Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Mt 28, 16-20)

Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

 

Záver Matúšovho evanjelia počúvame okrem tejto nedele aj na slávnosť Nanebovstúpenia Pána v roku A (rok, kedy sa číta „Matúš“) a tiež na slávnosť sv. vierozvestov Cyrila a Metoda. Vo feriálnom lekcionári sa táto perikopa nachádza – prípadne len časť tohto úryvku ako alelujový verš – aj medzi spoločnými čítaniami na spomienky musionárov a používa sa aj na spomienky niektorých mučeníkov, alebo aj na spomienku sv. Barnabáša, apoštola. Kvôli svojmu bohatému obsahu sa tento text v liturgii okrem toho používa aj pri sv. omšiach spojených s krstom ako aj v omšiach na osobitné úmysly: „za Cirkev“ a „za ohlasovanie evanjelia“ (Lekcionár V).

Finále Matúšovho evanjelia, pozostávajúce z piatich veršov, možno možno považovať za jednu z najpôsobivejších scén tohto evanjelia. V tejto perikope sa zmŕtvychvstalý Kristus zjavuje svojim učeníkom na vrchu v Galilei a oznamuje im, že mu je daná vláda nad celým svetom, pozemským aj nebeským a súčasne ich poveruje misiou urobiť mu učeníkov z ľudí všetkých národov, pričom im nariaďuje týchto novozískaných učeníkov aj krstiť v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Súčasne im prikazuje učiť všetkých zachovávať všetko, čo ich sám naučil a vysiela ich na túto misiu s uistením, že s nimi bude každý deň až do skončenia sveta.

Záver Matúšovho evanjelia je na jednej strane vyznaním viery v Zmŕtvychvstalého Krista, ktorý je Pánom neba i zeme, ale aj vyznaním viery v poslanie Cirkvi, ktorá je pokračovaním Kristovej prítomnosti vo svete. Matúš od začiatku zdôrazňuje Ježišovo vyučovanie a v poslednom čine vyučovania zveruje Cirkvi úlohu učiť.

Tento text súčasne zdôrazňuje krst ako kľúčový prvok učeníctva, príslušnosti ku Kristovi. Učeníctvo teda nespočíva len v „počúvaní Slova“, ale aj v uvedomovaní si prítomnosti Ježišovho Ducha v srdciach učeníkov, ktorý do sŕdc učeníkov prichádza cez krst, a bez ktorého by Slovo bolo neúčinné, „neprinášalo by ovocie“. Krst je integrálnou súčasťou vyučovania Cirkvi, pretože bez neho by sa učeníci nenaučili „zachovávať“ Ježišove príkazy, žiť novým životom, ktorý prináša Zmŕtvychvstalý Kristus v Duchu Svätom. Toto „zachovávanie“ totiž nie je len výsledkom ľudského úsilia ale rovnako ba ešte viac výsledkom Božieho pôsobenia v človeku. Ježišov misijný príkaz teda nie je len príkazom odovzdávať nové „učenie“, ale aj odovzdávať nový „život“ v Kristovi.

Tento úryvok je však aj vyznaním viery v Najsvätejšiu Trojicu, čo je najdôležitejšia a najvznešenejšia kresťanská pravda. Úryvok obsahuje jedinú zmienku trojičnej krstnej formuly v evanjeliách (tieto slová pravdepodobne nepovedal Ježiš sám, ale sú odrazom trojičnej krstnej formuly, ktorá sa zaužívala v Cirkvi už v prvom storočí, a preto ju Matúš používa; v úplných počiatkoch Cirkvi sa krstilo „v mene Ježiša“ – pozri Sk 2,38; 8,16; 10,48; 19,5 a tiež 1Kor 6,11) spojenú s príkazom vysluhovania krstu. Evanjeliá však priamo zjavujú tajomstvo trojice božských osôb na viacerých miestach, napr. Jn 16,12-15 (pozri katechézu na Trojičnú nedeľu v roku C) alebo pri opise Ježišovho krstu v Jordáne či pri opise Zvestovania Ježišovho narodenia (por. Lk 1,35-36).

Prečo Ježiš kázal učeníkom ísť z Jeruzalema do Galiley (por. Mt 28,10) a ešte k tomu na akýsi vrch? Pravdepodobne ide o vrch, na ktorom Ježiš predniesol u Matúša svoju „horskú reč“, teda „vrch blahoslavenstiev“ (por. Mt 5–7), iní komemtátori sa domievajú, že išlo skôr o vrch Premenenia (možno hora Tábor), kde sa Ježiš zjavil učeníkom v prítomnosti Mojžiša a Eliáša. Vrchy zohrávajú v Matúšovom evanjeliu úlohu akýchsi „teologických miest“, sú miestami zjavenia sa Boha v Ježišovi, či už v jeho reči na hore, v jeho poslednom pokušení (por. Mt 4,8), alebo v jeho Premenení na hore (por. Mt 17,1nn). Ak Matúš Ježišovo posledné zjavenie sa apoštolom a jeho posledné vyučovanie spojené s misijným príkazom (avšak nielen vyučovať ale aj krstiť v mene, resp. v „meno“ Najsvätejšej Trojice) umiestňuje na vrch, znamená to, že tejto udalosti dáva dôležitý význam.

Matúš, ktorý svoje evanjelium píše pre kresťanov zo židovstva (židokresťanov), pravdepodobne predpokladá, že adresáti jeho evanjelia poznajú biblické dejiny a rozumejú biblickej symbolike, ktorá v príkaze „ísť do Galiley“ spočíva v tom, že Ježiš ako nový Mojžiš prevádza svoj nový ľud (vedený apoštolmi) z Jeruzalema, ktorý tu však výnimočne symbolizuje „Egypt“, lebo v ňom bol „Boží služobník“ (kedysi Izrael, teraz Mesiáš) prenasledovaný, cez Červené more svojho utrpenia a zmŕtvychvstania do „zasľúbenej zeme“, do Cirkvi, ktorú symbolizuje Galilea. Galilea tu teda znamená akési vnútorné oddelenie od starého vyvoleného národa, ktorého centrom bol Jeruzalem, a východiskový bod pre poslanie nového vyvoleného národa, Cirkvi, ktorá bude poslaná ku všetkým národom, aj k pohanom, ktorí žili aj v Galilei (Židia z Jeruzalema volali túto časť Svätej zeme „Galilea pohanov“). Tak ako sa kedysi Boží ľud vrátil z Egypta tam, odkiaľ pôvodne vyšiel, tak aj nový Boží ľud sa vrátil tam, odkiaľ vyšiel jeho zakladateľ, Ježiš, aby začal novú éru života vyvoleného národa, mesiášsky čas spásy. Galilea môže symbolizovať aj celý svet, ktorý má nový vyvolený národ „dobyť“, podriadiť Božej vláde, tak ako kedysi Izraeliti po príchode do Zasľúbenej zeme museli ju najprv „dobyť“ pre Boha.

Ježiš tu teda dáva učeníkom „bojový rozkaz“ k podrobeniu celého sveta Božej vláde. Výraz „daná mi je všetka moc“ znamená novú autoritu, s ktorou Ježiš  vystupuje od chvíle svojho zmŕtvychvstania, ktorá je už otvorene božská, keďže dovtedy ju Ježiš skrýval z dôvodu svojho poslania pokorného Božieho služobníka, obetujúceho sa za svoj ľud ako baránok. U Matúša Ježiš teda svoje posledné zjavenie sa učeníkom ako Zmŕtvychvstalý nespája so svojím nanebovstúpením ale najmä s misijným príkazom. Matúš na rozdiel od Jánovho evanjelia nerieši ani problém ako bude Ježiš ďalej prítomný vo svojej Cirkvi (t.j. mocou Ducha), berie to ako samozrejmosť, ktorú vkladá do Ježišových slov: A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

 

Spracované dľa http://www.scielo.org.za/scielo.php?script=sci_arttext&pid=S0259-94222014000100097

Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 4, Doba velikonoční, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2003