Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Prís 8, 22-31) Toto hovorí Božia Múdrosť: „Pán ma vlastnil už na začiatku svojich ciest, od počiatku, skôr, ako urobil čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, odpradávna, prv, ako povstal svet. Neboli ešte morské priehlbne, a ja som sa už počala; ani žriedla, čo chrlia vodu, neboli. Prv než boli upevnené vrchy, pred pahorkami som sa zrodila; prv, než učinil zem a nivy a prvé hrudy na pevnine.

Keď pripravoval nebesia, bola som pri tom. Keď vymeriaval klenbu nad oceánmi, keď upevňoval mraky vo výšinách, keď dával silu morským prameňom, keď moru vymedzoval hranice a vodám, aby neprekročili svoj breh, keď kládol základy zeme – už vtedy som bola s ním ako staviteľka: deň čo deň som bola jeho potešením a hrala som sa pred ním v každý čas. Hrala som sa na okruhu zeme a mojou radosťou je bývať s ľuďmi.“

 

Z knihy Prísloví v nedeľnej liturgii čítame iba trikrát – v roku A na 33. cezročnú nedeľu (Prís 31,10-31: Chvála statočnej ženy, čo je úryvok často čítaný aj pri sobášoch), v roku B na 20. cezročnú nedeľu (Prís 9,1-6, v týchto biblických katechézach sme sa týmto textom už zaoberali) a v roku C len pri tejto trojičnej slávnosti.

Dnešné prvé čítanie obsahuje dve časti: prvá opisuje pôvod „Múdrosti“ pred všetkým stvorením (v. 22-26) a druhá oslavuje jej činnosť vo svete (v. 27-31). Myslel autor Knihy Prísloví na Múdrosť ako na skutočnú osobu, alebo mu išlo len o podstatu Božej múdrosti, ktorú personifikoval (zosobnil) pre dosiahnutie silnejšieho literárneho účinku? Nemožno pochybovať, že v prísnom židovskom monoteizmu je možná len druhá možnosť – literárna personifikácia Božej múdrosti, ale už samotná táto metafora svedčí o tom, že židovské myslenie sa definitívne zbavilo pokušenia pohanstva a monoteizmus bol po babylonskom zajatí, kedy asi vznikla táto kniha, pevným základom náboženského myslenia Izraela. Z kresťanského hľadiska však v týchto zvláštnych personifikáciách Božích vlastností, ktoré nachádzame v neskorej starozákonnej literatúre – lebo nejde len o Múdrosť, ale aj o Slovo (por. Múd 18,15-16) či Ducha (napr. Múd 5,7: Pánov duch naplňuje zemekruh) – môžeme vidieť tajomné náznaky budúceho novozákonného zjavenia tajomstva božskej trojice osôb v jedinom Bohu. Múdrosť, ktorá je v Starom Zákone iba metaforou, personifikáciou, sa v Novom Zákone v Kristovi personalizuje (apoštol Pavol priamo nazve Krista „Božou múdrosťou“ – 1Kor 1,23-24). To, čo bolo v Starom zákone iba skoro nezrozumiteľným slovom, filozofickým pojmom s nejasným významom, sa v Novom zákone stáva skutočnosťou. Slová o Múdrosti sa napĺňajú v osobe Božieho Syna a starozákonný text pomáha chápať samotnú osobu Krista.

Dnešný úryvok nadväzuje na myšlienky, obsiahnuté už v tretej kapitole tejto knihy, kde sa opisuje prítomnosť Múdrosti pri stvorení sveta: Pán založil zem múdrosťou (Prís 3,19). Východná teológia tu rozlišuje „múdrosť stvorenú“, teda Božiu inteligenciu prítomnú a ľahko viditeľnú v jeho dielach, o ktorej hovorí asi aj autor Knihy Prísloví, ktorý sa už na stvorenie pozerá aj očami gréckych filozofov, a „Múdrosť nestvorenú“, ktorou je Božie Slovo, Boží Syn (ale aj Boží Duch), ktorého jestvovanie ešte autor tejto knihy samozrejme nemohol poznať, hoci o ňom (vedený Duchom Svätým) nevedomky písal. Dnešný úryvok však predstavuje Múdrosť ako dieťa, resp. mladé dievča, ktoré sa hrá pred Božím láskavým pohľadom a rado sa zdržuje medzi ľuďmi. Múdrosť (hebr. chokmá) je v hebrejčine ženského rodu, podobne ako duch (ruah). Tento text ukazuje Boha ako niekoho, kto nie je sám, lebo je s niekým vo vzťahu, hoci v tomto texte ešte nie je jasné, o aký vzťah (a s kým) vlastne ide. Stvorenie sa tu predstavuje ako Božia hra s niekým, kto je nazvaný „Múdrosťou“, stvorenie teda nie je výplod nejakého samotárskeho konštruktéra. To všetko sú myšlienky, ktoré neskôr veľmi pomohli kresťanom pochopiť vzťahy v Najsvätejšej Trojici. Tento text je jasným potvrdením pravidla cirkevných Otcov: Nový Zákon je skrytý v Starom, Starý sa objasňuje v Novom.

Tento poetický text však spôsobil v dejinách Cirkvi aj viacero nedorozumení (napr. ariáni aj na základe tohto textu tvrdili, že Kristus nebol od večnosti Boží Syn, ale bol stvorený), lebo môže mať viac významových rovín, ktoré však treba chápať v kontexte s celou tradíciou Cirkvi (tento text napr. možno vzťahovať aj na Pannu Máriu, ale nie v tom istom zmysle ako na Ježiša Krista), lebo je to práve živá tradícia Cirkvi, čiže stále pôsobenie Ducha Svätého v Božom ľude pod vedením jeho pastierov, ktoré ukazuje správny výklad bibl. textov.

 

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

G.Zevini – P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 2003

Schott – Zo stola Božieho slova, Poznámky k liturg. čítaniam na nedele a sviatky, Dobrá kniha Trnava 2000

Josef Hrbata, Cestou domů, Karmelitánské nakladatelstí Kostelní Vydří, 1997

http://www.verbumdomini.sk/nedela-najsvatejsej-trojice-komentar-k-prvemu-citaniu-pris-8-22-31/

 

 

 

(Jn 16, 12-15) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“

 

Dnešný úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči v Jánovom evanjeliu je jeden z mála textov v evanjeliách, kde sa všetky tri božské osoby v texte spomínajú blízko seba a vo vzájomnom vzťahu (najznámejší text v tomto zmysle je asi Mt 28,19: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, ale zjavením Trojice sú aj opisy Ježišovho krstu v evanjeliách – Mt 3,16-17; Mk 1,10-11; Lk 3,21-22 – ako aj opis Zvestovania: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ Lk 1,35-36). Aj v dnešnom úryvku Ježiš – okrem iného – zjavuje tajomstvo vzájomného vzťahu lásky medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Toto spoločenstvo troch božských osôb však nie je „uzavretá spoločnosť“, ale otvára sa ľuďom. Boh nás pozýva vstúpiť do kruhu jeho rodiny a prežívať Božiu lásku už tu na zemi, a to aj vo vzťahu k ostatným ľuďom vytváraním vzájomnej jednoty.

Pozrime sa však aj na samotný obsah dnešného úryvku a na priamy cieľ Ježišových slov, keďže zjavenie jeho spoločenstva s Otcom a „Duchom pravdy“ sú len duchovným pozadím tohto úryvku. Vo svojej rozlúčkovej reči Ježiš viackrát prisľúbil svojim učeníkom, že až s nimi nebude telesným spôsobom, bude ho sprítomňovať Duch Svätý: „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26). A v úryvku, ktorý čítame dnes, dodáva Ježiš ďalšiu dôležitú skutočnosť: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli“ (Jn 16,12).Učeníci nie sú zatiaľ schopní znášať plnú ťarchu slov, ktoré by im Ježiš mal ešte povedať. Ide o plné zjavenie tajomstva jeho osoby, ale toto tajomstvo – tajomstvo nového života, ktorý sa zrodí z jeho obety – zostáva zatiaľ ešte pred učeníkmi skryté.

Ale Ježiš im do budúcnosti sľubuje pomoc Ducha pravdy: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť“ (Jn 16,13). Duch bude totiž uvádzať učeníkov do najhlbších tajomstiev Ježišovho životného príbehu, a to od jeho preexistencie u Otca cez jeho narodenie, verejné pôsobenie, smrť, vzkriesenie, až po jeho druhý príchod v sláve.

Nakoniec Ježiš hovorí: „On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16,14-15). Ježiš nikdy nekonal zo svojej vlastnej iniciatívy, ale vždy len v poslušnosti Otcovi. Duch bude konať rovnako. Zdrojom „učenia“ Syna aj Ducha je Otec. Toto učenie zahŕňa význam Ježišovho utrpenia ako aj všetko, čo je obsahom Nového Zákona.

V tomto texte teda vidíme 2 úlohy Ducha Svätého (ak odhliadneme od úlohy sprítomňovať, resp. zastupovať Ježiša medzi jeho učeníkmi ako jeho Paraklétos, o ktorej Ježiš hovorí na iných miestach). Najprv tu vidíme úlohu „osvecovať učeníkov“, resp. uvádzať učeníkov do plnej pravdy, teda odovzdávať im Ježišovo učenie v plnosti, urobiť ich schopnými stále lepšie Ježišovo učenie chápať a aktualizovať ho aj pre budúce situácie Ježišových učeníkov vo svete. To všetko je vlastne obsahom toho, čo nazývame „Posvätná tradícia Cirkvi“. Táto tradícia teda nie je len ľudskou tradíciou, odovzdávaním „pamäte“ Cirkvi z generácie na generáciu, lebo taká tradícia by bola veľmi nedokonalá, keďže ľudská pamäť je „deravá“, a časom by sa taká tradícia stala skostnatelou, neživotnou, a teda bola by prekážkou v rozvoji Cirkvi. Je to však tradícia živá, lebo v nej pôsobí živý Duch Svätý – a preto je to aj tradícia „posvätná“ – a preto je viac charizmou, Božím darom, než ľudským dielom. Duch Svätý robí Cirkev schopnú primerane reagovať na aktuálne problémy sveta v priebehu dejín a aktualizovať Ježišovo učenie na dejinné podmienky. Dôležitým základom tejto tradície však je aj to, že je „apoštolská“, lebo bola odovzdaná spoločenstvu dvanástich Ježišových apoštolov a ich nástupcom, preto narušením tohto spoločenstva s apoštolmi sa ruší aj spojenie s týmto darom Ducha Svätého, čím sa Katolícka Cirkev líši od nekatolíckych spoločenstiev, ktoré tento dar nemajú, a preto sa ho snažia rôzne spochybňovať (najčastejšou námietkou je tvrdenie, že apoštolská tradícia a autorita apoštolov sa ukončila smrťou posledného apoštola).

Druhou úlohou Ducha Svätého je „osláviť Syna“. Zatiaľ čo úloha „vyučovať“ učeníkov je zameraná do vnútra Cirkvi, úloha „osláviť“ Syna je zameraná navonok voči svetu. Ide vlastne o úlohu svedčiť o Kristovi a ohlasovať jeho evanjelium. Duch Sv. bude teda ten, ktorý bude viesť evanjelizáciu sveta, aby všetci uverili.

Tento text okrem iného deklaruje aj plnú rovnosť Ducha s Ježišom v Bohu. Sv. Bazil vyjadril vzťah Ducha a Syna slovami: „Duch Svätý je neoddeliteľným druhom Syna.“ Katechizmus katolíckej Cirkvi tu hovorí o „spoločnom poslaní Syna a Ducha“ (čl. 689). V Ježišovej rozlúčkovej reči máme teda obdivuhodnú súhrnnú výpoveď o spoločenstve života medzi Otcom, Synom a Duchom Sv. Zároveň sú tieto slová jasnou výzvou pre veriacich, aby toto nevýslovné tajomstvo prijímali do svojho života, teda aby prijímali to, čo prežívajú Otec, Syn a Duch Sv. vo vzájomných vzťahoch – totiž lásku. Ježišove slová o spoločenstve troch osôb v Bohu nemajú byť hlavolamom o tom, ako môžu tri osoby tvoriť jednu bytosť (napokon samotné filozofické pojmy „osoba“, „bytosť“, „podstata“ a pod. evanjeliá ešte nepoznajú) ale nadšenou oslavou lásky, ktorá je Božím životom, a na tomto vlastnom božskom živote chce Boh – Trojica božských osôb – dať podiel všetkým stvoreniam.

 

Inšpirácia: Enzo Bianchi: Hlásej slovo, Komentář k nedělním liturgickým čtením C, Kostelní Vydří 2012