(Prís 8, 22-31) Toto hovorí Božia Múdrosť: „Pán ma vlastnil už na začiatku svojich ciest, od počiatku, skôr, ako urobil čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, odpradávna, prv, ako povstal svet. Neboli ešte morské priehlbne, a ja som sa už počala; ani žriedla, čo chrlia vodu, neboli. Prv než boli upevnené vrchy, pred pahorkami som sa zrodila; prv, než učinil zem a nivy a prvé hrudy na pevnine.

Keď pripravoval nebesia, bola som pri tom. Keď vymeriaval klenbu nad oceánmi, keď upevňoval mraky vo výšinách, keď dával silu morským prameňom, keď moru vymedzoval hranice a vodám, aby neprekročili svoj breh, keď kládol základy zeme – už vtedy som bola s ním ako staviteľka: deň čo deň som bola jeho potešením a hrala som sa pred ním v každý čas. Hrala som sa na okruhu zeme a mojou radosťou je bývať s ľuďmi.“

Z knihy Prísloví v nedeľnej liturgii čítame iba trikrát – v roku A na 33. cezročnú nedeľu (Prís 31,10-31: Chvála statočnej ženy, čo je úryvok často čítaný aj pri sobášoch), v roku B na 20. cezročnú nedeľu (Prís 9,1-6, v týchto biblických katechézach sme sa týmto textom už zaoberali) a v roku C len pri tejto trojičnej slávnosti.

Dnešné prvé čítanie obsahuje dve časti: prvá opisuje pôvod „Múdrosti“ pred všetkým stvorením (v. 22-26) a druhá oslavuje jej činnosť vo svete (v. 27-31). Myslel autor Knihy Prísloví na Múdrosť ako na skutočnú osobu, alebo mu išlo len o podstatu Božej múdrosti, ktorú personifikoval (zosobnil) pre dosiahnutie silnejšieho literárneho účinku? Nemožno pochybovať, že v prísnom židovskom monoteizmu je možná len druhá možnosť – literárna personifikácia Božej múdrosti, ale už samotná táto metafora svedčí o tom, že židovské myslenie sa definitívne zbavilo pokušenia pohanstva a monoteizmus bol po babylonskom zajatí, kedy asi vznikla táto kniha, pevným základom náboženského myslenia Izraela. Z kresťanského hľadiska však v týchto zvláštnych personifikáciách Božích vlastností, ktoré nachádzame v neskorej starozákonnej literatúre – lebo nejde len o Múdrosť, ale aj o Slovo (por. Múd 18,15-16) či Ducha (napr. Múd 5,7: Pánov duch naplňuje zemekruh) – môžeme vidieť tajomné náznaky budúceho novozákonného zjavenia tajomstva božskej trojice osôb v jedinom Bohu. Múdrosť, ktorá je v Starom Zákone iba metaforou, personifikáciou, sa v Novom Zákone v Kristovi personalizuje (apoštol Pavol priamo nazve Krista „Božou múdrosťou“ – 1Kor 1,23-24). To, čo bolo v Starom zákone iba skoro nezrozumiteľným slovom, filozofickým pojmom s nejasným významom, sa v Novom zákone stáva skutočnosťou. Slová o Múdrosti sa napĺňajú v osobe Božieho Syna a starozákonný text pomáha chápať samotnú osobu Krista.

Dnešný úryvok nadväzuje na myšlienky, obsiahnuté už v tretej kapitole tejto knihy, kde sa opisuje prítomnosť Múdrosti pri stvorení sveta: Pán založil zem múdrosťou (Prís 3,19). Východná teológia tu rozlišuje „múdrosť stvorenú“, teda Božiu inteligenciu prítomnú a ľahko viditeľnú v jeho dielach, o ktorej hovorí asi aj autor Knihy Prísloví, ktorý sa už na stvorenie pozerá aj očami gréckych filozofov, a „Múdrosť nestvorenú“, ktorou je Božie Slovo, Boží Syn (ale aj Boží Duch), ktorého jestvovanie ešte autor tejto knihy samozrejme nemohol poznať, hoci o ňom (vedený Duchom Svätým) nevedomky písal. Dnešný úryvok však predstavuje Múdrosť ako dieťa, resp. mladé dievča, ktoré sa hrá pred Božím láskavým pohľadom a rado sa zdržuje medzi ľuďmi. Múdrosť (hebr. chokmá) je v hebrejčine ženského rodu, podobne ako duch (ruah). Tento text ukazuje Boha ako niekoho, kto nie je sám, lebo je s niekým vo vzťahu, hoci v tomto texte ešte nie je jasné, o aký vzťah (a s kým) vlastne ide. Stvorenie sa tu predstavuje ako Božia hra s niekým, kto je nazvaný „Múdrosťou“, stvorenie teda nie je výplod nejakého samotárskeho konštruktéra. To všetko sú myšlienky, ktoré neskôr veľmi pomohli kresťanom pochopiť vzťahy v Najsvätejšej Trojici. Tento text je jasným potvrdením pravidla cirkevných Otcov: Nový Zákon je skrytý v Starom, Starý sa objasňuje v Novom.

Tento poetický text však spôsobil v dejinách Cirkvi aj viacero nedorozumení (napr. ariáni aj na základe tohto textu tvrdili, že Kristus nebol od večnosti Boží Syn, ale bol stvorený), lebo môže mať viac významových rovín, ktoré však treba chápať v kontexte s celou tradíciou Cirkvi (tento text napr. možno vzťahovať aj na Pannu Máriu, ale nie v tom istom zmysle ako na Ježiša Krista), lebo je to práve živá tradícia Cirkvi, čiže stále pôsobenie Ducha Svätého v Božom ľude pod vedením jeho pastierov, ktoré ukazuje správny výklad bibl. textov.

Spracované podľa: Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

G.Zevini – P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 2003

Schott – Zo stola Božieho slova, Poznámky k liturg. čítaniam na nedele a sviatky, Dobrá kniha Trnava 2000

Josef Hrbata, Cestou domů, Karmelitánské nakladatelstí Kostelní Vydří, 1997

http://www.verbumdomini.sk/nedela-najsvatejsej-trojice-komentar-k-prvemu-citaniu-pris-8-22-31/

(Ž 8, 4-5. 6-7. 8-9) Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? R. Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy: R. ovce a všetok domáci statok aj všetku poľnú zver, vtáctvo pod oblohou a ryby v mori i všetko, čo sa hýbe po dne morskom.

Refrén (responzum): Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi.

Ž 8 (o prvej knihe Žaltára pozri katechézu na 13. nedeľu cez rok B) je chválospev (hymnus, chvála, hebr. tehila, čo je hebrejské označenie pre žalm, množné číslo tehilim; Kniha žalmov sa v hebrejčine nazýva Séfer tehillím, t.j. Kniha chvál alebo len Tehillím – Chvály) na Božiu velebnosť prejavujúcu sa v stvorení (tematicky veľmi podobný tomuto chválospevu je aj Ž 33 – na Trojičnú nedeľu v roku B, ale aj Ž 104 – na Turíčnu nedeľu v každom roku, alebo Ž 145 – na 5. veľkonočnú nedeľu v roku C ako aj na 17. nedeľu v roku B), ale osobitnou témou (špecifikom) nášho žalmu je oslava ľudskej dôstojnosti, ktorú dal človeku Boh pri stvorení.

Slovenské preklady dávajú žalmu nadpisy ako „Velebnosť Boha a dôstojnosť človeka“ (katolícky preklad), „Nádhera vesmíru a dôstojnosť človeka svedčia o Božej sláve“ (evanjelický preklad), alebo „Hospodin, Pán náš“ (ekumenický preklad, ide o prvé slová žalmu po nadpise; v hebrejčine sa žalm začína slovami Adonai Adonenu, pričom výraz Adonai je náhradou za nevyslovujúce sa meno Jahve). Istý komentár vystihuje obsah tohto chválospevu slovami: „Veľkosť a malosť (nepatrnosť) človeka (pred Bohom)“. ThDr. Anton Botek dáva tomuto žalmu na základe obsahu v. 2a názov „Moc Božieho mena“, čo bude vysvetlené ďalej.

Žalm vzhľadom na jeho dve citácie v Novom Zákone, pričom obe sa vzťahujú na Ježiša ako prisľúbeného Mesiáša, možno označiť aj za mesiášsky. Prvá citácia sa nachádza v Mt 21,16 a týka sa Ježišovho mesiášskeho vstupu do Jeruzalema: ... a povedali mu: „Počuješ, čo títo hovoria?“ Ježiš im odvetil: „Pravdaže. Nikdy ste nečítali: „Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu“. Druhú citáciu z tohto žalmu v Novom Zákone nachádzame v Hebr 2,6-9: „Tak svedčí ktosi na ktoromsi mieste: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Urobil si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a všetko si mu položil pod nohy“. Keď mu teda všetko podriadil, nenechal nič, čo by mu nebolo podriadené. Teraz ešte nevidíme, že mu je všetko podrobené, ale vidíme, že ten, ktorý bol stvorený len o niečo menší od anjelov, Ježiš, bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“.

Žalm má iba 10 veršov, pričom ako prvý verš sa označuje hebrejský nadpis žalmu pochádzajúci z neskoršej doby: Lamnaseah. Al haggittit. Mizmor. LeDavid, t.j.Zbormajstrovi. Na Gatovej ... Žalm. Dávidov (preklad A. Boteka).Výraz Al haggittit nachádzame aj v Ž 81 (pozri katechézu na 9. cezročnú nedeľu v roku B a jedno z možných vysvetlení tohto výrazu: na nápev, príp. na nástroj z Gatu) a v Ž 84 (pozri katechézu k tomuto žalmu na sviatok Sv. rodiny C) ale jeho skutočný význam nepoznáme, preto ho možno najjednoduchšie preložiť slovami Na gittit. Hebrejský výraz „gittit“ pravdepodobne znamená hudobnú značku – určuje buď nástroj, ktorý má sprevádzať spev, alebo nápev, na ktorý sa má žalm spievať. Septuaginta tento výraz nesprávne spája s lismi na víno (po nej následne aj Vulgáta) a výraz prekladá slovami ako napr. Na nápev piesne „Lis“. Dôvod takéhoto prekladu spočíva v tom, že dve hebrejské spoluhlásky (g a t), ktoré sa nachádzajú vedľa seba v tomto hebrejskom výraze (gittit), ktorého presný význam ale nepoznáme, tvoria aj koreň hebrejského slova gat označujúceho vínny lis (lis na hrozno). Neskoršia židovská aj kresťanská tradícia ale tomuto nadpisu (skoro určite nesprávne preloženému) dala rôzne duchovné významy, ako napr. sv. Augustín, ktorý latinský preklad tohto nadpisu (z gréčtiny: yper ton lenon) v tvare Pro torcularibus, t.j. „Pre lisy“, vysvetľuje napr. takto: „Lisy na hrozno symbolizujú Cirkev. Tak ako lisovaním sa ovocie čistí, tak aj Cirkev oddeľuje duchovné ovocie ľudí, keď príde ich čas“. Mystických a alegorických vysvetlení tohto výrazu ale sv. Augustín (ako aj iní vykladači) nachádza aj viac. Zo spojenia tohto žalmu (pôvodne asi vôbec nezamýšľaného) s lismi na hrozno vznikol názor, že tento žalm sa spájal so sviatkom Stánkov (Sukot), ktorý bol pôvodne aj sviatkom jesenného vinobrania.

Samotný text žalmu sa začína vo v. 2, ktorého prvá časť (v. 2a) je do nášho responzóriového žalmu vložená vo forme responza (žalmového refrénu): Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Žalm sa teda začína oslovením Boha Božím meno Jahve (čítaným ako Adonai) a chválou tohto mena. Presúčasného človeka je ťažko pochopiteľný význam, ktorý dávali staroveké národy menu. Meno bolo synonymom osoby, ba jej sprítomnením. V mene bola osoba akoby priamo prítomná. Poznať niečie meno znamenalo mať s dotyčnou osobou zvláštne spojenie, ba dokonca skoro akoby ju mať vo svojej moci – vysloviť niečie meno znamenalo akoby sprítomniť ho vo svojej blízkosti. Nám to môže znieť skoro ako mágia, ale na druhej strane je toto chápanie mena základom druhého prikázania Desatora, ktoré vyžaduje úctu k Božiemu menu a vonkajšie prejavy náboženskej úcty vo všeobecnosti. Práve tento aspekt Božieho mena zdôrazňuje aj A. Botek vo svojom názve pre tento žalm: „Moc Božieho mena“. Pravdepodobne tu naráža (podobne ako sám žalmista) na zvyk starovekých vládcov dať vytesať svoje meno do stĺpov, chrámov a svojich sôch, a tak vyvolávať dojem svojej všadeprítomnej moci. Božie meno je akoby vpísané do stvorenia, ktoré tak ohlasuje Božiu moc – moc Božieho mena. Zdôraznenie Božieho mena Hebrejmi pravdepodobne znamená aj istý teologický pokrok a odtrhnutie sa od pohanského zvyku zobrazovať bohov hmotnými modlami. Boha nemožno nijako zobraziť, a preto je vhodnejšie jeho prítomnosť naznačovať jeho menom než materiálnymi obrazmi, ktoré zvádzajú k mágii a modloslužbe.

Boh je tu oslovený súčasne ako Vládca (zo slova adoni, čo znamená „môj pán“; adonai, výraz často používaný v Starom Zákone na označenie Boha,je množné číslo slova adoni; obe slová sú v podobnom vzťahu ako el a elohim, teda singulár a plurál; množné číslo pri oslovení Boha je síce etymologicky pozostatkom polyteizmu, ale súčasne je úctivým oslovením jediného Boha na spôsob pluralis majestaticus, t.j. kráľovský plurál, ktorý vznikol v starom Ríme, keď po rozdelení moci v Rímskej ríši medzi viacerých vládcov každý z nich vydával zákony pre svoje územie aj v mene ostatných vládcov), čím sa naznačuje na jednej strane jeho obrovská moc ako Stvoriteľa vesmíru, a súčasne podriadené postavenie človeka voči Nemu ako svojmu Stvoriteľovi, t.j. autorovi nášho bytia, bez ktorého rozhodnutia o našom bytí by sme nielenže nejestvovali, ale nemali by sme ani nijakú šancu jestvovať (Cirkev síce uznáva evolučnú teóriu ako vedecký nástroj na vysvetlenie procesov vývoja života vo vesmíre, ale odmieta pokusy zneužiť evolúciu na vysvetlenie vzniku života bez Stvoriteľa, t.j. evolucionizmus ako súčasť ateistickej filozofie, jej „prírodovedeckú“ základňu, ktorá občas na potvrdenie svojich filozofických východísk prekračuje hranice objektívnej vedy a rôzne domnienky vydáva za objektívne fakty).

V. 2 ale pokračuje aj druhou časťou (v. 2b): Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia. V spojení oboch častí tohto verša cítime ozvenu prvého verša knihy Genezis: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Celý tento žalm sa javí ako úvaha nad stvorením – nad stvorením zeme, neba i človeka ako najvznešenejšieho diela celého stvorenia.

V. 3 (Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby si umlčal pomstivého nepriateľa) sme už vyššie spomenuli v súvislosti s jeho citáciou ústami samého Ježiša. Výklad tohto verša je ale obtiažny. Jeho zmysel môže spočívať v tom, že aj deti, ktoré ešte nevedia Boha chváliť, ba ešte o jeho existencii ani nevedia, už ho predsa chvália svojou existenciou, a preto ich džavot je tiež oslavou Boha.

Vv. 4-9, ktoré sú obsahom nášho responzóriového žalmu (v skutočnosti je – ako sme už spomínali – jeho obsahom aj v. 2a a tiež v. 10, ktorý je doslovným opakovaním v. 2a, takže okrem v. 2b a v. 3 máme vlastne v našom responzóriovom žalme obsiahnutý celý Ž 8) môžeme chápať ako ústrednú časť nášho žalmu, ktorá síce začína vo v. 4 pohľadom na nebeské stvorenia, kvôli čomu ktosi tento žalm nazval „žalmom astronóma“ (takých je ale v Žaltári viac, napr. Ž 19,6-7; 74,16; 104,19; 136,5.7-9; 147,4; 148,3-6), ale od v. 5 sa sústreďuje už len na tajomstvo človeka ako Božieho stvorenia, ktoré je súčasne veľké aj malé – veľké vzhľadom na postavenie vo vesmíre a úlohy, ktoré mu Stvoriteľ určil, ale malé vzhľadom na Božiu veľkosť. Oproti Božej velebe, jeho moci, vševedúcnosti a nekonečnosti vo všetkých svojich vlastnostiach, je človek ako mnohonásobne ohraničený tvor celkom nepatrný, čo je vyjadrené hlavne v údive, s ktorým sa žalmista vo v. 5 pýta Boha, že čo vlastne vidí na človeku, keď na neho „pamätá“, keď sa o neho zaujíma, keď sa o neho stará. Ale práve aj tento Boží záujem o človeka z nás robí niečo veľké – aspoň v Božích očiach. Dôvodom tejto veľkosti človeka je vlastne Božia láska k človeku, ktorého stvoril ako bytosť schopnú vrátiť Bohu jeho lásku. Nič tak nerobí človeka veľkým ako Božia túžba po našej láske. Syn človeka je teda najmä synom Božím, v tom je naša veľkosť.

Zaujímavosťou v. 6a je preklad gréckej Septuaginty (a po nej aj latinskej Vulgaty) hebrejských slov m´at me-elohim. Ak slovo elohim chápeme doslovne ako „bohovia“, možno tieto slová preložiť ako metaforu, t.j. menší od anjelov (tak prekladá Septuaginta), kde „bohovia“ môžu znamenať nebeské bytosti, t.j. anjelov, ktorí svojou vznešenosťou, resp. duchovnou mocou prevyšujú ľudí, ale človek im je predsa blízky (niektorí komentátori ale ako dôvod tohto gréckeho prekladu uvádzajú strach gréckych prekladateľov pred pokušením „zbožstviť človeka“). Ale ak výraz Elohim chápeme ako „Božie meno“, t.j. ako hebrejské označenie samého Boha (v zmysle spomínaného kráľovského plurálu), potom by preklad znel menší od Boha. Súčasní prekladatelia z hebrejčiny uprednostňujú tento preklad, hoci v Katolíckej cirkvi je zaužívaný skôr tradičný preklad zo Septuaginty (a Vulgáty). Oba tieto preklady majú niečo „do seba“, hoci dôraz sa v každom z nich kladie na inú skutočnosť – v prípade porovnania človeka s anjelmi sa zdôrazňuje istá hierarchia stvorených bytostí, kde anjeli stoja vyššia, ale človek sa od nich až tak neodlišuje (pri hlbšom pohľade na takýto pohľad ale vychádzajú navonok isté negatívne súvislosti, ktoré v podstate znižujú hodnotu telesnosti človeka v duchu pohanského helenistického idealistického myslenia, kde telo je len väzením duše, ktoré je ale cudzie biblickému chápaniu tela ako entity rovnocennej duši). Preklad „menší od Boha“ sa ale javí ako správnejší, a to nielen z filologického ale aj z teologického hľadiska, lebo tu ide o porovnanie človeka nie s inými stvorenými bytosťami, hoci kvôli svojej duchovnosti akosi vyššie stojacimi nad človekom, ale so samotným Bohom, čo bol zrejme zámer samotného žalmistu, ktorý chcel zrejme poukázať na pôvod človeka priamo od Boha a na jeho osobitné miesto v hmotnom stvorení.

Verše 6b (slávou a cťou si ho ovenčil) a 7 (ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk, všetko si mu položil pod nohy) rozvíjajú myšlienku v. 6a o osobitnom postavení človeka pred Bohom, a osobitne v hmotnom vesmíre, a na potvrdenie tohto osobitného postavenia používajú tzv. kráľovský slovník: korunovanie človeka za vládcu hmotného vesmíru (v. 6b), podrobenie stvorených diel moci človeka (v. 7). Nasledujúce v. 8-9 opisujú rozsah kráľovskej moci človeka v duchu opisu stvorenia na prvých stránkach Biblie: človek vládne nad tvormi zeme (ovce a všetok domáci statok aj všetku poľnú zver), nebies, resp. vzduchu či nebeskej klenby nad zemou (vtáctvo pod oblohou) a mora (ryby v mori i všetko, čo sa hýbe po dne morskom).

Záverečný verš žalmu (v. 10: Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!), ktorý je totožný s refrénom nášho responzóriového žalmu, pripomína človeku, že človek nie je absolútnym vládcom stvorenia, je len „miestokráľom“, Božím miestodržiteľom, skutočným vládcom stvorenia je a ostáva Boh.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/8-1.htm; https://biblia.sk/citanie/seb/z/8

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/8; https://biblia.sk/citanie/bot/z/8; https://biblia.sk/citanie/sep/z/8

Josef Hrbata, Písně království I, Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 26. júna 2002 (k Ž 8)

G. Ravasi – Katolícke biblické dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 1-65, vyd. Don Bosco 2008

František Trstenský, Úvod do knihy žalmov, Pedagogická fakulta KU, Ružomberok 2008

(Jn 16, 12-15) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“

Dnešný úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči v Jánovom evanjeliu je jeden z mála textov v evanjeliách, kde sa všetky tri božské osoby v texte spomínajú blízko seba a vo vzájomnom vzťahu (najznámejší text v tomto zmysle je asi Mt 28,19: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, ale zjavením Trojice sú aj opisy Ježišovho krstu v evanjeliách – Mt 3,16-17; Mk 1,10-11; Lk 3,21-22 – ako aj opis Zvestovania: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ Lk 1,35-36). Aj v dnešnom úryvku Ježiš – okrem iného – zjavuje tajomstvo vzájomného vzťahu lásky medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Toto spoločenstvo troch božských osôb však nie je „uzavretá spoločnosť“, ale otvára sa ľuďom. Boh nás pozýva vstúpiť do kruhu jeho rodiny a prežívať Božiu lásku už tu na zemi, a to aj vo vzťahu k ostatným ľuďom vytváraním vzájomnej jednoty.

Pozrime sa však aj na samotný obsah dnešného úryvku a na priamy cieľ Ježišových slov, keďže zjavenie jeho spoločenstva s Otcom a „Duchom pravdy“ sú len duchovným pozadím tohto úryvku. Vo svojej rozlúčkovej reči Ježiš viackrát prisľúbil svojim učeníkom, že až s nimi nebude telesným spôsobom, bude ho sprítomňovať Duch Svätý: „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26). A v úryvku, ktorý čítame dnes, dodáva Ježiš ďalšiu dôležitú skutočnosť: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli“ (Jn 16,12).Učeníci nie sú zatiaľ schopní znášať plnú ťarchu slov, ktoré by im Ježiš mal ešte povedať. Ide o plné zjavenie tajomstva jeho osoby, ale toto tajomstvo – tajomstvo nového života, ktorý sa zrodí z jeho obety – zostáva zatiaľ ešte pred učeníkmi skryté.

Ale Ježiš im do budúcnosti sľubuje pomoc Ducha pravdy: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť“ (Jn 16,13). Duch bude totiž uvádzať učeníkov do najhlbších tajomstiev Ježišovho životného príbehu, a to od jeho preexistencie u Otca cez jeho narodenie, verejné pôsobenie, smrť, vzkriesenie, až po jeho druhý príchod v sláve.

Nakoniec Ježiš hovorí: „On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16,14-15). Ježiš nikdy nekonal zo svojej vlastnej iniciatívy, ale vždy len v poslušnosti Otcovi. Duch bude konať rovnako. Zdrojom „učenia“ Syna aj Ducha je Otec. Toto učenie zahŕňa význam Ježišovho utrpenia ako aj všetko, čo je obsahom Nového Zákona.

V tomto texte teda vidíme 2 úlohy Ducha Svätého (ak odhliadneme od úlohy sprítomňovať, resp. zastupovať Ježiša medzi jeho učeníkmi ako jeho Paraklétos, o ktorej Ježiš hovorí na iných miestach). Najprv tu vidíme úlohu „osvecovať učeníkov“, resp. uvádzať učeníkov do plnej pravdy, teda odovzdávať im Ježišovo učenie v plnosti, urobiť ich schopnými stále lepšie Ježišovo učenie chápať a aktualizovať ho aj pre budúce situácie Ježišových učeníkov vo svete. To všetko je vlastne obsahom toho, čo nazývame „Posvätná tradícia Cirkvi“. Táto tradícia teda nie je len ľudskou tradíciou, odovzdávaním „pamäte“ Cirkvi z generácie na generáciu, lebo taká tradícia by bola veľmi nedokonalá, keďže ľudská pamäť je „deravá“, a časom by sa taká tradícia stala skostnatelou, neživotnou, a teda bola by prekážkou v rozvoji Cirkvi. Je to však tradícia živá, lebo v nej pôsobí živý Duch Svätý – a preto je to aj tradícia „posvätná“ – a preto je viac charizmou, Božím darom, než ľudským dielom. Duch Svätý robí Cirkev schopnú primerane reagovať na aktuálne problémy sveta v priebehu dejín a aktualizovať Ježišovo učenie na dejinné podmienky. Dôležitým základom tejto tradície však je aj to, že je „apoštolská“, lebo bola odovzdaná spoločenstvu dvanástich Ježišových apoštolov a ich nástupcom, preto narušením tohto spoločenstva s apoštolmi sa ruší aj spojenie s týmto darom Ducha Svätého, čím sa Katolícka Cirkev líši od nekatolíckych spoločenstiev, ktoré tento dar nemajú, a preto sa ho snažia rôzne spochybňovať (najčastejšou námietkou je tvrdenie, že apoštolská tradícia a autorita apoštolov sa ukončila smrťou posledného apoštola).

Druhou úlohou Ducha Svätého je „osláviť Syna“. Zatiaľ čo úloha „vyučovať“ učeníkov je zameraná do vnútra Cirkvi, úloha „osláviť“ Syna je zameraná navonok voči svetu. Ide vlastne o úlohu svedčiť o Kristovi a ohlasovať jeho evanjelium. Duch Sv. bude teda ten, ktorý bude viesť evanjelizáciu sveta, aby všetci uverili.

Tento text okrem iného deklaruje aj plnú rovnosť Ducha s Ježišom v Bohu. Sv. Bazil vyjadril vzťah Ducha a Syna slovami: „Duch Svätý je neoddeliteľným druhom Syna.“ Katechizmus katolíckej Cirkvi tu hovorí o „spoločnom poslaní Syna a Ducha“ (čl. 689). V Ježišovej rozlúčkovej reči máme teda obdivuhodnú súhrnnú výpoveď o spoločenstve života medzi Otcom, Synom a Duchom Sv. Zároveň sú tieto slová jasnou výzvou pre veriacich, aby toto nevýslovné tajomstvo prijímali do svojho života, teda aby prijímali to, čo prežívajú Otec, Syn a Duch Sv. vo vzájomných vzťahoch – totiž lásku. Ježišove slová o spoločenstve troch osôb v Bohu nemajú byť hlavolamom o tom, ako môžu tri osoby tvoriť jednu bytosť (napokon samotné filozofické pojmy „osoba“, „bytosť“, „podstata“ a pod. evanjeliá ešte nepoznajú) ale nadšenou oslavou lásky, ktorá je Božím životom, a na tomto vlastnom božskom živote chce Boh – Trojica božských osôb – dať podiel všetkým stvoreniam.

Inšpirácia: Enzo Bianchi: Hlásej slovo, Komentář k nedělním liturgickým čtením C, Kostelní Vydří 2012