Sinaji (v neskoršom období sa napr. vyvinul aj zvyk tráviť na tento sviatok celú noc štúdiom Písma a diskusiami o Pánovom zákone v synagógach). Skutky apoštolov hovoria o Zoslaní Ducha Svätého v spojení s obsahom sviatku Šavuot ako spomienky na dar Pánovho zákona na Sinaji. 50 dní po Veľkej noci bol Zákon daný Izraelu ako znak naplnenia vyslobodenia z egyptského otroctva (číslo 50 je tu viac-menej symbolické, hoci čiastočne vychádza aj z textu Písma: „V tretí mesiac po odchode Izraelitov z Egypta, v ten istý deň, prišli na Sinajskú púšť ... naproti vrchu táboril Izrael ... Potom Mojžiš vystúpil k Bohu“ – por. Ex 19,1). 50 dní po svojom vzkriesení (Lukáš tu nadväzuje na tradičnú symboliku) Ježiš udeľuje dar Ducha Svätého ako naplnenie veľkonočného tajomstva. Lukáš teda zdôrazňuje spojenie udalosti Zoslania Ducha Svätého so starozákonnými dejinami, Ján spája do teologickej jednoty celé veľkonočné tajomstvo: Kristovu smrť, vzkriesenie a ovocie jeho smrti a vzkriesenia – dar Ducha Svätého učeníkom.
Ak teda porovnáme Jána s Lukášom, zistíme, že každý z nich umiestňuje zoslanie Ducha Svätého do iných časových úsekov. Ján kladie dôraz na Veľkú Noc, na nedeľu vzkriesenia a na odovzdanie daru Ducha apoštolom vzkrieseným Ježišom ešte počas jeho viditeľného zjavovania sa apoštolom, zatiaľ čo Lukáš popisuje zoslanie Ducha Svätého na Cirkev v deň Letníc, teda až 50 dní po Veľkej Noci. Máme tu teda dva dátumy pre tú istú udalosť. Ako si máme vysvetliť tento rozdiel? Z teologického hľadiska v skutočnosti nejde o žiadny problém, keďže Ježišovo vzkriesenie a jeho odovzdanie daru Ducha Svätého apoštolom tvoria jeden teologický celok (čo je, okrem iného, vyjadrené aj v liturgickej jednote sviatkov Veľkej Noci a Turíc, v rámci ktorých sa slávi to isté veľkonočné tajomstvo, hoci ich od seba delí 50, resp. 48 dní). Ján, ktorý sa v niektorých prípadoch nestará o chronologickú postupnosť udalostí, túto teologickú jednotu vyjadril tým, že obe tieto udalosti vkladá do jedného dňa vzkriesenia. Je však možné, že to, čo popisuje Lukáš ako príchod Ducha Svätého z neba v deň Turíc, je v skutočnosti tiež teologické spojenie dvoch odlišných udalostí do jedného dňa: Lukáš možno tiež zámerne spája do jednej udalosti Zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, resp. na úzky kruh Ježišových učeníkov zhromaždených okolo apoštolov, s odovzdaním Ducha prvým obrátencom mimo tohto úzkeho kruhu Ježišových učeníkov, hoci možno išlo o dve odlišné chvíle, ktoré od seba delilo viac dní, keďže aj Lukáš sleduje svoj vlastný teologický zámer, ktorým je preukázanie kontinuity medzi dobou Ježiša a dobou Cirkvi, ktorú prepája práve udalosť Zoslania Ducha Svätého. Dnes je nemožné urobiť chronologickú postupnosť udalostí odovzdania Ducha Svätého Ježišom apoštolom, resp. úzkemu kruhu učeníkov zhromaždených okolo nich (a okolo Panny Márie) a odovzdania daru Ducha Svätého prvým veriacim mimo tohto úzkeho kruhu, v každom prípade ide o dve odlišné udalosti, ktoré však Ján a Lukáš umiestňujú do dvoch odlišných časových súvislostí (pokusne možno časovú postupnosť týchto udalostí zaradiť takto: apoštoli dostali dar Ducha Svätého ešte počas Ježišových zjavení sa ako Vzkrieseného, ale prítomnosť Ducha ako „Tešiteľa“ uprostred svojho exkluzívneho spoločenstva začali prežívať v modlitbe až po skončení týchto zjavení, t.j. potom, čo označujeme ako „Nanebovstúpenie“, a napokon, na sviatok Turíc, pobádaní Duchom, verejne vystúpili so zvesťou o Kristovom vzkriesení a odovzdali dar Ducha Svätého prvým obrátencom zo židovstva, pričom na znak začlenenia do Cirkvi prijali krst).
Hlavným cieľom odovzdania Ducha v evanjeliách je poverenie, splnomocnenie, vyslanie učeníkov (misijný príkaz) pokračovať v diele Ježiša, a to v jeho mene: Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás (Jn 20,21). Toto poverenie (v protestantských cirkvách sa to, čo mi nazývame Ježišov „misijný prikaz“, označuje ako „veľké poverenie“, Great Commission, čo vychádza práve z tohto textu, kde je „misijný príkaz“ predstavený nielen ako úloha „hlásať evanjelium“, ale ako poverenie učeníkov „zastupovať“ Ježiša pred ľuďmi). Toto poverenie je vo všetkých evanjeliách spojené s niektorým zjavením sa vzkrieseného Krista (teda zjavením jeho novej prítomnosti medzi jeho učeníkmi), aby z nich urobil presvedčivých svedkov svojho nového života. Toto poverenie sa v Novom Zákone mnohokrát opakuje rôznymi slovami (por. Mt 28,19-20; Mk 16,15-16; Lk 24,46-48; Sk 1,8), nachádza sa napokon už v Ježišovej rozlúčkovej reči v Jánovom evanjeliu, kedy Ježiš príchod Ducha ešte len prisľubuje: Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta (Jn 17,18).
Odovzdanie Ducha Svätého učeníkom sa teda u Jána spája priamo so zjavením sa Ježišovho vzkrieseného života, teda novej formy života, ktorá prekračuje možnosti tohto sveta. Darcom tohto nového, večného života, na ktorom nám Ježiš chce dať podiel, je práve Duch Svätý, „ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych“ (por. Rim 8,11). Ježišovo vzkriesenie „deň po sobote“, ktorá bola u Židov spomienkou na Pánovo dielo stvorenia, sa tak v kresťanstve stáva „prvým dňom týždňa“, novým Dňom Pána a oslavou „nového stvorenia“, na ktorom nám dáva podiel práve Boží Duch, ktorý z nás robí „nové stvorenia“. Nedeľa je teda v kresťanstve nielen pamiatkou Ježišovho vzkriesenia, ale aj dňom zostúpenia Ducha Svätého na Cirkev, teda dňom „stvorenia nového ľudstva“, ktorým je Cirkev ako nový Boží ľud, dňom zjavenia sa „nového života“ v Duchu Svätom. Symboliku stvorenia tu Ján vovádza aj slovami: dýchol na nich (por. Gn 2,7: Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou).
Židovská sobota bola spojená nielen so stvorením, ale aj s darom Zákona, ktorého súčasťou bolo aj prikázanie sobotného odpočinku: šesť dní budeš pracovať a siedmy odpočívať. Nový Pánov deň, prvý deň týždňa, už nie je spojený so Zákonom, ale s milosťou: najprv prijmi spásu od živého Krista, až potom budeš pracovať. Milosť je teda oveľa dokonalejšia ako Zákon, lebo – okrem iného – dáva oveľa hlbší zmysel aj našej práci.
Vysvetľovanie tohto krátkeho, ale na teologické výpovede nesmierne bohatého úryvku z Jánovho evanjelia zakončime ešte krátkou úvahou nad významom Ježišovho pozdravu „Pokoj vám“, hebr. Šalom alekem. Tento pozdrav bol vlastne u Židov úplne bežný. Avšak Ježiš mu dáva celkom nový zmysel, čo vidno aj z toho, že tento pozdrav opakuje krátko po sebe až dvakrát (vo veršoch 19 aj 21), t.j. druhé opakovanie tohto pozdravu jasne naznačuje, že nejde len o pozdrav. Ježiš už predtým sľúbil apoštolom „svoj pokoj“ (Jn 14,27; 16,33). Ježiš im teda po svojom vzkriesení pokoj iba neželá, ale im ho dáva. Želanie „šalomu“ (pokoja) v židovstve neznamená iba ukončenie nepriateľstva (napr. aj s Bohom kvôli stavu hriechu, por. Rim 5,1) či želanie oslobodenia sa od nepriateľov, ale vyjadruje plnosť Božieho požehnania, teda vlastne spásy. Boží pokoj je však v prvom rade duchovný dar, je predbežným prežívaním toho, čo nazývame „večným pokojom“. Boží pokoj sa nachádza v prvom rade v srdci a môžeme ho prežívať aj uprostred vlastného citového či psychického nepokoja, napr. v chorobe. Boží pokoj môžeme opísať ako prežívanie viery, nádeje a lásky vo všetkých úzkostiach a nepokojoch života.
Ježišovo Šalom alekem vo veľkonočný večer je vlastne doplnením Ježišovho zvolania na kríži: „Je dokonané!“ (Jn 19,30), lebo sa uskutočnilo zmierenie ľudstva s Bohom a človek môže mať opäť podiel na Božom živote, čo bol pôvodný Boží plán s ľudstvom, dočasne prekazený Satanom. Nie náhodou sv. Pavol vo svojich listoch k želaniu milosti vždy pridáva aj želanie pokoja, teda podielu na Kristovom víťazstve nad hriechom a na dare nového života v Duchu Svätom (por. Rim 1,7; 1Kor 1,3; 2Kor 1,2; Gal 1,3; Ef 1,2; Flp 1,2; Kol 1,2; atď.). Nejde však len o Pavlov pozdrav ale všeobecne o pozdrav prvotnej Cirkvi (por. 1Pt 1,2; 2Pt 1,2; Zjv 1,4).
Spracované podľa: http://www.soniclight.com/constable/notes/pdf/john.pdf
Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, N. Zákon 4, Karm. nakl. Kost. Vydří, 1998
|
